znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 172/2015-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. marca 2015 v senátezloženom   z predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa   spravodajkyňa)   a   zo   sudcovLajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   Milanom   Rojčekom,Bottova 7, Žilina, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 a čl. 46ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Žiline   sp.   zn.   9   CoP   67/2013zo 17. októbra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. decembra2013   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 a čl. 46 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajskéhosúdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 CoP 67/2013 zo 17. októbra 2013 (ďalejaj „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v konaní vedenom Okresnýmsúdom   Čadca (ďalej   len „okresný   súd“) pod sp. zn.   10 P 94/2012   domáhala   zvýšeniavýživného na plnoleté študujúce dieťa zo sumy 39,83 € na sumu 150 € mesačne. Odporcažiadal jej návrh zamietnuť. Okresný súd rozsudkom z 19. marca 2013 rozhodol o zvýšenívýživného na sumu 90 € mesačne a žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov konanias odkazom na § 142 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“). Sťažovateľkapodala proti obidvom výrokom rozsudku odvolanie.

Krajský súd nariadil na prerokovanie odvolania pojednávanie na 5. september 2013,o ktorom však vyrozumel právneho zástupcu sťažovateľky až 3. septembra 2013, a pretobolo   pojednávanie   odročené.   Následne   krajský   súd   vyzval   sťažovateľku   na   predloženiepotvrdenia   o návšteve   školy   a o odvolaní   rozhodol   bez   uskutočnenia   pojednávanianapadnutým   rozsudkom   tak,   že   potvrdil   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   a žiadnemuz účastníkov nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.

Sťažovateľka uvádza, že až z rozsudku krajského súdu sa dozvedela, že aj odporcapodal odvolanie, v ktorom žiadal zmeniť rozsudok súdu prvého stupňa a jej návrh v celomrozsahu zamietnuť. Odvolanie odporcu nebolo sťažovateľke ani jej právnemu zástupcovidoručené,   a teda   nemala   možnosť   sa   k nemu   vyjadriť.   Sťažovateľka   namieta,   že   týmtopostupom   krajského   súdu,   ako   aj   nepriznaním   náhrady   trov   konania   došlo   k porušeniujej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľka argumentuje tým, že krajský súd mal v otázke trov konania rozhodnúťpodľa § 142 ods. 3 OSP, pretože rozhodnutie o výške plnenie záviselo od úvahy súdu, a maltiež prihliadať na okolnosti, ktoré ju viedli k uplatneniu práva na súde. V tejto súvislostipoukazuje   na   to,   že   odporca   bol   povinný   platiť   len   minimálne   výživné,   ktoré   jejnepostačovalo ani na úhradu cestovných nákladov spojených s návštevou školy, a nikdyjej neprispel žiadnym iným peňažným alebo nepeňažným plnením. Pretože sťažovateľ nikdynesúhlasil so zvýšením výživného, musela svoj nárok uplatniť na súde. Podľa sťažovateľkyje odôvodnenie   rozhodnutia   v časti   trov   konania   nepresvedčivé   a rozporuplné.   Ďalejv sťažnosti uvádza: „Procesné predpisy, ktoré upravujú platenie a náhradu trov konania treba pritom vykladať tak, aby nikto len z dôvodu, že si uplatní svoje základné právo na súdnu ochranu neutrpel oproti inému účastníkovi, materiálnu ujmu v dôsledku platenia trov konania. Sťažovateľka má za to, že práve takýmto postupom súdu došlo k výraznému a ničím neodôvodnenému zvýhodneniu odporcu na jej úkor, keď odporca nemusí zaplatiť ani trovy konania,   ktorého   vznik   jednoznačne   a preukázateľne   zapríčinil,   nakoľko   bez   uplatnenia návrhu na zvýšenie výživného na súde, odporca by jej nikdy zvýšené výživné dobrovoľne neplatil. Sťažovateľka ako študentka bez príjmu musí vniknuté trovy konania znášať a ich platiť   a odporca,   ktorý   preukázateľne   má   riadny   príjem,   bola   mu vyplatená   suma 20 750,- eur z titulu vyporiadania podielového spoluvlastníctva, je vlastníkom nehnuteľného majetku trovy konania platiť nemusí... Poukazovanie súdu na čiastočný úspech a neúspech účastníkov v konaní o zvýšenie výživného považujeme za protiprávne, nakoľko rozhodnutie sa   zakladá   výlučne   na   úvahe   súdu   a súd   v konaní   o výživnom   nie   je   viazaný   návrhmi účastníkov konania, teda môže priznať viac i menej ako oprávnená osoba požaduje. I v tom vidí sťažovateľka svojvôľu konajúcich súdov a ich rozhodovanie pri priznaní náhrady trov konania... V posudzovanej veci súd nebral do úvahy to, čo mu ukladá ustanovenie § 1 O. s. p. (zabezpečiť spravodlivú ochranu práv a oprávnených záujmov účastníkov). V dôsledku tohto   rozhodnutia   súdu   došlo   nielen   k znehodnoteniu   plného   úspechu   navrhovateľky v predmetnom súdnom konaní, ale predovšetkým týmto rozhodnutím o nepriznaní žiadnych trov konania bolo zasiahnuté aj do jej majetkovej sféry.“

