znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 172/2013-43

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. júla 2013 v senáte zloženom z predsedu Juraja Horvátha a zo sudcov Sergeja Kohuta a Lajosa Mészárosa prerokoval   prijatú   sťažnosť   JUDr.   A.   M.,   B.,   zastúpenej   advokátkou   JUDr.   K.   S.,   B., vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   v   konaní vedenom   Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 20 CoP 46/2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Krajský   súd   v   Bratislave   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   20   CoP   46/2012 p o r u š i l   základné právo JUDr. A. M. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 20 CoP 46/2012-923 z 28. novembra 2012   z r u š u j e   v časti, ktorou bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Bratislava V č. k. 22 P   330/2010-889 z 12.   júna 2012 týkajúci sa   výživného pre maloletého M. M. od 9. septembra 2010 do budúcnosti, ako aj čo sa týka zročného výživného od 9. septembra 2010 do 31. mája 2012, a v rozsahu zrušenia vec   v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. JUDr. A. M.   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 413,81 € (slovom štyristotrinásť eur a osemdesiatjeden centov), ktorú   j e   Krajský súd v Bratislave p o v i n n ý   vyplatiť   na   účet   advokátky   JUDr.   K.   S.,   B.,   do   jedného   mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k. II. ÚS   172/2013-20 z 28.   februára 2013 bola prijatá na ďalšie   konanie sťažnosť   JUDr. A. M., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 20 CoP 46/2012, a to v časti týkajúcej sa výživného pre maloletého M. Mi. (ďalej „maloleté dieťa“, príp. „plnoleté dieťa“), od 9. septembra 2010 do budúcnosti, ako aj zročného výživného od 9. septembra 2010 do 31. mája 2012.

Podľa   § 30 ods.   2   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   prerokoval ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľka podaním z 15. mája 2013 a tiež krajský súd vo vyjadrení z 24. apríla 2013 vyslovili súhlas, aby sa upustilo od ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   vychádzal   pritom   z   listinných   dôkazov   a   vyjadrení nachádzajúcich sa v jeho spise.

Zo   sťažnosti   predovšetkým   vyplýva,   že   14.   decembra   2012   sťažovateľka   prijala namiesto   dovtedajšieho   priezviska   M.   svoje   predošlé   priezvisko   M.   Ďalej   uvádza,   že 9. septembra 2010 doručila Okresnému súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) návrh na rozvod manželstva s Mgr. J. M. (ďalej len „odporca“). Zároveň požiadala, aby maloleté dieťa bolo na čas po rozvode zverené do jej osobnej starostlivosti a odporca bol zaviazaný prispievať na výživu maloletého dieťaťa mesačne po 750 €. Okrem toho sa domáhala aj toho, aby odporcovi bola uložená povinnosť zaplatiť výživné na maloleté dieťa tri roky spätne odo dňa podania návrhu vo výške po 750 € mesačne, teda celkovú sumu 27 000 €. Uznesením   okresného   súdu   č.   k.   5   C   101/2010-13   z   20.   septembra   2010   bol   návrh sťažovateľky v časti, ktorou žiadala uložiť odporcovi povinnosť zaplatiť výživné za tri roky spätne   od   podania   návrhu   vo   výške   750   €   mesačne,   teda   celkom   27 000 €,   vylúčený na samostatné konanie vedené pod sp. zn. 22 P 330/2010.

V súvislosti s navrhovanou výškou výživného sťažovateľka poukazovala na zvýšené výdavky súvisiace so zhoršeným zdravotným stavom maloletého dieťaťa, ako aj na to, že odporca   posledných   20   rokov   pracoval   výhradne   v   zahraničí,   pričom   nikdy   neumožnil nahliadnuť do dokladov, z ktorých by sa dali zistiť jeho príjmy.

