znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 173/03-27

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   12.   novembra   2003 v senáte   zloženom   z predsedu   Jána   Klučku   a zo   sudcov   Alexandra   Bröstla   a Ľudmily Gajdošíkovej v konaní o sťažnosti I. K. K., bytom B., zastúpeného advokátom JUDr. J. T., P.,   vo   veci   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 59/96 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo I. K. K. podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 59/96 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Bardejov p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 12 C 59/96 konal bez zbytočných prieťahov.

3. I. K. K. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10 000,-- Sk (slovom desaťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Bardejov   p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Bardejov   j e   p o v i n n ý   uhradiť trovy konania I. K. K. vo výške 8 800,-- Sk (slovom osemtisíc osemsto korún) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. J. T., P., do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 12. júna 2003 doručené podanie   I.   K.   K.   (ďalej   len „sťažovateľ“),   bytom   B.,   zastúpeného   advokátom JUDr. J. T., P., označené ako „ústavná sťažnosť proti konaniu Okresného súdu v Bardejove sp. zn.:   12 C 59/96   o porušení   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov“.   Keďže   sťažnosť   spĺňala   všetky   zákonom   predpísané   náležitosti   podľa   §   20 ods. 1   a   §   50   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ústavný súd 24. septembra 2003 rozhodol o jej prijatí na ďalšie konanie.

Zo sťažnosti sťažovateľa vyplynulo: „Dňa   2.   10.   2000   som   prostredníctvom   Okresnému   súdu   v Bardejove   podal odvolanie proti rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn.: 4 Co 129/99, ktorým rozsudkom bol   potvrdený   rozsudok   prvostupňového   súdu   Okresného   súdu   v Bardejove   sp.   zn. 12 C 59/96....

Súd vo veci od podania dovolania do dnešného dňa nekonal.... Konanie   na   Okresnom   súde   v Bardejove   stále   prebieha,   takže   zákonná   lehota k podaniu ústavnej sťažnosti je tak zachovaná....

Tvrdím, že Okresný súd v Bardejove porušil moje ústavou garantované právo na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov. Súd od podania dovolania, teda od 2. 10. 2000 v samej je nečinný a moje dovolanie nepredložil príslušnému súdu.

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej   neistoty,   v ktorej   sa   nachádza   osoba   domáhajúca   sa   vydania   rozhodnutia. K vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty,   dochádza   až   právoplatným rozhodnutím   súdu.   Aj   keď   neexistuje   časová   hranica,   ktorá   by   ohraničovala   proces a v ktorej by súd mal povinnosť právoplatne vo veci rozhodovať, nemožno si to vysvetľovať tak, že súd si sám určí, kedy a aký úkon vykoná, pričom by nemusel rešpektovať čl. 48 ods. 2 ústavy,   t.   j.   konať   bez   neodôvodnených   prieťahov.   Priznanie   ústavného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zakladá   povinnosť   súdu   aj   sudcu   na organizovanie   práce   tak,   aby   sa   toto   ústavné   právo   objektívne   realizovalo.   V súlade s medzinárodným   štandardom   uplatňovania   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd platí, že nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť súdne konanie, nezbavuje štát zodpovednosti za prieťahy v súdnom konaní.

Článok 48 ods. 2 ústavy v citovanej časti ustanovuje imperatív, ktorý platí pre všetky súdne   konania   a ktorý,   pokiaľ   ide   o oblasť   občianskeho   súdneho   konania,   vyjadruje predovšetkým záujem na tom, aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu (mutatis mutandis, II. ÚS 26/95), pretože jeho   predlžovanie   sa   môže   v konečnom   dôsledku   prejaviť   ako   odmietnutie   výkonu spravodlivosti.

Poukazujem na čl. 6 ods. 1 Dohovoru, podľa ktorého je lehota na rozhodnutie súdu v každom prípade určená s prihliadnutím na osobitné okolnosti. Súd prihliada na zložitosť prípadu,   ako aj na postup účastníka konania a iných orgánov. Iba zdržovanie súdneho konania, za ktoré zodpovedá (možno mu ho „pripočítať“) účastník konania (navrhovateľ), oprávňuje prijať záver, že zo strany štátu nedošlo k prekročeniu primeranej lehoty podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Súd od podania dovolania od 2. 10. 2000 až doposiaľ spis nepredložil príslušnému súdu   na   rozhodnutie.   Bezdôvodne   ma   súd   začal   1.   4.   2003   vyzývať   na   odstránenie nedostatkov v mojom podaní. Teda od 2. 10. 2000 do 1. 4. 2003 nekonal. A samotné výzvy súdu, po dobe viac ako dvoch rokov, nemôžu súd zbavovať zodpovednosti, za to, že do dnešného   dňa   ešte   nepredložil   spis   príslušnému   súdu   na   rozhodnutie.   Tieto   prieťahy, nekonanie súdu, sú spôsobené len samotným súdom.

