SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 172/2015-14
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. marca 2015 v senátezloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcovLajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenej advokátom JUDr. Milanom Rojčekom,Bottova 7, Žilina, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 a čl. 46ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9 CoP 67/2013zo 17. októbra 2013 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. decembra2013 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 a čl. 46 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajskéhosúdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 CoP 67/2013 zo 17. októbra 2013 (ďalejaj „napadnutý rozsudok“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v konaní vedenom Okresnýmsúdom Čadca (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 10 P 94/2012 domáhala zvýšeniavýživného na plnoleté študujúce dieťa zo sumy 39,83 € na sumu 150 € mesačne. Odporcažiadal jej návrh zamietnuť. Okresný súd rozsudkom z 19. marca 2013 rozhodol o zvýšenívýživného na sumu 90 € mesačne a žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov konanias odkazom na § 142 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“). Sťažovateľkapodala proti obidvom výrokom rozsudku odvolanie.
Krajský súd nariadil na prerokovanie odvolania pojednávanie na 5. september 2013,o ktorom však vyrozumel právneho zástupcu sťažovateľky až 3. septembra 2013, a pretobolo pojednávanie odročené. Následne krajský súd vyzval sťažovateľku na predloženiepotvrdenia o návšteve školy a o odvolaní rozhodol bez uskutočnenia pojednávanianapadnutým rozsudkom tak, že potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa a žiadnemuz účastníkov nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.
Sťažovateľka uvádza, že až z rozsudku krajského súdu sa dozvedela, že aj odporcapodal odvolanie, v ktorom žiadal zmeniť rozsudok súdu prvého stupňa a jej návrh v celomrozsahu zamietnuť. Odvolanie odporcu nebolo sťažovateľke ani jej právnemu zástupcovidoručené, a teda nemala možnosť sa k nemu vyjadriť. Sťažovateľka namieta, že týmtopostupom krajského súdu, ako aj nepriznaním náhrady trov konania došlo k porušeniujej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Sťažovateľka argumentuje tým, že krajský súd mal v otázke trov konania rozhodnúťpodľa § 142 ods. 3 OSP, pretože rozhodnutie o výške plnenie záviselo od úvahy súdu, a maltiež prihliadať na okolnosti, ktoré ju viedli k uplatneniu práva na súde. V tejto súvislostipoukazuje na to, že odporca bol povinný platiť len minimálne výživné, ktoré jejnepostačovalo ani na úhradu cestovných nákladov spojených s návštevou školy, a nikdyjej neprispel žiadnym iným peňažným alebo nepeňažným plnením. Pretože sťažovateľ nikdynesúhlasil so zvýšením výživného, musela svoj nárok uplatniť na súde. Podľa sťažovateľkyje odôvodnenie rozhodnutia v časti trov konania nepresvedčivé a rozporuplné. Ďalejv sťažnosti uvádza: „Procesné predpisy, ktoré upravujú platenie a náhradu trov konania treba pritom vykladať tak, aby nikto len z dôvodu, že si uplatní svoje základné právo na súdnu ochranu neutrpel oproti inému účastníkovi, materiálnu ujmu v dôsledku platenia trov konania. Sťažovateľka má za to, že práve takýmto postupom súdu došlo k výraznému a ničím neodôvodnenému zvýhodneniu odporcu na jej úkor, keď odporca nemusí zaplatiť ani trovy konania, ktorého vznik jednoznačne a preukázateľne zapríčinil, nakoľko bez uplatnenia návrhu na zvýšenie výživného na súde, odporca by jej nikdy zvýšené výživné dobrovoľne neplatil. Sťažovateľka ako študentka bez príjmu musí vniknuté trovy konania znášať a ich platiť a odporca, ktorý preukázateľne má riadny príjem, bola mu vyplatená suma 20 750,- eur z titulu vyporiadania podielového spoluvlastníctva, je vlastníkom nehnuteľného majetku trovy konania platiť nemusí... Poukazovanie súdu na čiastočný úspech a neúspech účastníkov v konaní o zvýšenie výživného považujeme za protiprávne, nakoľko rozhodnutie sa zakladá výlučne na úvahe súdu a súd v konaní o výživnom nie je viazaný návrhmi účastníkov konania, teda môže priznať viac i menej ako oprávnená osoba požaduje. I v tom vidí sťažovateľka svojvôľu konajúcich súdov a ich rozhodovanie pri priznaní náhrady trov konania... V posudzovanej veci súd nebral do úvahy to, čo mu ukladá ustanovenie § 1 O. s. p. (zabezpečiť spravodlivú ochranu práv a oprávnených záujmov účastníkov). V dôsledku tohto rozhodnutia súdu došlo nielen k znehodnoteniu plného úspechu navrhovateľky v predmetnom súdnom konaní, ale predovšetkým týmto rozhodnutím o nepriznaní žiadnych trov konania bolo zasiahnuté aj do jej majetkovej sféry.“
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavnýsúd nálezom takto rozhodol:
„Základné právo sťažovateľky ⬛⬛⬛⬛ uvedené v čl. 20, čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. 9 Co 67/2013 zo dňa 17. 10. 2013 bolo porušené.
Rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. 9 CoP 67/2013 zo dňa 17. 10. 2013 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.
Sťažovateľom v 1/ a 2/ rade sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia vo výške 275,94 eur...“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovaniektorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bezústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený.
O zjavne neopodstatnenú sťažnosť podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu idevtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu alebo rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť kporušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď prenedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutímorgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadnez iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú,pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušeniaoznačeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jehoprijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Sťažovateľka namieta porušenie svojich práv procesným postupom krajského súdu,ktorým jej mala byť odňatá možnosť konať pred súdom, a samotným rozhodnutím krajskéhosúdu o náhrade trov konania.
1. K namietanému odňatiu možnosti konať pred krajským súdom
Sťažovateľka poukazuje, že jej v odvolacom konaní nebolo doručené odvolanieodporcu proti rozsudku súdu prvého stupňa, a teda nemala možnosť sa oboznámiť s jehoobsahom a predložiť odvolaciemu súdu argumenty proti námietkam a návrhom odporcu.V tejto súvislosti výslovne namieta vadu konania podľa § 237 písm. f) OSP. K možnostinapadnúť rozhodnutie krajského súdu dovolaním sa sťažovateľka v sťažnosti nevyjadrilaa podľa zistenia ústavného súdu dovolanie proti napadnutému rozsudku krajského súdunepodala.
Ústavný súd vo svojej judikatúre k otázke prípustnosti dovolania (IV. ÚS 283/07,III. ÚS 171/06) vyslovil, že prípustnosť dovolania podľa § 237 OSP je založená na princípeuniverzality, čo znamená, že dovolaním možno napadnúť každé rozhodnutie odvolaciehosúdu bez ohľadu na povahu predmetu konania, ak sa v ňom namieta niektorá z procesnýchvád konania uvedených v tomto ustanovení; v týchto prípadoch možno napadnúťaj rozhodnutia vo veciach, pri ktorých je inak dovolanie vylúčené.
V tejto súvislosti možno odkázať na stabilnú súdnu prax. Napríklad v rozhodnutísp. zn. 2 Cdo 114/2000 z 28. februára 2001 Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len„najvyšší súd“) uviedol: „Podľa § 237 písm. f) O. s. p. dovolanie je prípustné proti každémurozhodnutiu odvolacieho súdu, a tiež zakladá samostatný dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2písm. a) O. s. p. aj vtedy, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konaťpred súdom. Odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký závadný procesnýpostup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv priznanýchmu Občianskym súdnym poriadkom za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právomchránených záujmov.“
Predmetom napadnutého konania bolo zvýšenie výživného pre plnoleté dieťa, tedavec upravená zákonom č. 36/2005 Z. z. o rodine v znení neskorších predpisov, dovolaniev ktorej nie je podľa § 238 ods. 4 OSP prípustné, čo však nemá vplyv na prípustnosťdovolania v prípade namietanej vady podľa § 237 písm. f) OSP. Podľa rozhodovacej praxenajvyššieho súdu (uznesenie sp. zn. 4 Cdo 1/98 z 1. júla 1998) ak je občianske súdnekonanie postihnuté niektorou z vád uvedených v § 237 OSP, možno dovolaním napadnúťaj rozhodnutie odvolacieho súdu vo veciach, v ktorých je inak dovolanie podľa § 238 ods. 4OSP vylúčené. Podobne najvyšší súd v uznesení sp. zn. 3 Cdo 26/2006 (publikovanomv časopise Zo súdnej praxe pod č. 14/2011, zošit č. 2, s. 44 a nasl.) uviedol, že „§ 237 OSPnemá žiadne obmedzenia vo výpočte rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré sú spôsobilýmpredmetom dovolania. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nieje predmet konania významný a ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovanýchv tomto ustanovení, možno ním napadnúť aj také rozhodnutia vo veciach upravenýchZákonom o rodine, proti ktorým je dovolanie inak neprípustné.“.