V priebehu konania odporca okresnému súdu tvrdil, že bol viac nezamestnaný, ako pracoval, a svoje skutočné príjmy zahmlieval. Nepredložil všetky svoje daňové priznania, a tie, ktoré predložil, boli neúplné. Nepredložil daňové priznanie podávané vo Švajčiarsku, kde pôsobil od 1. augusta 2007 do 31. júla 2008. Vzhľadom na nespoluprácu odporcu sťažovateľka navrhovala, aby okresný súd postupoval podľa ustanovenia § 63 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“), podľa ktorého rodič, ktorý má príjmy z inej než závislej   činnosti   podliehajúcej   dani z príjmu,   je povinný ich   preukázať súdu,   predložiť podklady   na   zhodnotenie   svojich   majetkových   pomerov   a   umožniť   súdu   sprístupnením údajov chránených podľa osobitného predpisu zistenie aj ďalších skutočností potrebných na rozhodnutie s tým, že ak si rodič túto povinnosť nesplní, predpokladá sa, že výška jeho priemerného   mesačného   príjmu   predstavuje   dvadsaťnásobok   sumy   životného   minima. Aj samotný okresný súd odporcu opakovane upozorňoval, že pokiaľ riadne nezdokladuje svoje príjmy, bude postupovať v súlade s týmto ustanovením.

Rozsudkom okresného súdu č. k. 22 P 330/2010-889 z 12. júna 2012 bolo maloleté dieťa   zverené   do   osobnej   starostlivosti   sťažovateľky,   pričom   odporca   bol   zaviazaný prispievať na výživu od 9. septembra 2010 do budúcnosti vo výške 280 € mesačne. Zročné výživné za obdobie od 9. septembra 2010 do 31. mája 2012 v celkovej sume 4 755,33 € povolil splácať v mesačných splátkach po 150 €. Vo zvyšku návrh zamietol. Podľa názoru okresného súdu odporcu bolo možné zaviazať na platenie výživného až od podania návrhu, lebo   v   konaní   neboli   zistené   žiadne   dôvody   hodné   osobitného   zreteľa   na   priznanie výživného spätne tri roky od podania návrhu, ako to požadovala sťažovateľka. Argumenty sťažovateľky majúcej právnické vzdelanie, podľa ktorých dúfala, že sa odporca vráti, usadí, že budú žiť ako fungujúca rodina a vyživovaciu povinnosť k maloletému dieťaťu si bude plniť dobrovoľne, nemožno kvalifikovať ako dôvod hodný osobitného zreteľa na priznanie výživného za dobu pred podaním návrhu. V súvislosti s výškou príjmov odporcu okresný súd konštatoval, že tento nepreukázal na výzvy okresného súdu   stav na svojich účtoch od roku 2006 mimo územia Slovenskej republiky, pričom ním preukazované príjmy treba považovať za neúplné a nezodpovedajúce skutočným príjmom. Možno predpokladať, že skutočné príjmy sú podstatne vyššie. Predložené daňové priznania nie sú kompletné.

Sťažovateľka   v   podanom   odvolaní   trvala   na   tom,   že   sú   dané   dôvody   hodné osobitného zreteľa na priznanie výživného tri roky   dozadu a že tieto treba posudzovať v individuálnom   kontexte   tohto   prípadu.   Uviedla   aj   to,   že   okresný   súd   potom,   ako   ju na prvom pojednávaní vypočul v súvislosti s tým, prečo nepodala návrh na výživné skôr, sa už   k   tejto   otázke   viac   nevrátil,   ale   postupoval   tak,   že   sťažovateľka   a   jej   právna zástupkyňa nadobudli presvedčenie, že okresný súd nevidí absenciu zákonom ustanovenej podmienky dôvodov hodných osobitného zreteľa a že v tejto časti návrhu sťažovateľke vyhovie. Ďalšie dokazovanie viedol tak, že zisťoval iba príjmy odporcu od roku 2006, teda ako by chcel priznať výživné aj za dobu troch rokov spätne. Tieto príjmy zisťoval ešte aj pred   posledným   pojednávaním,   na   ktorom   bol   vyhlásený   rozsudok.   Namietala   tiež,   že okresný   súd   sa   vôbec   nevysporiadal   s tým,   z   akého   dôvodu   nepostupoval   pri   určení výživného podľa ustanovenia § 63 ods. 1 zákona o rodine.