Je porušením môjho ústavného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov ak   od   2.   10.   2000,   teda   od   podania   dovolania   sa   moje   dovolanie   ešte   nepredložilo príslušnému   súdu   na   rozhodnutie.   V akej   dobe   potom   môže   očakávať   rozhodnutie najvyššieho súdu, keď len odoslanie spisu na tento súd trvá skoro tri roky. A do dnešného dňa sa ani tak nestalo, teda spis nebol odoslaný.

Na nečinnosť súdu v tomto konaní som sa nesťažoval. Ústavný   súd má oprávnenie   konať   o podnete najmä vtedy,   ak už boli využité   zo strany účastníka právne prostriedky na dosiahnutie nápravy tam, kde sa porušuje ústava. No i bez tohto využitia mu nič nebráni, aby o podnete konal (Nález ústavného súdu Us 27/1998).

Týmto konaním Okresný súd v Bardejove, ako orgán verejnej moci, porušil moje ústavou zaručené základné právo na prerokovanie vecí bez zbytočných prieťahov čo už samo o sebe pokladám za výraz protiústavnosti (čl. 48 ods. 2 úst. zák. č. 460/1992 Zb.).“

Na základe   uvedeného   sťažovateľ navrhol,   aby ústavný súd v jeho veci   nálezom rozhodol takto:

„... v konaní na Okresnom súde v Bardejove vedenom vo veci navrhovateľa I. K. K., v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   12   C   59/96,   bolo   porušené   moje   ústavné   právo   na prerokovanie vecí bez zbytočných prieťahov, nakoľko Okresný súd v Bardejove v uvedenej veci   od   2.   10.   2000   do   1.   4.   2003   bezdôvodne   nekonal,   a doposiaľ   nepredložil   spis príslušnému súdu na rozhodnutie, a aby bolo Okresnému súdu v Bardejove uložené, aby čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádzam ako osoba domáhajúca sa rozhodnutia   súdu   (Článok   48   ods.   2   ústavy),   tým   že   sa   mu   prikáže   spis   predložiť príslušnému súdu na rozhodnutie.

Ďalej   žiadam   aby   rozhodol   o primeranom   finančnom   zadosťučinení   mojej   osoby v rozsahu 100 000,- Sk, ktorú sumu je povinný mi Okresný súd v Bardejove zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Uvedené   finančné   zadosťučinenie   požadujem   z dôvodu   spôsobenej   nemajetkovej újmy, ktorú som utrpel nečinnosťou Okresného súdu v Bardejove, ktorý od 2. 10. 2000 do 1. 4. 2003 vo veci nekonal, aj keď mu v tom nič nebránilo a vo veci doposiaľ nepredložil spis na rozhodnutie Najvyššiemu súdu SR. Týmto nekonaním súdu bolo ohrozené aj moje právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky.

Súčasne   žiadam,   aby   ústavný   súd   zaviazal   žalovaného   Okresný   súd   v Bardejove zaplatiť mi trovy konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia vo výške 8 796,- Sk (dva   úkony   právnej   pomoci   á   4 270,-   Sk,   príprava,   prevzatie   veci   a podanie   ústavnej sťažnosti), režíjny paušál 2 x 128 Sk, na účet môjho právneho zástupcu.“

Na základe § 29 ods. 6 zákona o ústavnom súde sa k prijatej sťažnosti 27. októbra 2003 vyjadril aj predseda Okresného súdu Bardejov (Spr. 656/03), ktorý uviedol:

„I. K. K. ústavnou sťažnosťou zo dňa 10. 6. 2003 namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky) v konaní vedenom u Okresného súdu Bardejov pod sp. zn. 12 C 59/96 dôvodiac, že súd v označenej právnej veci v čase od 2. 10. 2000 do 1. 4. 2003 nekonal. Tvrdí, že dňa 2. 10. 2000 podal dovolanie proti rozhodnutiu súdu druhého stupňa a súd doposiaľ spis nepredložil dovolaciemu súdu na rozhodnutie, ale výzvou zo dňa 1. 4. 2003 ho bezdôvodne vyzýva odstrániť nedostatky v jeho podaní.

