znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 173/06-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. októbra 2007 v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Juraja Horvátha a Sergeja Kohuta   o   sťažnosti   Mgr.   M.   Z.,   M.,   zastúpenej   advokátkou   JUDr.   D.   Č.,   Advokátska kancelária, M., vo veci porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky,   práva   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Okresného   súdu   Michalovce v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Er 1873/02, Ex 771/2002 z 30. augusta 2005 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Mgr. M. Z. vlastniť majetok a základné právo na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na pokojné užívanie majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   výrokom   uznesenia   Okresného   súdu   Michalovce   o náhrade   trov konania sp. zn. 14 Er 1873/02, Ex 771/2002 z 30. augusta 2005 p o r u š e n é   b o l o.

2. Z r u š u j e   výrok uznesenia Okresného súdu Michalovce o náhrade trov konania sp. zn. 14 Er 1873/02, Ex 771/2002 z 30. augusta 2005 a vec v rozsahu zrušenia v r a c i a Okresnému súdu Michalovce na ďalšie konanie.

3. Okresný súd Michalovce j e   p o v i n n ý   uhradiť Mgr. M. Z. trovy konania 5 302 Sk (slovom päťtisíctristodva slovenských korún) na účet advokátky JUDr. D. Č. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. októbra 2005 doručená sťažnosť Mgr. M. Z., M. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. D. Č., Advokátska kancelária, M., vo veci porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Michalovce (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14Er 1873/02, Ex 771/2002 z 30. augusta 2005 doručeným sťažovateľke 5. septembra 2005 v súvislosti s priznaním trov exekučného konania.

Sťažovateľka vidí porušenie svojich základných práv v tom, že ako súdna exekútorka si   pri   zastavení   súdnej   exekúcie   podľa   §   57   ods.   1   písm.   c) zákona   Národnej   rady Slovenskej   republiky   č. 233/1995   Z. z.   o súdnych   exekútoroch   a   exekučnej   činnosti (Exekučný   poriadok)   v znení neskorších   predpisov   v znení účinnom   v relevantnom   čase (ďalej len „Exekučný poriadok“) žiadala aj o priznanie trov exekúcie podľa ustanovenia § 203   Exekučného   poriadku   podľa   špecifikácie   v   súlade   s   vyhláškou Ministerstva spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č. 288/1995   Z. z.   o odmenách   a náhradách   súdnych exekútorov (ďalej len „vyhláška“), ktoré uhradí oprávnený.

Okresný súd uznesením tento návrh na priznanie trov zamietol a odôvodnil tým, že nemôže o trovách rozhodnúť, pretože by to bolo v rozpore so súčasným znením § 202 ods. 1 Exekučného   poriadku,   prípadne   spôsobom,   akým   sa   uplatňujú   hmotnoprávne   nároky. Okresný   (exekučný)   súd   tu   ďalej   uvádza,   že   pri   zastavení   konania   podľa   Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) sa o trovách rozhoduje podľa § 146 ods. 1 písm. c) a vtedy   nemá   žiaden   z   účastníkov   právo   na   náhradu   trov   konania,   teda   ani   exekútor. Sťažovateľka sa s týmto názorom okresného súdu nestotožňuje a namieta, že okresný súd sa svojím rozhodnutím „dištancoval“ od povinnosti rozhodnúť o nároku súdnej exekútorky a doslova   prinútil   súdneho   exekútora,   aby   náklady,   ktoré   vznikli   v   exekučnom   konaní, znášal sám. Od ústavného súdu požaduje vydať tento nález:

„1.   Základné   právo   Mgr.   M.   Z.   vlastniť   majetok   a   základné   právo   na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a právo na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd a základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   v Michalovciach   vedenom   pod   sp.   zn. 14 Er 1873/02 a výroku uznesenia Okresného súdu v Michalovciach o náhrade trov konania č. k. 14 Er 1873/02, zo dňa 30. 8. 2005, Ex 771/02 porušené bolo.

2.   Ústavný   súd   SR   zrušuje   výrok   Uznesenia   Okresného   súdu   v   Michalovciach o náhrade trov exekučného konania č. k. 14 Er 1873/02 zo dňa 30. 8. 2005 a vec v rozsahu zrušenia vracia Okresnému súdu Michalovce na ďalšie konanie.

