SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 173/2015-6
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. marca 2015 v senátezloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa), zo sudcuLadislava Orosza a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 48ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenompod sp. zn. 18 Cb 55/2006 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola23. januára 2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 18 Cb 55/2006.
Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľ bol účastníkomkonania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 18 Cb 55/2006 (ďalej aj „namietanékonanie“), v ktorom sa obchodná spoločnosť Union Poisťovňa, a. s., Bajkalská 29/A,Bratislava (ďalej len „žalobkyňa“) proti nemu domáhala zaplatenia sumy 281,45 €s príslušenstvom.
Okresný súd o predmetnom návrhu žalobkyne rozhodol rozsudkomč. k. 18 Cb 55/2006-79 z 26. októbra 2010 tak, že mu v merite veci v celom rozsahuvyhovel a úspešnej žalobkyni nepriznal náhradu trov súdneho konania.
Proti označenému rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie,o ktorom rozhodol Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) uznesenímč. k. 3 Cob 65/2011-199 z 12. apríla 2012 tak, že rozsudok okresného súdu zrušila vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Okresný súd následne, vychádzajúc z právneho názoru krajského súdu, rozhodolrozsudkom č. k. 18 Cb 55/2006-217 z 25. októbra 2012 tak, že návrhu žalobkyne v celomrozsahu vyhovel a o súvisiacom výroku o trovách rozhodol tak, že ich náhradu v konaníúspešnej žalobkyni nepriznal.
Proti tomuto v poradí druhému rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie,o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 3 Cob 15/2013-262 z 29. októbra 2013 tak,že rozsudok okresného súdu v merite veci zmenil a sťažovateľa zaviazal zaplatiť žalobkynisumu 268,50 € s 8 % úrokom z omeškania od 14. marca 2006 do zaplatenia a v prevyšujúcejčasti návrh žalobkyne zamietol. V súvisiacom výroku o trovách konania sťažovateľazaviazal nahradiť žalobkyni trovy celého súdneho konania v sume 1 002,56 € na účetjej právneho zástupcu. Predmetné rozhodnutie krajského súdu bolo sťažovateľovi doručené9. decembra 2013.
Následne sťažovateľ podal ústavnému súdu sťažnosť, ktorú v súvislosti s namietanýmporušením označeného základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy odôvodňuje najmä tým,že okresný súd začal konať až po piatich rokoch od zrušenia platobného rozkazu sp. zn. 19Rob 482/2005 z 28. novembra 2005.
Na základe už uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti naďalšie konanie nálezom rozhodol o porušení ním označeného základného práva podľa čl. 48ods. 2 ústavy a aby mu priznal finančné zadosťučinenie v sume 350 €.
Sťažovateľ sa v sťažnosti domáha aj ustanovenia právneho zástupcu v konanípred ústavným súdom, pričom túto žiadosť bližšie neodôvodňuje.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základnéhopráva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ide v prípade, ak namietanýmpostupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva aleboslobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislostimedzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosťpreto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistilžiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosťby mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).
Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie vecibez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súduv napadnutom konaní.
Podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejneprerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriťku všetkým vykonávaným dôkazom.
Pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súdvychádza zo svojej ustálenej rozhodovacej činnosti, podľa ktorej účelom základného právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty,v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotnýmprerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstráni.K odstráneniu stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdualebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inakako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. I. ÚS 41/02).
Ústavný súd už opakovane judikoval (m. m. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02,IV. ÚS 258/2012), že jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127ústavy je v prípadoch, keď sa ňou namieta porušenie základného práva na prerokovanie vecibez zbytočných prieťahov, to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahuorgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádzazo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedokna to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sav porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (m. m. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 215/07, III. ÚS305/07, I. ÚS 269/2012). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemôžedochádzať k namietanému porušovaniu označeného základného práva podľa čl. 48 ods. 2ústavy, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde), pretože konanie o takej sťažnosti už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany,ktorú ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bezzbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (m. m. I. ÚS 6/03). Uvedený právny názorústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (m. m.Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05 z 3. 3.2009).
Z príloh pripojených k sťažnosti vyplýva, že napadnuté konanie okresného súdu boloskončené právoplatným rozsudkom č. k. 18 Cb 55/2006-217 z 25. októbra 2012, pričomsťažovateľ sa napriek tomu na ústavný súd obrátil so svojou sťažnosťou na postup okresnéhosúdu až 23. januára 2014, t. j. v čase, keď porušovanie základného práva podľa čl. 48 ods. 2ústavy na okresnom súde už netrvalo. Konanie o jeho sťažnosti pred ústavným súdom taknie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k uvedenémuzákladnému právu.
Vzhľadom na už uvedené ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti dospelk záveru, že podmienky na prijatie sťažnosti na ďalšie konanie splnené neboli, a pretosťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhochsťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
Nad rámec odôvodnenia tohto uznesenia ústavný súd uvádza, že s poukazomna dôvody, pre ktoré rozhodol o odmietnutí sťažnosti, sa z dôvodu hospodárnosti konaniauž nezaoberal otázkou odstránenia procesnej prekážky konania spočívajúcej v nedostatkukvalifikovaného právneho zastúpenia sťažovateľa, pretože dôvody, pre ktoré ústavný súdrozhodol o odmietnutí sťažnosti, by neboli odstrániteľné ani prostredníctvom právnehozástupcu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. marca 2015