znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 173/02-39

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   19.   februára   2003 v senáte   zloženom   z predsedu   Jána   Klučku   a zo   sudcov   Alexandra   Bröstla   a Ľudmily Gajdošíkovej   v konaní o sťažnosti   Ing.   E.   T.,   bytom   Rakúsko,   zastúpeného   advokátkou JUDr. K. D., B., vo veci porušenia jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   IV   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 7 C 179/97 takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   Ing.   E.   T.   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky postupom   Okresného   súdu   Bratislava   IV   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   7 C 179/97 p o r u š e n é   b o l o.

2. Ing. E. T. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie vo výške 25 000,-- Sk (slovom   dvadsaťpäťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   mu   je   Okresný   súd   Bratislava   IV p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. Okresný   súd   Bratislava IV j e   p o v i n n ý   nahradiť Ing.   E.   T.   do   15 dní   od právoplatnosti tohto rozhodnutia trovy konania vo výške 12 000,-- Sk (slovom dvanásťtisíc slovenských korún) na účet advokátky JUDr. K. D., B.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 17. júna 2002 doručené   podanie   Ing.   E.   T.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   bytom   Rakúsko,   zastúpeného advokátkou JUDr. K. D., B., ktorým namietal zbytočné prieťahy v konaní Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. 7 C 179/97 o jeho návrhu na rozvod manželstva a na úpravu práv a povinností   rodičov   k maloletému   dieťaťu.   Pretože   podanie   sťažovateľa   nespĺňalo zákonom   predpísané   náležitosti,   ústavný   súd   ho   listom   z 8.   júla   2002   vyzval   na   jeho doplnenie.   Keďže   sťažnosť   sťažovateľa   po   jej   doplnení   spĺňala   zákonom   predpísané náležitosti podľa § 20 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a ústavný súd nezistil ani dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona, 9. októbra 2002 rozhodol o jej prijatí na ďalšie konanie. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietajúcej postup Okresného súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 179/97 uviedol:

„Dňa 19. 6. 1997 podal sťažovateľ na Okresnom súde Bratislava IV návrh na rozvod manželstva – navrhovateľ Ing. E. T., bytom vtedy B.

V dňoch 8. 1. 1998 a 1. 4. 1998 sme príslušnému súdu doložili požadované potrebné doklady. Prvé pojednávanie sa konalo po roku s náhradnou sudkyňou, v prvom polroku 1998. Podľa priebehu pojednávania bolo evidentné, že náhradná sudkyňa nemala záujem konanie doviesť do konca,   a preto bolo po niekoľkých minútach odročené,   bez určenia ďalšieho termínu.

Nakoľko sa vo veci ďalej nekonalo, požiadali sme listom zo dňa 12. 11. 1998 o skoré vytýčenie termínu pojednávania z dôvodu, že situácia medzi stranami sa len zhoršovala, hlavne zo strany odporkyne, ktorá nemala záujem vôbec komunikovať s navrhovateľom. Ďalší   termín   pojednávania   bol   určený   na   jeseň   1998   a taktiež   s bezvýznamným výsledkom.

Ďalšie   pojednávanie   bolo   vytýčené   na   september   1999,   ktoré   už   malo   konečne normálny priebeh až na záver, kde náhradná – zastupujúca sudkyňa nevypočula podrobne ani jednu stranu a uzavrela pojednávanie s tým, že dala návrh na preskúmanie problému okolo nášho spoločného maloletého dieťaťa S., súdnym znalcom. Podľa názoru sťažovateľa to nebolo potrebné.

Vymenovaná   súdna   znalkyňa   mala   na   vypracovanie   znaleckého   posudku   lehotu 30 dní.