3. Okresný súd v Michalovciach je povinný uhradiť Mgr. M. Z. trovy konania na účet advokátky JUDr. D. Č. do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a tam, kde sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 1 dodatkového protokolu a čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu, prijal na ďalšie konanie 24. mája 2006 pod sp. zn. II. ÚS 173/06.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vyzval ústavný súd sťažovateľku a okresný súd, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, a súčasne vyzval okresný súd, aby sa vyjadril k sťažnosti.

Sťažovateľka aj okresný súd ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci uskutočnilo ústne pojednávanie.

Okresný súd k sťažnosti uviedol nasledovné:„Stotožňujeme sa s odôvodnením výroku o zamietnutí návrhu súdneho exekútora na priznanie trov exekúcie. Opätovne poukazujem na znenie §§ 196 a 203 ods. 2 Ex. por., ktoré sú znením, resp. výkladovo autentické, preto aj postup pri ich aplikácii v exekučnom konaní musí byť rovnaký. Ak je súdny exekútor toho názoru, že nie je možný postup podľa § 202 ods. 2 Ex. por. preto, že pri zastavení exekúcie musí vrátiť poverenie, potom znenie § 203 ods.   2   Ex.   por.   dáva   exekútorovi   hmotnoprávny   základ   pre   uplatnenie   svojho   práva spôsobom, akým sa tieto nároky uplatňujú (to znamená výzva na zaplatenie a prípadné následné podanie žaloby na súd). (...) Súd pri svojej činnosti zabezpečuje ochranu práv nielen   súdnych   exekútorov,   ale   aj   ostatných   účastníkov   konania.   Pýtame   sa,   ako   je zabezpečená rovnosť vlastníkov podľa článku 20 ods. 1 ústavy, medzi ktorých patria nielen exekútori,   ale   aj   advokáti,   notári,   obchodné   spoločnosti   a   iné   subjekty,   keď   okrem exekútorov sa všetci ostatní pri neplnení záväzkov musia domáhať ochrany svojich práv podaním žaloby na súd a súdni exekútori si svoje trovy dokonca môžu aj vymôcť v rámci exekučného   konania.   Z exekučných   spisov   vedených   na   tunajšom   súde   máme   dostatok poznatkov, že ak príde exekútorovi návrh na zastavenie exekúcie od oprávneného, či už dôvodný alebo nie, exekútor si najprv vymôže trovy od povinného, a až tak postúpi návrh na zastavenie   súdu.   Je   takýto   postup   v súlade   so   zákonom?   Súdni   exekútori   by   mali   viac apelovať na príslušné orgány na zdokonalenie právnej úpravy exekučného konania a nie využívať jej nedokonalosť vo svoj prospech spôsobom nezlučiteľným s platnou úpravou. (...) V našom právnom systéme platí písané právo a nie obyčajové právo, alebo právo odvodené z právnych precedensov. Je pre nás absolútne neprijateľné rozhodovať o trovách exekúcie na základe takéhoto nepresvedčivého a nejasného a nejednotného výkladu ústavy, ako   sa   o   to   snaží   sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti,   keďže   ako   vyššie   uvádzame, na sťažovateľkou popísaný stav sa vzťahuje písané právo obsiahnuté v §§ 196 a 203 ods. 2 Exekučného poriadku. (...)

Čo sa týka priznania trov exekúcie podľa § 203 ods. 2 Ex.   por.,   súd rozhoduje v desiatkach prípadoch, kedy zastavuje exekučné konanie pre nemajetnosť povinného s tým, že exekútori si náhradu trov neuplatňujú. Po preštudovaní spisu súd zistí, že súdny exekútor priamo vyzval oprávneného na úhradu trov bez toho, aby žiadal súd o nich rozhodnúť. Vzhľadom na vyššie uvedené zastávame ten názor, že ústavná sťažnosť sťažovateľky by nemala byť Ústavným súdom SR prijatá.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich vyjadreniami dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   zákonom,   ak   o ochrane   týchto   práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku l, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení   každého   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá   povinnosť   súdu   nezávisle   a nestranne   vo   veci   konať   tak,   aby   bola   právu, porušenie ktorého sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy).

Podľa ustanovenia § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda   porušili   rozhodnutím   alebo   opatrením,   ústavný   súd   také   rozhodnutie   alebo opatrenie zruší.

