znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 173/07-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. septembra 2007 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti E., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. O. K., B., vo veci porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1 a 2 Ústavy Slovenskej   republiky, základného práva podľa   čl.   47 ods.   3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jej práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Sž-o-KS 72/2005 z 26. apríla 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti E., s. r. o., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. augusta 2006 doručená sťažnosť spoločnosti E., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. O. K., B., vo veci porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu   podľa   čl. 46   ods.   1   a   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“), základného práva podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, ako aj jej práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Sž-o-KS 72/2005 z 26. apríla 2006.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti okrem iného uviedla: «Najvyšší súd SR   rozsudkom sp.   zn.   2 Sž-o-KS 72/2005 zo dňa 26. apríla 2006, potvrdil rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 1 S 285/03-36, zo dňa 15. marca 2005, ktorým krajský súd zamietol žalobu sťažovateľa, ktorou sa sťažovateľ domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia Colného riaditeľstva B. sp. zn. 26630/03/905/03/1 zo dňa 29. 9. 2003 a rozhodnutia Colného úradu B. sp. zn. ATR – 7695/2003 z 27. 05. 2003.

NS SR v odôvodnení svojho rozsudku (posledný ods. str. 4) vo svojej právnej vete uvádza, citujem: „Odvolací súd sa stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi krajského súdu   v odôvodnení   rozsudku,   ktoré   považuje   za   úplne   a vecne   správne   a nepovažuje   za potrebné na nich nič meniť a dopĺňať. Na uvedenom závere nič nemení ani obsah podaného odvolania, pretože neobsahuje také nové tvrdenia a dôkazy, ktoré by mohli niečo zmeniť na skutkových   zisteniach   a záveroch   rozhodnutia   krajského   súdu.   Za   tejto   situácie,   ktorú nemení   ani   obsah   podaného   odvolania   žalobcu   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky nezostalo nič iné, ako podľa § 219 O. s. p. rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdiť.“   Tento   právny   záver   súdu   je   jednoznačným   sa   stotožnením   s rozsudkom   súdu prvého stupňa. (...)

Odôvodnenie rozsudku krajského súdu svedčí o tom, že krajský súd v plnom rozsahu prevzal   argumentáciu   colných   orgánov,   pričom   s dôvodmi,   ktoré   uviedol   sťažovateľ vo svojej žalobe sa ani nezaoberal. Krajský súd kladie vo svojom rozsudku zásadný dôraz na otázku objektívnej zodpovednosti, ale nezaoberá sa zásadnou otázkou, ktorú sťažovateľ v priebehu celého konania namietal.

Tou   zásadnou   otázkou   sťažovateľa,   v čom   videl   aj   porušenie   zákona   a pre   ktorú podal žalobu, bolo tvrdenie (žaloba, odvolanie proti rozsudku), že ten istý tovar nemôže byť súčasne prepustený do dvoch colných režimov, resp. nemôže mu byť pridelené súčasne viac colne   schválených   určení   a že   prepustením   tovaru   do   iného   colného   režimu,   alebo pridelením   iného   colne   schváleného   určenia   zaniká   povinnosť   uložená   v inom   colnom režime. Uvedené tvrdenie podrobne právne zdôvodnil vo svojich podaniach či už v konaní pred   súdmi,   alebo   v konaní   pred   správnymi   orgánmi.   Ani   pri   súdnom   preskúmaní   ani v konaní o odvolaní nebola venovaná tejto otázke žiadna pozornosť. Ani krajský súd, ani NS SR v odôvodnení rozsudku neuviedli dôvody pre ktoré je tvrdenie sťažovateľa nesprávne a zaoberali sa iba právnou argumentáciou colných orgánov, ktorá smerovala k tomu, že na návrh   sťažovateľa   bolo   tovaru   pridelené   colné   schválené   určenie   spätný   vývoz,   čo v predmetnej veci nebolo sporné. Spornou bola otázka zániku jeho zodpovednosti z dôvodu, že   potom,   čo   bolo   tovaru   pridelené   colne   schválené   určenie   spätný   vývoz,   bol   tovar prepustený v novom colnom konaní rozhodnutím do režimu tranzit.