Termín   na   vypracovanie   posudku   nebol   vôbec   dodržaný,   pravdepodobne   pre dlhodobú práceneschopnosť znalkyne. Až na viaceré urgencie zo strany sťažovateľa, ako aj o žiadosť o pridelenie inej znalkyne, z dôvodu, aby sa môj návrh na rozvod už konečne ukončil a taktiež urgencie súdu BA IV, sa s problematikou oboznámila až v priebehu mája – júla 2001, t. j. po viac ako 18 mesiacov od určenia termínu. Ako je možné, že súd nemá vôbec záujem urýchlenie prípadu, prípadne o výmenu príslušnej znalkyne?

V októbri 2001 podal sťažovateľ prvú sťažnosť na činnosť Okresného súdu BA IV, s tým, že sa mu zdá, že ide o prieťahy v jeho konaní, ako aj o obmedzovanie určitej ľudskej slobody a práv.

Sťažnosť   sťažovateľa   bola   postúpená   na   prešetrenie   podpredsedníčke   Okresného súdu Bratislava IV, ktorá po prešetrení skutočností uvedených sťažovateľom sa mu listom zo dňa 30. 4. 2002 ospravedlnila a uznala prieťahy v konaní s prísľubom vyriešiť moju vec čo najrýchlejšie.

Ani   ďalšie   telefonické   urgencie   zo   strany   sťažovateľa   nepohli   s vecou,   preto   sa rozhodol   sťažovateľ   podať   ďalšiu   sťažnosť   na   Ministerstvo   spravodlivosti   SR,   ktoré   vo svojej   odpovedi   sťažovateľa   ubezpečilo,   že   jeho   spor   bude   sledovať   a súčasne   vyzvalo Okresný súd Bratislava IV na vykonanie potrebných krokov.

Ani táto výzva nemala ohlas u súdnej znalkyni, ona si stanovovala svoje termíny na vrátenie spisu na príslušný súd.

Sudkyňa, ktorá mala vec vrátenú, opätovne nastúpila na dlhodobú PN. Preto môžem len konštatovať, že môj spor sa bude ďalej naťahovať a ani sa neuzavrie.

Ďalšie   pojednávanie   bolo   vytýčené   na   24.   07.   2002   o 10.00   hodine,   avšak   bez uvedenia dôvodu bolo znovu preložené na september.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti, ako aj ďalšiu skutočnosť, že sťažovateľ by rád uzavrel nové manželstvo, ktoré nemôže uzavrieť z vyššie uvedených prieťahov, navrhujem, aby Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodol:

Rozvodový spor sťažovateľa č. sp. 7 C 179-97-47 je skutočne prieťahovým sporom, pretože ako je možné, že jedno rozvodové konanie nie je príslušný súd schopný ukončiť po 5-tich rokoch, čím obmedzuje ľudské práva a slobody sťažovateľa, ako aj uzavrieť nové manželstvo,   venovať   sa   novej   rodine   a dieťaťu.   Takýmto   postupom   bola   sťažovateľovi spôsobená právna neistota, ktorá mu spôsobila ako morálne, tak aj materiálne škody. V konečnom dôsledku boli porušené ľudské práva občanov, ktoré nám dáva Ústava SR. Súčasne   sa   sťažovateľ   v zmysle   ustanovení   §   50   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde domáha primeraného finančného zadosťučinenia – nemajetkovej škody vo výške 500 000.- Sk,   a to z dôvodov prieťahov vyššie uvedených,   straty času sťažovateľa,   porušenia jeho osobných a ľudských práv.“

Po prijatí sťažnosti sťažovateľa na ďalšie konanie sa ústavný súd podľa § 29 ods. 6 zákona o ústavnom súde obrátil na Okresný súd Bratislava IV so žiadosťou o vyjadrenie k sťažnosti. Predsedníčka Okresného súdu Bratislava IV na výzvu ústavného súdu v liste z 28. októbra 2002 (Spr. 3510/02) uviedla:

„Návrh na rozvod manželstva a úprava práv a povinností rodičov k mal. dieťaťu bol podaný na Okresný súd Bratislava IV dňa 19. 6. 1997 a je vedený pod sp. zn. 7 C 179/97. Následne v označenej právnej veci boli vykonané nasledovné úkony:

-Úkonom zo dňa 25. 11. 1997 bol navrhovateľ vyzvaný na zaplatenie súdneho poplatku za návrh a na doplnenie listinných dôkazov

-Navrhovateľ časť dokladov predložil súdu dňa 8. 1. 1998, súdny poplatok zaplatil dňa

19. 2. 1998 a zbytok dokladov predložil 1. 4. 1998.