Rozsudkom krajského súdu č. k. 20 CoP 46/2012-923 z 28. novembra 2012 bol rozsudok   okresného   súdu   potvrdený   ako   vecne   správny.   Rozsudok   bol   sťažovateľke doručený 7. decembra 2012.

Podľa   názoru   sťažovateľky   došlo   k   porušeniu   označených   článkov   ústavy a dohovoru, a to jednak tým, že všeobecné súdy nepriznali výživné spätne za dobu pred podaním návrhu, ale rovnako aj nesprávnym ustálením výšky výživného od podania návrhu, a to z dôvodov, ktoré v priebehu konania opakovane uvádzala. Vzhľadom na to navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie článkov ústavy a dohovoru v konaní vedenom   krajským   súdom   pod   sp.   zn.   20   CoP   46/2012   s   tým,   aby   bol   rozsudok z 28. novembra 2012 zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Domáha sa tiež náhrady trov právneho zastúpenia advokátkou.

Z   vyjadrenia   predsedu   krajského   súdu   sp.   zn.   Spr   3184/13   z   24.   apríla   2013 doručeného ústavnému súdu faxom 24. apríla 2013 a poštou 29. apríla 2013 vyplýva, že si osvojil stanovisko predsedníčky senátu 20 CoP, ktoré si od nej vyžiadal. Výživné v sume 280 € mesačne za čas od 9. septembra 2010 do budúcnosti a na to nadväzujúce zročné výživné bolo určené v súlade s ustanoveniami § 62 a § 75 ods. 1 zákona o rodine. Krajský súd neporušil procesnoprávne predpisy, ale ani hmotnoprávny predpis vzťahujúci sa na vec. Rozsudok spĺňal všetky náležitosti vyplývajúce z ustanovenia § 157 Občianskeho súdneho poriadku. Nie je arbitrárny z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je plne akceptovateľný a nesignalizuje možnosť porušenia procesných práv sťažovateľky.   Právo   na   odôvodnenie   rozhodnutia   neznamená,   že   na   každý   argument účastníka je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Táto povinnosť sa vzťahuje len na tie argumenty, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania. Je potrebné osobitne zdôrazniť, že v konaní, ktoré je možné začať aj bez   návrhu   (sem   patrí   aj   predmetný   prípad),   súd   vykoná   aj   iné   dôkazy,   ako   navrhli účastníci,   ak   je   ich   vykonanie potrebné   na   zistenie   skutkového   stavu   a   nevyhnutné na rozhodnutie vo veci.   Musí ísť ale o dôkazy, o ktorých   sa   súd dozvie,   resp.   má reálnu možnosť dozvedieť sa o nich, o čo ale v danej veci nešlo. Sťažovateľka len všeobecne tvrdila (domnievala sa), že odporca pracoval v zahraničí a mal dostatočný príjem. Nevedela ale označiť, kde pracoval, kde býval, aký mal príjem a z čoho žil, a to tým viac, že odporca popieral, aby v rozhodnom období pracoval v zahraničí. Okresný súd riadne postupoval a ani z vyjadrení účastníkov konania nevyplynula potreba vykonať aj iné dôkazy ako tie, ktoré už vykonané boli. Ustanovenie § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku umožňuje odvolaciemu   súdu   neuvádzať   dôvody   rozhodnutia,   ak   sa   stotožňuje   s   odôvodnením napadnutého rozhodnutia. To sa stalo aj v predmetnej veci. Maloleté dieťa, ktoré sa narodilo 10. apríla 1995, nadobudlo 10. apríla 2013 plnoletosť. Preto treba zvážiť, či nie je potrebné dať možnosť vyjadriť sa v konaní vedenom ústavným súdom aj plnoletému dieťaťu, a to aj napriek tomu, že sťažnosť bola ústavnému súdu podaná v čase pred dovŕšením veku 18 rokov. Aj v časti, v ktorej ústavný súd prijal sťažnosť na ďalšie konanie, mala sťažovateľka zákonnú možnosť podať mimoriadny opravný prostriedok podľa ustanovenia § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku a uplatniť tak svoj vplyv na výsledok konania. Mimoriadny opravný prostriedok ale nepodala. Ako to vyplýva zo samotnej sťažnosti, konanie o úpravu výkonu   rodičovských   práv   a   povinností   k maloletému   dieťaťu   na   čas   do   rozvodu manželstva   jeho   rodičov   bolo   vylúčené   na samostatné   konanie   a   v   pôvodnom   konaní vedenom   pod   sp. zn.   5   C   101/2010   išlo   už   iba   o   úpravu   výkonu   rodičovských   práv   a povinností   na   čas po rozvode.   Predsedníčka   senátu   20 CoP   preto   navrhuje pripojiť spis okresného súdu sp. zn. 5 C 101/2010 (týkajúci sa konania o rozvod manželstva) na zistenie, ako bolo rozhodnuté o úprave výkonu rodičovských práv a povinností v neskoršom období (v   čase   od   rozvodu   manželstva),   z akých   právnych   skutočností   okresný   súd   vychádzal, vrátane tvrdení účastníkov konania, ale najmä sťažovateľky, a to v záujme komplexného posúdenia dôvodnosti jej sťažnosti.