Z obsahu spisu Okresného súdu Bardejov sp. zn. 12 C 59/96 vyplýva, že sťažovateľ v postavení žalobcu sa žalobou podanou dňa 10. 1. 1996 domáhal voči žalovanému Okresné stavebné bytové družstvo „Pod   Mihaľovom“,   Bardejov   zaplatenia   13.463,80 Sk titulom náhrady škody. Prvostupňový súd vo veci meritórne rozhodol rozsudkom zo dňa 13. 2. 1997 tak, že žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol a uložil mu povinnosť zaplatiť žalovanému trovy konania vo výške 3.960,- Sk. Proti tomuto rozsudku žalobca dňa 20. 3. 1997 zahlásil odvolanie, ktoré na výzvu súdu odôvodnil podaním zo dňa 28. 4. 1997. Úpravou zo dňa 4. 6. 1997 bol spis predložený Krajskému súdu v Prešove, ktorý uznesením zo dňa 27. 11. 1997 č. k. 4 Co 286/97-98 o odvolaní rozhodol tak, že napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu. Opätovne vo veci bolo rozhodnuté rozsudkom zo dňa 13. 11. 1998 tak, že žaloba žalobcu bola zamietnutá a žalobca bol zaviazaný na trovách konania zaplatiť žalovanému 4.830,- Sk. Aj proti tomuto rozsudku žalobca dňa 28. 12. 1998 podal odvolanie, na základe ktorého bol spis dňa 12. 2. 1998 predložený Krajskému súdu v Prešove na rozhodnutie   o ňom.   Rozsudkom   zo   dňa   19.   6.   2000   odvolací   súd   napadnutý   rozsudok potvrdil a spis dňa 14. 8. 2000 vrátil prvostupňovému súdu. Konanie tak dňom 22. 9. 2000 bolo právoplatne skončené.

Dňa 2. 10. 2000 sťažovateľ doručil súdu písomné podanie označené ako „Dovolanie proti konečným rozhodnutiam odvolacieho súdu“,   z obsahu ktorého vyplýva,   že podáva dovolanie voči viacerým rozhodnutiam odvolacieho súdu, okrem iného aj voči rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci sp. zn. 12 C 59/96. Výzvou zo dňa 1. 4. 2003 sťažovateľ bol vyzvaný v lehote 20 dní odstrániť vady podania dôvodiac, že jeho podanie nemá náležitosti § 42 ods. 3 a § 241 O. s. p. Na výzvu sťažovateľ reagoval podaním zo dňa 28. 4. 2003 a 5. 5. 2003 a keďže požiadal o oslobodenie od súdnych poplatkov, uznesením zo dňa 28. 5. 2003   mu   bolo   priznané   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   a pre   dovolacie   konanie ustanovený zástupca z radov advokátov JUDr. J. S.

Vzhľadom na uvedené je treba súhlasiť s tvrdením sťažovateľa, že súd v čase od 2. 10.   2000   do   1.   4.   2003,   t.   j.   od   doručenia   dovolania   do   výzvy   na   odstránenie   vád dovolania,   bol   nečinný,   čím   došlo   k porušeniu   ústavného   práva   sťažovateľa   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky. Akceptujem preto nárok sťažovateľa na vyslovenie tohto porušenia.

Nemožno   však   súhlasiť   s ďalším   sťažovateľom   uplatneným   nárokom,   a to,   aby Okresnému súdu Bardejov bolo uložené čo najskôr odstrániť stav právnej neistoty tým, že sa   mu   prikáže   predložiť   spis   príslušnému   súdu   na   rozhodnutie.   Ako   totiž   vyplýva z chronológie   úkonov,   súd   po   1.   4.   2003   vo   veci   plynulo   koná,   jeho   úkony   smerujú k odstráneniu vád dovolania sťažovateľa a predloženiu spisu na rozhodnutie dovolaciemu súdu a pokiaľ spis doposiaľ dovolaciemu súdu nebol predložený, je tomu tak pre nečinnosť sťažovateľa a jemu ustanoveného zástupcu z radov advokátov, ktorí napriek výzve zo dňa 1. 4. 2003 doposiaľ neodstránili vady dovolania. Nie sú preto žiadne dôvody ukladať súdu konať vo veci a tým odstrániť stav právnej neistoty, lebo súd toho času plynulo koná. Akceptovať nemožno ani nárok sťažovateľa na primerané finačné zadosťučineniu v rozsahu 100.000,- Sk a to napriek dobe nečinnosti súdu.

