SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 172/2016-14
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. februára 2016v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohutaa Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť Rímskokatolíckejcirkvi Sídelná kapitula Nitra, Námestie Jána Pavla II. 7, Nitra, zastúpenej Advokátskoukanceláriou Petruška & partners s. r. o., Kupecká 18, Nitra, konajúcou prostredníctvomkonateľa a advokáta JUDr. Svorada Petrušku, ktorou namieta porušenie svojich základnýchpráv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokoluk Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súduv Trenčíne sp. zn. 19 Co 158/2011 z 9. mája 2013 a rozsudkom Najvyššieho súduSlovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 251/2013 z 27. júla 2015, a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť Rímskokatolíckej cirkvi Sídelná kapitula Nitra o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. novembra2015 doručená sťažnosť Rímskokatolíckej cirkvi Sídelná kapitula Nitra, Námestie JánaPavla II. 7, Nitra (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „navrhovateľ“, alebo „žalobca“),zastúpenej Advokátskou kanceláriou Petruška & partners s. r. o., Kupecká 18, Nitra,konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Svorada Petrušku, ktorou namietaporušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokoluk Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 19 Co 158/2011z 9. mája 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“) a rozsudkom Najvyššiehosúdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 251/2013 z 27. júla 2015(ďalej aj „napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“).
Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:„Navrhovateľ sa návrhom zo dňa 14. 12. 2006 domáhal, aby súd určil, že žalovaný je povinný vydať a navrátiť žalobcovi vlastníctvo k nehnuteľnostiam, a to stavby-chaty súp. č. 93 postavenej na parc. reg. v kat. úz., zapísanej na, ďalej nehnuteľností nachádzajúcich sa v kat. úz., a to lesných pozemkov o výmere 726 m2, o výmere 53 m2, zast. plochy o výmere 1057 m2, identifikovaných GP č. 84/2000, stavby súp. č. 69 - na zapísanej na, domu - 1. b. j. súp. č. 4 na a domu 1. b. j. súp. č. 3 na zapísané na pre kat. úz. a parcely v kat. úz. zast. plochy o výmere 119 m2.
Okresný súd v Bánovciach nad Bebravou Rozsudkom sp. zn. 4 C 65/08 rozhodol tak, že žalobe čiastočne vyhovel a rozhodol, že žalovaný je povinný vydať a navrátiť žalobcovi vlastníctvo k nehnuteľnostiam - stavbe súp. 93 - chata postavenej na parc. reg. v kat. úz.. zapísanej na, a o výmere 726 m2ostatné plochy nachádzajúcej sa v kat. úz., identifikovanej GP č. 84/2000, zhotoveným dňa 20. 11. 2000, overeným dňa 8. 10. 2001 pod č. 337/2001, vo zvyšku súd žalobu zamietol.
Proti predmetnému rozsudku Okresného súdu v Bánovciach nad Bebravou sp. zn. 4 C 65/08 podal žalobca ako aj žalovaný v zákonom stanovenej lehote odvolanie na Krajský súd v Trenčíne, ktorý Rozsudok Okresného súdu v Bánovciach nad Bebravou v časti vydania a navrátenia nehnuteľností stavbe súp. 93 - chata postavenej na
v kat. úz. zapísanej na zmenil tak, že návrh navrhovateľa v tejto časti zamietol. V časti vydania a navrátenia o výmere 726 m2ostatné plochy kat. úz. rozsudok zrušil a vec vrátil na nové konanie. V časti, v ktorej Okresný súd Bánovce nad Bebravou návrh zamietol, Krajský súd Trenčín rozsudok potvrdil. Ako to vyplýva z rozsudku odvolacieho súdu, tento sa pri svojom rozhodovaní čiastočne opieral o odôvodnenie rozhodnutia Okresného súdu v Bánovciach nad Bebravou a čiastočne vykonal sám vo veci dokazovanie a následne vo veci rozhodol.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa dovolanie. Najvyšší súd SR dňa 27. 7. 2015 Rozsudkom doručeným dňa 21. 9. 2015 právnemu zástupcovi žalobkyne dovolanie žalobkyne v časti smerujúcemu proti výroku rozsudku Krajského súdu v Trenčíne, ktorým zmenil výrok rozsudku Okresného súdu Bánovce nad Bebravou zamietol a vo zvyšnej časti dovolanie odmietol z dôvodu, že podľa názoru dovolacieho súdu žalobkyňa nedôvodne namietala procesné vady konania v zmysle § 237 písm. f) O. s. p.“
Podľa názoru sťažovateľky„Odôvodnenie rozsudku krajského súdu v napadnutej časti nemožno považovať za dostatočné po skutkovej i právnej stránke, pričom sme toho názoru, že krajský súd namietaným rozsudkom porušil základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Takisto Najvyšší súd SR vo svojom uznesení skonštatoval, že existencia vady konania podľa § 237 písm. f) O. s. p. sa v dovolacom konaní nepreukázala, prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť ani z tohto ustanovenia, pričom týmto konštatovaním na základe ktorého Najvyšší súd v časti zamietol a v časti odmietol dovolanie odňal sťažovateľke domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde ako aj jej právo na spravodlivý proces... Ďalej môžeme konštatovať aj následné porušenie práva na ochranu majetku zaručené v čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu...“.