Z repliky právnej zástupkyne sťažovateľky z 15. mája 2013 doručenej ústavnému súdu   17.   mája   2013   vyplýva,   že   so   stanoviskom   predsedu   krajského   súdu   nesúhlasí. Sťažovateľka si uvedomovala potrebu svojej dôkaznej aktivity a neprenechala „pátranie po dôkazoch“ súdu tak, ako to vyznieva z vyjadrenia krajského súdu. Naopak, na preukázanie svojich   tvrdení   buď   sama   aktívne   predkladala   dôkazy,   alebo   ich   navrhovala   vykonať. V ďalšom   uvádza   podrobný   prehľad   takýchto   dôkazov.   Naproti   tomu   odporca   napriek okresným súdom uloženej povinnosti požadované dôkazy nepredložil. V tomto smere zostal okresný súd v ďalšom nečinný, čo vyplýva aj z odôvodnenia rozsudku. Odporca nepredložil ani   niektoré   daňové   priznania,   resp.   časť   z   tých,   ktoré   predložil,   neboli   úplné.   Ďalej žiadnym spôsobom nepreukázal, že si aktívne hľadal prácu. Okresný súd v odôvodnení rozsudku dospel k záveru, že v konaní bolo preukázané, že odporcom deklarované príjmy sú neúplné, nekompletné a nezodpovedajú jeho skutočným príjmom. Podľa názoru okresného súdu možno predpokladať, že odporcom preukázané príjmy nie sú jeho reálnymi príjmami, pretože tieto sa javia byť podstatne vyššími. Už len z uvedeného je zrejmé, že tvrdenia sťažovateľky, ktorými spochybňovala výšku odporcom deklarovaného príjmu, neboli „len jej ničím nepreukázanými (všeobecnými) domnienkami“, ale že sa zakladali na pravde, keď odporca v konaní vedome svoje skutočné príjmy riadne nezdokladoval, ale naopak, zámerne ich   zatajoval,   resp.   zahmlieval.   Napriek   tomu   všeobecné   súdy   nepostupovali   podľa ustanovenia § 63 ods. 1 zákona o rodine a vo svojich rozsudkoch sa vôbec nevysporiadali s dôvodmi,   pre ktoré toto ustanovenie neaplikovali. Sťažovateľka v obsiahlom odvolaní podanom proti rozsudku okresného súdu detailne uviedla dôvody a protiargumenty, pre ktoré považovala jednotlivé závery okresného súdu za nesprávne. Zdôraznila, že pri určení výživného   bolo   zohľadnené   len   subjektívne   hľadisko,   teda   nie   aj   zárobkové   možnosti sťažovateľky a odporcu, ktoré sú neporovnateľné s ohľadom na krajiny, v ktorých žijú a pracujú. Takisto namietala, že sa nepostupovalo podľa ustanovenia § 63 ods. 1 zákona o rodine.   Krajský   súd   sa   k   odvolacím   protiargumentom   nevyjadril   konkrétne,   resp. dostatočne. Jeho odpoveď bola len formálna a argumentačne nedostatočná. Uvedený záver nie je možné zmeniť ani na základe rozsudku okresného súdu vo veci rozvodu manželstva v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 5 C 101/2010. Rozsudkom z 24. septembra 2012 bolo manželstvo sťažovateľky a odporcu rozvedené a došlo aj k porozvodovej úprave práv   k   maloletému   dieťaťu.   Tento   rozsudok   sa   však   stal   právoplatným   iba   vo   výroku o rozvode manželstva. Vo zvyšnej časti nie je konanie právoplatne skončené a v súčasnosti je vedené krajským súdom pod sp. zn. 6 Co 571/2012. Sťažovateľka preto nesúhlasí s tým, aby ústavný súd pripojil spis okresného súdu sp. zn. 5 C 101/2010. Rovnako nesúhlasí s právnym názorom krajského súdu, podľa ktorého aj čo sa týka prijatej časti sťažnosti, mohla   podať   dovolanie   v   zmysle   ustanovenia   §   237   písm.   f)   Občianskeho   súdneho poriadku.   Nedostatočné   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   totiž   nepochybne   nemožno považovať   za   dôvod,   ktorý   by   zakladal   procesnú   vadu   konania   v   zmysle   uvedeného ustanovenia.   Zároveň   je   presvedčená,   že   záver   ústavného   súdu   o   odmietnutí   tej   časti sťažnosti, ktorou sa domáhala výživného za obdobie troch rokov spätne od podania návrhu, nebol   dôvodný,   pretože   jej   námietky   v   tejto   časti   neboli   v   skutočnosti   založené   na tvrdeniach o tom, že postupom súdov jej bola odňatá možnosť konať vo veci. Napokon dáva na zváženie potrebu vyžiadať si vyjadrenie už plnoletého dieťaťa, a to vzhľadom na to, že konanie sa týka výživného za dobu, počas ktorej išlo o maloleté dieťa.