-Úkon zo dňa 25. 5. 1998 bol určený termín pojednávania na deň 23. 6. 1998

-Na   pojednávaní   dňa   23.   6.   1998   súd   vykonal   zmierovacie   konanie   manželov, pojednávanie   bolo   odročené   na   neurčito   za   účelom   návštevy   centra   poradensko- psychologických služieb, o tejto skutočnosti súd centrum písomne upozornil listom zo dňa 24. 6. 1998, opakovane listom zo dňa 12. 10. 1998.

-Dňa   11.   11.   1998   centrum   oznámilo   súdu   písomne,   že   manželia   sa   do   poradne nedostavili

-Úkonom zo dňa 15. 2. 1999 bol určený termín pojednávania na deň 6. 4. 1999, ktoré bolo odročené pre práceneschopnosť zákonnej sudkyne a zároveň bolo pojednávanie odročené na deň 1. 6. 1999.

-Na   pojednávanie   dňa   1.   6.   1999   sa   nedostavila   odporkyňa,   právna   zástupkyňa odporkyne,   ktorá   svoju   neúčasť   písomne   ospravedlnila   a žiadala   o odročenie pojednávania a kolízny opatrovník. Pojednávanie bolo odročené na 6. 9. 1999

-Dňa   16.   9.   1999   súd   pojednával   do   merity   veci   a po   vykonaní   dôkazov   bolo pojednávanie odročené na neurčito za účelom vykonania znaleckého dokazovania v časti o úprave styku.

Uvádzané   skutočnosti   jednoznačne   nepotvrdzujú   tvrdenia   sťažovateľa,   nakoľko všetky pojednávania boli odročované na konkrétne termíny a dňa 16. 9. 1999 pojednávanie viedla zákonná sudkyňa podľa rozvrhu práce.

Z obsahu spisu ďalej bolo zistené, že:

-Dňa   30.   9.   1999   bolo   vypracované   uznesenie   o ustanovení   znalca,   ktoré   nadobudlo právoplatnosť dňa 29. 10. 1999

-Ustanovenej   znalkyni   PhDr.   S.   N.   spis   bol   doručený   na   vypracovanie   znaleckého posudku dňa 22. 11. 1999.

Následne vo veci bol prieťah v konaní, nakoľko ustanovená znalkyňa nerešpektovala 30-dňovú lehotu na predloženie znaleckého posudku. Tento prieťah bol zistený i v rámci šetrenia sťažností sťažovateľa s ktorým bol oboznámený písomne dňa 7. 5. 2002.

I keď došlo k personálnej zmene sudcu v odd. 7 C (doterajšia zákonná sudkyňa od 1. 7.   2000   začala   pôsobiť   na   Okresnom   súde   v Pezinku)   nová   poverená   sudkyňa   tohto oddelenia vo veci plynule konala čo potvrdzuje skutočnosť, že dňa 23. 5. 2001 vyzvala znalkyňu, aby obratom predložila znalecký posudok, alebo spis vrátila súdu. Na tento list znalkyňa   reagovala   listom   zo   dňa   30.   5.   2001   v ktorom   svoju   nečinnosť   žiadala ospravedlniť   dlhodobou   práceneschopnosťou   a prísľubom   o predloženie   znaleckého posudku v najkratšom možnom čase.

Sudkyňa   listom   zo   dňa   4.   7.   2001,   ktorý   znalkyňa   osobne   prevzala   11.   7.   2001 opätovne urgovala predloženie znaleckého posudku, resp. označeného spisu.