V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka argumentuje, že„... predmetné rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci a tak isto sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom s nasledovných dôvodov:
-... Okresný súd stotožnil s tvrdením odporcu o tom, že zbúraním došlo k zániku veci, pričom navrhovateľ namietal, že žalovaný žiadnym spôsobom nepreukázal skutočnosť, že búranie bolo takého rozsahu, že by prestalo byť poznateľné dispozičné riešenie prvého nadzemného podlažia, pričom právny zástupca žalobcu uviedol, že predmetnú skutočnosť mal žalovaný preukázať hodnoverným spôsobom, teda napr. znaleckým dokazovaním... Krajský súd vo svojom odôvodnení uviedol, že odporca preukázal, že uvedené nehnuteľnosti ( súp. č. 3, 4) boli po prevzatí štátom zbúrané jednotlivo a prestavané, prebudované jeho právnym predchodcom, čím uniesol podľa odvolacieho súdu dôkazné bremeno... Podľa nášho názoru Žalovaný (odporca) svoje dôkazné bremeno neuniesol, pretože v celom konaní, ako aj v písomne podanom odvolaní žalobca poukazoval na skutočnosť, že nebolo žiadnym spôsobom preukázané, že by na nehnuteľnostiach súp. č. 3, 4 postavených na kat. úz.
prestalo byť poznateľné dispozičné riešenie prvého nadzemného podlažia predmetných nehnuteľností, ktoré právna prax a súčasná judikatúra považuje za zánik veci v právnom zmysle slova... V prípade, že by nešlo o pôvodné stavby a búranie by bolo tak rozsiahle, že by prestalo byť poznateľné dispozičné riešenie prvého nadzemného podlažia, mal túto skutočnosť žalovaný preukázať, pretože z búracieho potvrdenia MNV č. 146/88 nie je zrejmé o akú časť sa malo jednať, pretože búracie povolenie bolo a je treba aj k malému a čiastočnému zbúraniu časti nejakej stavby...
- Čo sa týka rozsudku Krajského súdu, ktorý zmenil rozhodnutie Okresného súdu, ktorým zamietol návrh na vydanie stavby súp. č. 93 postavenej na parc. reg. v kat. úz., zapísanej na, k tomuto uvádzame, že predmetné rozhodnutie nie je správne, pričom poukazujeme na rozhodnutie Okresného súdu, v ktorom bol dostatočne zistený skutkový stav, na základe ktorého Okresný súd aj správne rozhodol. V listine o určení súpisného čísla je uvedené, že predmetná stavba bola postavená vraku 1920, z čoho jednoznačne vyplýva, že nemohla byť zhotovená žalovaným ani jeho právnym predchodcom. Podľa zápisnice pracovnej skupiny pre pozemkovú reformu v Trenčíne zo dňa 18. 9. 1948 bolo predmetom pracovnej skupiny prevzatie majetku, získaného revíziou prvej pozemkovej reformy od vlastníka (Sídelnej kapituly Nitra) a odovzdanie štátnym lesom... Ak teda chcel odvolací súd jednoznačne skonštatovať (tak ako skonštatoval) že sa nejedná o majetok Nitrianskej Sídelnej Kapituly mal okrem vykonaných dôkazov, ktoré na pojednávaní vykonal vykonať aj iné dôkazy, ktoré by tvrdenia obsiahnuté v predložených dôkazoch vyvracali,...
- Čo sa týka nehnuteľností - pozemkov, ktoré žiada žalobca vydať (parc.č. zast. plocha o výmere 1057 m2, parc. č. kat. úz. ) tak tieto nehnuteľnosti sú nehnuteľnosťami, ktoré môžu a majú byť žalobcovi vydané z dôvodu, že tieto sú jednoznačne spôsobilým predmetom vydania a to z dôvodu, že nenapĺňajú § 6 reštitučného zákona a teda sa nejedná o pozemky ku ktorým by sa nevydávalo vlastnícke právo, viď odôvodnenie tohto vyjadrenia vyššie. Takisto je potrebné poukázať na to, že skutočnosť, že pozemok je evidovaný v katastrálnej mape ako zastavaná plocha neznamená, že tento pozemok je aj reálne zastavaný a teda, že je tam prekážka na vydanie podľa § 6 písm. b). Túto skutočnosť, ale žalovaný žiadaným spôsobom nepreukázal.“.
Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti naďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo Rímskokatolíckej cirkví Sídelnej kapituly Nitra na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené Rozsudkom Krajské súdu v Trenčín zo dňa 9. 5. 2013 sp. zn. 19 Co 158/2011.
2. Základné právo Rímskokatolíckej cirkvi Sídelnej kapituly Nitra na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27. 7. 2015 sp. zn. 4 Cdo 251/2013.
3. Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 9. 5. 2013 sp. zn. 19 Co 158/2011 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.
4. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27. 7. 2015 sp. zn. 4 Cdo 251/2013 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či niesú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovaniektorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustnénávrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podanéoneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmibol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavuvšeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnostiúčinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvamio ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96,I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavaťtaké rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotnýmrozhodnutím, došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne záveryvšeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery bolizjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľnéa neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody(I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje, že každý samôže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannomsúde, pričom jeho súčasťou je aj ochrana, ktorá sa účastníkovi konania poskytujev odvolacom konaní, t. j. v konaní, v ktorom sa podaním riadneho opravného prostriedkudomáha ochrany svojich práv pred odvolacím súdom z dôvodov, ktorých uplatnenieumožňuje procesné právo. Ak účastník konania splní predpoklady ustanovené zákonom naposkytnutie ochrany v odvolacom konaní, všeobecný súd mu túto ochranu musí poskytnúťv rozsahu, v akom sa preukáže existencia dôvodov na poskytnutie súdnej ochrany v takomkonaní. Poskytnutie takejto právnej ochrany však, prirodzene, nemožno považovať za právona úspech v odvolacom konaní (m. m. II. ÚS 4/94), ak každé také rozhodnutie odvolaciehosúdu odpovedá na obsah odvolania ústavne konformným spôsobom a v rozsahu upravenomzákonom (čl. 46 ods. 4 ústavy).
Ústavný príkaz konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom,ktorý ustanoví zákon, vyjadrený v čl. 2 ods. 2 ústavy zaväzuje všetky orgány verejnej mocivrátane odvolacích súdov. Tento ústavný príkaz zaväzuje orgány verejnej moci pri ichakejkoľvek činnosti a zvlášť vtedy, ak výkonom svojich kompetencií poskytujú ochranuzákladným právam a slobodám fyzických osôb a právnických osôb, rešpektujúc pritomprincípy právneho štátu (čl. 1 ods. 1 prvá veta ústavy).
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02) do obsahuzákladného práva na súdnu ochranu patrí tiež právo každého na to, aby sa v jeho vecirozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá má základ v platnom právnomporiadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenskárepublika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne mákaždý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal výklad dotknutej právnej normy, ktorý jev súlade s ústavou, čo je základným predpokladom pre ústavne konformnú aplikáciu tejtoprávnej normy na zistený skutkový stav veci.
Ústavnosť konaní pred orgánom verejnej moci predpokladá aj to, že orgán verejnejmoci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávislea s využitím všetkých zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelupredmetného konania. Ústavný súd v tomto smere osobitne pripomína objektivitu takéhopostupu orgánu verejnej moci (m. m. II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02). Len objektívnympostupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ktorej nebezpečenstvo spočívav potenciálnom uplatnení ničím (objektívne) nepodloženej úvahy orgánu verejnej moci bezakýchkoľvek objektívnych limitov, ktoré sú v podmienkach právneho štátu okrem inéhogarantované zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu pre rozhodnutie.
Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkýchdostupných a pritom legálnych zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, aleaj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje (musí obsahovať) aj odôvodnenie, ktorépreukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich uplatnenia v súlades procesnými predpismi.
Z ustálenej judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že neodmysliteľnou súčasťouzákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právoúčastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľnedáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetomsúdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (napr.IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiežvo verejnom záujme, pretože je jednou zo záruk, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny,neprehľadný a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné verejnosťou (IV. ÚS 296/09).
Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavnéhosúdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavneneopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavneneopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietanýmrozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného právaalebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzioznačeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základnýmprávom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Zazjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaníktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva aleboslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiežnapr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktorémôžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávnyrozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnostialebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontextes konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).
Vychádzajúc z uvedených právnych názorov tvoriacich súčasť ustálenej judikatúry,ústavný súd v rámci predbežného prerokovania posúdil sťažnosť sťažovateľky, ktorounamieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a právpodľa čl. 6 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými rozsudkamikrajského súdu a najvyššieho súdu.
II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu
Sťažovateľka v sťažnosti predovšetkým namieta, že„odôvodnenie rozsudku krajského súdu v napadnutej časti nemožno považovať za dostatočné po skutkovej i právnej stránke“. Z odôvodnenia sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa nestotožnila so závermidokazovania vykonaného krajským súdom.
Vo vzťahu k výroku napadnutého rozsudku, ktorým krajský súd zmenil výrokrozsudku Okresného súdu Bánovce nad Bebravou (ďalej aj „okresný súd“) č. k.4 C 65/2008-457 z 9. marca 2011 o povinnosti žalovaného vydať a navrátiť žalobkynivlastníctvo k nehnuteľnostiam, ústavný súd poukazuje na čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktoréhovyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzivšeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založenáprimárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomocústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranuzákladným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôdnerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadizásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je danáprávomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnomprerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôdmôže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred inýmsúdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jejprerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
Z dokumentácie priloženej k sťažnosti vyplýva, že krajský súd o odvolanísťažovateľky proti rozsudku okresného súdu č. k. 4 C 65/2008-457 z 9. marca 2011napadnutým rozsudkom rozhodol takto:
- prvým výrokom zmenil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o povinnostižalovaného vydať a navrátiť sťažovateľke vlastníctvo k označeným nehnuteľnostiam tak, ženávrh sťažovateľky v tejto časti zamietol (ďalej len „zmeňujúci výrok krajského súdu“),
- druhým výrokom zmenil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o povinnostižalovaného vydať a navrátiť sťažovateľke vlastníctvo k v ňom označeným nehnuteľnostiamtak, že ho zrušil a v rozsahu zrušenia vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie (ďalej len„zrušujúci výrok krajského súdu“),
- tretím výrokom potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým okresnýsúd príslušnú časť návrhu sťažovateľky zamietol (ďalej len „potvrdzujúci výrok krajskéhosúdu“).