Colné orgány vyvodili voči žalobcovi deliktuálnu zodpovednosť napriek tomu, že mu zanikla povinnosť vyviesť tovar v okamihu, keď rozhodli o prepustení toho istého tovaru do colného režimu tranzitu, v inom colnom konaní, t. j. keď rozhodli, že tovar v novej lehote do 18. 12. 2002 má vyviezť hlavný zodpovedný C. a. s. T.. Rozsudok NS SR ako aj rozsudok krajského súdu, podľa názoru sťažovateľa jasne dokumentuje nielen formálny prístup pri preskúmavaní   rozhodnutí   colných   orgánov   z hľadiska   skutkového   aj   právneho,   ale dokumentujú   aj   nerovnosť   postavenia   oboch   účastníkov   v konaní   pred   súdom,   keď   súd prevezme   celý   názor   žalovaného   bez   toho,   aby   sa   zaoberal   námietkami   sťažovateľa a uviedol v čom a z akého zákonného dôvodu je jeho názor nesprávny. Takýto postup súdu dôvodne vedie k záveru v neomylnosť štátneho orgánu a prejudikuje absolútnu zákonnosť jeho rozhodnutí len preto, že ide o štátny orgán. Z rozhodnutia krajského súdu aj NS SR tiež vyplýva, že aj v konaní pred súdom bolo colným orgánom priznané nadradené postavenie aj keď v konaní pred súdom jednou zo základných zásad je rovnosť účastníkov. (...)

Zamietnutím žaloby krajským súdom a potvrdenie jeho rozsudku NS SR došlo k tomu, že voči sťažovateľovi bola vyvodená deliktuálna zodpovednosť aj keď nekonal v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi ani rozhodnutím správneho orgánu. (...) Zo skutkového stavu a listinných dôkazov je a bolo nesporné, že tovar, ktorý mal byť vyvezený   z územia   SR   bol   odcudzený.   Spornou   zostala   otázka,   ktorá   z dvoch   osôb, sťažovateľ alebo C. a. s. bola povinná splniť túto povinnosť. Bez toho, aby táto skutočnosť bola v konaní posúdená, colné orgány aj súd dospeli k záveru, že povinnosť si nesplnil sťažovateľ, avšak z odôvodnení rozsudkov ani z odôvodnení rozhodnutí colných orgánov nie je možné zistiť na základe čoho k takému záveru dospeli, keď vôbec neprihliadali k ust. § 287 ods. 1 Colného zákona aj napriek tomu, že práve týmto ustanovením argumentoval sťažovateľ.

Napriek tomu, že zákon je v danej veci jednoznačný, krajský súd a NS SR, prisvedčili colným   orgánom   a ich   rozhodnutia   považovali   za   zákonné   aj   keď   absolútne   sa nevysporiadali   s námietkami   žalobcu.   Ak   by   rozhodnutia   colných   orgánov   boli preskúmavané dôsledne nemohlo ujsť pozornosti krajského súdu ani NS SR, že povinnosť sťažovateľa zanikla v okamihu, keď colný úrad rozhodol o prepustení tovaru do režimu tranzitu v colnom konaní, v ktorom hlavným zodpovedným a tým aj povinnou osobou vyviesť tovar bola obchodná spoločnosť C. a. s. Tomu právnemu názoru, zodpovedala vtedy platná právna úprava.

Nesprávne právne posúdenie predmetnej veci súdom a colnými orgánmi je v tom, že touto právnou skutočnosťou sa nezaoberali a ušlo pozornosti súdu, že v jeden a ten istý deň prebehli dve samostatné colné konania, v ktorých účastníkom nebol ten istý účastník a že v dvoch samostatných konaniach boli vydané rozhodnutia, ktorých záväznosť bola časová obmedzená zákonom a z ktorých vyplývala časovo obmedzená povinnosť pre konkrétneho účastníka. Povinnosť sťažovateľa vyviesť tovar trvala len do okamihu, kým tovar nebol v novom   colnom   konaní   prepustený   obchodnej   spoločnosti   C.   a.   s.   do   režimu   tranzitu a nebola jej uložená povinnosť vyviesť ten istý tovar v novej lehote. (...)

