znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 173/2013-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. februára 2013 predbežne prerokoval sťažnosť P. J., P., zastúpeného advokátom JUDr. M. F., P., vo veci namietaného porušenia čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd,   ako   aj   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   v   konaní   vedenom   Najvyšším   súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 4 Cdo 58/2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. J.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. februára 2013 doručená sťažnosť P. J., P. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“),   ako   aj   čl.   1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len   „najvyšší   súd“)   pod   sp.   zn.   4   Cdo   58/2012.   Sťažnosť   bola   odovzdaná   na   poštovú prepravu 12. februára 2013.

Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 14 C 209/2010 z 29. apríla 2011 bola zamietnutá žaloba sťažovateľa ako žalobcu proti Slovenskej republike – Ministerstvu obrany Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaná“) o určenie povinnosti uzavrieť zmluvu o prevode nehnuteľností. Rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 11 Co 55/2011-80 z 15. decembra 2011   bol   rozsudok   okresného   súdu   potvrdený.   Uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 4 Cdo 58/2012 z 28. novembra 2012 bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu. Uznesenie bolo sťažovateľovi doručené 20. decembra 2012.

Sťažovateľ svojou žalobou žiadal uložiť žalovanej povinnosť uzavrieť s ním zmluvu o prevode majetku štátu za odplatu vo výške 140 110 €, na základe ktorej nadobudne sťažovateľ do vlastníctva konkrétne označené nehnuteľnosti nachádzajúce sa v katastrálnom území Ž. Podľa zistenia okresného súdu bol v Hospodárskych novinách uverejnený inzerát, ktorým žalovaná ponúkla na predaj muničný sklad Z. Na základe tohto inzerátu sťažovateľ predložil   S.   K.   ponuku   odkúpiť   nehnuteľnosti,   pričom   zároveň   zložil   aj   požadovanú finančnú zábezpeku 134 500 €. Sťažovateľ sa osobne zúčastnil otvárania obálok, pri ktorom sa zistilo, že jedinou platnou ponukou je jeho, avšak následne mu bolo doručené oznámenie o   zrušení   ponukového   konania   a   bola   mu   vrátená   finančná   zábezpeka.   Sťažovateľ zdôrazňoval, že v rámci textu inzerátu bolo uvedené: „predávajúci si vyhradzuje právo osobitné ponukové konanie zrušiť, prípadne zrušené osobitné ponukové konanie opakovať.“ Pritom   podľa   sťažovateľa   zákon   neumožňuje   zrušiť   ponukové   konanie   zo   strany predávajúceho, pretože tak môže urobiť iba správca v prípade, ak si to v ponuke vyhradil, a keďže sa tak nestalo, ponukové konanie nemalo byť zrušené. Podľa názoru okresného súdu žalovaná ako správkyňa majetku štátu bola poverená predajom majetku štátu, a teda je predávajúcou,   keďže   štát   koná   prostredníctvom   svojich   orgánov,   v   danom   prípade prostredníctvom správcu.

Podľa názoru krajského súdu je evidentné, že ak Ministerstvo obrany Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) oznámilo zrušenie ponukového konania, konalo v mene štátu, a teda v mene predávajúceho. Preto je záver okresného súdu o neopodstatnenosti žaloby správny.

Podľa názoru najvyššieho súdu dovolanie bolo potrebné ako neprípustné odmietnuť. Sťažovateľ je presvedčený, že uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu označených práv podľa ústavy, listiny, dohovoru a dodatkového protokolu. Je neprípustný taký výklad, podľa   ktorého   sa   úkony   predávajúceho   vlastníka   nehnuteľností   (Slovenskej   republiky) považujú za úkony správcu, teda inej právnickej osoby. Správca majetku štátu koná v mene štátu,   teda   nie   štát   koná   v   mene   správcu.   V   uverejnenom   inzeráte   bolo   uvedené,   že predávajúci si vyhradzuje právo osobitné ponukové konanie zrušiť. Pritom predávajúcim je vlastník majetku a výhradu zrušiť ponukové konanie urobil v inzeráte predávajúci, a nie správca.