Právomoc ústavného súdu na konanie o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je daná ibavtedy, ak rozhodovanie o namietanom porušení základných práv alebo slobôd nepatrído právomoci všeobecného súdu. Ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnouopravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorýchsústavu završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Každý, kto namietaporušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a predtým,ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktoréhokompetencia predchádza právomoci ústavného súdu (IV. ÚS 128/04, IV. ÚS 362/2010,IV. ÚS 372/2010, IV. ÚS 489/2012).
Skutočnosť, že sťažovateľka nevyužila svoje zákonné právo podať dovolanie protirozhodnutiu odvolacieho súdu vydanému v konaní, ktoré je postihnuté procesnou vadouuvedenou v § 237 OSP, a to aj vo veci, v ktorej je inak dovolanie podľa § 238 ods. 4 OSPvylúčené, nie je dôvodom, aby ústavný súd reparoval jej pochybenie. V takom prípade nieje daná právomoc ústavného súdu (II. ÚS 1/08).
Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľka nevyužilana ochranu svojich práv proti namietanému postupu krajského súdu v odvolacom konanívšetky jej dostupné a účinné právne prostriedky, a preto jej sťažnosť nie je prípustná, čo jedôvodom na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnomsúde pri jej predbežnom prerokovaní.
2. K námietke arbitrárneho a neodôvodneného rozhodnutia o náhrade trov konania
Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranua v súvislosti s jeho porušením aj základného práva vlastniť majetok tým, že jej nebolapriznaná náhrada trov konania a krajský súd potvrdil rozhodnutie o nepriznaní náhrady trovprvostupňového konania žiadnemu z účastníkov podľa § 142 ods. 2 OSP.
Podľa § 142 ods. 2 OSP ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradutrov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo.
Podľa § 142 ods. 3 OSP aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, môže musúd priznať plnú náhradu trov konania, ak mal neúspech v pomerne nepatrnej časti aleboak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu;v takom prípade sa základná sadzba tarifnej odmeny advokáta počíta z výšky súdompriznaného plnenia.
Sťažovateľka sa prostredníctvom svojich námietok snaží dosiahnuť iné právneposúdenie nároku na náhradu trov konania. Kritériom na priznanie nároku na náhradu trovkonania podľa § 142 OSP je miera úspechu vo veci, ktorá sa zisťuje u navrhovateľa(žalobcu) aj u odporcu (žalovaného) a závisí od vzťahu meritórneho rozhodnutiak žalobnému petitu, ktorý bol naposledy urobený vo veci samej. V prípade účastníkakonania, ktorý mal vo veci čiastočný úspech, prichádza do úvahy rozhodnutie podľa § 142ods. 2 alebo 3 OSP. Krajský súd svoje rozhodnutie v časti týkajúcej sa preskúmaniaaplikácie § 142 ods. 2 OSP v prvostupňovom konaní odôvodnil takto:
„... pokiaľ navrhovateľka nesúhlasila s postupom okresného súdu pri rozhodnutí o náhrade trov prvostupňového konania s tým, že podľa nej mal postupovať podľa § 142 ods. 3 O. s. p. a priznať jej plnú náhradu trov konania, nakoľko rozhodnutie záviselo od úvahy súdu, ani odvolací súd sa s jej námietkami nestotožnil a zastal názor, že okresný súd správne aplikoval ust. § 142 ods. 2 O. s. p. a rozhodol podľa pomeru úspechu a neúspechu účastníkov v spore.