Z citovaných ustanovení, listinných dôkazov a skutkového stavu vyplýva tento záver. Colný úrad na základe, návrhu (podanie colného vyhlásenia § 76 ods. 3, § 78 Colného zákona), sťažovateľa rozhodol o pridelení colne schváleného určenia spätný vývoz, vydaním rozhodnutia dňa 11. 12. 2002 (potvrdené colné vyhlásenie č. 0616419206321) podľa § 155 ods.   3 Colného zákona.   V tomto colnom vyhlásení určil lehotu,   v ktorej mal sťažovateľ vyviesť   tovar   z územia   SR.   Touto   lehotou   bol   deň   16.   12.   2002   uvedený   v ods.   D/J rozhodnutia. Právnym dôsledkom spojených s vydaním tohto rozhodnutia bola povinnosť sťažovateľa vyviezť z územia SR tovar po aktívnom zušľachtení najneskôr dňa 16. 12. 2002. V čase, keď plynula lehota na spätný vývoz určená colným úradom sťažovateľovi, podala obchodná spoločnosť C. a. s. (hlavný zodpovedný, deklarant pre režim tranzit § 289 ods. 1 písm. b) v spojení s 2 písm. r) Colného zákona) colné vyhlásenie č. 616435203925 (§ 76 ods. 3, § 78 Colného zákona) na prepustenie toho istého tovaru do režimu tranzitu. Podaním   colného   vyhlásenia   začalo   colné   konanie   §   76   a násl.   Colného   zákona (v ktorom colný úrad rozhodol o prepustení toho istého tovaru do režimu tranzitu) § 289 a násl.   Colného   zákona   a uložil   hlavnému   zodpovednému   (ods.   50   colného   vyhlásenia) povinnosť vyviesť tovar v lehote do 18. 12. 2002 a v tejto lehote ho dodať colnému úradu určenia na území T. v meste P. (ods. 53 colného vyhlásenia).

Právnym   dôsledkom   spojených   s vydaním   tohto   rozhodnutia   bolo,   jednak   zánik povinnosti sťažovateľa, vyplývajúcich z režimu aktívneho zušľachťovacieho styku a colne schváleného určenia spätný vývoz t. j. vyviezť tovar v lehote do 16. 12. 2006 a vznik nových povinností (založených týmto rozhodnutím) vyplývajúcich z režimu tranzit a to hlavnému zodpovednému   C.   a.   s.   vyviezť   z územia   SR   a dodať   ho   colnému   úradu   určenia   (T.) najneskôr dňa 18. 12. 2002.

Pretože predmetom spätného vývozu bol zahraničný tovar, ktorý sa po aktívnom zušľachtení mal vyviezť späť, tento tovar bol podľa § 64 ods. 2 Colného zákona pod colným dohľadom. Colný dohľad sa vykonáva podľa § 5 ods. 4 písm. a) Colného zákona aj colným konaním (§ 74 a násl.). Pretože boli splnené všetky zákonné podmienky na prepustenie tovaru do režimu tranzitu, na návrh hlavného zodpovedného C. a. s. tento tovar do režimu tranzitu   prepustil,   čoho   dôsledkom   bol   zánik   platnosti   rozhodnutia,   a tým   aj   zánik povinnosti, v ktorom bola sťažovateľovi uložená povinnosť vyviezť tovar v lehote do 16. 11. 2002. Z uvedeného vyplýva, že rozhodnutia colného úradu vydané v colnom konaní majú povahu rozhodnutí z časovo obmedzenou platnosťou. Ak colný orgán rozhodne o prepustení toho   istého   tovaru   do   iného   colného   režimu   alebo   iného   colne   schváleného   určenia, predchádzajúci   režim   zaniká   a zanikajú   aj   povinnosti   účastníka   konania   (deklaranta, hlavného   zodpovedného)   plniť   povinnosti   uložené   týmto   rozhodnutím.   Z uvedeného nesporne vyplýva, že povinnosti má plniť ten deklarant (hlavný zodpovedný) ktorému bol prepustený   tovar   do   niektorého   colného   režimu   ako   poslednému.   Tento   záver   logicky vyplýva aj zo samej podstaty veci a uvedené ustanovenia to potvrdzujú, že o jednom a tom istom tovare v dvoch samostatných colných konaniach nie je možné rozhodnúť tak, že ak splní povinnosť jeden účastník konania automaticky poruší povinnosť iný účastník konania. Takémuto postupu bráni práve ust. § 287 ods. 1 Colného zákona. V danom prípade, ak by vyviezol tovar v lehote 16. 12. 2002 sťažovateľ, automaticky by porušil povinnosť C. a. s., pretože   by   nemal   tovar.   Sťažovateľ,   ani   obchodná   spoločnosť   neboli   zaviazaní   jedným rozhodnutím.