Proti napadnutému rozsudku krajského súdu ako odvolaciemu súdu podalasťažovateľka dovolanie, o ktorom najvyšší súd ako dovolací súd rozhodol napadnutýmrozsudkom tak, že dovolanie vo vzťahu k zmeňujúcemu výroku (prvému výroku) krajskéhosúdu zamietol a vo vzťahu k zrušujúcemu a potvrdzujúcemu výroku (druhý a tretí výrok)odmietol.
Z právnej povahy zamietavého výroku obsiahnutého v napadnutom rozsudkunajvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd považoval časť dovolania sťažovateľky zaprípustnú, t. j. aj najvyšší súd akceptoval, že proti zmeňujúcemu výroku dovolanímnapadnutého rozsudku krajského súdu mohla sťažovateľka podať dovolanie (čo využila),o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd ako dovolací súd.Zo skutočnosti, že najvyšší súd zamietol časť dovolania, vyplýva, že sa vecne zaoberalnámietkami sťažovateľky, ktoré smerovali proti zmeňujúcemu výroku napadnutéhorozsudku krajského súdu ako odvolacieho súdu, a teda uplatnil svoju právomoc; reálneuplatnená právomoc najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu meritórne posúdiť námietkysťažovateľky proti zmeňujúcemu výroku napadnutého rozsudku krajského súdu vylučujeprávomoc ústavného súdu vo vzťahu k tejto časti sťažnosti.
Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľkyv časti, ktorou namietala porušenie ňou označených práv podľa ústavy a dohovoruzmeňujúcim výrokom napadnutého rozsudku krajského súdu, odmietol podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.
Zo sťažnosti i priloženej dokumentácie vyplýva, že vo vzťahu k potvrdzujúcemua zrušujúcemu výroku napadnutého rozsudku krajského súdu najvyšší súd dovolanievyhodnotil ako neprípustné, a preto ho v tejto časti odmietol. Vzhľadom na skutočnosť, ženajvyšší súd sa touto časťou dovolaním napadnutého rozsudku krajského súdu vo svojomrozhodnutí o dovolaní vecne nezaoberal, bolo úlohou ústavného súdu posúdiť ho pripredbežnom prerokovaní aspoň rámcovo aj z vecného hľadiska.
V nadväznosti na uvedené sa ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tej častisťažnosti, ktorá smeruje proti potvrdzujúcemu a zrušujúcemu (druhému a tretiemu) výrokunapadnutého rozsudku krajského súdu, sústredil na posúdenie, či ju nemožno považovať zazjavne neopodstatnenú. Vychádzal pritom zo svojej stabilizovanej judikatúry, podľa ktorejo zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietanýmrozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného právaalebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzioznačeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základnýmprávom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Zazjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaníktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva aleboslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiežnapr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
V súvislosti s posudzovaním príslušnej časti napadnutého rozsudku krajského súduústavný súd poukazuje na tú časť jeho odôvodnenia, ktorá je relevantná vo vzťahuk potvrdzujúcemu a zrušujúcemu výroku napadnutého rozsudku krajského súdu, v ktorej sauvádza:
«Pokiaľ sa jedná o nehnuteľnosti -, teda budovy lesného hospodárstva (horáreň, technická prevádzková stavba a iné) súpisné číslo 3 a súpisné číslo 4 a na parc. č., parc. č. v k. ú., odvolací súd sa v tejto časti v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa a s poukazom na § 219 ods. 2 O. s. p. na jeho odôvodnenie v tejto časti poukazuje. Je nesporné, že z pozemnoknižnej vložky č. 47 pre k. ú. vyplýva, že uvedené nehnuteľnosti boli evidované na pozemkovej knihe pre k. ú. pod súpisným č. 3 a 4 na pkn. parc. č. pre k. ú. v prospech vlastníka - navrhovateľa. Odvolací súd však nemohol prehliadnuť listinu vydanú MNV v dňa 07.04.1988 pod č. 146/1988 adresovanú právnemu predchodcovi odporcu v súvislosti s jeho žiadosťou o pridelení súpisného čísla „hájenky“
, z ktorého vyplýva, že rok postavenia bývalej starej budovy je v roku 1912, ktorú však lesný závod postupne jednotlivo zbúral a prestaval najskôr budovu č. 4 cca v roku 1962 a neskôr prebudoval i budovu č. 3. Pokiaľ navrhovateľ žiadal v odvolacom konaní, aby na preukázanie skutočností, či došlo k vytvoreniu novej veci odporcom, resp. jeho právnym predchodcom spracovaním a žiadal nariadiť na uvedenú otázku znalecké dokazovanie, odvolací súd poukazuje na ust. § 120 ods. 4 O. s. p., podľa ktorého všetky dôkazy a skutočnosti musia účastníci predložiť alebo označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie pred súdom prvého stupňa, nakoľko na ostatné dôkazy súd neskôr neprihliada. Odvolací súd nezistil dôvody pre vykonanie znaleckého dokazovania v odvolacom konaní uvedené v ust. § 205a O. s. p. Pokiaľ navrhovateľ uniesol dôkazné bremeno a preukázal, že v rozhodnom čase uvedené nehnuteľnosti existovali a boli vedené na navrhovateľa v pozemkovej knihe pkn. vložke č. 47 a odporca preukázal, že uvedené nehnuteľnosti boli po prevzatí štátom zbúrané jednotlivo a prestavané, prebudované jeho právnym predchodcom, uniesol dôkazné bremeno a preukázal, že budovy súpisné číslo 3 a súpisné číslo 4 na parc. č. v k. ú. boli vybudované odporcom po ich prevzatí. I z fotodokumentácie predloženej v súdnom spise je nesporné, že uvedené nehnuteľnosti nemôžu byť datované do roku 1912. Jedná sa o nehnuteľnosti zodpovedajúce výstavbe budov v 70-tych rokov minulého storočia, o ktorej skutočnosti odvolací súd nemal pochybnosti.