Znalkyňa listom zo dňa 9. 10. 2001 oznámila súdu, že vo veci už vykonala rozhovory s účastníkmi konania, potrebuje ešte vykonať odborné vyšetrenie mal. dieťaťa, ktoré zatiaľ nevykonala pre neustále prekážky na strane matky mal. dieťaťa. Zároveň oznámila, že mal. dieťa pozvala na vyšetrenie 16. 10. 2001 a následne neodkladne vypracuje posudok. Listom zo dňa 22. 11. 2001 sudkyňa opäť pod hrozbou uloženia poriadkovej pokuty urgovala   znalkyňu   o predloženie   znaleckého   posudku,   alebo   vrátenia   spisu   bez vypracovania znaleckého posudku.

Sudkyňa uznesením č. k. 7 C 179/97 zo dňa 7. 3. 2002 uložila znalkyni poriadkovú pokutu vo výške 5 000,- Sk a zároveň opätovne listom zo dňa 7. 3. 2002 vyzvala znalkyňu, aby obratom vrátila spis 7 C 179/97.

Podľa   úradného   záznamu   v spise   sudkyňa   dňa   11.   3.   2002   nečinnosť   znalkyne telefonicky   signalizovala   pracovníčke   oddelenia   znalcov   a tlmočníkov   Krajského   súdu v Bratislave.

Na opakovanú urgenciu znalkyňa telefonicky prisľúbila sudkyni zaslanie znaleckého posudku do konca mesiaca marec 2002.

Listom zo dňa 10. 4. 2002 doručený súdu 16. 4. 2002 znalkyňa sa opäť ospravedlnila na nedodržiavanie termínu zo zdravotných dôvodov a uviedla, že znalecký posudok predloží súdu záväzne do 2. 5. 2002.

Listom zo dňa 26. 4. 2002 pod Spr. 3033/2002 bola predsedníčke Krajského súdu v Bratislave   signalizovaná   nečinnosť   znalkyne   a jej   prehodnotenie   ďalšieho   zotrvania v zozname znalcov. Po prešetrení predsedníčka Krajského súdu v Bratislave listom zo dňa 16. 5. 2002 pod sp. zn. Spr. 3410/2002 uložila znalkyni výstrahu.

Znalecký posudok bol predložený súdu dňa 2. 5. 2002. Zákonná sudkyňa úkonom zo dňa 25. 6. 2002 určila termín pojednávania na deň 24. 7. 2002 a zároveň doručila znalecký posudok účastníkom konania.

Z dôvodu   určenia   termínu   hospitalizácie   v nemocnici   zákonnej   sudkyne,   bol neodkladne termín pojednávania na deň 24. 7. 2002 zrušený a zároveň určený ďalší termín pojednávania na deň 9. 9. 2002.

Na pojednávaní dňa 9. 9. 2002 bolo vo veci rozhodnuté rozsudkom, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 28. 10. 2002.

Opakovane je potrebné konštatovať, že sa nepotvrdili tvrdenia sťažovateľa, nakoľko ani v jednom prípade nebolo odročené pojednávanie bez udania dôvodu.

S poukazom na vyššie uvedené dovoľujem si konštatovať, že prieťahy v označenej právnej veci boli jednoznačne zavinené nečinnosťou znalkyne. Súd na odstránenie týchto prieťahov   využil   všetky   zákonné   prostriedky   (opakované   výzvy,   poriadková   pokuta, signalizácia krajského súdu, uložená výstraha), preto nedošlo k zbytočným prieťahom zo strany   súdu.   Na   základe   týchto   skutočností   navrhujem,   aby   Ústavný   súd   SR   ústavnú sťažnosť zamietol.“

Keďže   žiaden   z účastníkov   konania   netrval   na   ústnom   pojednávaní,   ústavný   súd konal a rozhodol o sťažnosti sťažovateľa bez nariadenia ústneho pojednávania.