Podľa § 56 ods. 6 zákon o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie, opatrenie   alebo   iný   zásah   zruší   a vec   vráti   na   ďalšie   konanie,   ten,   kto   vo   veci   vydal rozhodnutie,   rozhodol   o opatrení   alebo   vydal   iný   zásah,   je   povinný   vec   prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana dostane v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad a používanie   zákonných   ustanovení   príslušných   procesných   predpisov   musí   v celom rozsahu rešpektovať základné právo účastníka na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

K   úlohám   právneho   štátu   patrí   vytvorenie   právnych   a   faktických   garancií uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd svojich občanov. Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej   moci,   úloha   štátu   spočíva   v   zabezpečení   právnej   úpravy   takýchto   konaní dostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky takéhoto uplatňovania a ochrany   základných   práv   a slobôd   (III. ÚS 60/04).   Existencia   takýchto   konaní   však nevyčerpáva ústavné požiadavky späté s uplatňovaním základných práv a slobôd.

Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto   konania   uskutočňujú,   koná   zásadne   nestranne,   nezávisle   a   s   využitím   všetkých zákonom vytvorených prostriedkov na dosiahnutie účelu takýchto procesných postupov. Ústavný   súd   v   tomto   smere   osobitne   pripomína   objektivitu   takéhoto   postupu   orgánu verejnej moci (II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02). Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím nepodložená možnosť úvahy orgánu verejnej moci bez   akýchkoľvek   objektívnych   limitov,   ktoré   sú   vymedzené   zákonnými   spôsobmi zisťovania skutkového základu, prijať rozhodnutie.

Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi (II. ÚS 143/02).

Článok   2   ods. 2   ústavy   obsahuje ústavné   pravidlo,   v rámci   ktorého   každý   orgán verejnej moci vrátane štátnych orgánov sám (autonómne) určuje nielen to, aký druh právnej úpravy použije pri rozhodovaní, ale aj to, akým spôsobom prikročí k jeho výkladu v súlade s princípom právneho štátu, ktorý je vyjadrený v citovanom článku ústavy. Ústavný príkaz, ktorý je obsiahnutý v čl. 2 ods. 2 ústavy, je súčasne aj ustanovením povinnosti vykladať ústavné a zákonné normy tak, aby sa tento ústavný príkaz rešpektoval v celom vymedzenom rozsahu. Uvedené ústavné pravidlo sa vzťahuje v plnej miere aj na ochranu základných práv a slobôd,   ktorú   poskytujú   orgány   verejnej   moci   v rámci   svojich   kompetencií   vrátane základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Všeobecný   súd   musí   teda   vykladať   a   používať   ustanovenia   platných   právnych predpisov v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno obmedziť základné právo na súdnu ochranu bez zákonného podkladu.   Všeobecný   súd   musí   súčasne   vychádzať   z toho,   že   všeobecné   súdy   majú poskytovať   v občianskom   súdnom   konaní   materiálnu   ochranu   zákonnosti   tak,   aby   bola zabezpečená   spravodlivá   ochrana   práv   a   oprávnených   záujmov   účastníkov   (§ 1   OSP) (obdobne napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   zásadne   oprávnený preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní   zákonov   viedli   k rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v konaní   pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 139/02, I. ÚS 13/00, I. ÚS 115/02, I. ÚS 44/03).

Keďže   okresný   súd   právo   sťažovateľky   na   súdnu   ochranu   odmietol   najmä s poukazom na to, že „V ustanovení § 203 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa ktorého by prislúchalo určiť trovy exekúcie, pretože bolo zistené, že dôvodom zastavenie exekúcie je nemajetnosť   povinného,   sa   iba   konštatuje,   kto   znáša   trovy   exekúcie.   (...)   Neobsahuje možnosť, prípadne povinnosť súdu rozhodnúť o trovách, ako je tomu v prípade ustanovenia § 203 ods. 1 Exekučného poriadku. Súd uznáva právo súdneho exekútora na náhradu trov exekúcie, nemôže však o nich rozhodnúť, pretože by to bolo v rozpore so súčasným znením Exekučného poriadku § 202 ods. 1, prípadne spôsobom akým sa uplatňujú hmotnoprávne nároky“, je potrebné preskúmať, či nejde o odmietnutie súdnej ochrany majúce charakter denegationis   iustitiae   (I. ÚS 139/02)   alebo   o svojvoľný   postup   súdu,   a tým   o porušenie základných ústavných princípov garantovaných v čl. 46 ods. 1 ústavy.

Podľa   § 37   ods. 1   Exekučného   poriadku   sú účastníkmi   exekučného   konania oprávnený   a   povinný;   iné   osoby   sú   účastníkmi   len   tej   časti   konania,   v   ktorej   im   toto postavenie priznáva tento zákon. Ak súd rozhoduje o trovách exekúcie, účastníkom konania je aj poverený exekútor.