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavnýsúd nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľky ⬛⬛⬛⬛ uvedené v čl. 20, čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. 9 Co 67/2013 zo dňa 17. 10. 2013 bolo porušené.

Rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. 9 CoP 67/2013 zo dňa 17. 10. 2013 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

Sťažovateľom v 1/ a 2/ rade sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia vo výške 275,94 eur...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovaniektorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhypodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bezústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavneneopodstatnený.

O zjavne neopodstatnenú sťažnosť podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu idevtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu alebo rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť kporušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď prenedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutímorgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadnez   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,pri predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušeniaoznačeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jehoprijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Sťažovateľka namieta porušenie svojich práv procesným postupom krajského súdu,ktorým jej mala byť odňatá možnosť konať pred súdom, a samotným rozhodnutím krajskéhosúdu o náhrade trov konania.

1. K namietanému odňatiu možnosti konať pred krajským súdom

Sťažovateľka   poukazuje,   že   jej   v odvolacom   konaní   nebolo   doručené   odvolanieodporcu proti rozsudku súdu prvého stupňa, a teda nemala možnosť sa oboznámiť s jehoobsahom a predložiť odvolaciemu súdu argumenty proti námietkam a návrhom odporcu.V tejto súvislosti výslovne namieta vadu konania podľa § 237 písm. f) OSP. K možnostinapadnúť rozhodnutie krajského súdu dovolaním   sa   sťažovateľka v sťažnosti nevyjadrilaa podľa zistenia ústavného súdu dovolanie proti napadnutému rozsudku krajského súdunepodala.

Ústavný súd vo svojej judikatúre k otázke prípustnosti dovolania (IV. ÚS 283/07,III. ÚS 171/06) vyslovil, že prípustnosť dovolania podľa § 237 OSP je založená na princípeuniverzality, čo znamená, že dovolaním možno napadnúť každé rozhodnutie odvolaciehosúdu bez ohľadu na povahu predmetu konania, ak sa v ňom namieta niektorá z procesnýchvád   konania   uvedených   v   tomto   ustanovení;   v   týchto   prípadoch   možno   napadnúťaj rozhodnutia vo veciach, pri ktorých je inak dovolanie vylúčené.

V tejto súvislosti možno odkázať na stabilnú súdnu prax. Napríklad v rozhodnutísp. zn. 2 Cdo 114/2000 z 28. februára 2001 Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len„najvyšší súd“) uviedol: „Podľa § 237 písm. f) O. s. p. dovolanie je prípustné proti každémurozhodnutiu odvolacieho súdu, a tiež zakladá samostatný dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2písm. a) O. s. p. aj vtedy, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konaťpred súdom. Odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký závadný procesnýpostup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv priznanýchmu Občianskym súdnym poriadkom za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právomchránených záujmov.“

Predmetom napadnutého konania bolo zvýšenie výživného pre plnoleté dieťa, tedavec upravená zákonom č. 36/2005 Z. z. o rodine v znení neskorších predpisov, dovolaniev ktorej nie je podľa § 238 ods. 4 OSP prípustné, čo však nemá vplyv na prípustnosťdovolania v prípade namietanej vady podľa § 237 písm. f) OSP. Podľa rozhodovacej praxenajvyššieho súdu (uznesenie sp. zn. 4 Cdo 1/98 z 1. júla 1998) ak je občianske súdnekonanie postihnuté niektorou z vád uvedených v § 237 OSP, možno dovolaním napadnúťaj rozhodnutie odvolacieho súdu vo veciach, v ktorých je inak dovolanie podľa § 238 ods. 4OSP vylúčené. Podobne najvyšší súd v uznesení sp. zn. 3 Cdo 26/2006 (publikovanomv časopise Zo súdnej praxe pod č. 14/2011, zošit č. 2, s. 44 a nasl.) uviedol, že „§ 237 OSPnemá žiadne obmedzenia vo výpočte rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré sú spôsobilýmpredmetom dovolania. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nieje predmet konania významný a ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovanýchv tomto   ustanovení,   možno   ním   napadnúť   aj   také   rozhodnutia   vo   veciach   upravenýchZákonom o rodine, proti ktorým je dovolanie inak neprípustné.“.