Taktiež je potrebné zdôrazniť, že podľa § 79 Colného zákona je na colné konanie potrebné predložiť tovar spolu s dokladmi. Po prepustení tovaru do príslušného režimu môže s ním nakladať a to za podmienok určených iba osoba, ktorej bol tovar prepustený. Nemôže byť preto sporné, že tovar, ktorý je dovážaný na územie SR, alebo vyvážaný z územia SR sa v jednom okamihu môže nachádzať len v jednom režime, resp. v jednom pridelenom colne schválenom určení. Iný záver by znamenal právny nezmysel, ktorý by spočíval   v tom,   že   colný   úrad   by   mohol   rozhodnúť   tak,   že   jednému   účastníkovi   vydá rozhodnutie na zničenie tovaru pod colným dohľadom a druhému účastníkovi prepustí ten istý tovar do režimu aktívneho zušľachťovacieho styku a v tej istej lehote v ktorej má byť zničený mu určí povinnosť ho vyviezť z územia SR.

Rozhodnutia   colných   orgánov,   s ktorými   sa   stotožnil   krajský   súd   a NS   SR   boli založené,   práve   na   tom   právnom   aj   logickom   nezmysle.   Interpretácia   zákona   colnými orgánmi s ktorou sa krajský súd aj NS SR stotožnili zavádza do právnych vzťahov, ktoré zákon upravuje jednoznačne právnu neistotu.

Sťažovateľ aj napriek tomu, že jeho povinnosť späť vyviesť tovar zanikla v okamihu vydania rozhodnutia o prepustení tovaru do režimu tranzitu, hlavnému zodpovednému C. a. s.   bol   uznaný   zodpovedným   za   porušenie   colných   predpisov   a z dopustenia   sa   colného deliktu, napriek tomu, že žiadnu právnu povinnosť neporušil. V tejto súvislosti považujem za potrebné zdôrazniť to, že rozhodnutia vydané v colnom konaní nemajú odkladný účinok § 453 ods. 2 Colného zákona. (...)

Sťažovateľ využil všetky zákonné prostriedky, aby nezákonný stav spôsobený colnými orgánmi (odstránil).(...)

Colné orgány vyvodili voči sťažovateľovi deliktuálnu zodpovednosť za colný delikt, aj keď neporušil žiadnu právnu povinnosť.

Sťažovateľ sa domáhal v súlade s čl. 46 Ústavy právnej ochrany na súde, keď podal žalobu na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia.

Sťažovateľ tvrdí, že všeobecnými súdmi mu nebola poskytnutá dostatočná právna ochrana,   keď   zamietli   žalobu   ako   nedôvodnú   a bez   toho,   aby   sa   zaoberali   žalobnými dôvodmi a právnou argumentáciou sťažovateľa, (...). Ani z rozhodnutia krajského súdu ani z rozhodnutia NS SR sa sťažovateľ nedozvedel ako sa súd vysporiadal s jeho námietkami. V odôvodnení rozsudku je uvedená prevzatá argumentácia colných orgánov. Odôvodnenie rozsudku svedčí o nerovnom postavení strán, čo je v rozpore s ust. § 47 ods. 3 Ústavy, ako aj o formálnom prístupe súdu pri preskúmavaní rozhodnutí colných orgánov.