Pri aplikácii a interpretácii ustanovení Exekučného poriadku upravujúcimi náhradu trov   exekúcie   musí   byť   braný   zreteľ   na   osobitné   postavenie   súdnych   exekútorov v exekučnom konaní a na nevyhnutnosť zachovania a rešpektovania ich nezávislosti.

Preto pri postupe všeobecných súdov v exekučnom konaní treba dbať na to, aby zabezpečili taký prístup k súdnej ochrane, ktorý nie je voči žiadnemu účastníkovi konania diskriminačný bez primeraných a objektívne zdôvodniteľných okolností, ktoré vyplývajú priamo zo zákona.

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

Vzhľadom na to treba ustanovenie § 157 ods. 2 v spojení s § 167 ods. 2 a § 254 ods. 3 OSP v znení účinnom do 31. augusta 2005 z hľadiska už uvedených článkov ústavy aj   so zreteľom   na   príslušnú   judikatúru   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (pozri   napr. rozsudok Garcia Ruiz v. Španielsko z 21. januára 1999, § 26) vykladať a uplatňovať tak, že uznesenie   okresného   súdu   ohľadom   výroku   o   trovách   exekúcie,   malo   obsahovať v odôvodnení dostatočné a relevantné dôvody, na základe ktorých bolo vynesené.

Ustanovenia § 196 a § 197 ods. 1 Exekučného poriadku určujú zásadu, že odmenu patriacu   súdnemu   exekútorovi   za   výkon   exekučnej   činnosti,   náhradu   jeho   hotových výdavkov   a náhradu   za   stratu   času   uhrádza   povinný.   Len   výnimočne   –   ak   dôjde k zastaveniu exekúcie, môže súd uložiť oprávnenému, aby nahradil trovy exekúcie; súd však   uváži,   ktoré   trovy   potreboval oprávnený   na účelné uplatnenie jeho   nároku,   a tiež, či mohol pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie (§ 203 Exekučného poriadku). Výšku odmeny súdneho exekútora, náhradu jeho hotových výdavkov, náhradu za stratu času   a spôsob   ich   určenia   (ako   aj   výšku   primeraného   preddavku   na   odmenu súdneho   exekútora   a na náhradu   jeho hotových   výdavkov   za   činnosť   podľa   osobitného zákona)   ustanovuje   vyhláška.   Odmenu   pri vylúčení   súdneho   exekútora   z exekúcie   a pri zastavení exekúcie ustanovuje § 14 a nasl. vyhlášky.

Podľa § 2 ods. 1 Exekučného poriadku exekútor je štátom určenou a splnomocnenou osobou na vykonávanie núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí.

Sťažovateľka,   ktorá   je   orgánom   verejnej   moci   pri   výkone   exekúcie,   nie   je a ani nebola v okolnostiach konkrétneho prípadu účastníčkou súkromnoprávnych vzťahov medzi oprávneným a povinným, a preto od nej podľa názoru ústavného súdu nemožno spravodlivo požadovať,   aby znášala trovy   bezúspešnej   exekúcie. Aj   keď okresný   súd   v odôvodnení napadnutého uznesenia uznal, že sťažovateľka má právo na náhradu trov exekúcie, vyslovil však   názor,   že   o trovách   exekúcie   rozhodnúť   nemôže,   pretože   by   to   bolo   v   rozpore s ustanovením § 202 ods. 1 Exekučného poriadku, prípadne spôsobom, akým sa uplatňujú hmotnoprávne nároky.

Zmyslom a účelom náhrady trov konania v konaní pred všeobecným súdom (vrátane pred exekučným súdom) je poskytnúť úspešnému účastníkovi alebo účastníkovi, ktorému to priamo priznáva zákon (v tomto prípade sa súdna exekútorka považuje za účastníka konania pre ten úsek konania, v ktorom sa rozhoduje o jej nároku na náhradu trov konania), náhradu tých trov konania, ktoré vo vecnej a časovej súvislosti s konaním musel alebo bude musieť nepochybne zaplatiť. Výnimky z tohto pravidla musí ustanoviť zákon (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy). Aj tieto výnimky sa musia uplatňovať len za splnenia všetkých zákonom ustanovených podmienok a skôr reštriktívne, napr. takou výnimkou je nepriznanie náhrady trov konania podľa § 150 OSP.