Právomoc ústavného súdu na konanie o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je daná ibavtedy,   ak   rozhodovanie   o   namietanom   porušení   základných   práv   alebo   slobôd   nepatrído právomoci   všeobecného   súdu.   Ústavný   súd   nie   je   alternatívou   ani   mimoriadnouopravnou   inštanciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorýchsústavu   završuje   najvyšší   súd   (m.   m.   II.   ÚS 1/95,   II.   ÚS 21/96).   Každý,   kto   namietaporušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a predtým,ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktoréhokompetencia predchádza právomoci ústavného súdu (IV. ÚS 128/04, IV. ÚS 362/2010,IV. ÚS 372/2010, IV. ÚS 489/2012).

Skutočnosť, že sťažovateľka nevyužila svoje zákonné právo podať dovolanie protirozhodnutiu odvolacieho súdu vydanému v konaní, ktoré je postihnuté procesnou vadouuvedenou v § 237 OSP, a to aj vo veci, v ktorej je inak dovolanie podľa § 238 ods. 4 OSPvylúčené, nie je dôvodom, aby ústavný súd reparoval jej pochybenie. V takom prípade nieje daná právomoc ústavného súdu (II. ÚS 1/08).

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľka nevyužilana ochranu svojich práv proti namietanému postupu krajského súdu v odvolacom konanívšetky jej dostupné a účinné právne prostriedky, a preto jej sťažnosť nie je prípustná, čo jedôvodom na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnomsúde pri jej predbežnom prerokovaní.

2. K námietke   arbitrárneho   a neodôvodneného   rozhodnutia   o náhrade   trov konania

Sťažovateľka   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   ochranua v súvislosti s jeho porušením aj základného práva vlastniť majetok tým, že jej nebolapriznaná náhrada trov konania a krajský súd potvrdil rozhodnutie o nepriznaní náhrady trovprvostupňového konania žiadnemu z účastníkov podľa § 142 ods. 2 OSP.

Podľa § 142 ods. 2 OSP ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradutrov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo.

Podľa § 142 ods. 3 OSP aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, môže musúd priznať plnú náhradu trov konania, ak mal neúspech v pomerne nepatrnej časti aleboak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu;v takom   prípade   sa   základná   sadzba   tarifnej   odmeny   advokáta   počíta   z   výšky   súdompriznaného plnenia.

Sťažovateľka   sa   prostredníctvom   svojich   námietok   snaží   dosiahnuť   iné   právneposúdenie nároku na náhradu trov konania. Kritériom na priznanie nároku na náhradu trovkonania   podľa   §   142   OSP   je   miera   úspechu   vo   veci,   ktorá   sa   zisťuje   u   navrhovateľa(žalobcu)   aj   u   odporcu   (žalovaného)   a   závisí   od   vzťahu   meritórneho   rozhodnutiak žalobnému   petitu,   ktorý   bol   naposledy   urobený   vo   veci   samej.   V prípade   účastníkakonania, ktorý mal vo veci čiastočný úspech, prichádza do úvahy rozhodnutie podľa § 142ods.   2   alebo   3   OSP.   Krajský   súd   svoje   rozhodnutie   v   časti   týkajúcej   sa   preskúmaniaaplikácie § 142 ods. 2 OSP v prvostupňovom konaní odôvodnil takto:

„...   pokiaľ   navrhovateľka   nesúhlasila   s postupom   okresného   súdu   pri   rozhodnutí o náhrade trov prvostupňového konania s tým, že podľa nej mal postupovať podľa § 142 ods.   3   O. s. p.   a priznať   jej   plnú   náhradu   trov   konania,   nakoľko   rozhodnutie   záviselo od úvahy súdu, ani odvolací súd sa s jej námietkami nestotožnil a zastal názor, že okresný súd   správne   aplikoval   ust.   §   142   ods.   2   O.   s.   p.   a rozhodol   podľa   pomeru   úspechu a neúspechu účastníkov v spore.

