znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 173/08-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. apríla 2008 predbežne prerokoval sťažnosť C. V., K., zastúpenej advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 16 ods. 1, 2 a čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 3 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   uznesením   Okresnej   prokuratúry   Košice   II   sp.   zn.   3 Pv 1580/04 z 5. novembra 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť C. V. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. januára 2008 doručená sťažnosť C. V., K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 16 ods. 1, 2 a čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 3 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Okresnej   prokuratúry   Košice   II (ďalej   len   „okresná   prokuratúra“)   sp.   zn.   3   Pv   1580/04   z 5. novembra   2007   (ďalej   len „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že na základe trestného oznámenia D. V. Okresné riaditeľstvo Policajného zboru K., Úrad justičnej a kriminálnej polície (ďalej len „policajný orgán“) uznesením sp. zn. ČVS: ORP-989/1–OVK–2004 z 5. októbra 2004 podľa § 160 ods. 1 Trestného poriadku začalo trestné stíhanie za trestný čin týrania blízkej a zverenej osoby podľa § 9 ods. 2, § 215 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. d) Trestného zákona. Vec dozoruje okresná   prokuratúra,   ktorá   už   4.   decembra   2006   zrušila   uznesenie   policajného   orgánu, ktorým bolo prerušené konanie vo veci. Tento orgán opätovne 15. októbra 2007 podľa § 228 ods. 2 písm. a) Trestného poriadku prerušil trestné stíhanie, pretože pre neprítomnosť svedka   nebolo   možné   vec   náležite   objasniť.   Okresná   prokuratúra   na   základe   sťažnosti sťažovateľky   uznesením   z   5.   novembra   2007   zamietla   sťažnosť   poškodenej   pre   jej nedôvodnosť.

Podľa   sťažovateľky orgány činné v trestnom konaní nedostatočne postupujú, keď nezohľadňujú dostatočne príslušné ustanovenia Trestného zákona vzťahujúce sa na daný prípad, okresná prokuratúra nedostatočne vyvíja aktivity smerujúce k objasneniu trestného činu a následne k vzneseniu obvinenia, keď zastáva názor, že na základe dosiaľ vykonaných dôkazov   vyplýva   dôvodné   podozrenie,   že   sťažovateľka   bola   podrobená   ponižujúcemu a neľudskému   zaobchádzaniu,   ktoré   Trestný   zákon   kvalifikuje   ako   trestný   čin   týrania blízkej a zverenej osoby. Sťažovateľka rovnako považuje za nepochybné, že nie je možné akceptovať rozhodnutie okresnej prokuratúry, ktoré umožní len ďalšie oddialenie vyšetrenia takého konania voči sťažovateľke a vyvodenia zodpovednosti zaň. Sťažovateľka poukázala na to, že výsluch M. K. je jedným z dôkazov, nie je však jediným spôsobom, ktorým vo veci možno objasňovať skutočnosti dôležité pre trestné konanie. Poukázala najmä na iný dôkaz, a to posudok PhDr. E. K., z ktorého jednoznačne vyplývalo, že sťažovateľka bola vystavená ponižujúcemu a neľudskému zaobchádzaniu a že takéto konanie zanechalo na nej psychické stopy.   Preto   považuje   postup   policajného   orgánu   a okresnej   prokuratúry   za neakceptovateľný a žiada, aby ústavný súd vo veci vydal tento nález:

„Právo sťažovateľky

-domáhať   sa   zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   inom   orgáne Slovenskej republiky podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR,

-právo na nedotknuteľnosť osoby a súkromia podľa článku 16 ods. 1 Ústavy SR,

-nebyť podrobený krutému a ponižujúcemu zaobchádzaniu podľa článku 16 ods. 2 Ústavy SR,

-na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do svojho súkromného života podľa článku 19 ods. 2 Ústavy SR,

-nebyť podrobený neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu podľa článku 3 Dohovoru,

-a na rešpektovanie súkromného života podľa článku 8 Dohovoru. bolo postupom a uznesením Okresnej prokuratúry Košice II sp. zn. 3 Pv 1580/04 zo dňa 5. 11. 2007 porušené.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zakazuje   Okresnej   prokuratúre   Košice   II pokračovať v porušovaní namietaných právach sťažovateľky.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Okresnej prokuratúry Košice II sp. zn. 3 Pv 1580/04 zo dňa 5. 11. 2007 a vracia jej vec na ďalšie konanie.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   sťažovateľke   finančné   zadosťučinenie vo výške 300.000,- Sk.

