SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 173/2016-18
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. februára 2016v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohutaa Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpeného advokátkou JUDr. Alenou Sedláčkovou,Piaristická 46, Trenčín, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Žilinav konaní vedenom pod sp. zn. 7 S 1/2013 a jeho uznesením z 23. mája 2014, postupomKrajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 11 S 43/2012 a jeho uznesenímz 29. januára 2013, postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn.21 So 2/2014 a jeho uznesením z 10. decembra 2014 a postupom Najvyššieho súduSlovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Sdo 10/2015 a jeho uznesenímz 21. októbra 2015, a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. januára2016 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. Alenou Sedláčkovou, Piaristická 46, Trenčín,ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalejlen „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 S 1/2013 a jeho uznesením z 23. mája2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného súdu“), postupom Krajského súduv Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 11 S 43/2012 a jeho uznesením z 29. januára 2013(ďalej aj „napadnuté uznesenie Krajského súdu v Trenčíne“), postupom Krajského súduv Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 21 So 2/2014 a jehouznesením z 10. decembra 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“)a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konanívedenom pod sp. zn. 2 Sdo 10/2015 a jeho uznesením z 21. októbra 2015 (ďalej len„napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ sa žaloboudoručenou Krajskému súdu v Trenčíne 12. decembra 2012 domáhal podľa § 250j ods. 2písm. d) a e) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) preskúmania zákonnostirozhodnutia Prezídia Rady Slovenského rybárskeho zväzu – ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„Prezídium Rady SRZ“) č. OP 4/12 z 22. septembra 2012, ako aj„jemu predchádzajúceho odvolaním napadnutého prvostupňového rozhodnutia“,na základe ktorých bol trvalovylúčený zo Slovenského rybárskeho zväzu.
Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na dôvody, ktoré ho viedli k podaniu„žaloby na preskúmanie zákonnosti a postupu vydaných rozhodnutí prostredníctvom súdu“,a s prihliadnutím na § 15 ods. 1 zákona č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov v zneníneskorších predpisov (ďalej len „zákon o združovaní občanov“) zdôrazňuje, že«„Ak člen združenia považuje rozhodnutie niektorého z jeho orgánov, proti ktorému už nemožno podľa stanov podať opravný prostriedok, za nezákonné alebo odporujúce stanovám, môže do 30 dní odo dňa, keď sa o ňom dozvedel, najneskôr však do 6 mesiacov od rozhodnutia požiadať okresný súd o jeho preskúmanie“. Toto ustanovenie však nič nehovorí o preskúmaní postupu niektorého z jeho orgánov predchádzajúcemu vydaniu napadnutých rozhodnutí tak, ako to upravuje § 244 ods. 1 O. s. p. Z tohto hľadiska preto sťažovateľ požiadal Krajský súd v Trenčíne o preskúmanie nielen zákonnosti vydaných rozhodnutí (čo by mohol v užšom ponímaní preskúmať okresný súd podľa § 15 ods. 1 zákona č. 83/1990 Zb.), ale žiadal preskúmať i postup príslušného orgánu pri ich vydaní (širšie preskúmanie, zahŕňajúce aj postup prvostupňového orgánu Mestskej organizácie STZ Trenčín pri vydaní rozhodnutia), čo však zákon č. 83/1990 Zb. neupravuje. Preskúmavanie okrem vydaného rozhodnutia aj postupu príslušného orgánu pri vydaní predmetných rozhodnutí upravuje zákon č. 99/1963 Zb. O. s. p. v ustanoveniach § 244 a nasl., z toho dôvodu mal sťažovateľ za to, že žalobu o preskúmanie rozhodnutí a postupu príslušných orgánov predchádzajúcemu ich vydaniu správne podal na miestne príslušný súd podľa § 246a O. s. p., t. j. Krajský súd Trenčín, v ktorého obvode je všeobecný súd navrhovateľa. Predmetnú žalobu opatril Krajský súd Trenčín svojou spisovou značkou „S“ ako správne konanie a táto značka je vedená v celom ďalšom súdnom konaní na Okresnom súde v Žiline i Krajskom súde v Žiline. Taktiež sa domnieva, že žaloba bola podaná v lehote podľa ustanovenia § 250b, t. j. do dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia správneho orgánu v poslednom stupni.»
Krajský súd v Trenčíne uznesením sp. zn. 11 S 43/2012 z 29. januára 2013(právoplatným 11. februára 2013) postúpil vec sťažovateľa s poukazom na § 15 ods. 1zákona o združovaní okresnému súdu, ktorý následne uznesením sp. zn. 7 S 1/2013z 23. mája 2014 konanie vo veci sťažovateľa podľa § 250d ods. 3 OSP zastavil z dôvodu, žežaloba bola podaná oneskorene. Na základe sťažovateľom podaného odvolania krajský súdnapadnuté uznesenie okresného súdu napadnutým uznesením potvrdil. Proti napadnutémuuzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie; najvyšší súd konanie o dovolanínapadnutým uznesením zastavil.