Porušenie   svojich   ústavných   práv   podľa   čl.   46   ods.   1,   2   ústavy   sťažovateľ   vidí v svojvoľnej aplikácii ust. § 157 ods. 2 O. s. p., pretože v odôvodnení chýbajú právne závery k tej   časti   žalobného   návrhu,   v ktorom   sťažovateľ   namieta   nezákonnosť   rozhodnutia Colného riaditeľstva. Porušenie ústavného práva podľa § 46 ods. 1 Ústavy sťažovateľ vidí aj v tom, že Najvyšší súd dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná aj napriek tomu, že neskúmal všetky dôvody uvedené v žalobe aj keď v správnom súdnictve je viazaný dôvodmi uvedenými v žalobe a skutkovým stavom uvedeným v § 250i O. s. p. Rozsudok NS SR, jeho odôvodnenie   je   všeobecné,   nepresvedčivé,   bez   jednoznačného   právneho   názoru k námietkam sťažovateľa. Bolo a je povinnosťou NS SR vysporiadať sa so všetkými dôvodmi odvolania   aj   žalobného   návrhu   a to   aj   z toho   dôvodu,   že   Krajský   súd   sa   námietkami sťažovateľa nezaoberal dostatočne. Týmto postupom, z dôvodov uvedených v sťažnosti, bol Najvyšším súdom SR ako aj krajským súdom porušený princíp spravodlivého procesu. (...) Tým, že Krajský aj NS SR sa podrobne zaoberali len dôvodmi, ktoré vo svojom rozhodnutí uviedol   Colný   úrad   B.   a Colné   riaditeľstvo   bolo   porušené   aj   rovnosť   účastníkov   pred zákonom garantovanú čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky. (...)

Súdne   rozhodnutia   musia   v dostatočnej   miere   uvádzať   dôvody,   na   ktorých   sú založené.   Toto   právo   možno   považovať   za   efektívne   iba   vtedy,   ak   je   v skutočnosti predmetom súdneho prieskumu. Súd je teda povinný skúmať argumenty a návrhy dôkazov predložených   stranami.   Ak   súd   neodpovedal   dostatočne   na   špecifikované   námietky účastníka týkajúce sa ním predložených písomných dôkazov, nerešpektoval základný princíp spravodlivého konania – princíp rovnosti zbraní. V danom prípade NS SR aj krajský súd, neodpovedali   na   špecifikované   námietky   sťažovateľa,   pričom   prevzali   právny   názor Colného riaditeľstva v celom rozsahu.»

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol:„.1. Základné právo sťažovateľa Obchodnej spoločnosti E., s. r. o. B. podľa čl. 46 ods. 1, 2, čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sž-o-KS 72/2005 zo dňa 26. 04. 2006 porušené bolo.

2. Zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.2 Sž-o-KS 72/2005 zo dňa 26. 04. 2006 a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, aby v nej opäť rozhodol na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia advokátovi JUDr. O. K. vo výške 1 000.- Sk (2 právne úkony podľa § 11 ods. 2 vyhl. č. 655/2004 Z. z. do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Keďže podanie v predloženej podobe nespĺňalo náležitosti sťažnosti podľa čl. 127 ústavy, ústavný súd 13. novembra 2006 vyzval právneho zástupcu sťažovateľky na jeho doplnenie.

V odpovedi na výzvu ústavného súdu právny zástupca sťažovateľky sťažnosť doplnil 23. novembra 2006 o kópiu rozsudku, proti ktorému sťažnosť smeruje.

Na výzvu ústavného súdu z 13. novembra 2006 sa k sťažnosti sťažovateľky vyjadril podaním   doručeným   ústavnému   súdu   2.   apríla   2007   predseda   najvyššieho   súdu. Vo vyjadrení okrem iného uviedol:

«Sťažovateľ sťažnosťou namieta, že rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn 2 Sž-o-KS 72/2005 došlo k porušeniu jeho základných práv zakotvených v čl. 46 ods. 1, 2 a čl. 47 ods. 3 Ústavy SR.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   zastáva   názor,   že   horeuvedeným   rozsudkom nedošlo k porušeniu základných práv sťažovateľa, a preto navrhuje Ústavnému súdu SR, aby túto sťažnosť sťažovateľa neprijal.