Sťažovateľ   navrhuje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených článkov ústavy, listiny, dohovoru a dodatkového protokolu v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. 4 Cdo 58/2012 s tým, aby bolo uznesenie z 28. novembra 2012 zrušené   a   vec   bola   vrátená   na   ďalšie   konanie.   Domáha   sa   aj   náhrady   trov   právneho zastúpenia advokátom vo výške 275,94 €.

II.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 58/2012 z 28. novembra 2012 vyplýva, že   ním   bolo   odmietnuté   dovolanie   sťažovateľa   proti   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn. 11 Co 55/2011   z   15.   decembra   2011.   Sťažovateľ   v   podanom   dovolaní   namietol nepreskúmateľnosť   rozsudku   krajského   súdu   pre   nedostatok   dôvodov.   To   zodpovedá ustanoveniu § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku. Z obsahu dovolania vyplynulo, že namieta aj nesprávne právne posúdenie veci. Podľa názoru najvyššieho súdu rozsudok okresného súdu zodpovedá zákonným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Okresný   súd   uviedol   rozhodujúci   skutkový   stav,   primeraným   spôsobom   opísal   priebeh konania, stanoviská procesných strán k veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil. Rovnako krajský súd zrozumiteľne uviedol dôvody, pre ktoré rozsudok   okresného   súdu   potvrdil.   Rozsudky   nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené,   resp.   ústavne   nekonformné,   pretože   všeobecné   súdy   sa   neodchýlili od znenia príslušných ustanovení a nepopreli ich účel a význam. Sťažovateľom vytýkaná vada v zmysle § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku bola teda nedôvodná. Pokiaľ sťažovateľ   namietal   aj   nesprávne   právne   posúdenie   veci,   tak   toto   je   síce   relevantným dovolacím   dôvodom,   avšak   samo   osebe   nezakladá   prípustnosť   dovolania,   keďže   nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 Občianskeho súdneho poriadku a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia. I keby teda tvrdenia sťažovateľa boli opodstatnené, malo by to síce za následok vecnú nesprávnosť rozsudku, no nezakladalo by to prípustnosť dovolania v zmysle § 237 Občianskeho súdneho poriadku.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).  

Jadrom sťažnosti je skutočnosť, že sťažovateľ považuje právny názor okresného súdu a krajského súdu, podľa ktorého ak ministerstvo oznámilo zrušenie ponukového konania, konalo v mene štátu, a teda v mene predávajúceho, za nesprávny s tým, že takýto záver nebol dostatočným spôsobom zdôvodnený.

Z   pohľadu   ústavného   súdu   možno   konštatovať,   že   skutkové   a   právne   závery najvyššieho súdu týkajúce sa otázky prípustnosti dovolania vo veci treba považovať za dostatočné, úplné a presvedčivé. V žiadnom prípade sa nejavia ako arbitrárne či zjavne neodôvodnené. Skutočnosť, že sťažovateľ s týmito závermi nesúhlasí, sama osebe nemôže zakladať porušenie označených práv.

Vychádzajúc   zo   skutočnosti,   že   podstatou   nespokojnosti   sťažovateľa   je   nesúhlas s právnym názorom okresného súdu a krajského súdu, ako účelný by sa javil taký postup sťažovateľa,   ktorým   by   po   neúspešnom   dovolaní   podanom   v   zmysle   §   237   písm.   f) Občianskeho súdneho poriadku [neumožňujúcom skúmanie správnosti právneho posúdenia veci podľa § 241 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku] požiadal ústavný súd o preskúmanie rozsudku krajského súdu, a to z hľadiska správnosti jeho právneho posúdenia (prípadne popri napadnutí uznesenia najvyššieho súdu o odmietnutí dovolania). Sťažovateľ však takto nepostupoval.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 23 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. februára 2013