znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 173/2010-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. marca 2010 predbežne prerokoval sťažnosť N. P., D., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 13 ods. 1 písm. a), čl. 26 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv zaručených v čl. 6 ods. 1, čl. 10 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   rozsudkom   rozhodcovského   súdu   vydaným   rozhodcom   JUDr.   J.   Č.   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   RK   Cb   1/2007   zo   7.   mája   2007,   ako   aj   postupom   jemu predchádzajúcim a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť N. P. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. marca 2010 doručená sťažnosť N. P. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojich základných práv zaručených v čl. 13 ods. 1 písm. a), čl. 26 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv zaručených v čl. 6 ods. 1, čl. 10 a čl. 13 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom rozhodcovského súdu vydaným rozhodcom JUDr. J. Č. (ďalej len „rozhodcovský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. RK Cb 1/2007 zo 7. mája 2007, ako aj postupom jemu predchádzajúcim.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že spolu so svojím manželom sa 17. septembra 2007 dozvedela, že je proti nim vedené na Okresnom súde Košice II (ďalej len „okresný súd“) exekučné konanie o vymoženie sumy 7 500 00 Sk na základe exekučného titulu, ktorým bol rozsudok rozhodcovského súdu sp. zn. RK Cb 1/2007 zo 7. mája 2007, ktorý bol podľa sťažovateľky a jej manžela vydaný na základe „sfalšovanej zmenky“, o existencii ktorej údajne nemali vedomosť. Na základe toho sťažovateľka podala v tejto veci spolu s manželom   18. septembra   2007   trestné   oznámenie.   Podstatou   sťažnosti   je   tvrdenie sťažovateľky, že postupom   rozhodcovského   súdu   boli porušené   ňou   označené základné práva a práva preto, že jej ako účastníčke konania nebola doručená žaloba, na základe ktorej rozhodcovský súd rozhodol, takže ani nemala o tomto konaní vedomosť a ani sa nemohla k žalobe vyjadriť. Sťažovateľka v sťažnosti tiež uviedla, že rozhodca rozhodcovského súdu jej   nedoručil   ani „rokovací   poriadok“,   podľa   ktorého   konal,   a napokon,   že   jej   ako účastníčke   konania   nebol   doručený   ani   rozhodcovský   rozsudok,   bol   doručený   iba   jej manželovi.   Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   sťažovateľka   považuje   tak   rozsudok rozhodcovského súdu, ako aj postup, ktorý jeho vydaniu predchádzal, za nezákonný.  

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že „O...   skutočnostiach   nezákonného   postupu   a   len v minimálnom   rozsahu   sťažovateľka   sa   dozvedela   až   s   začiatkom   exekučného   konania v septembri   2007,   a   z   tohto   dôvodu   manžel   sťažovateľky   (nie   však   sťažovatelia,   ktorá neovláda slovenčinu v dostatočnej miere) požiadal o nahliadnutí do rozhodcovského spisu, čo manželovi sťažovateľky (nie však sťažovateľke) JUDr. Č. umožnil 26. 10. 2007 pričom o tej skutočnosti bola vyhotovená notárska zápisnica zo dňa 26. 10. 2007.“. Sťažovateľka zdôraznila, že o už uvedených skutočnostiach svedčiacich o podľa nej nezákonnom postupe rozhodcovského   súdu   sa   nedozvedela   26.   januára   2007,   pretože   jej   nebolo   umožnené nahliadnuť   do   rozhodcovského   spisu,   ale   až   8.   januára   2010,   keď   nahliadla   do vyšetrovacieho spisu. V tejto súvislosti sťažovateľka v sťažnosti uviedla: „Až z výpovedi J. Č., s obsahom ktorej sťažovateľka preukázateľné sa zoznámila len 8. 1. 2010...“