Colné riaditeľstvo SR – „ďalej len žalovaný správny orgán“ svojím rozhodnutím sp. zn. 26630/03/905/03/1 z 29. 9. 2003 ako odvolací orgán o odvolaní sťažovateľa „ďalej len žalobcu“ rozhodol tak, že potvrdil prvostupňové rozhodnutie Colného úradu B. sp. zn. ATR-7695/2003 z 27. 5. 2003 a odvolanie žalobcu zamietol. Rozhodnutím colného úradu bol žalobca ako právnická osoba uznaný zodpovedným z dopustenia sa colného deliktu podľa ustanovenia § 437 ods. 1 spôsobom uvedeným v § 439 písm. s) zák. č. 238/2001 Z. z. Colného zákona „ďalej len colný zákon“ a podľa § 440 písm. a) a § 441 ods. 1 Colného zákona mu bola uložená pokuta vo výške 500,- Sk. Z colného deliktu bol žalobca uznaný zodpovedným na tom skutkovom základe, že nepostupoval v súlade s ustanovenia § 386 ods. 2   a ods.   5   v spojení   s   §   378   ods.   8   Colného   zákona   tým,   že   navrhol   prepustiť   presne špecifikovaný tovar do colne schváleného určenia spätný vývoz rozhodnutím ev. č. ROT 616419206321 z 11. 12. 2002, v ktorom mal stanovenú lehotu pre spätný vývoz, a to do 16. 12. 2002, pričom v tejto lehote predmetný tovar nevyviezol.

Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 17. marca 2005, sp. zn. 1 S 285/03–36 na základe   žaloby   žalobcu   preskúmaval   zákonnosť   žalobou   napadnutého   rozhodnutia žalovaného a dospel k záveru, že rozhodnutie žalovaného je v súlade so zákonom. Súd sa stotožnil   s právnym   názorom   žalovaného   ohľadne   zodpovednosti   žalobcu   za   nesplnenie povinnosti vyplývajúci mu z colne schváleného určenia   spätný vývoz.   V zmysle Colného zákona   je   žalobca   nositeľom   objektívnej   zodpovednosti   za   porušenie   colných   predpisov a skutočnosť, že mu nebolo preukázané úmyselné porušenie colných predpisov nemá vplyv na rozhodnutie vo veci colného deliktu a rovnako ho nezbavuje zodpovednosti za porušenie colných   predpisov.   Súd   dospel   k záveru,   že   samotná   skutočnosť,   že   tovar   bol   spolu s dopravným prostriedkom odcudzený je pre posúdenie veci právne irelevantná, nakoľko v zmysle Colného   zákona žalobca nesie zodpovednosť   za   spáchanie   uvedeného colného deliktu bez možnosti zbavenia sa zodpovednosti – liberácie.

Keďže krajský súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného je v súlade so zákonom preto postupujúc podľa ustanovenia § 250j ods. 1 OSP žalobu ako nedôvodnú zamietol. O náhrade trov konania krajský súd rozhodol podľa ustanovenia § 250k ods. 1 OSP tak, že neúspešnému žalobcovi právo na náhradu trov konania nepriznal.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   na   základe   podaného   odvolania   žalobcu v intenciách dôvodov podaného odvolania preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, ako   aj   zákonnosť   rozhodnutia   žalovaného   a prvostupňového   správneho   orgánu,   ako   aj konania, ktoré vydaniu rozhodnutí správneho orgánu predchádzalo a dospel k záveru, že rozsudok krajského súdu je vecne správny. Preto postupujúc podľa § 219 OSP, rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádza odvolací súd z ustanovenia § 250k ods. 1 OSP v spojení s § 224 ods. 1 OSP a neúspešnému žalobcovi náhradu trov konania nepriznal.