Odporkyňa je povinná nahradiť sťažovateľke všetky trovy tohto konania.“

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ktorými namietajú porušenie svojich základných práv   alebo   slobôd   zaručených   buď   v ústave,   alebo   v medzinárodnej   zmluve o ľudských právach,   pokiaľ   o ich   ochrane   nerozhoduje   iný   súd.   Podmienky   konania   súdu o sťažnostiach, ako aj ich zákonom predpísané náležitosti sú upravené v zákone Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o ústavnom   súde“),   pričom   nesplnenie   niektorej   z nich   má   za   následok odmietnutie   sťažnosti   už   pri   jej   predbežnom   prerokovaní   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd preto predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona   o ústavnom   súde   a skúmal,   či   neexistujú   dôvody   na   jej   odmietnutie   podľa uvedeného zákonného ustanovenia, podľa ktorého sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   sťažnosti,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj   sťažnosti   zjavne   neopodstatnené   alebo   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa   §   31   ods.   1   zákona   č.   153/2001   Z.   z.   o prokuratúre   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o prokuratúre“)   prokurátor   preskúmava   zákonnosť   postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov a súdov   v rozsahu   vymedzenom   zákonom   aj   na   základe   podnetu,   pričom   je   oprávnený vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa osobitných predpisov výlučne príslušné iné orgány.

Podnetom sa rozumie písomná alebo ústna žiadosť, návrh alebo iné podanie fyzickej osoby alebo právnickej osoby (ďalej len „podávateľ podnetu“), ktoré smeruje k tomu, aby prokurátor vykonal opatrenia v rozsahu svojej pôsobnosti.

Podľa   §   34   ods.   1   zákona   o prokuratúre   podávateľ   podnetu   môže   žiadať o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví nadriadený prokurátor (§ 54 ods. 2).

Podľa   §   35   ods.   1   zákona   o prokuratúre   pri   vybavovaní   podnetu   je   prokurátor povinný prešetriť všetky okolnosti rozhodné pre posúdenie, či došlo k porušeniu zákona alebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu.

Tieto oprávnenia prokurátora sa v celom rozsahu vzťahujú aj na prípad sťažovateľky, ktorá v sťažnosti podanej ústavnému súdu ani netvrdila, že by požiadala ako poškodená podnetom nadriadenú prokuratúru o preskúmanie zákonnosti postupu okresnej prokuratúry v spojitosti s uznesením policajného orgánu o prerušení trestného stíhania v jej veci. V tejto spojitosti treba uviesť, že podľa § 173 ods. 3 Trestného poriadku pred prerušením trestného stíhania treba urobiť všetko, čo je potrebné na zabezpečenie úspešného vykonania trestného stíhania. Ak   už nie   je   dôvod   na   prerušenie,   v trestnom   stíhaní sa   pokračuje.   Aj z tohto ustanovenia   vyplýva,   že   sa   v celom   rozsahu   môže   uplatniť   pôsobnosť   nadriadeného prokurátora,   a napokon   aj   prerušenie   trestného   stíhania   nie   je   konečným   rozhodnutím, pretože toto uznesenie nebráni pokračovať v trestnom stíhaním, ak pominú dôvody na jeho prerušenie.

Sťažovateľka   tvrdí,   že   jej   základné   právo   na   inú   právnu   ochranu   bolo   porušené prerušením   trestného   stíhania.   Pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   preto   ústavný   súd skúmal, či súčasťou tohto základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo na neprerušenie trestného stíhania, ak sú na jeho prerušenie zákonom uznané dôvody.

Zo žiadneho ustanovenia Trestného poriadku nemožno vyvodiť subjektívne právo osoby, ktorá podala trestné oznámenie, na to, aby sa trestné konanie neprerušilo, ak sú na jeho prerušenie zákonom ustanovené dôvody. Posúdenie tejto otázky je plne v právomoci orgánov   činných   v trestnom   konaní   (policajných   orgánov,   vyšetrovateľov,   prokurátora). Osobe, ktorá podala podnet na trestné stíhanie, nielenže nevzniká právo na začatie trestného stíhania, ale ani právo na to, aby sa trestné stíhanie neprerušovalo, ak nastanú dôvody na takýto procesný úkon orgánov činných v prípravnom konaní.

Sťažovateľka nevyužila možnosti podania prostriedkov nápravy na nadriadený orgán okresnej   prokuratúry   vo svoj   prospech,   kde sa   ochrany svojich   práv mohla domôcť už v rámci konania orgánov prokuratúry, a nie na iných orgánoch.

Tieto   východiská   viedli   ústavný   súd   aj   k záveru   o   zjavnej   neopodstatnenosti sťažnosti. V danom prípade je nevyhnutné vypočuť ako svedka M. K., ktorý je súčasne podozrivým zo spáchania trestného činu označeného sťažovateľkou, pričom orgány činné v trestnom konaní robia úkony na jeho vypočutie. Ako však vyplýva zo spisu okresnej prokuratúry, svedok   sa   zdržuje v cudzine,   z čoho   vyplývajú problémy s jeho vypočutím vo veci týkajúcej sa sťažovateľky ako poškodenej.

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   sťažovateľky   pre   jej neprípustnosť   a zjavnú   neopodstatnenosť   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde z procesných dôvodov. Odmietnutie sťažnosti už po predbežnom prerokovaní má preto za následok, že ústavný súd neskúmal ďalšie nároky sťažovateľky na ochranu označeného základného práva na inú právnu ochranu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutia nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. apríla 2008