V súvislosti s už uvedeným sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla: „Za stavu, keď sťažovateľke nebola doručená žaloba a sťažovateľka preukázateľné bola zbavená práva na žalobnú odpoveď a právnu ochranu, za stavu keď sťažovateľke nebol doručený rokovací poriadok a sťažovateľka bola zbavená možnosti mať informáciu o jeho obsahu a teda aj pravá na vyjadrenie súhlasu s týmto obsahom, preukázateľné došlo k porušeniu zákona a práv sťažovateľky. Bez ohľadu na to rozhodca JUDr. J. Č. uskutočnil rozhodcovské   konanie   a   vydal   zo   dňa   7.   5.   2007   rozsudok,   ktorým   uložil   sťažovateľke povinnosti po úhrade dlha. Z uvedených dôvodov ani rozhodcove konanie a ani vydaný im rozsudok zo dňa 7. 5. 2007 nemôžu sa počítať za zákonné....

Kvôli vedomej svojvôli tzv. rozhodcu, sťažovateľka nielen de facto, ale aj de iure sa nachádza   2   roky   a   5   mesiacov   v   stave   hlbokého   poníženia,   dennodenného   obrovského psychického stresu, pod neúnosným tlakom šikanóznej a hanebnej exekúcii, pričom za tento čas   má   preukázateľne   podlomené   fyzické   a   psychické   zdravie,   zásadným a neospravedlniteľným   spôsobom   poškodenú   svoju   občiansku   povesť,   totálne   zničené podnikateľské a životné aktivity. Za uvedený čas významným a zásadným spôsobom značne utrpela   kvalita   života   sťažovateľky,   pričom   bola   preukázateľné   uvrhnutá   pod   hranicu chudoby, musela zastaviť podnikateľskú činnosť, zrušiť vytvorené pracovné miesta nie len pre zamestnancov, ale aj pre seba a bola nútené od novembra roku 2007 sa zaregistrovať na úrade práce, kde preukázateľné sa nachádza v evidencii nezamestnaných do dnešného dňa.“  

Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo na slobodný prístup k informácii, zaručeného čl. 10 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   čl.   26   Ústavy   SR   postupom   rozhodcu JUDr. J. Č. v rozhodcovskom konaní, porušené bolo.

2.   Základné   právo   na   súdnu   ochranu   zaručené   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky, postupom rozhodcu JUDr. J. Č. v rozhodcovskom konaní, porušené bolo.

3.   Základné   právo   na   spravodlivý   proces   zaručeného   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   postupom   rozhodcu   JUDr.   J.   Č. v rozhodcovskom konaní, porušené bolo.

4. Základné právo na neprípustnosť uloženia povinnosti nie na základe zákona a nie v medziach zákona zaručeného čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky, postupom rozhodcu JUDr. J. Č. v rozhodcovskom konaní, porušené bolo.

5.   Základné   právo   na   účinné   právne   prostriedky   nápravy   zaručeného   čl.   13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, postupom rozhodcu JUDr. J. Č., rozhodcovskom konaní, porušené bolo.

6. Ústavný súd Rozhodcovský rozsudok č. k. RKCb 1/2007 zo dňa 7. 5. 2007, vydaný v rozhodcovskom konaní rozhodcom JUDr. J. Č., v celom rozsahu zrušuje.

7.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   sťažovateľke   primerané   finančné zadosťučinenie v sume 25 tisíc eur,   ktoré je povinný rozhodca JUDr. J. Č.... zaplatiť sťažovateľke N. P.... do dvoch mesiacov odo dňa vyhlásenia tohto rozhodnutia.“

