znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 173/2011-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. apríla 2011 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. D. B., B., vo veci namietaného porušenia práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd v konaní vedenom   Okresným súdom   Bratislava I pod sp.   zn. 7 C 101/09 zo 17. júna 2010 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 9 Co 426/2010-62 z 9. decembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. D. B.   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. apríla 2011 doručená sťažnosť MUDr. Dušana Bíra (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namieta porušenie práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru v konaní vedenom Okresným súdom Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 7 C 101/09 zo 17. júna 2010 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 9 Co 426/2010-62 z 9. decembra 2010.

Zo sťažnosti a z priložených listinných dokumentov vyplýva, že sťažovateľ návrhom na   začatie   konania   doručeným   30.   marca   2009   sa   stal   účastníkom   konania   na   strane navrhovateľa o náhradu škody a nemajetkovej ujmy proti odporcovi Slovenskej republike, zastúpenej   Ministerstvom   spravodlivosti   Slovenskej   republiky,   vedeným   pred   okresným súdom pod sp. zn. 7 C 101/09 (ďalej len „napadnuté konanie“).

V napadnutom konaní okresný súd vo veci samej rozsudkom č. k. 7 C 101/09-47 zo 17. júna 2010 návrh na začatie konania zamietol. Sťažovateľ proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie, o ktorom krajský súd rozsudkom č. k. 9 Co 426/2010-62 z 9. decembra 2010 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“) rozhodol tak, že rozsudok okresného súdu ako súdu prvého stupňa potvrdil.

Sťažovateľ   vyjadruje   nesúhlas   s uvedenými   rozhodnutiami   okresného   a krajského súdu, keďže ich považuje za protizákonné, pretože nimi došlo „k opätovnému znemožneniu účinných zákonných prostriedkov“.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Okresný   súd   Bratislava   I   porušil   základné   práva   D.   B.   v   konaní   7C/101/2009 garantované čl.6 ods. 1 dohovoru.

Krajský   súd   Bratislava   porušil   základné   práva   D.   B.   v   konaní   9Co/426/2010 garantované čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok 9Co/426/2010-62 ako nezákonný zo dňa 09. 12. 2011 a vec vracia na ďalšie konanie prvostupňovému súdu.

Ústavný sud prikazuje OS BA I zaplatiť D. B. satisfakciu vo výške 20.000 EUR pre opakované delikty a porušovanie práv… plus úroky z omeškania vo výške 10% z dlžnej sumy od dňa povinnosti zaplatiť do zaplatenia, v prípade omeškania.

Ústavný   súd   prikazuje   Krajskému   súdu   Bratislava   zaplatiť   D.   B.   satisfakciu dvojnásobnú, plus úroky z omeškania ak dôjde k omeškaniu.“

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   sťažovateľ   podal   proti   napadnutému   rozsudku krajského súdu dovolanie.

Z dovolania   sťažovateľa   z 9.   februára   2011,   ktoré   si   ústavný   súd   vyžiadal v spolupráci   s okresným   súdom,   vyplýva,   že   sťažovateľ   v ňom   namieta   vady   konania spočívajúce v odňatí možnosti   konať pred súdom   v zmysle § 237 písm. f)   Občianskeho súdneho   poriadku.   Zároveň   poukazuje   na   celkovú   nesprávnosť   vydaného   rozhodnutia krajského súdu z hľadiska právneho posúdenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa názoru ústavného súdu nie je v jeho právomoci o merite podanej sťažnosti konať a rozhodnúť.

Ako to vyplýva z citovaného ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Proti postupu okresného súdu, ako aj jeho rozsudku vo veci samej bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok, ktoré sťažovateľ aj využil, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa mal krajský súd v odvolacom konaní. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.

Obdobné je to v prípade rozsudku krajského súdu, ktoré sťažovateľ podľa zistenia ústavného súdu   napadol dovolaním   [z dôvodov „podľa   § 237 písm.   f)“ pozn.], a preto právomoc   poskytnúť   ochranu   označeným   právam   má   teraz   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v rámci dovolacieho konania. Nie je totiž možné, aby právomoc poskytnúť ochranu označeným právam mal zároveň najvyšší súd aj ústavný súd.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. apríla 2011