Ústavný súd doručil sťažnosť, uznesenie ústavného súdu č. k. II. ÚS 172/2013-20 z 28.   februára   2013,   vyjadrenie   predsedu   krajského   súdu   a   repliku   sťažovateľky   aj odporcovi s tým, aby sa aj on mohol vyjadriť vo veci samej, keďže rozhodnutím ústavného súdu   môže   byť   dotknutý   vo   svojich   právach.   Odporca   však   túto   možnosť   nevyužil a vyjadrenie nepodal.

II.

Z kópie zápisnice o pojednávaní okresného súdu pod sp. zn. 22 P 330/2010 konanom 13. marca 2012, ktorú predložila sťažovateľka, inter alia vyplýva, že právna zástupkyňa sťažovateľky navrhla, aby okresný súd postupoval vo veci podľa § 63 zákona o rodine a pri svojom rozhodovaní o výške výživného vychádzal z 20-násobku životného minima, teda z čiastky 3 796,60 €, keďže odporca nepreukázal svoje príjmy spätne od 9. septembra 2006 ku dňu pojednávania. Hoci to tvrdil, nijako nepreukázal, že bol nezamestnaný. Zatajuje svoje príjmy a na základe výzvy okresného súdu ich riadne nepreukázal, i keď ho okresný súd dvakrát upozornil, že ak príjmy nepreukáže, bude sa vychádzať z ustanovenia § 63 zákona o rodine.  