Pokiaľ sa týka parc. č. o výmere 1057 m2v k. ú., odvolací súd sa stotožňuje so súdom prvého stupňa, že v danej veci nie je daná vecná legitimácia účastníkov konania. Jednak nie je daná aktívna vecná legitimácia navrhovateľa, ktorý nepreukázal svoje vlastnícke právo k tejto nehnuteľnosti vyplývajúce mu z kúpnej zmluvy uzavretej v roku 1936 s, keď uvedená nehnuteľnosť je doposiaľ vedená na vlastníka a je v správe Slovenského pozemkového fondu. Nie je daná ani pasívna legitimácia odporcu, keď uvedená nehnuteľnosť preukázateľne nie je vo vlastníctve Slovenskej republiky. Z tohto dôvodu sa nejednalo o predmet spôsobilý vydania podľa zákona č. 161/2005 Z. z...
Pokiaľ sa týka ďalšej nehnuteľnosti, a to parc. č. o výmere 726 m2ostatné plochy v k. ú., dospel odvolací súd k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa ohľadne tejto nehnuteľnosti je minimálne predčasné. Z výsluchu zástupcov účastníkov a obsahu spisu zistil, že uvedená nehnuteľnosť obkolesuje parc. č., na ktorej je postavená chata vo vlastníctve navrhovateľa. Prístup k uvedenej nehnuteľnosti je výlučne cez parc. č.. Podľa tvrdenia zástupcu navrhovateľa, je pozemok využívaný na lesné hospodárenie. Zástupca odporcu sa k spôsobu jej užívania nevedel vyjadriť, spochybňoval však v priebehu celého konania, že spĺňa predpoklady pre aplikáciu zákona č. 161/2005 Z. z. Z obsahu spisu vyplýva, že parc. č. v k. ú. nie je v súčasnosti vedená v katastri nehnuteľností, list vlastníctva na uvedenú parcelu nebol doposiaľ založený. V katastri nehnuteľností je doposiaľ evidovaná ako parcela registra o výmere 694317 m2, lesné pozemky, umiestnené mimo zastavaného územia obce, vedené na, t. j. vo vlastníctve odporcu. Pokiaľ uvedený pozemok je v súčasnosti vedený v katastri nehnuteľností ako pozemok lesný a podľa výpisu z katastra nehnuteľností (č. l. 419 spisu) ide o parcelu registra „C“ - ostatné plochy so spôsobom využitia - pozemok, na ktorom je manipulačná a skladová plocha, objekt a stavba slúžiaca lesnému hospodárstvu, bol odvolací súd toho názoru, že je potrebné aby sa súd zaoberal tým, akým spôsobom je uvedený pozemok skutočne využívaný, či na ňom nie sú umiestnené ďalšie stavby prípadne sklady slúžiace lesnému hospodárstvu a pod., a až následne je možné ustáliť, či sa jedná o spôsobilý predmet vydania v zmysle zákona č. 161/2005 Z. z.».
Ústavný súd rešpektuje právnou teóriou i praxou prezentovaný názor, v zmyslektorého súd, ktorý má právomoc vo veci konať, má právomoc posúdiť aj to, či a aké dôkazyna zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa dôkaz zabezpečí, avšakzdôrazňuje, že ani v takomto prípade nemôže ísť o svojvoľný a neodôvodnený postup.
Vychádzajúc z citovaného, ústavný súd konštatuje, že krajský súd ústavneakceptovateľným spôsobom jasne a zrozumiteľne odôvodnil zrušujúci výrok napadnutéhorozsudkutýkajúcisapovinnostivydaťanavrátiťsťažovateľovivlastníctvok nehnuteľnostiamparcele registra „C“ čísloo výmere 726 m2, ostatné plochy,nachádzajúcej sa v katastrálnom území, v obci,identifikovanej geometrickým plánom č. 84/2000, zhotoveným dňa 20. 11. 2000a overeným katastrálnym odborom Okresného úradu v Bánovciach nad Bebravou dňa8. 10. 2001 pod č. 337/2001, ako i výrok, ktorým potvrdil zamietajúci výrok rozhodnutiasúdu prvého stupňa vo vzťahu k nehnuteľnostiparcele registrav katastrálnomúzemí, vedenej Správou katastra Bánovce nad Bebravou na, budovy lesného hospodárstva (horáreň, technická prevádzková stavbaa iné) súpisné č. 3 postavenej na parcele registrav katastrálnom území, zapísanej Správou katastra Bánovce nad Bebravou na, budovy lesného hospodárstva (horáreň, technická prevádzková stavba a iné) súpisnéč. 4 postavenej na parcele registrav katastrálnom území
, zapísanej Správou katastra Bánovce nad Bebravou na.