K porušeniu ústavného práva sťažovateľa došlo po tom, čo vec bola právoplatne vybavená, čím bol odstránený stav právnej neistoty u účastníkov konania (v tomto smere je bezvýznamné,   že   sťažovateľ   bol   v spore   neúspešný   a s rozhodnutiami   súdov   nesúhlasí). Sťažovateľ   síce   podal   mimoriadny   opravný   prostriedok,   ktorým   sa   domáha   zvrátenia výsledku   konania,   avšak   jeho   podanie   nemalo   ani   základné   zákonné   náležitosti,   vady podania napriek výzve súdu doposiaľ neodstránil, čím sám sťažovateľ sa spolupodieľa na tom, že spis doposiaľ nebol predložený dovolaciemu súdu. Pri riešení otázky primeraného finančného   zadosťučinenia   nemožno   pominúť   ani   ten   fakt,   že   sťažovateľ   ani   doposiaľ nevyužil všetky dostupné právne prostriedky na dosiahnutie nápravy, keď nevyužil možnosť podania   sťažnosti   v zmysle   §   17   a násl.   zákona   číslo   80/1992   Zb.   v znení   neskorších predpisov.

Vychádzajúc z uvedeného je nesporné,   že v tomto prípade sa javí ako primerané a spravodlivé vyslovenie porušenia práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Preto navrhujem ctenému ústavnému súdu toto porušenie vysloviť, vo zvyšnej časti   sťažnosti   nevyhovieť   s tým,   že   v zmysle   §   36   zákona   číslo   38/1993   Z.   z.   v znení neskorších predpisov, každý účastník trovy konania znáša zo svojho.“

Keďže obaja účastníci vyhlásili, že netrvajú na ústnom pojednávaní, ústavný súd rozhodol bez nariadenia pojednávania.

II.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne   prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov...“,   pričom   zohľadňujúc   svoju   predošlú judikatúru   ústavný   súd   uvádza,   že   „Pri   práve   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je pod konaním, v ktorom sa vec prerokováva, potrebné rozumieť nielen konanie prvostupňového súdu, ale aj odvolacieho a dovolacieho súdu...“, keďže   ani   ústava   a ani   procesné   predpisy   upravujúce   činnosť   súdov   „nevynímajú   z ich povinnosti konať bez zbytočných prieťahov žiadnu vec, ktorej môže byť poskytnutá súdna ochrana“ (I. ÚS 70/98).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (I. ÚS 70/98, II. ÚS 74/97, II. ÚS 813/00) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria súd považuje aj povahu prejednávanej veci.

Preskúmaním   doterajšieho   postupu   Okresného   súdu   Bardejov   vo   veci   sp.   zn. 12 C 59/96 ústavný súd zistil nasledovné skutočnosti a dospel k nasledovným záverom:

Pokiaľ   ide   o právnu   a faktickú   zložitosť   veci,   ako   z povahy,   tak   aj   zo   zákonom vymedzenej právomoci súdu prvého stupňa (§ 240 a § 241 Občianskeho súdneho poriadku) pri podaní dovolania jednoznačne vyplýva, že jej obsahom sú procesne jednoduché úkony, pričom postup súdu je jednoznačne stanovený vrátane lehôt (§ 241 ods. 2), nedodržanie ktorých je rozhodujúce pre postúpenie veci dovolaciemu súdu. Z tohto hľadiska konanie pred   Okresným   súdom   Bardejov   o dovolaní   sťažovateľa   nemožno   charakterizovať   ako právne či fakticky zložité. Účastník konania (sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom) podal   včas   dovolanie   a keďže   podľa   tvrdenia   súdu   nespĺňalo   zákonom   predpísané náležitosti,   bolo   jeho   povinnosťou   vyzvať ho   bez   zbytočného   odkladu   na   jeho   úpravu, pretože   dovolanie,   ktoré   je   nesprávne,   neúplné   alebo   nezrozumiteľné,   treba   „v určenej lehote“ doplniť alebo opraviť (§ 241 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku). Napriek tomu, že sťažovateľ podal   svoje   dovolanie už 2.   októbra   2000,   Okresný   súd   Bardejov ho   na odstránenie jeho vád vyzval až 1. apríla 2003 bez toho, že by bol ústavnému súdu uviedol dôvody,   pre   ktoré   v tomto   období   nekonal.   Vo   svojom   vyjadrení   k prijatej   sťažnosti sťažovateľa   predseda   Okresného   súdu   Bardejov   naopak   uznal,   že: „je   treba   súhlasiť s tvrdením sťažovateľa, že súd v čase od 2. 10. 2000 do 1. 4. 2003... bol nečinný, čím došlo k porušeniu ústavného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Akceptujem preto nárok sťažovateľa na vyslovenie tohto porušenia.“ Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd rozhodol, že v konaní pred Okresným súdom Bardejov sp. zn. 12 C 59/96 došlo k zbytočným prieťahom, pretože tento nekonal, hoci jeho postupu nebránila žiadna zákonná prekážka, a v dôsledku toho aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, príp. prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