Z rozsudku okresného súdu č. k. 22 P 330/2010-889 z 12. júna 2012 vyplýva, že maloleté dieťa bolo zverené do osobnej starostlivosti sťažovateľky a odporca bol zaviazaný platiť výživné v sume 280 € mesačne od 9. septembra 2010 vždy do 15. dňa v každom mesiaci vopred k rukám sťažovateľky. Zročné výživné za obdobie od 9. septembra 2010 do 31. mája 2012 v celkovej sume 4 755,33 € bolo odporcovi povolené splácať po 150 € mesačne počnúc mesiacom jún 2012. Podľa názoru okresného súdu (inter alia) odporcom preukazované príjmy treba považovať za neúplné a nekompletné, ktoré nezodpovedajú jeho skutočným   príjmom.   Možno   predpokladať,   že   ním   preukázané   príjmy   nie   sú   reálnymi príjmami, lebo tieto sa javia byť podstatne vyššie.

Z rozsudku krajského súdu č. k. 20 CoP 46/2012-923 z 28. novembra 2012 vyplýva, že ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 22 P 330/2010-889 z 12. júna 2012 vo výroku o určení výživného a o zročnom výživnom. V podanom odvolaní sťažovateľka inter alia namietala, že okresný súd neoboznámil účastníkov postupom podľa § 118 ods. 2 Občianskeho   súdneho   poriadku   s   tým,   že   na   základe   výsledkov   konania   ktoré   právne významné   skutkové   tvrdenia   účastníkov   je   možné   považovať   za   zhodné,   ktoré   právne významné   tvrdenia   zostali   sporné   a   ktoré   z   navrhnutých   dôkazov   budú,   resp.   nebudú vykonané, pričom okresný súd viedol dokazovanie za obdobie od roku 2006 tak, ako by chcel   priznať   aj   spätné   výživné.   Namietala   tiež,   že   okresný   súd   sa   nevysporiadal s ustanovením § 63 ods. 1 zákona o rodine, hoci opakovane odporcu upozornil, že pokiaľ riadne   nezdokladuje   svoje   príjmy,   bude   postupovať   v   súlade   s   týmto   zákonným ustanovením, pričom odporca svoje príjmy riadne nezdokladoval. Podľa názoru krajského súdu je rozsudok okresného súdu vecne správny. Sťažovateľka ani v odvolaní neuvádzala žiadne   také   vecné   a   právne   relevantné   dôvody,   ktoré   by   privodili   pre   ňu   priaznivé rozhodnutie. Argumentovala iba skutočnosťami, na ktoré poukázala už v konaní vedenom okresným súdom. Výška výživného zo strany odporcu v sume 280 € mesačne je primeraná veku a potrebám maloletého dieťaťa, ako aj možnostiam a schopnostiam jeho rodičov.

Z rozsudku okresného súdu sp. zn. 5 C 101/2010 z 24. septembra 2012 vyplýva, že ním bolo rozvedené manželstvo sťažovateľky a odporcu. Na čas po rozvode bolo maloleté dieťa   zverené   sťažovateľke   a   odporca   bol   zaviazaný   prispievať   na   výživu   maloletého dieťaťa po 280 € mesačne počnúc od právoplatnosti výroku rozsudku o rozvode. Z doložky právoplatnosti na tomto rozsudku zo 6. decembra 2012 vyplýva, že výrok I (ktorým sa manželstvo rozvádza) nadobudol právoplatnosť 30. októbra 2012.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Podľa § 63 ods. 1 zákona o rodine rodič, ktorý má príjmy z inej než závislej činnosti podliehajúcej   dani   z   príjmu,   je   povinný   preukázať   ich   súdu,   predložiť   podklady   na zhodnotenie   svojich   majetkových   pomerov   a   umožniť   súdu   sprístupnením   údajov chránených   podľa   osobitného   predpisu   zistenie   aj   ďalších   skutočností   potrebných   na rozhodnutie. Ak si rodič nesplní túto povinnosť, predpokladá sa, že výška jeho priemerného mesačného príjmu predstavuje dvadsaťnásobok sumy životného minima.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).  

