znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 173/2015-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. marca 2015 v senátezloženom   z   predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa   spravodajkyňa),   zo   sudcuLadislava Orosza a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 48ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenompod sp. zn. 18 Cb 55/2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola23. januára 2014   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej   len „ústava“) postupom Okresného   súdu   Prešov (ďalej   len„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 18 Cb 55/2006.

Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľ bol účastníkomkonania   vedeného   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   18   Cb   55/2006   (ďalej   aj   „namietanékonanie“),   v   ktorom   sa   obchodná   spoločnosť   Union   Poisťovňa,   a.   s.,   Bajkalská   29/A,Bratislava   (ďalej   len   „žalobkyňa“)   proti   nemu   domáhala   zaplatenia   sumy   281,45 €s príslušenstvom.

Okresný   súd   o   predmetnom   návrhu   žalobkyne   rozhodol   rozsudkomč. k. 18 Cb 55/2006-79   z   26.   októbra   2010   tak,   že   mu   v   merite   veci   v   celom   rozsahuvyhovel a úspešnej žalobkyni nepriznal náhradu trov súdneho konania.

Proti   označenému   rozsudku   okresného   súdu   podal   sťažovateľ   odvolanie,o ktorom rozhodol   Krajský   súd   v   Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“)   uznesenímč. k. 3 Cob 65/2011-199   z   12.   apríla   2012   tak,   že   rozsudok   okresného   súdu   zrušila vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Okresný súd následne, vychádzajúc z právneho názoru krajského súdu, rozhodolrozsudkom č. k. 18 Cb 55/2006-217 z 25. októbra 2012 tak, že návrhu žalobkyne v celomrozsahu vyhovel a o súvisiacom výroku o trovách rozhodol tak, že ich náhradu v konaníúspešnej žalobkyni nepriznal.

Proti tomuto v poradí druhému rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie,o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 3 Cob 15/2013-262 z 29. októbra 2013 tak,že rozsudok okresného súdu v merite veci zmenil a sťažovateľa zaviazal zaplatiť žalobkynisumu 268,50 € s 8 % úrokom z omeškania od 14. marca 2006 do zaplatenia a v prevyšujúcejčasti   návrh   žalobkyne   zamietol.   V   súvisiacom   výroku   o   trovách   konania   sťažovateľazaviazal nahradiť žalobkyni trovy celého súdneho konania v sume 1 002,56   € na účetjej právneho zástupcu. Predmetné rozhodnutie krajského súdu bolo sťažovateľovi doručené9. decembra 2013.

Následne sťažovateľ podal ústavnému súdu sťažnosť, ktorú v súvislosti s namietanýmporušením označeného základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy odôvodňuje najmä tým,že okresný súd začal konať až po piatich rokoch od zrušenia platobného rozkazu sp. zn. 19Rob 482/2005 z 28. novembra 2005.

Na základe už uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti naďalšie konanie nálezom rozhodol o porušení ním označeného základného práva podľa čl. 48ods. 2 ústavy a aby mu priznal finančné zadosťučinenie v sume 350 €.

Sťažovateľ   sa   v   sťažnosti   domáha   aj   ustanovenia   právneho   zástupcu   v   konanípred ústavným súdom, pričom túto žiadosť bližšie neodôvodňuje.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti,   ktorou   je   namietané   porušenie   základnéhopráva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   ide   v   prípade,   ak   namietanýmpostupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva aleboslobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislostimedzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou,porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosťpreto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistilžiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody,   ktorej   reálnosťby mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

Sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   vecibez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom   okresného   súduv napadnutom konaní.

Podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejneprerokovala   bez   zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriťku všetkým vykonávaným dôkazom.

Pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného   právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súdvychádza zo svojej ustálenej rozhodovacej činnosti, podľa ktorej účelom základného právana   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   stavu   právnej   neistoty,v ktorej   sa   nachádza   osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   všeobecného   súdu.   Samotnýmprerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstráni.K odstráneniu stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdualebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inakako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. I. ÚS 41/02).

Ústavný súd už opakovane judikoval (m. m. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02,IV. ÚS 258/2012), že jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127ústavy je v prípadoch, keď sa ňou namieta porušenie základného práva na prerokovanie vecibez zbytočných prieťahov, to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahuorgánov   verejnej   moci   do   základných   práv   sťažovateľa.   Uvedený   názor   vychádzazo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedokna to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sav porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (m. m. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 215/07, III. ÚS305/07,   I.   ÚS   269/2012).   Ak   v   čase   doručenia   sťažnosti   ústavnému   súdu   už   nemôžedochádzať k namietanému porušovaniu označeného základného práva podľa čl. 48 ods. 2ústavy, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde), pretože konanie o takej sťažnosti už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany,ktorú   ústavný   súd   poskytuje   vo   vzťahu   k   základnému   právu   na   prerokovanie   veci bezzbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (m. m. I. ÚS 6/03). Uvedený právny názorústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (m. m.Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05 z 3. 3.2009).

Z príloh pripojených k sťažnosti vyplýva, že napadnuté konanie okresného súdu boloskončené právoplatným rozsudkom č. k. 18 Cb 55/2006-217 z 25. októbra 2012, pričomsťažovateľ sa napriek tomu na ústavný súd obrátil so svojou sťažnosťou na postup okresnéhosúdu až 23. januára 2014, t. j. v čase, keď porušovanie základného práva podľa čl. 48 ods. 2ústavy na okresnom súde už netrvalo. Konanie o jeho sťažnosti pred ústavným súdom taknie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k uvedenémuzákladnému právu.

Vzhľadom na už uvedené ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti dospelk záveru, že podmienky na prijatie sťažnosti na   ďalšie konanie splnené neboli, a pretosťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá,   rozhodovanie   o   ďalších   procesných   návrhochsťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

Nad   rámec   odôvodnenia   tohto   uznesenia   ústavný   súd   uvádza,   že   s   poukazomna dôvody, pre ktoré rozhodol o odmietnutí sťažnosti, sa z dôvodu hospodárnosti konaniauž nezaoberal otázkou odstránenia procesnej prekážky konania spočívajúcej v nedostatkukvalifikovaného právneho zastúpenia sťažovateľa, pretože dôvody, pre ktoré ústavný súdrozhodol   o   odmietnutí   sťažnosti,   by   neboli   odstrániteľné   ani   prostredníctvom   právnehozástupcu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. marca 2015