Sťažovateľ považuje„situáciu nepreskúmania zo strany najvyššieho súdu, či napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád ustanovených v § 237 O. s. p. a zvlášť pre to, že sťažovateľ som túto vadu namietol ako odňatie možnosti konať pred súdom, za formalistický prístup pri rozhodovaní Najvyššieho súdu. Najvyšší súd dovolanie odmietol a dovolacie konanie zastavil, nakoľko dovolanie v takomto prípade podľa názoru NS SR je neprípustné... Podľa názoru sťažovateľa sa NS SR dopustil porušenia práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru (Nález IV. ÚS 283/07).“
Sťažovateľ sa domáha priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume1 000 €, ktoré odôvodňuje takto:„Vydanými rozhodnutiami súdy zasiahli do môjho osobného života a môjho práva na súkromie. Výsledkami preskúmania rozhodnutí správnych orgánov zo strany súdov však nie je odstránenie stavu právnej neistoty mňa ako sťažovateľa, ale naopak, jeho prehĺbenia, čo sa prejavuje v mojom súkromnom živote. Rozhodnutiami súdov som sťažovateľ nedostal jednoznačnú odpoveď na otázku, či rozhodnutia správnych orgánov Slovenského rybárskeho zväzu boli v súlade s právom, resp. z akých dôvodov som sa sťažovateľ nemohol úspešne dovolať ich neplatnosti. Doživotne som týmito rozhodnutiami vylúčený z členstva v OZ Slovenský rybársky zväz, čo je pre mňa obrovská trauma.“
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatísťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Základné právo sťažovateľa na právnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky bolo v konaní vedenom na Krajskom súde v Trenčíne a uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 29. 1. 2013 sp. zn. 11 S/43/2012-24; v konaní vedenom na Okresnom súde Žilina a uznesením Okresného súdu Žilina zo dňa 23. 5. 2014 sp. zn. 7 S/1/2013; v konaní na Krajskom súde v Žiline a uznesením Krajského súdu v Žiline zo dňa 10. 12. 2014 sp. zn.: 21 So/2/2014-87 a v konaní pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky a uznesením NS SR zo dňa 21. 10. 2015 sp. zn. 2 Sdo/10/2015 porušené. Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 29. 1. 2013 sp. zn. 11 S/43/2012-24; uznesenie Okresného súdu Žilina zo dňa 23. 5. 2014 sp. zn. 7 S/1/2013; uznesenie Krajského súdu v Žiline zo dňa 10. 12. 2014 sp. zn.: 21 So/2/2014-87 a Uznesenie NS SR zo dňa 21. 10. 2015 sp. zn. 2 Sdo/10/2015 sa zrušujú.
Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi ako primerané finančné zadosťučinenie peňažnú sumu vo výške 1.000,- € slovom Jedentisíc Eur, ktorú sumu sú mu povinní zaplatiť spoločne a nerozdielne Krajský súd v Trenčíne, Okresný súd Žilina, Krajský súd v Žiline a Najvyšší súd Slovenskej republiky do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. Krajský súd v Trenčíne, Okresný súd Žilina, Krajský súd v Žiline a Najvyšší súd Slovenskej republiky sú povinní spoločne a nerozdielne uhradiť trovy konania spočívajúce v trovách právneho zastúpenia vo výške 303,16 € k rukám právneho zástupcu sťažovateľa JUDr. Alena Sedláčková, advokát, so sídlom Piaristická 46, Trenčín.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákonaNárodnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorýchprerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Sťažovateľ zastáva názor, že napadnutými uzneseniami okresného súdu, Krajskéhosúdu v Trenčíne, krajského súdu a najvyššieho súdu, ako aj postupom týchto súdovv konaniach, ktoré predchádzali vydaniu napadnutých uznesení, došlo k porušeniu jehozákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom nainom orgáne Slovenskej republiky.
II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením Krajského súdu v Trenčíne z 29. januára 2013 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu
V rámci predbežného prerokovania sťažnosti ústavný súd zisťuje, či sťažnosťobsahuje všeobecné a osobitné náležitosti ustanovené predovšetkým v § 20 a § 50 zákonao ústavnom súde, a preskúmava tiež ďalšie okolnosti, ktoré by mohli založiť dôvod naodmietnutie sťažnosti. V zmysle § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súdpreskúmava aj to, či sťažnosť nebola podaná oneskorene.
Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvochmesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inomzásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľmohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.