Ústavný súd už viackrát vyslovil názor, že do obsahu základného práva podľa čl. 46ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 dohovoru nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sak spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať nímnavrhovaného spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Podľa názoruústavného súdu postup krajského súdu pri vykonávaní dokazovania a jeho právne záverynemožno považovať za neodôvodnené alebo svojvoľné.
V okolnostiach posudzovanej veci považuje ústavný súd tiež spôsob interpretáciea aplikácie dotknutých právnych predpisov [Občiansky súdny poriadok (ďalej aj OSP“),zákon č. 161/2005 Z. z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkváma náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam]v napadnutom rozsudku za ústavne konformný a nesignalizujúci porušenie sťažovateľkouoznačených práv podľa ústavy a dohovoru. Podľa názoru ústavného súdu teda nemožnopovažovať napadnutý rozsudok (vo vzťahu k jeho zrušujúcemu a potvrdzujúcemu výroku)krajského súdu za zjavne neodôvodnený a ani za arbitrárny, t. j. taký, ktorý by bol založenýna právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účelaplikovaných právnych predpisov.
Na tomto základe ústavný súd dospel pri predbežnom prerokovaní k záveru, že medzinapadnutým rozsudkom krajského súdu (vo vzťahu k posudzovaným výrokom)a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 dohovoru, ktorýchporušenie sťažovateľka namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by poprípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení.Ústavný súd preto v tejto časti sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu
Sťažovateľka v sťažnosti predovšetkým namieta, že najvyšší súd a pred ním súdynižšieho stupňa vec„nesprávne právne posúdili... čo ich následne viedlo k vydaniu z časti nesprávnych rozhodnutí“.
Najvyšší súd prvým výrokom napadnutého rozsudku zamietol dovolanie proti častivýroku rozsudku krajského súdu sp. zn. 19 Co 158/2011 z 9. mája 2013, ktorým zmenilvýrok rozsudku Okresného súdu Bánovce nad Bebravou č. k. 4 C 65/2008-457 z 9. marca2011 o povinnosti žalovaného vydať a navrátiť sťažovateľke vlastníctvo k nehnuteľnostiamstavbe súpisné č. 93, chate postavenej na parcele registrav katastrálnomúzemí, v obci, zapísanej Správou katastra Bánovce nad Bebravou natak, že v tejto časti návrh zamietol.
Druhým výrokom dovolanie vo zvyšnej časti odmietol.
Vo vzťahu k prvému (zamietajúcemu) výroku najvyšší súd v relevantnej častiodôvodnenia napadnutého rozsudku uvádza:
„V preskúmavanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok, ktorým odvolací súd (ako je v podrobnostiach uvedené už vyššie v odôvodnení tohto rozsudku) rozsudok súdu prvého stupňa v časti zmenil, v časti zrušil a v rozsahu zrušenia vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie a v časti potvrdil (pričom v jeho výroku prípustnosť dovolania nevyslovil, ani nejde o potvrdzujúci rozsudok rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým vo výroku tento vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O. s. p.). Vzhľadom na to je nepochybné, že dovolanie žalobkyne je prípustné len proti zmeňujúcemu výroku rozsudku odvolacieho súdu (§ 238 ods. 1 O. s. p.) a proti ďalším dvom výrokom rozsudku odvolacieho súdu (zrušujúcemu a potvrdzujúcemu) prípustnosť dovolania žalobkyne z § 238 ods. 1 až 3 O. s. p. nemožno vyvodiť...
Ako správne uvádza odvolací súd v odôvodnení dovolaním napadnutého rozsudku, jedným zo základných predpokladov pre uplatnenie nároku v zmysle zákona č. 161/2005 Z. z. je preukázanie vlastníckeho práva osoby domáhajúcej sa vydania a navrátenia nehnuteľnosti, ktorá prešla do vlastníctva štátu, obce v období vymedzenom v ustanovení § 2 ods. 2 citovaného zákona, pričom organy štátu sú pri aplikácii a interpretácii tohto predpisu povinné postupovať v súlade so zákonnými záujmami subjektov, ktorých ujma má byť aspoň čiastočne kompenzovaná, čo však neznamená, že možno vyhovieť každému návrhu v zmysle zákona oprávnenej osoby bez toho, aby aspoň spôsobom obvyklým osvedčila svoje vlastníctvo k nehnuteľnosti, ktorej vydania sa domáha.
Skutkové zistenia, z ktorých vychádzal pri rozhodovaní odvolací (a aj prvostupňový) súd sú postačujúce aj pre rozhodnutie dovolacieho súdu. Ako vyplýva z obsahu spisu, žalobkyňa sa domáhala od žalovaného vydania nehnuteľností špecifikovaných v úvode tohto rozhodnutia.