Sťažovateľka je presvedčená, že krajský súd sa nezaoberal všetkými jej podstatnými argumentmi pri riešení otázky výšky vyživovacej povinnosti odporcu. Osobitne poukazuje na to, že okresný súd, ale ani krajský súd nijako nevysvetlili, prečo neakceptovali návrh sťažovateľky na postup podľa ustanovenia § 63 ods. 1 zákona o rodine, a to za situácie, keď okresný súd viackrát upozornil odporcu na možnosť takéhoto postupu v prípade nedostatku súčinnosti z jeho strany.

Krajský súd je toho názoru, že odôvodnenie rozsudku okresného súdu a rozsudku krajského súdu je v plnom súlade so zákonnými požiadavkami vyplývajúcimi z ustanovenia § 157 ods. 1 a 2 a § 219 ods.   2 Občianskeho súdneho poriadku, ako aj s judikatúrou ústavného súdu, resp. Európskeho súdu pre ľudské práva.

Z pohľadu ústavného súdu je potrebné predovšetkým konštatovať, že sťažovateľka prostredníctvom   svojej   právnej   zástupkyne   na   pojednávaní   okresného   súdu   konanom 13. marca 2012 výslovne navrhla, aby sa vo veci postupovalo podľa § 63 zákona o rodine, pričom túto požiadavku aj konkrétne odôvodnila.

Ďalej treba uviesť, že sťažovateľka na svoje tvrdenie, podľa ktorého okresný súd viackrát   upozornil   odporcu   na   možnosť   postupu   podľa   §   63   ods.   1   zákona   o   rodine v prípade   jeho   nedostatočnej   súčinnosti   pri   preukazovaní   rozhodujúcich   skutočností, nepredložila ústavnému súdu dôkazy, pretože z dvoch predložených zápisníc o pojednávaní (z 9. novembra 2010 a z 13. marca 2012) takéto skutočnosti nevyplývajú.

Napokon   z   hľadiska   ustálenia   skutkového   stavu   treba   považovať   za   významné konštatovania rozsudku okresného súdu, podľa ktorých odporcom preukazované príjmy sú neúplné,   nekompletné   a   nezodpovedajú   jeho   skutočným   príjmom   a   že   ním   preukázané príjmy nie sú reálne, pretože by mali byť podstatne vyššie.

Pri   právnom   posúdení   veci   treba   vo   všeobecnej   rovine   poukázať   na   zásadné stanovisko, podľa ktorého „sa nevyžaduje, aby na každý argument účastníka, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ale ak ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument.“ (Ruiz Torija c. Španielsko, Georgiadis c. Grécko).

Treba prisvedčiť sťažovateľke, že o jej námietke, podľa ktorej výšku výživného treba v danom prípade určiť s použitím ustanovenia § 63 ods. 1 zákona o rodine, všeobecné súdy nijako nerozhodli, resp. nezaujali k nej žiadne stanovisko, a to aj napriek tomu, že túto námietku   uplatnila   jednak   na   pojednávaní   okresného   súdu   13.   marca   2012,   ako   aj v podanom odvolaní. K tomu treba dodať, že krajský súd nezaujal k tejto námietke nijaké stanovisko, dokonca ani vo vyjadrení podanom ústavnému súdu.

Ústavný súd nemá pochybnosti o tom, že uvedená námietka sťažovateľky môže mať pre posúdenie výšky výživného veľmi závažný, ba až rozhodujúci význam. Jej prípadnou aplikáciou by došlo k ustáleniu výrazne vyššieho mesačného príjmu odporcu, než z akého sa vychádzalo.