Je potrebné uviesť, že úvaha súdu o výške výživného nie je svojvoľnou, ale vychádza priamo so zákonnej úpravy, ktorá určuje atribúty rozhodné pre určenie výšky výživného, ktorými sú odôvodnené potreby dieťaťa a schopnosti, možnosti, majetkové pomery povinného rodiča. Teda úvaha súdu je tu priamo zákonom vymedzená kritériami, ktorými sa súd musí pri rozhodovaní riadiť. Nejedná sa o voľnú úvahu, ale úvahu, ktorá pramení zo skutkových zistení o potrebách dieťaťa a možnostiach, schopnostiach povinného rodiča. V nadväznosti na uvedené sa krajský súd preto plne stotožnil s postupom okresného súdu, pokiaľ aplikoval ním poukazovaný právny predpis.“
O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidlavtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorázásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorýchje založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidláformálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnomrozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
Rozhodovanie o náhrade trov konania je integrálnou súčasťou súdneho konania,a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môžerozhodnutím, ako aj postupom predchádzajúcim jeho vydaniu, ktorý nie je v súladeso zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť základné právo účastníka konaniana súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05). Obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 ústavy je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhradetrov konania v súlade so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. 9. 1997).
Z judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 248/08) vyplýva, že rozhodovanie o trováchkonania pred všeobecnými súdmi zásadne patrí do právomoci týchto súdov, pri ktoromsa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný súd preto iba celkomvýnimočne podrobnejšie preskúmava rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania.Problematika náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípadeextrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmäna základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebezahŕňala črty svojvôle alebo ak ústavný súd zistí, že zároveň došlo k neprípustnému zásahuaj do iného základného práva (porovnaj m. m. II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04, IV. ÚS 45/06,I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011).
Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že v danom prípade v súlade s jehodoterajšou judikatúrou (IV. ÚS 358/08) vzhľadom na predmet sporu ide o vec nižšejvýznamnosti (o tzv. bagateľnú vec), kde uplatnenie mimoriadneho opravného prostriedkunie je považované za efektívne. Ak Občiansky súdny poriadok vylučuje u bagateľných vecíprieskum rozhodnutí vydaných druhostupňovými súdmi, bolo by proti logike pripustiť,aby ich prieskum bol automaticky posunutý do roviny ústavného súdnictva. Opodstatnenosťsťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v takejto veci prichádza do úvahy iba v prípadochextrémneho vybočenia zo štandardov, ktoré sú pre postupy zisťovania skutkového základusporu a pre jeho právne posúdenie esenciálne.
Navyše z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu nevyplýva žiadnyz uvedených predpokladov neústavnosti rozhodnutia. Sťažovateľka, ktorá mala v konaníčiastočný úspech, sa dovoláva pre seba priaznivejšieho rozhodnutia, avšak bez relevantnejústavnoprávnej argumentácie. Keďže krajský súd sa zaoberal jej podstatným argumentom,že rozhodnutie vo veci záviselo od úvahy súdu, pričom vylúčenie aplikácie tohtoustanovenia zrozumiteľne odôvodnil, ústavný súd nemá dôvod zasahovať do jehorozhodovacej kompetencie vychádzajúcej zo zákonného rámca § 142 OSP, ktorý v prípadečiastočne úspešného účastníka sporu upravuje nepriznanie náhrady trov konania žiadnemuz účastníkov podľa odseku 2 tohto ustanovenia ako možnú alternatívu rozhodnutia.
S prihliadnutím na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj právana spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názoromúčastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02,III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť odmietolpodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
V súvislosti s namietaným porušením základného práva sťažovateľky podľa čl. 20ústavy ústavný súd odkazuje na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej absenciaporušenia ústavnoprocesných princípov súdneho konania vyplývajúcich z čl. 46 až čl. 48ústavy, prípadne čl. 6 dohovoru, vylučuje založenie sekundárnej zodpovednostivšeobecných súdov za porušenie základných práv sťažovateľa hmotnoprávneho charakteru,medzi ktoré nepochybne patrí aj základné právo garantujúce ochranu majetku(m. m. IV. ÚS 116/05).
Keďže ústavný súd odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu nepovažovalani za svojvoľné, ani arbitrárne, nemôže byť rozhodnutie krajského súdu v príčinnejsúvislosti ani s namietaným porušením čl. 20 ústavy. Ústavný súd preto dospel k záveru,že aj túto časť sťažnosti je potrebné odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdez dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu,aby sa ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. marca 2015