Sťažovateľka ďalej uviedla, že „v tejto veci využíva svoje ústavné právo v zmysle čl. 6 ods. 2, čl. 34 ods. 2 písm. b), čl. 47 ods. 4 Ústavy SR na tlmočníka a zároveň využíva svoje ústavné a zákonné právo používať svoj materinský jazyk ruštinu v úradnom styku, a žiada, aby jej v exekučnom konaní všetky zasielané a doručované listiny, boli zasielané a doručované spolu s ich úradným prekladom do ruštiny“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd v súvislosti s prípustnosťou preskúmania rozhodnutia rozhodcovského súdu v prvom rade poukazuje na svoju judikatúru (III. ÚS 95/2010), podľa ktorej podstata rozhodcovského konania, ktoré je upravené v zákone č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“), spočíva v mimosúdnom   riešení   sporov,   pričom   samotné   rozhodcovské   konanie   je   alternatívou konania pred všeobecnými súdmi, keď jeho významnými prednosťami oproti konaniu pred všeobecnými   súdmi   sú   flexibilita   a rýchlosť   konania,   jeho   neformálnosť   a   nižšie   trovy konania. Pri   tomto konaní zákon   počíta   s minimálnymi zásahmi všeobecných   súdov   do výsledkov rozhodovacej činnosti rozhodcovských súdov, pretože v súlade s § 40 zákona o rozhodcovskom konaní možno tuzemský rozhodcovský rozsudok napadnúť žalobou na príslušnom   všeobecnom   súde   len   z taxatívne   vymedzených   dôvodov,   ktoré   spočívajú v dodržiavaní   zákonnosti.   Aj   keď   toto   rozhodcovské   konanie   možno   označiť   za   menej zložitú procedúru, než aká je vlastná konaniu pred všeobecnými súdmi, je v rámci neho nevyhnutné dodržiavať zásady spravodlivosti a zákonnosti. V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na § 51 ods. 3 zákona o rozhodcovskom konaní, podľa ktorého ak tento zákon neustanovuje   inak,   subsidiárne   sa   aplikujú   ustanovenia   generálnej   právnej   normy upravujúcej civilný proces. Danou právnou normou je Občiansky súdny poriadok.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd zastáva názor, že z dôvodu, že rozhodcovské konanie je alternatívou konania pred všeobecnými súdmi, ktoré sú tiež ako všeobecné súdy povinné aplikovať právo tak, aby výsledkom nimi uplatnenej právomoci bolo rozhodnutie, ktoré spĺňa parametre zákonnosti a ústavnosti, je v právomoci ústavného súdu preskúmavať aj postupy a rozhodnutia rozhodcovských súdov z hľadiska dodržania zásad spravodlivého procesu.

1.   Pokiaľ   ide   o sťažovateľkou   namietané   porušenie   základného   práva   na   súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods.   1   dohovoru   a práva   na   účinný   prostriedok   nápravy   zaručeného   v   čl.   13   dohovoru postupom   rozhodcovského   súdu   v   rozhodcovskom   konaní   vedenom   pod   sp. zn. RK Cb 1/2007,   ústavný   súd   už   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   z obsahu   spisu vedeného na ústavnom súde   pod sp.   zn. III.   ÚS   41/2010 zistil,   že predmetom   konania o sťažnosti   sťažovateľky   vedeného   pod   uvedenou   spisovou   značkou   bolo   aj   namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivý   proces   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a   práva   na účinný   prostriedok nápravy zaručeného v čl. 13 dohovoru postupom rozhodcovského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. RK Cb 1/2007.

V súvislosti s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý nebol explicitne uvedený v rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 41/2010, ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej si pri výklade práva na súdnu ochranu garantovaného v čl. 46 ods. 1 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.  

Ústavný   súd   uznesením   č.   k.   III.   ÚS   41/2010-14   z 2.   februára   2010   sťažnosť sťažovateľky odmietol ako oneskorene podanú.

Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o   ktorej   ústavný   súd   už   rozhodol,   okrem   prípadov,   v   ktorých   sa   rozhodovalo   len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukazuje na to, že rozhodnutie o odmietnutí návrhu na začatie konania pre oneskorenosť je rozhodnutím „o konaní“, ktoré má na mysli citované ustanovenie § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde. Nejde však o podmienku konania,   ktorú   možno   dodatočne   splniť   v   ďalšom   návrhu,   ktorým   sa   napáda   to   isté právoplatne skončené konanie, ktoré bolo napadnuté v predchádzajúcom návrhu, ktorý bol odmietnutý ako oneskorene podaný (III. ÚS 41/2010).

Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v časti namietaného   porušenia   čl.   46   ods.   1   ústavy,   čl.   6   ods.   1   a čl.   13   dohovoru   už   po   jej predbežnom prerokovaní ako neprípustnú odmietol podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde.

2.   Sťažovateľka   sťažnosťou   namietala   aj   porušenie   základných   práv   zaručených v čl. 13 ods. 1 písm. a) a čl. 26 ústavy, ako aj právo zaručené v čl. 10 dohovoru postupom a rozhodnutím rozhodcovského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. RK Cb 1/2007.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Ústavný   súd   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   opakovane   vyslovil   právny   názor, že sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   nemožno   považovať   za   časovo   neobmedzený právny prostriedok   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   (I.   ÚS   33/02,   II.   ÚS   29/02, III. ÚS 108/02, IV. ÚS 158/04, I. ÚS 218/06).

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde).   V   prípade   podania   sťažnosti   po   uplynutí   zákonom ustanovenej lehoty nemožno zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde to nedovoľuje.  

Už z konania vedeného na ústavnom súde pod sp. zn. III. ÚS 41/2010 vyplýva, že o rozhodcovskom rozsudku sp. zn. RK Cb 1/07 zo 7. mája 2007 sa sťažovateľka dozvedela ešte 26. októbra 2007 na notárskom úrade JUDr. J. A., o čom bola spísaná aj notárska zápisnica,   pričom   uvedenú   skutočnosť   sťažovateľka   sama   uviedla   na   strane   2   svojej sťažnosti adresovanej ústavnému súdu. Znamená to, že už v tento deň – 26. októbra 2007 – sa   sťažovateľka   mohla   reálne   dozvedieť   o   „inom   zásahu“   do jej   označených   práv spočívajúcom v namietanom nezákonnom postupe a rozsudku rozhodcovského súdu.

Rovnako aj zo sťažnosti manžela sťažovateľky vedenej na ústavnom súde pod sp. zn. II.   ÚS   134/2010   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   dozvedela   o   tomto   rozsudku   rozhodcu z originálu   rozhodcovského   spisu.   Tento   bol   na   základe   požiadavky   sťažovateľky   a   jej manžela   zo   6. decembra   2007   vyžiadaný   okresným   súdom,   z   ktorého   vyplýva,   že sťažovatelia   (teda   i sťažovateľka)   už   29.   októbra   2007   podali   námietku   proti   exekúcii, v ktorej namietali porušenie svojich základných práv a slobôd v rozhodcovskom konaní (nedoručenie žalobného návrhu sťažovateľke a jej manželovi, uskutočnenie rozhodcovského konania bez vedomia sťažovateľky a jej manžela a pod.) Z toho vyplýva, že aj 29. októbra 2007 sa sťažovateľka mohla reálne dozvedieť o „inom zásahu“ do jej označených práv spočívajúcom   v   namietanom   nezákonnom   postupe   a vydaním   rozsudku rozhodcovského súdu.

Podľa zistenia ústavného súdu rozhodcovský rozsudok sp. zn. RK Cb 1/07 zo 7. mája 2007 nadobudol právoplatnosť 26. mája 2007.

Okrem   toho,   aj   keby   ústavný   súd   v krajnom   prípade   prihliadol   ako   na   pravdivé tvrdenie sťažovateľky, že o rozhodnutí rozhodcovského súdu sa ona sama dozvedela až 8. januára 2010, aj v tomto prípade konštatuje, že od 8. januára 2010 do 11. marca 2010, keď   sťažovateľka   podala   sťažnosť   adresovanú   ústavnému   súdu   na   poštovú   prepravu, nepochybne uplynula lehota na jej podanie podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.  

Vzhľadom na to, že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je časovo obmedzený právny prostriedok ochrany ústavnosti, ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti už po   jej   predbežnom   prerokovaní   odmietol   ako   oneskorene   podanú   (§   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napádaného rozhodnutia rozhodcovského súdu, ako aj o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia   je   viazané   na   vyslovenie   porušenia   práva   alebo   slobody   sťažovateľky (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o tejto časti sťažnosti už nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. marca 2010