1.   Ústavný   súd   v súlade   so   svojím   rozhodnutím   o porušení   základného   práva sťažovateľa   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   v zmysle §   56   ods.   3   zákona o ústavnom   súde prikázal Okresnému súdu Bardejov, aby vo veci sp. zn. 12 C 59/96 konal bez zbytočných prieťahov.

2. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy: „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie   sťažnosti,   priznať tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1 boli   porušené,   primerané finančné zadosťučinenie.“

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.   Z ustanovenia   §   56   ods.   4   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   primerané finančné zadosťučinenie má povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   požadoval   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo výške 100 000,-- Sk. Na základe výzvy ústavného súdu, aby spresnil dôvody, pre ktoré sa ho   domáha,   a aká   nemajetková   ujma   mu   nekonaním   Okresného   súdu   Bardejov   bola spôsobená, právny zástupca sťažovateľa odpovedal 15. októbra 2003 (Pr-30/02 To) takto:„Nakoľko sa nijako nemôžem dovolať svojich práv a súd svojim nekonaním mi bráni v uplatnení mojich práv, tým, že nekoná, pociťujem toto ako veľkú krivdu. Okrem toho mi bola   postupom   súdu   spôsobená   aj   majetková   škoda,   ktorú   si   nemôžem   uplatniť   voči žalovanému, lebo súd nekoná, bráni mi v uplatení mojich ústavou zaručených práv. Táto majetková škoda predstavuje najmenej sumu istiny s príslušenstvom, ktorú som požadoval od žalovaného v pôvodnom súdnom konaní. V tom čase môj príjem predstavoval 4.082,-- Sk (sociálne dávky). Postupom OSBD, ale aj následne súdu, som sa dostal do zlej ekonomickej situácie, musel som si na kuchynskú linku požičať peniaze, a to aj napriek tomu, že som mal písomnú dohodu s OSBD, že mi preplatia nákup. Pôžičku som musel vrátiť po splátkach zo svojich sociálnych dávok.

Preto   požadujem   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   100   000,-   SK   ako   celkovú náhradu za spôsobenú majetkovú ujmu, ktorú mi súd spôsobil tým, že vo veci tri roky nekoná a tak som sa jej náhrady nemohol domôcť voči žalovanému, ale aj ako náhradu nemajetkovej újmy, ktorú mi súd spôsobil svojim postupom, tým, že svojim postupom mi vlastne odoprel spravodlivosť a dostal ma do právnej neistoty, v ktorej sa nachádzam ako osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu.“

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne   okolnosti   prípadu.   Súčasne   sa   pritom   riadil úvahou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je síce zmiernenie nemajetkovej ujmy, avšak nie aj prípadná náhrada škody.

Hoci   ústavný   súd   prikázal   Okresnému   súdu   Bardejov,   aby   v označenom   súdnom konaní konal bez zbytočných prieťahov, vychádzal z názoru, že porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nemožno účinne odstrániť len uplatnením tejto jeho právomoci.

Vzhľadom   na   celkovú   dobu   konania   Okresného   súdu   Bardejov   v konaní   sp.   zn. 12 C 59/96, berúc do úvahy, že sťažovateľ sa o predĺženie tejto doby zásadne nepričinil, a zohľadňujúc   konkrétne   okolnosti   a povahu   prípadu   vrátane   pozície   sťažovateľa sprevádzanej   pocitom   neistoty,   ako   aj   naplnenie   princípu   spravodlivosti   ústavný   súd považoval priznanie sumy 10 000,-- Sk za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

3. Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania, ktoré vznikli právnemu zástupcovi sťažovateľa advokátovi JUDr. J. T., ktoré vyčíslil sumou 8 800,-- Sk (§ 1 ods. 3, §   13   ods.   8,   §   16   a   §   25   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb), pričom vychádzal z výšky priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2002, ktorá bola 12 811,-- Sk. Náhrada bola priznaná za dva úkony po 4 270,-- Sk a 130,-- Sk režijný paušál.

Trovy konania je Okresný súd Bardejov povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. novembra 2003