II.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov“   (II.   ÚS   61/98),   pričom   „tento   účel   možno   zásadne dosiahnuť   právoplatným...   rozhodnutím.   Nepostačuje,   že   štátny   orgán   vo   veci   koná“ (II. ÚS 26/95).   K vytvoreniu   stavu   právnej   istoty   preto   dochádza   až   „právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (I. ÚS 10/98).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (I. ÚS 70/98, II. ÚS 74/97, II. ÚS 813/00) zohľadňuje tri kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria súd považuje aj povahu prejednávanej veci.

Preskúmaním doterajšieho konania pred Okresným súdom Bratislava IV ústavný súd zistil nasledovné skutočnosti:

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd z predloženého súdneho spisu Okresného súdu Bratislava IV zistil, že v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 179/97 išlo o rozvod manželstva sťažovateľa a úpravu práv rodičov k maloletému dieťaťu po rozvode. Takéto konanie právne zložité nie je [§ 23 až 29 zákona č. 94/1963 Zb. o rodine v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o rodine“)],   pričom   aj metodika   postupu   súdov v takýchto veciach je jasná a podporená stabilizovanou judikatúrou. Zákon o rodine tiež umožňuje, aby sa riešenie určitých otázok spätých s rozvodom dosiahlo dohodou rodičov, ktorú súd len schváli (§ 26 ods. 2 zákona o rodine), resp. takáto dohoda ani schválenie súdu nepotrebuje   (§   27   ods.   1   zákona   o rodine).   V konaniach   o zániku   manželstva   nemožno hovoriť ani o faktickej zložitosti veci, hoci pri rozhodovaní súdu o úprave styku rodičov s dieťaťom po rozvode ide spravidla o posúdenie skutočností, ktoré si vyžadujú odborné znalosti,   a preto   vyvstáva   potreba   ustanovenia   súdneho   znalca   podľa   §   127   zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd uzavrel, že pred Okresným súdom Bratislava IV išlo o konanie, ktoré nemožno považovať ani za právne a ani fakticky zložité, takže pri jeho sústredenom   postupe   bolo   možné   rozhodnúť bez   zbytočných   prieťahov.   Na   právnu   ani faktickú zložitosť veci vedenej pod sp. zn. 7 C 179/97 napokon nepoukázal ani Okresný súd Bratislava IV vo svojom vyjadrení k sťažnosti sťažovateľa. Toto konanie bolo medzičasom právoplatne   ukončené   rozsudkom   Okresného   súdu   Bratislava   IV   z 9.   septembra   2002, ktorým   manželstvo   sťažovateľa   rozviedol   a schválil   dohodou   rodičov   o úprave ich   práv a povinností k maloletému dieťaťu.

2. Ďalším kritériom, použitím ktorého ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných prieťahov v konaní sp. zn. 7 C 179/97, bolo správanie sťažovateľa ako účastníka súdneho konania. Ústavný súd hodnotil postup sťažovateľa ako aktívny a súčinnostný, keďže sa aktívne zúčastnil všetkých nariadených pojednávaní, na výzvu súdu mu včas poskytoval všetky   nevyhnutné   podklady   a v termínoch   15.   novembra   2001   a 30.   januára   2002   sa sťažnosťami   podľa   §   17   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č.   80/1992   Zb.   o   sídlach a obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky,   štátnej   správe   súdov,   vybavovaní   sťažností a o voľbách   prísediacich   (zákon   o   štátnej   správe   súdov)   v znení   neskorších   predpisov domáhal urýchlenia konania vo svojej veci.