Pokiaľ ide o nehnuteľnosť - stavbu súpisné číslo 93, postavenú na parc. č. v k. ú. vedenú Správou katastra Bánovce nad Bebravou na odvolací súd sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, že jednotlivé dôkazy priamo nesvedčia tomu, že predmetná stavba, bola pred 8. májom 1945 vo vlastníctve žalobkyne a po tomto dátume prešla do vlastníctva štátu spôsobom, ktorý predpokladá zákon č. 161/2005 Z. z. ako aj, že táto stavba nebola nikdy ako nehnuteľnosť vedená v pozemkovej knihe a na vo vlastníctve žalovaného bola zapísaná až dňa 30. 07. 1999 na základe listiny o zmene evidenčného čísla na súpisné č. 46/99 z 22. 07. 1999. Na rozdiel od súdu prvého stupňa, však odvolací súd po zopakovaní dokazovania dospel k záveru, že žalobkyňa svoje vlastnícke právo k tejto nehnuteľnosti v rozhodnom období nepreukázala. Dovolací súd sa stotožňuje s konštatovaním odvolacieho súdu, podľa ktorého z listinných dôkazov, z ktorých prvostupňový súd vyvodil vlastnícke právo k tejto spornej nehnuteľnosti, sa javí, že žalobkyňa uvedenú nehnuteľnosť užívala v čase účinnosti zákona č. 142/1947 Zb. o revízii prvej pozemkovej reformy, avšak jej vlastnícke právo z týchto listinných dôkazov nevyplýva a to ani nepriamo. Kúpna zmluva uzavretá v roku 1936 pod Čd. 1760/37 s
nijako nepreukazuje vlastnícke právo žalobkyne k budove súp. č. 93 v k. ú. keďže o nej nie je žiadna zmienka. Bez povšimnutia nemožno ponechať ani neexistenciu zápisu tejto stavby v pozemkovej knihe, takže je otázne, na čo správne poukázal aj odvolací súd, či ako predávajúci, ktorý na žalobkyňu neprevádzal zmluvne všetok svoj nehnuteľný majetok, bol jej vlastníkom. Dôkazom na preukázanie vlastníctva žalobkyne nie je ani výpis poisťovne SLOVAN z požiarnej poistky poistených objektov patriacich k lesníctvu Sídelnej kapituly, keďže predmetom poistnej zmluvy nemusel byť iba majetok vo vlastníctve, ale mohol ním byť aj majetok, ktorý mala žalobkyňa v nájme, ktorú skutočnosť ostatne pripustil už aj prvostupňový súd. Následný záver odvolacieho súdu, že pokiaľ aj predmetom kúpnej zmluvy bola zastavaná plocha - parc. č. v k. ú. samotná táto skutočnosť nie je dôkazom vlastníckeho práva žalobkyne k stavbe sa tejto parcele stojacej, je logický. Pokiaľ teda odvolací súd z vykonaného dokazovania vyvodil, že žalobkyňa nepreukázala vlastnícke právo k tejto nehnuteľnosti v rozhodnom období, v zmysle § 2 ods. 1 a 2 zákona č. 161/2005 Z. z. žalobkyňa nie je oprávnenou osobou ktorej nehnuteľná vec prešla do vlastníctva štátu, obce v rozhodnom období spôsobom uvedeným v § 3 cit. zákona a preto v tejto časti rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že návrh zamietol, rozhodol správne.“
Vychádzajúc predovšetkým z citovaného, ústavný súd zastáva názor, žeargumentácia najvyššieho súdu zodpovedá príslušným ustanoveniam Občianskeho súdnehoporiadku, ako i zákona č. 161/2005 Z. z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciamcirkváma náboženskýmspoločnostiamaprechodevlastníctvakniektorýmnehnuteľnostiam. Najvyšší súd, zamietajúc dovolanie proti časti výroku napadnutéhorozsudku krajského súdu, ktorým zmenil výrok rozhodnutia súdu prvého stupňa
o povinnosti žalovaného vydať a navrátiť žalobkyni vlastníctvo k nehnuteľnostiamstavbesúpisné č. 93, chate postavenej na parcele registrav katastrálnom území, v obci, zapísanej Správou katastra Bánovce nad Bebravou natak, že v tejto časti návrh zamietol, jasne a zrozumiteľne, a teda ústavneakceptovateľným spôsobom odôvodnil svoj právny názor v súvislosti s posúdením otázkypreukázania vlastníckeho práva sťažovateľky k predmetným nehnuteľnostiam. Ústavný súdrešpektuje, že je primárnou úlohou všeobecného súdu vykladať zákony a ďalšie právnepredpisy, pričom právny názor najvyššieho súdu a jeho závery možno v posudzovanej vecipovažovať za zrozumiteľné, logické a vyvážené, a preto z ústavného hľadiska zaakceptovateľné a udržateľné.
Vo vzťahu k druhému výroku napadnutého rozsudku, ktorým najvyšší súd dovolanievo zvyšnej časti odmietol, ústavný súd poukazuje na svoj právny názor, podľa ktoréhoprávo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak súsplnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konaťa rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdomvrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú ustanovenia§ 236 a nasl. OSP. V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každémurozhodnutiu odvolacieho súdu z § 237 OSP výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, lenpokiaľ ide o prípady uvedené v písm. a) až písm. g) tohto zákonného ustanovenia.Dovolanie je prípustné aj proti uzneseniu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 239ods. 1 a 2 OSP.