Obstojí preto konštatovanie, že nezaujatie žiadneho stanoviska k námietke, podľa ktorej pri určení výšky výživného pre maloleté dieťa bolo treba postupovať v intenciách § 63 ods. 1 zákona o rodine, znamená zjavnú neodôvodnenosť rozsudku krajského súdu.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti preto došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jej práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   v   konaní   vedenom   krajským   súdom   pod   sp.   zn. 20 CoP 46/2012 (bod 1 výroku nálezu).

V ostatnom považuje ústavný súd odôvodnenie rozsudku krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu za dostatočné a plne ústavne konformné.

Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda   porušili   rozhodnutím   alebo   opatrením,   ústavný   súd   také   rozhodnutie   alebo opatrenie zruší.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o   ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

V zmysle citovaných ustanovení ústavný súd zrušil rozsudok krajského súdu č. k. 20 CoP   46/2012-923   z   28.   novembra   2012   v   časti,   ktorou   bol   potvrdený   rozsudok okresného súdu č. k. 22 P 330/2010-889 z 12. júna 2012 týkajúci sa výživného pre maloleté dieťa   od   9.   septembra   2010   do   budúcnosti,   ako   aj   čo   sa   týka   zročného   výživného   od 9. septembra 2010 do 31. mája 2012. V rozsahu zrušenia vec vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu). V ďalšom konaní bude krajský súd viazaný právnym názorom ústavného súdu.  

Sťažovateľka   požadovala   priznať   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   advokátkou. Ústavný súd jej priznal celkom sumu 413,81 €, a to za tri úkony právnych služieb v roku 2013 (prevzatie a príprava zastupovania, sťažnosť, replika na vyjadrenie krajského súdu) po 130,16 € a režijný paušál trikrát po 7,81 € (bod 3 výroku nálezu).

Ústavný súd nepovažoval za potrebné dať v konaní osobitne možnosť vyjadriť sa medzičasom už plnoletému dieťaťu, pretože vzhľadom na povahu problematiky, ktorú riešil, sa to nejavilo účelné. Krajskému súdu nič nebráni, aby v ďalšom konaní túto možnosť plnoletému dieťaťu poskytol.

Nebolo   potrebné   pripojiť   spis   okresného   súdu   sp.   zn.   5   C   101/2010   týkajúci   sa konania o rozvod manželstva sťažovateľky a odporcu, pretože z rozsudku okresného súdu z 24. septembra 2012 je zrejmé, že porozvodová úprava práv k maloletému dieťaťu dosiaľ nie je právoplatná.

Nemožno   akceptovať názor   krajského   súdu,   podľa   ktorého   prijatú   časť   sťažnosti treba   považovať   za   neprípustnú   v   zmysle   §   53   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   pre nevyužitie   možnosti   podať   dovolanie   opierajúce   sa   o   ustanovenie   §   237   písm.   f) Občianskeho súdneho poriadku.

V uvedenej súvislosti sa javí ako podstatné, že rozhodovacia prax dovolacích senátov Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   je   nejednotná   pri   posudzovaní   otázky,   či nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia zakladá vadu podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku, alebo to treba považovať za inú vadu, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku. Kým vada podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku zakladá prípustnosť dovolania, zatiaľ iná vada   v   zmysle   § 241 ods.   2   písm.   b) Občianskeho súdneho   poriadku   je iba relevantným dovolacím dôvodom, ktorý však sám osebe prípustnosť dovolania nezakladá.

Za uvedeného stavu nejednotnosti rozhodovacej praxe je potrebné trvať na tom, že právomoc ústavného súdu v rozsahu prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je daná a sťažnosť je teda v tejto časti prípustná.

Napokon   treba   uviesť,   že   dodatočné   tvrdenie   sťažovateľky,   podľa   ktorého   jej predchádzajúca   argumentácia   nebola   tvrdením   o   odňatí   možnosti   konať   pred   súdom, nemôže mať nijaký dopad na už prijaté uznesenie, ktorým bola časť sťažnosti týkajúca sa výživného za dobu troch rokov spätne od podania návrhu odmietnutá ako neprípustná.

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júla 2013