Z predloženého   súdneho   spisu,   ako   aj   z príloh   predložených   sťažovateľom   však ústavný súd zistil, že napriek takémuto prístupu sa sťažovateľ pričinil o doterajšiu dobu konania pred Okresným súdom Bratislava IV aj vlastným správaním (pričinením). Zatiaľ čo vo   svojom   návrhu   na   rozvod   manželstva   totiž   sťažovateľ   požadoval   iba   jeho   rozvod a rozhodnutie o úprave práv a povinností rodičov   k maloletému dieťaťu   (v zmysle § 26 ods. 1 zákona o rodine), od roku 1999 od súdu požaduje aj rozhodnutie o úprave svojho styku s maloletou dcérou (§ 27 ods. 2 zákona o rodine). Úkon súdu, ktorým bol nariadený pohovor na Okresnom úrade Bratislava IV   (odbore sociálnych vecí)   „so   zameraním na pohovor   s maloletou   vo   veci   stykov   s otcom“   (15.   februára   1999),   žiadosť   súdu sťažovateľovi o spresnenie jeho návrhu na úpravu styku s maloletou (15. februára 1999), výzva   súdu   z 1.   júna   1999   na   upresnenie   „regulovaného   osobného   styku   sťažovateľa s dcérou“   a napokon   aj nariadenie   znaleckého   dokazovania (uznesením   Okresného   súdu Bratislava IV z 30. septembra 1999 za účelom zistenia vhodnosti styku maloletej s otcom) nemôžu ísť na ťarchu Okresnému súdu Bratislava IV, pretože dobu, ktorú súd potrebuje na vysporiadanie sa s rozšíreným návrhom účastníka súdneho konania, nemožno považovať za zbytočné prieťahy v konaní.

Ústavný   súd   pre   úplnosť   uvádza,   že   sťažovateľ   až   na   záverečnom   pojednávaní Okresného súdu Bratislava IV 9. septembra 2002 uviedol, že „netrvám na úprave styku s maloletou   a túto   vec   mám   záujem   riešiť   dohodou“,   a s takýmto   jeho   stanoviskom vyslovila súhlas aj odporkyňa.

3. Tretím kritériom, použitím ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo k zbytočným prieťahom   v označenom   súdnom   konaní,   bol   postup   samotného   Okresného   súdu Bratislava IV vo veci sp. zn. 7 C 179/97. V uvedenom období Okresný súd Bratislava IV nariadil celkom päť pojednávaní (23. júna 1998, 6. apríla 1999, 1. júna 1999, 16. septembra 1999   a 9.   septembra   2002).   Z uvedených   pojednávaní   sa   dve   z nich   odročili,   a   to   pre neúčasť   zákonnej   sudkyne   (6.   apríla   1999),   resp.   pre   neúčasť   odporkyne   a kolízneho opatrovníka (1. júna 1999). V období od podania návrhu do 16. septembra 1999 súd konal v zásade bez zbytočných prieťahov, keďže jeho činnosť smerovala k odstráneniu právnej neistoty   sťažovateľa   v konaní   o rozvod   manželstva   a úpravu   práv   a povinností   rodičov k maloletému dieťaťu po rozvode. O takomto prístupe súdu svedčia jeho opakované žiadosti o oznámenie príjmov účastníkov konania za určité obdobia, uznesenie súdu o ustanovení opatrovníka pre maloleté dieťa (25. mája 1998), doporučenie účastníkom konania návštevy Centra poradensko-psychologických služieb v Bratislave, žiadosti o zabezpečovanie ďalších podkladov nevyhnutných pre rozhodnutie o výživnom, výzvy sťažovateľovi na spresnenie jeho   návrhu   na   úpravu   styku   s maloletou   dcérou.   V uvedenom   období   Okresný   súd Bratislava IV konal už nielen o pôvodnom návrhu sťažovateľa, ale aj o jeho návrhu na úpravu   styku   otca   s maloletým   dieťaťom.   Vychádzajúc   z tohto   návrhu   sťažovateľa   súd svojím uznesením z 30. septembra 1999 ustanovil znalca z odboru klinickej psychológie detí   na   podanie   znaleckého   posudku   a zodpovedanie   súdom   položených   otázok rozhodujúcich pre jeho rozhodnutie o úprave styku otca s maloletým dieťaťom.