V tejto súvislosti ústavný súd, poukazujúc na svoju doterajšiu judikatúru, považuje zapotrebné uviesť, že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočneniedovolacieho konania, patrí zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j.najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústavemedzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie jealternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomocivšeobecných súdov, sústavu ktorých završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).
V súvislosti s výrokom, ktorým najvyšší súd dovolanie vo zvyšnej časti odmietol,ústavný súd považuje za potrebné poukázať na relevantnú časť odôvodnenia napadnutéhorozsudku, v ktorej sa okrem iného uvádza:
„Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta druhá O. s. p.) skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O. s. p. dovolací súd sa ďalej zaoberal otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou zvád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O. s. p. Ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O. s. p., možno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak dovolanie z hľadiska § 238 vylúčené. Dovolací súd však nezistil existenciu žiadnej podmienky prípustnosti dovolania uvedenej v § 237 O. s. p. Nezistil ani podmienky prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f/ O. s. p., na ktoré poukazovala dovolateľka.
Podľa § 237 písm. f/ O. s. p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.
Odňatím možnosti pred súdom konať sa v zmysle tohto ustanovenia rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Zo spisu však nevyplýva, že by súdy v preskúmavanej veci v prípade žalobkyne nerešpektovali niektoré z týchto práv bez ohľadu na to, že samotná žalobkyňa ani v dovolaní nešpecifikovala, v čom spočívala existencia ňou tvrdenej procesnej vady podľa § 237 písm. f/ O. s. p.
Dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu je riadne skutkovo i právne odôvodnené, t.j. nie je nepreskúmateľné, prípadné nesprávne skutkové závery, vyvodené z vykonaného dokazovania nie sú vadou, ktorá by zakladala odňatie možnosti konať pred súdom, nie sú dovolacím dôvodom v prípade dovolania proti výroku, ktorým odvolací súd zrušil výrok rozhodnutia ohľadom parcely č. a vec v rozsahu zrušenia vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie ako ani v prípade dovolania proti výroku, ktorým odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým návrh zamietol (v časti napadnutej odvolaním).“
Z citovaných častí napadnutého rozsudku možno podľa názoru ústavného súduvyvodiť, že najvyšší súd svoj záver o tom, že dovolanie sťažovateľky vo vzťahuk zrušujúcemu a potvrdzujúcemu výroku rozsudku odvolacieho súdu nie je prípustné,primeraným spôsobom odôvodnil, pričom tento jeho záver nemožno považovať zaarbitrárny. Ústavný súd pri preskúmaní napadnutého rozsudku nezistil žiadnu skutočnosť,ktorá by signalizovala svojvoľný postup dovolacieho súdu (v medziach posudzovanejprípustnosti dovolania, pozn.), t. j. taký jeho postup, ktorý by nemal oporu v zákone.
Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutýmrozsudkom najvyššieho súdu a obsahom základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1ústavy a práva podľa čl. 6 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá bysignalizovala možnosť vyslovenia ich porušenia po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšiekonanie. Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu je podľa názoru ústavného súdu zústavného hľadiska akceptovateľný a udržateľný, a preto sťažnosť aj v tejto časti pripredbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavneneopodstatnenú.
II.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými rozsudkami krajského súdu a najvyššieho súdu
V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavya práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd považuje za potrebné navyšepoukázať aj na svoju doterajšiu judikatúru, v ktorej zdôrazňuje, že orgán verejnej mocikonajúci vo veci podľa príslušných procesných predpisov (napr. podľa Trestného poriadku,Občianskeho súdneho poriadku, Správneho poriadku) zásadne nemôže byť sekundárnymporušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí ajsťažovateľkou označené základné právo podľa ústavy a právo podľa dodatkovéhoprotokolu, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že tento orgán verejnej moci súčasne porušilústavnoprocesné princípy, resp. práva vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1dohovoru. O prípadnom porušení označeného základného práva podľa ústavy a práva podľadodatkového protokolu by bolo teda možné uvažovať predovšetkým vtedy, ak by zo stranypríslušného orgánu verejnej moci primárne došlo k porušeniu niektorého zo základnýchpráv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp.v spojení s ich porušením (m. m. napr. II. ÚS 78/05 alebo IV. ÚS 326/07). Uvedený právnyzáver platí zvlášť vtedy, ak sťažovatelia namietajú porušenie práv hmotného charakteruvo vzájomnej súvislosti s porušením práv procesného charakteru, ku ktorým nepochybnepatria v prvom rade základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo naspravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Na základe dosiaľ uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že napadnutýmirozsudkami krajského súdu a najvyššieho súdu nemohlo dôjsť k porušeniu základnéhopráva sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a ani práva podľa čl. 1 dodatkovéhoprotokolu, a preto jej sťažnosť po predbežnom prerokovaní i v tejto časti odmietol podľa §25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Po odmietnutí sťažnosti ako celku už bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšíminávrhmi sťažovateľky uvedenými v petite jej sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. februára 2016