Rozhodovanie   o náhrade   trov   exekúcie   je   totiž   integrálnou   súčasťou   rozhodnutia exekučného súdu, ktorým sa exekučné konanie zastavuje, a to napriek tomu, že Exekučný poriadok v znení účinnom v čase prijatia napadnutého uznesenia výslovne neustanovoval povinnosť súdu rozhodnúť pri zastavení exekúcie o tom, kto a v akej výške platí jej trovy. (Táto povinnosť bola pre súd rozhodujúci o zastavení exekúcie ustanovená až účinnosťou od 1. septembra 2005 zákonom č. 341/2005 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v   znení   neskorších   predpisov   a   o   zmene   a   doplnení niektorých   zákonov).   Každé   rozhodnutie   všeobecného   súdu   musí   byť   so   zreteľom na konkrétne okolnosti odôvodnené spôsobom, z ktorého logicky a presvedčivo vyplývajú jeho právne závery. V postupe okresného súdu   v danej   veci   založenom na mechanickej aplikácii ustanovenia § 203 ods. 1 Exekučného poriadku   s odvolaním   sa   na ustanovenie § 202   ods. 1   Exekučného   poriadku   a tvrdení   o   nemožnosti   aplikácie   ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, zároveň formálne poukazujúcom na príslušné ustanovenia zákona,   možno   vybadať zreteľné   znaky   nepredvídateľnosti   a   arbitrárnosti   predstavujúce v konečnom   dôsledku   zásah   do základného   práva   sťažovateľky   garantovaného   v čl. 46 ods. 1 ústavy.

Ústavný   súd   preto   zastáva   názor,   že   okresný   súd   bez   ústavne   akceptovateľného dôvodu   zamietol   návrh   sťažovateľky   na   priznanie   trov   exekúcie   napriek   tomu,   aký   je zmysel   a účel   náhrady   trov,   ktoré   sťažovateľka   musela   vynaložiť   v časovej   a vecnej súvislosti s exekučným konaním.

Okresný   súd   síce   uviedol,   že   platné právne predpisy   mu neumožňujú   rozhodnúť o náhrade trov exekúcie sťažovateľky, ale ústavný súd toto odôvodnenie nemôže prijať. Zamietnutie   návrhu   sťažovateľky   na   priznanie   trov   exekúcie   bez   toho,   aby   sa   týmto návrhom okresný súd meritórne zaoberal, nemá totiž oporu v zákone (čl. 2 ods. 2 ústavy) a je založené iba na tom, že v čase prijatia napadnutého rozhodnutia neexistovala právna úprava,   ktorá   by   výslovne   ustanovovala   pre   exekučný   súd   povinnosť   rozhodnúť pri zastavení   exekúcie   aj   o tom,   kto   a v akej   výške   platí   jej   trovy.   V tejto   situácii   bol okresný súd povinný zohľadniť zmysel a účel náhrady trov konania a použiť taký výklad zákona, ktorý by neporušoval základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.Ústavný   súd   na   základe   uvedeného   konštatuje,   že okresný   súd   neposkytol sťažovateľke dostatočnú ochranu jej základného práva upraveného v čl. 46 ods. 1 ústavy najmä z toho dôvodu, že interpretoval príslušné ustanovenia Exekučného poriadku natoľko extrémne, že svojím postupom a rozhodnutím vybočil z medzí ústavnosti, a preto napadnuté rozhodnutie   svojimi   účinkami   porušilo   označené   základné   právo   sťažovateľky   ako účastníčky konania, v ktorom sa rozhodovalo o náhrade trov exekúcie. Reálne uplatnenie, zabezpečenie a realizácia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy vylučujú taký postup a rozhodnutie,   ktoré   okresný   súd   prijal   30.   augusta   2005   pod   sp. zn.   14   Er   1873/02, Ex 771/2002, na základe čoho ústavný súd uzavrel, že týmto rozhodnutím došlo vo vzťahu k sťažovateľke k porušeniu základných ústavných princípov spravodlivého procesu.

III.

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd   považuje   napadnuté   uznesenie   okresného   súdu v časti výroku o náhrade trov exekúcie za rozporné s ústavnými princípmi spravodlivého procesu,   bolo   potrebné   rozhodnúť   o porušení   základného   práva   sťažovateľky   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, tak ako je to uvedené v prvom bode výrokovej časti tohto nálezu.

Sťažovateľka zároveň namietala aj porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Ústavný súd vykladá a aplikuje čl. 20 ústavy tak, aby jeho výklad a aplikácia boli v súlade   s   čl. 1   dodatkového   protokolu   (PL. ÚS 17/00)   i s jeho   výkladom   a aplikáciou Európskeho súdu pre ľudské práva. Preto posudzuje námietky sťažovateľov týkajúce sa porušenia základného práva podľa čl. 20 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu spoločne, zvlášť v prípadoch, ak sťažovatelia namietajú porušenie svojich označených práv rovnakým skutkovým stavom.