Nedodržanie uvedenej lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutiesťažnosti ako podanej oneskorene podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. V prípadepodania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty zákon o ústavnom súdeneumožňuje zmeškanie tejto lehoty odpustiť vzhľadom na kogentný charakter § 53 ods. 3zákona o ústavnom súde (napr. m. m. III. ÚS 124/04, IV. ÚS 14/03, III. ÚS 14/03).
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že napadnuté uznesenie Krajského súduv Trenčíne, ktorým bola vec žaloby sťažovateľa o preskúmanie zákonnosti rozhodnutiaPrezídia Rady SRZ č. OP 4/12 z 22. septembra 2012 postúpená okresnému súdu, nadobudloprávoplatnosť 11. februára 2013, z čoho zároveň vyplýva, že sťažnosť bola v tejto častidoručená ústavnému súdu zjavne po uplynutí lehoty na jej podanie (29. januára 2016,pozn.).
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol podľa§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že bola podaná oneskorene.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením okresného súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu
Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavypostupom okresného súdu v napadnutom konaní a jeho napadnutým uznesením, ktorýmbolo konanie vo veci jeho žaloby zastavené.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na už citovaný čl. 127 ods. 1 ústavy,z ktorého vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzivšeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založenáprimárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomocústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity.
Z podstaty princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúťochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôdnerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádzazo zásady, že ústava ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je danáprávomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnomprerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôdmôže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci najej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľ využil svoje právo podať protinapadnutému uzneseniu okresného súdu a tiež postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu,odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd (krajský súdo odvolaní proti napadnutému uzneseniu okresného súdu rozhodol uznesením sp. zn.21 So 2/2014 z 10. decembra 2014, pozn.). Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolanísťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.
Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časťsťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojejprávomoci na jej prerokovanie.
II.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením najvyššieho súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu
Sťažovateľ namieta, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu a postupom, ktorýpredchádzal jeho vydaniu, došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1ústavy, s argumentáciou, že najvyšší súd dospel k formalistickému záveru o„neprípustnosti dovolania v správnom súdnictve“.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pripredbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť idepredovšetkým vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutímpríslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva aleboslobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzioznačeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základnýmprávom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, alebo aj vtedy, ak v konaní predorgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, abytento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takútomožnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05,IV. ÚS 288/05). Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pripredbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označenéhozákladného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšiekonanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzivšeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základnýmprávam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a totak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj zadodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy).
Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názoryvšeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo vecisamej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležitezistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súdvyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejtointerpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právacha základných slobodách (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutievšeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutímdošlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecnéhosúdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodenézávery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a zároveň by mali za následok porušeniezákladného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01).
Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane zdôrazňuje, že nezávislé rozhodovanievšeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavou a zákonom ustanovenomprocesnoprávnom, ako aj hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec súdnehorozhodovania tvoria predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, ktoré súvyvoditeľné z čl. 46 a nasl. ústavy. Všeobecný súd by mal v argumentácii obsiahnutejv odôvodnení svojho rozhodnutia dbať na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, abypremisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premísdospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, alev neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd musí súčasne vychádzaťz toho, že práve on má poskytovať v trestnoprávnom, občianskoprávnom, ako ajadministratívnoprávnom súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bolazabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov podľa § 1 OSP(m. m. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09).
Uvedené zásady vzťahov ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochraneústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, súrelevantné aj v posudzovanej veci, pričom úlohou ústavného súdu bolo zistiť, či napadnutéuznesenie najvyššieho súdu a postup, ktorý predchádzal jeho vydaniu, sú z ústavnéhohľadiska akceptovateľné a udržateľné.
Z napadnutého uznesenia vyplýva, že najvyšší súd konanie o dovolaní protinapadnutému uzneseniu krajského súdu, ktorým bolo právoplatne ukončené súdne konanieo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného správneho orgánu podľa piatejčasti Občianskeho súdneho poriadku (správne súdnictvo), zastavil s odôvodnením, ženajvyšší súd nie je v správnom súdnictve dovolacím súdom, a teda ako súd dovolací nemáprávomoc konať. K tomuto právnemu záveru dospel aj s prihliadnutím na v napadnutomuznesení citované časti rozhodnutí ústavného súdu týkajúcich sa prípustnosti dovolaniav správnom súdnictve (k tomu pozri predovšetkým uznesenie ústavného súdu sp. zn.II. ÚS 65/2010 zo 16. februára 2010), ktoré ústavný súd nemá dôvod ani v tomto prípadespochybňovať (m. m. IV. ÚS 87/09, IV. ÚS 208/08). Najvyšší súd sa vysporiadal ajs názorom sťažovateľa, podľa ktorého s prihliadnutím na závery ústavného súduprezentované vo veci sp. zn. IV. ÚS 283/07 je dovolanie prípustné aj v správnych veciach,a to zdôraznením skutočnosti, že tento záver senátu ústavného súdu bol ojedinelýmvybočením z inak konštantnej judikatúry ústavného súdu (m. m. uznesenie ústavného súdusp. zn. II. ÚS 65/2010 zo 16. februára 2010).