Aj podľa názoru odvolacieho súdu žalobca porušil Colný zákon, keďže v stanovenej lehote na spätný vývoz, a to do 16. 12. 2002 tovar nevyviezol. Žalobca svojím konaním porušil colné predpisy podľa ustanovenia § 437 ods. 1 spôsobom uvedeným v § 439 písm. s) Colného zákona.

Podľa názoru odvolacieho súdu prvostupňový súd v konaní a rozhodovaní o žalobe žalobcu postupoval v intenciách ustanovení druhej hlavy piatej časti OSP – „rozhodovanie o žalobách   proti   rozhodnutiam   a postupom   správnych   orgánov“   a vo   svojom   rozsudku náležite zdôvodnil, že správne orgány neporušili zákon keď žalobcu uznali zodpovedným z colného deliktu podľa § 437 ods. 1 spôsobom uvedeným v § 439 písm. s) Colného zákona a uložili mu pokutu vo výške 500,- Sk.

Keďže ani odvolací súd nezistil, že by žalobca bol rozhodnutiami správnych orgánov ukrátený na svojich právach, dospel k záveru, že vyvodenie zodpovednosti proti žalobcovi za colný delikt bolo v súlade so zákonom.

Odvolací   súd   sa   stotožnil   so   skutkovými   a právnymi   závermi   krajského   súdu uvedenými   v odôvodnení   jeho   rozsudku,   ktoré   považoval   za   úplné   a   vecne   správne a nepovažoval za potrebné na nich nič meniť a dopĺňať. Preto podľa § 219 OSP rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil.“.

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy od 1. januára 2002 oprávnený konať o sťažnostiach, ktorými fyzické osoby alebo právnické osoby namietajú porušenie svojich základných práv a slobôd upravených v ústave, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,   ak   o ochrane   týchto   práv   alebo   slobôd nerozhoduje iný súd.

Podmienky konania ústavného súdu o sťažnostiach sú upravené v ustanoveniach § 49 až 56 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom   súde   sťažnosť   sťažovateľky   predbežne   prerokoval   na   svojom   neverejnom zasadnutí, pričom zisťoval, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 tohto zákona. Pri predbežnom prerokovaní podnetu ústavný súd skúmal aj to, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

Sťažovateľka sa vo svojej sťažnosti domáhala zrušenia rozsudku najvyššieho súdu, keď namietala, že najvyšší súd porušil jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 47 ods. 3 ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru:

„Sťažovateľ tvrdí, že všeobecnými súdmi mu nebola poskytnutá dostatočná právna ochrana,   keď   zamietli   žalobu   ako   nedôvodnú   a bez   toho,   aby   sa   zaoberali   žalobnými dôvodmi a právnou argumentáciou sťažovateľa, (...). Ani z rozhodnutia krajského súdu ani z rozhodnutia NS SR sa sťažovateľ nedozvedel ako sa súd vysporiadal s jeho námietkami. V odôvodnení rozsudku je uvedená prevzatá argumentácia colných orgánov. Odôvodnenie rozsudku svedčí o nerovnom postavení strán, čo je v rozpore s ust. § 47 ods. 3 Ústavy, ako aj o formálnom prístupe súdu pri preskúmavaní rozhodnutí colných orgánov. (...)

Porušenie   svojich   ústavných   práv   podľa   čl.   46   ods.   1,   2   ústavy   sťažovateľ   vidí v svojvoľnej aplikácii ust. § 157 ods. 2 O. s. p., pretože v odôvodnení chýbajú právne závery k tej   časti   žalobného   návrhu,   v ktorom   sťažovateľ   namieta   nezákonnosť   rozhodnutia Colného riaditeľstva. Porušenie ústavného práva podľa § 46 ods. 1 Ústavy sťažovateľ vidí aj v tom, že Najvyšší súd dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná aj napriek tomu, že neskúmal všetky dôvody uvedené v žalobe aj keď v správnom súdnictve je viazaný dôvodmi uvedenými v žalobe a skutkovým stavom uvedeným v § 250i O. s. p. Rozsudok NS SR, jeho odôvodnenie   je   všeobecné,   nepresvedčivé,   bez   jednoznačného   právneho   názoru k námietkam sťažovateľa. Bolo a je povinnosťou NS SR vysporiadať sa so všetkými dôvodmi odvolania   aj   žalobného   návrhu   a to   aj   z toho   dôvodu,   že   Krajský   súd   sa   námietkami sťažovateľa nezaoberal dostatočne. Týmto postupom, z dôvodov uvedených v sťažnosti, bol Najvyšším súdom SR ako aj krajským súdom porušený princíp spravodlivého procesu.“