Pretože   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   okresný   súd   výrokom   napadnutého uznesenia o zamietnutí náhrady trov exekúcie porušil základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorý zároveň zrušil, otvára sa po vrátení veci na ďalšie konanie podľa   názoru ústavného súdu   priestor na to, aby sa okresný súd sám vyrovnal s ochranou označených práv hmotného charakteru, v ktorom je navyše viazaný záväzným právnym   názorom   ústavného   súdu.   Preto   ústavný   súd   sťažnosti   v časti,   v ktorej   sa sťažovateľka domáhala vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva   podľa   čl. 1   dodatkového   protokolu,   nevyhovel,   uprednostňujúc   právomoc všeobecného   súdu   na   ochranu   subjektívnych   hmotných   práv   účastníkov   konania pred ochranou v konaní pred ústavným súdom.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie.

Podľa   § 56   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   ak   sa   základné   právo   alebo   sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší. Na   základe   citovaného   ustanovenia   zákona   o ústavnom   súde   preto   ústavný   súd   zrušil napadnuté uznesenie okresného súdu v časti výroku o náhrade trov exekúcie a vrátil mu vec na ďalšie   konanie,   v ktorom   je viazaný   právnym   názorom   ústavného súdu   vysloveným v tomto   náleze   [§ 56   ods. 3   písm. b)   a   ods. 6   zákona   o ústavnom   súde].   Viazanosť okresného súdu sa vzťahuje na ústavne súladný výklad a použitie ustanovení Exekučného poriadku v predmetnej veci (rozhodovaní o trovách exekúcie) tak, ako je uvedený v treťom bode odôvodnenia tohto nálezu. Okresný súd je tiež viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením (§ 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde).

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie. Ak ústavný súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného   zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné právo   alebo   slobodu   porušil,   je   povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Pretože   sa   sťažovateľka   uvedeného   výroku   pred   ústavným   súdom   v konaní   o jej sťažnosti   nedomáhala,   ústavný   súd   o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia nerozhodoval.

V súlade   s ustanovením   § 36   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   trovy   konania pred ústavným súdom uhrádza účastník zo svojho. Sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd rozhodol   o úhrade   trov   konania,   ktoré   jej   vznikli   v dôsledku   právneho   zastúpenia advokátkou.

Na   základe   ustanovenia   § 36   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde,   ktorý   zakotvuje výnimku z tejto zásady ustanovenej v jeho prvom odseku, ústavný súd priznal sťažovateľke úhradu   trov   právneho   zastúpenia   za   dva   úkony   právnej   služby,   pretože   rozhodol,   že základné právo sťažovateľky bolo porušené, a teda mala vo veci úspech.

Pri   stanovení   výšky   úhrady   trov   právneho   zastúpenia   ústavný   súd   vychádzal z ustanovenia   § 11   ods. 2   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška č. 655/2004 Z. z.“), ktoré upravuje výšku odmeny za zastupovanie pred ústavným súdom a podľa ktorého, ak predmet sporu nie je oceniteľný   peniazmi,   odmena   za   jeden   úkon   je   jedna   šestina   výpočtového   základu. Predmetom konania pred ústavným súdom je ochrana základných práv a slobôd, ktorá nie je oceniteľná peniazmi.

Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky   je   priemerná   mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Vzhľadom na skutočnosť, že dva úkony právnej služby boli realizované v roku 2005, ústavný   súd   vychádzal   pri   týchto   úkonoch   z oznámenia   Štatistického   úradu   Slovenskej republiky, podľa ktorého za prvý polrok 2004 bola priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky 15 008 Sk, preto ústavný súd priznal náhradu trov za dva úkony   právnej   pomoci,   každý   v   hodnote   2 501 Sk.   Ústavný   súd   rozhodol   aj o priznaní náhrady za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške jednej stotiny výpočtového základu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z., t. j. dvakrát po 150 Sk.

Podľa takto určených kritérií výška trov právneho zastúpenia predstavuje celkovú sumu 5 302 Sk. Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia ústavný súd zaviazal uhradiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľky okresný súd.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

V zmysle čl. 133 ústavy, podľa   ktorého proti rozhodnutiu   ústavného súdu   nie je prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. októbra 2007