Tento postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru,poukazujúci na ustálenú rozhodovaciu činnosť nielen jedného senátu, ale viacerých senátovústavného súdu nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, a to takv otázke výkladu § 237 písm. f) OSP, ako aj v otázke ojedinelého odklonu ústavného súduod doterajšej judikatúry pri výklade tohto ustanovenia. Na tomto základe ústavný súd dospelk záveru, že právny názor, na ktorom je založené napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, jez ústavného hľadiska akceptovateľný, a v okolnostiach danej veci nemohlo dôjsťk porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Skutočnosť, žesťažovateľ sa s právnymi názormi najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesťk záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá aniprávomoc ústavného súdu nahradiť právne názory najvyššieho súdu svojimi vlastnými.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd napadnuté uznesenie najvyššieho súdu ani postuppredchádzajúci jeho vydaniu nepovažuje za formalistické, a v konečnom dôsledku také,ktorými mohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľom označeného základného práva podľa čl. 46ods. 1 ústavy, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol v súlade s § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
II.4 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu
Z už citovaného § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde vyplýva, že sťažnosť možnopodať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia aleboupovedomenia o inom zásahu, pričom nedodržanie uvedenej lehoty je zákonomustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju ustálenú judikatúru inšpirovanúprávnymi závermi Európskeho súdu pre ľudské práva, napr. rozsudok z 12. 11. 2002 vo veciZvolský a Zvolská proti Českej republike, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54, podľaktorej v prípadoch, ak sťažovateľ uplatní mimoriadny opravný prostriedok (dovolanie)spôsobilý zabezpečiť ochranu jeho práv, avšak najvyšší súd ho následne odmietne akoneprípustný, je lehota na podanie sťažnosti ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnomsúde v zásade zachovaná aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiuvšeobecného súdu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú(m. m. napr. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 453/2010),teda v okolnostiach prerokúvaného prípadu vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajskéhosúdu. Na prvý pohľad sa preto javí, že lehota podania sťažnosti bola dodržaná aj vo vzťahuk rozhodnutiu krajského súdu.
Citovaná judikatúra týkajúca sa dodržania lehoty na podanie sťažnosti ústavnémusúdu je uplatniteľná v tých prípadoch, keď právomoc dovolacieho (najvyššieho) súdupreskúmať odvolacie rozhodnutie má legálny základ v procesnom predpise. Zásaduzachovania lehoty na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy proti rozhodnutiuodvolacieho súdu z dôvodu podaného dovolania možno aplikovať teda len vtedy, akprávomoc dovolacieho súdu posúdiť splnenie podmienok prípustnosti (ustanovenýchv § 237 až § 239 OSP) podaného mimoriadneho opravného prostriedku má vzhľadom naokolnosti konkrétneho prípadu zákonný základ (m. m. IV. ÚS 481/2011).
Zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ, zastúpený právnym zástupcom, zastávanázor, že lehota podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde na podanie sťažnosti protinapadnutému uzneseniu krajského súdu začala plynúť dňom, keď napadnuté uznesenienajvyššieho súdu o dovolaní proti napadnutému uzneseniu krajského súdu nadobudloprávoplatnosť. Uvedený právny názor sťažovateľa je však v zjavnom rozpore s doterajšoujudikatúrou ústavného súdu, ktorej súčasťou je aj ustálený právny názor, podľa ktorého jedovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok v správnom súdnictve neprípustný, a pretoho nemožno z hľadiska čl. 127 ods. 1 ústavy považovať za účinný a dostupný právnyprostriedok nápravy, ktorý je predpokladom (podmienkou) podania sťažnosti ústavnémusúdu podľa tohto článku ústavy, a preto na jeho podanie z hľadiska plynutia lehoty napodanie sťažnosti ústavnému súdu (vo vzťahu k rozhodnutiu odvolacieho orgánu) nemožnoprihliadať (m. m. I. ÚS 49/02, I. ÚS 134/03, IV. ÚS 200/05 a iné).
Vychádzajúc zo svojej ustálenej judikatúry a zistených skutkových okolností,ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ podal sťažnosť smerujúcu proti napadnutémuuzneseniu krajského súdu, ktoré nadobudlo právoplatnosť 19. januára 2015, až 29. januára2016, t. j. zjavne po uplynutí lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosťsťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako podanúoneskorene.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšímipožiadavkami sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. februára 2016