Hoci spis bol ustanovenej súdnej znalkyni postúpený 22. novembra 1999, konajúca sudkyňa (ktorá nahradila pôvodnú zákonnú sudkyňu) urobila ďalší úkon až 23. mája 2001, t. j. až po 19 mesiacoch. Toto obdobie ústavný súd posúdil ako zbytočný prieťah v konaní Okresného súdu Bratislava IV, keďže tento nekonal bez toho, že by jeho ďalšiemu postupu bránila zákonná prekážka. Obdobie od júna 2001 až do mája 2002 je charakterizované snahou Okresného súdu Bratislava IV o urýchlenie činnosti súdnej znalkyne a predloženie posudku   nevyhnutného   pre   rozhodnutie   súdu   vo   veci   úpravy   styku   otca   s maloletým dieťaťom. Ústavný súd z predloženého súdneho spisu zistil, že konajúca sudkyňa využívala rôzne prostriedky na urýchlenie činnosti znalkyne, napríklad opakované urgencie z 23. mája 2001,   4.   júla   2001,   urgencia   pod   hrozbou   poriadkovej   pokuty   z 19.   novembra   2001, poriadková pokuta vo výške 5 000,-- Sk zo 7. marca 2002. Ústavný súd už judikoval, že „Tolerovanie   pasivity   znalca...   ústavný   súd   hodnotí   ako   súčasť   postupu   súdu,   ktorý nesmeruje   k odstráneniu   právnej   neistoty...   a teda   ako   taký,   ktorý   spôsobuje   zbytočné prieťahy v konaní“ (II. ÚS 10/01).

Berúc do   úvahy celkovú nečinnosť Okresného súdu   Bratislava IV   v období pred júnom 2001, ako aj spôsob   a rozsah použitých   poriadkových opatrení podľa § 53 OSP v období jún 2001 až máj 2002 bol ústavný súd nútený konštatovať, že aj toto obdobie činnosti   Okresného   súdu   Bratislava   IV   je   poznačené   zbytočnými   prieťahmi.   Znalecký posudok bol napokon predložený 2. mája 2002 a vec bola ukončená 9. septembra 2002.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, príp. prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

1. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy: „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie   sťažnosti,   priznať tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1 boli   porušené,   primerané finančné zadosťučinenie.“

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.   Z ustanovenia   §   56   ods.   4   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   primerané finančné zadosťučinenie má povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Sťažovateľ požadoval finančné zadosťučinenie vo výške 500 000,-- Sk a v doplnení svojej sťažnosti odôvodnil výšku požadovaného finančného zadosťučinenia takto:„Rozvodový spor sťažovateľa je skutočne prieťahovým sporom... a takýmto postupom bola sťažovateľovi spôsobená právna neistota,   ktorá mu spôsobila ako morálne, tak aj materiálne škody“.

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne   okolnosti   prípadu.   Súčasne   sa   pritom   riadil úvahou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je síce zmiernenie nemajetkovej ujmy, avšak nie aj prípadná náhrada škody.

Vzhľadom na celkovú dobu konania Okresného súdu Bratislava IV v konaní sp. zn. 7 C 179/97   a   berúc   tiež   do   úvahy,   že   sťažovateľ   svojím   postupom   nesporne   prispel k celkovej dĺžke konania, zohľadňujúc konkrétne okolnosti prípadu vrátane pocitu neistoty sťažovateľa, ako aj skutočnosť, že konanie vo veci bolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd považoval priznanie sumy 25 000,-- Sk za primerané zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

2. Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátkou JUDr. K. D., ktoré vyčíslila sumou 29 250,-- Sk, a to za tri právne úkony a paušál podľa § 13 ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb.   Pri   úhrade   trov   konania sťažovateľa je však potrebné postupovať podľa § 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 a § 25 citovanej vyhlášky   a pri   výške   priemernej   mesačnej   mzdy   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej republiky za I. polrok 2001, ktorá bola 11 963,-- Sk, ústavný súd priznal advokátke za tri úkony po 3 900,-- Sk a po 100,-- Sk režijný paušál, t. j. celkom 12 000,-- Sk.

Náhradu trov konania je Okresný súd Bratislava IV povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne (§ 31a ods. 2 zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. februára 2003