Je potrebné uviesť, že úvaha súdu o výške výživného nie je svojvoľnou, ale vychádza priamo so zákonnej úpravy, ktorá určuje atribúty rozhodné pre určenie výšky výživného, ktorými   sú   odôvodnené   potreby   dieťaťa   a schopnosti,   možnosti,   majetkové   pomery povinného rodiča. Teda úvaha súdu je tu priamo zákonom vymedzená kritériami, ktorými sa súd musí pri rozhodovaní riadiť. Nejedná sa o voľnú úvahu, ale úvahu, ktorá pramení zo skutkových zistení o potrebách dieťaťa a možnostiach, schopnostiach povinného rodiča. V nadväznosti na uvedené sa krajský súd preto plne stotožnil s postupom okresného súdu, pokiaľ aplikoval ním poukazovaný právny predpis.“

O   zjavnú   neodôvodnenosť   alebo   arbitrárnosť   súdneho   rozhodnutia   ide   spravidlavtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorázásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorýchje založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidláformálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnomrozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Rozhodovanie   o   náhrade   trov   konania   je   integrálnou   súčasťou   súdneho   konania,a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môžerozhodnutím,   ako   aj   postupom   predchádzajúcim   jeho   vydaniu,   ktorý   nie   je   v   súladeso zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť základné právo účastníka konaniana súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05). Obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 ústavy je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhradetrov   konania   v   súlade   so   zákonom   (Robins   c.   Spojené   kráľovstvo   z   23.   9. 1997).

Z judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 248/08) vyplýva, že rozhodovanie o trováchkonania pred všeobecnými súdmi zásadne patrí do právomoci týchto súdov, pri ktoromsa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný súd preto iba celkomvýnimočne podrobnejšie preskúmava rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania.Problematika náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípadeextrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmäna základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebezahŕňala črty svojvôle alebo ak ústavný súd zistí, že zároveň došlo k neprípustnému zásahuaj do iného základného práva (porovnaj m. m. II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04, IV. ÚS 45/06,I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011).

Ústavný   súd   v tejto   súvislosti uvádza,   že   v danom   prípade   v súlade   s jehodoterajšou judikatúrou   (IV.   ÚS   358/08)   vzhľadom   na   predmet   sporu   ide   o vec   nižšejvýznamnosti (o tzv. bagateľnú vec), kde uplatnenie mimoriadneho opravného prostriedkunie je považované za efektívne. Ak Občiansky súdny poriadok vylučuje u bagateľných vecíprieskum   rozhodnutí   vydaných   druhostupňovými   súdmi,   bolo   by   proti   logike   pripustiť,aby ich prieskum bol automaticky posunutý do roviny ústavného súdnictva. Opodstatnenosťsťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v takejto veci prichádza do úvahy iba v prípadochextrémneho vybočenia zo štandardov, ktoré sú pre postupy zisťovania skutkového základusporu a pre jeho právne posúdenie esenciálne.

Navyše z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu nevyplýva žiadnyz uvedených   predpokladov   neústavnosti   rozhodnutia.   Sťažovateľka,   ktorá   mala   v konaníčiastočný úspech, sa dovoláva pre seba priaznivejšieho rozhodnutia, avšak bez relevantnejústavnoprávnej argumentácie. Keďže krajský súd sa zaoberal jej podstatným argumentom,že   rozhodnutie   vo   veci   záviselo   od   úvahy   súdu,   pričom   vylúčenie   aplikácie   tohtoustanovenia   zrozumiteľne   odôvodnil,   ústavný   súd   nemá   dôvod   zasahovať   do   jehorozhodovacej kompetencie vychádzajúcej zo zákonného rámca § 142 OSP, ktorý v prípadečiastočne úspešného účastníka sporu upravuje nepriznanie náhrady trov konania žiadnemuz účastníkov podľa odseku 2 tohto ustanovenia ako možnú alternatívu rozhodnutia.

S prihliadnutím na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj právana spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názoromúčastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02,III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť odmietolpodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva sťažovateľky podľa čl. 20ústavy   ústavný   súd   odkazuje   na   svoju   stabilizovanú   judikatúru,   podľa   ktorej   absenciaporušenia ústavnoprocesných princípov súdneho konania vyplývajúcich z čl. 46 až čl. 48ústavy,   prípadne   čl.   6   dohovoru,   vylučuje   založenie   sekundárnej   zodpovednostivšeobecných súdov za porušenie základných práv sťažovateľa hmotnoprávneho charakteru,medzi   ktoré   nepochybne   patrí   aj   základné   právo   garantujúce   ochranu   majetku(m. m. IV. ÚS 116/05).

Keďže ústavný súd odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu nepovažovalani   za   svojvoľné,   ani   arbitrárne,   nemôže   byť   rozhodnutie   krajského   súdu   v príčinnejsúvislosti ani s namietaným porušením čl. 20 ústavy. Ústavný súd preto dospel k záveru,že aj túto časť sťažnosti je potrebné odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdez dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   bolo   bez   právneho   dôvodu,aby sa ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. marca 2015