Ústavný súd (obdobne Európsky súd pre ľudské práva) podľa   svojej konštantnej judikatúry vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, resp. k čl. 6 ods. 1 dohovoru overuje, či konanie ako celok bolo spravodlivé, a nie je zásadne oprávnený a povinný posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Do obsahu základného práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí právo účastníka konania (dotknutej osoby) vyjadrovať sa   k spôsobu   hodnotenia ním   navrhnutých   dôkazov   súdom,   prípadne sa   dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), ani to, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá   účastník   konania   (II.   ÚS   3/97,   II.   ÚS   251/03).   Úloha   ústavného   súdu   sa obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou, respektíve   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách (I. ÚS 13/00, obdobne II. ÚS 1/95, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z uvedeného   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   také rozhodnutie   všeobecného   súdu,   ak   v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové alebo právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, podobne I. ÚS 37/95, II. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Z rozhodnutia najvyššieho súdu, ktorý zamietol odvolanie sťažovateľky, vyplynulo, že jeho rozhodnutie nebolo neodôvodnené a arbitrárne. Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí vo   veci   sp.   zn.   2   Sž-o-KS   72/2005   ako   súd   odvolací   preskúmal   napadnutý   rozsudok krajského súdu „v intenciách podaného odvolania a dospel k záveru, že odvolaniu nemožno priznať   úspech“, pričom „podľa   názoru   odvolacieho   súdu   prvostupňový   súd   v konaní a rozhodovaní   o žalobe   žalobcu   postupoval   v intenciách   vyššie   citovaných   ustanovení O. s. p. (§ 244 ods. 1, § 247 ods. 1, § 250i ods. 1 a 3)“.

Ďalej najvyšší súd uviedol skutočnosti, ktoré zistil zo spisu (pozri s. 4 označeného rozhodnutia najvyššieho súdu), ako aj právny záver, že „aj podľa názoru odvolacieho súdu žalobca porušil colný zákon, keďže v stanovej lehote na spätný vývoz a to do 16. decembra 2002   tovar   nevyviezol.   Žalobca (sťažovateľka;   pozn.) porušil   colné   predpisy   podľa ustanovenia § 437 ods. 1 spôsobom uvedeným v § 439 písm. s) colného zákona.

Odvolací   súd   sa   stotožňuje   so   skutkovými   a právnymi   závermi   krajského   súdu v odôvodnení rozsudku, ktoré považuje za úplné a vecne správne a nepovažuje za potrebné na   nich   nič   meniť   a dopĺňať.   Na   uvedenom   závere   nič   nemení   ani   obsah   podaného odvolania, pretože neobsahuje také nové tvrdenia a dôkazy, ktoré by mohli niečo zmeniť na skutkových zisteniach a záveroch rozhodnutia krajského súdu“.

Ústavný súd konštatuje, že skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho súdu   nestotožňuje   (v   sťažnosti   pritom   uvádza   tie   isté   argumenty,   ktoré   uviedla   aj v odvolaní), nemôže viesť k záveru o porušení jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, základného práva podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Nad rámec tohto odôvodnenia ústavný súd   poukazuje na svoj   ustálený   právny   názor,   podľa   ktorého   základné   právo   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neznačí právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom (II. ÚS 4/94, mutatis mutandis I. ÚS 8/96, II. ÚS 3/97).

Na   základe   uvedených   skutočností   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   po   jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. septembra 2007