znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 172/2010-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. marca 2010 predbežne prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   T.,   s. r. o.,   B., zastúpenej advokátkou   JUDr. I. B.,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 36 Cb 153/2004 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti T., s. r. o., o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. februára 2010   doručená   sťažnosť   spoločnosti   T.,   s.   r.   o.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou namietala   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 36 Cb 153/2004.

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   návrhom   podaným okresnému súdu 29. apríla 2004 domáhala vydania platobného rozkazu na zaplatenie sumy 18 271,56 € s príslušenstvom proti (vtedy) V., a. s., K. (ďalej len „odporkyňa“).

Okresný súd vydal 4. mája 2004 pod č. k. 36 Rob 258/2004-85 platobný rozkaz, ktorým   návrhu   sťažovateľky   vyhovel.   Proti   tomuto   rozhodnutiu   podala   20.   mája   2004 odporkyňa   odpor.   Následne   bola   vec   sťažovateľky   prevedená   do   občianskoprávneho registra a bola jej pridelená sp. zn. 36 Cb 153/2004. Do podania sťažnosti sťažovateľkou ústavnému súdu predmetná vec nebola právoplatne skončená. Podľa názoru sťažovateľky okresný súd v jej veci   koná so zbytočnými prieťahmi, čím dochádza k porušovaniu jej základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľka svoje tvrdenie odôvodnila takto:„...   bola   vec   prevedená   do   registra   obchodných   vecí   a   obdržali   sme   termín pojednávania na deň 24. 01. 2005. Je pravdou, že uvedeného termínu pojednávania sme sa nezúčastnili a požiadali sme súd o odročenie pojednávania, lebo konateľ navrhovateľa mal dôležité pracovné záležitosti a nemohol sa pojednávania zúčastniť. Pretože mal záujem na tom, aby sa pojednávania zúčastnil a aby mohol byť ako navrhovateľ vypočutý v konaní požiadali sme súd o odročenie pojednávania na nový termín. Tento sme obdržali na deň 16. 05. 2005. Uvedené pojednávanie bolo prvostupňovým súdom rušené a vytýčené na deň 20. 2. 2006 z dôvodu dočasného pridelenia sudcu na výkon funkcie sudcu na Krajský súd Košice. Na to bol spis predložený NS SR a pojednávame bolo opätovne zrušené a odročené na neurčito. Podľa nášho názoru už v tomto štádiu boli prieťahy v konaní a to v tom, že odpor proti platobnému rozkazu bol podaný dňa 20. 5. 2004, ale prvostupňový súd vyzval odporcu na zaplatenie súdneho poplatku za odpor až 21. 01. 2005...

Navrhovateľka musela urgovať písomne nariadenie súdneho znalca na vypracovanie znaleckého   posudku,   lebo   súd   vo   veci   ani   v   tomto   nekonal.   Následne   bolo   nariadené znalecké   dokazovanie,   ako   sme   vyššie   uviedli,   ale   zasa   musela   navrhovateľka   podať sťažnosť na prieťahy v konaní, aby súd vo veci opätovne začal konať...

Ďalší termín pojednávania bol vytýčený až na deň 3. 10. 2007. V tomto termíne boli vypočutí účastníci konania a vec bola odročená až na termín 04. 06. 2008 a po tomto termíne zasa na deň 29. 10. 2008. Vzhľadom na dlhý časový odstup, boli zakúpené letenky na pojednávanie konané dňa 29. 10. 2008. Zo súdu sme však obdržali oznámenie týždeň pred   termínom   pojednávania,   že   z   dôvodu   vypočutia   svedka   dožiadaným   súdom   je pojednávanie zrušené...

Ďalší termín pojednávania bol vytýčený na deň 13. 05. 2009, ale tento bol opäť odročený na 14. 10. 2009. Na tomto pojednávaní boli vypočutí dvaja svedkovia, ktorých navrhoval odporca, ale mi sme o tom neboli informovaní a preto sme sa nemohli pripraviť na ich vypočúvanie. Pojednávanie bolo odročené na termín 10. 02. 2010 bez toho, že by bolo uvedené z akého dôvodu je vec odročená. Preto že nesúhlasíme stým, aby bola vec odročovaná   bez   uvedenia   dôvodov   a   to   najmä   v   polročných   intervaloch,   podali   sme sťažnosť   na   prieťahy   v   konám.   Opäť   nám   bolo   odpovedané,   že   naša   sťažnosť   nie   je dôvodná...

Predpokladali sme, že na tomto termíne už bude súd rozhodovať o veci, ale opäť sme obdržali   dňa   08.   02.   2010   telefonické   oznámenie   zo   súdu,   že   z   dôvodu   PN   sudcu   sa pojednávanie   nekoná   a   bude   nám   oznámený   nový   termín   pojednávania.   Vzhľadom   na frekvenciu pojednávaní, ako nám ich príslušný sudca vytyčuje nie je podľa nášho názoru predpoklad, že by sme mohli v tomto roku mať aspoň prvýkrát rozhodnutie o veci na prvom stupni... Súd sa zaoberá v konaní dokazovaním vecí, ktoré nie sú relevantné pre rozhodnutie o veci a preto aj stále dokazujeme rôzne veci, i keď podstata je preukázaná a súd môže vo veci rozhodnúť...

Máme za to, že vzhľadom na dĺžku konania v právne nie náročnej veci, sa prejavujú v konaní prvostupňového súdu ničím neodôvodnené zbytočné prieťahy, spočívajúce v málo plynulej   (odročovanie   v   polročných   termínoch),   pomalej,   nedostatočnej   a   neefektívnej činnosti   okresného   súdu.   Myslíme   si,   že   prieťahy   nie   je   možné   ospravedlniť nepripravenosťou sudcu na pojednávanie, lebo každý sudca má dodržiavať a rešpektovať kritériá primeranej lehoty na rozhodnutie o veci a to bez zbytočných prieťahov v konaní... Máme za to, že prejednávaná vec nieje právne zložitejšia, sťažovateľ svojim konaním nedala žiadny dôvod súdu k predĺženiu konania, lebo sa konaní zúčastňoval a má záujem na konaní, ale prieťahy v konaní vznikli pomalou a neefektívnou činnosťou súdu.

Sťažovateľ žiada aj primerané finančné zadosťučinenie v sume 8 000 eur, z toho dôvodu, že prieťahmi súdu prišlo k tomu, že žalovaná suma mu chýba v podnikaní, on s ňou vtom období počítal, zaplatil znej dane a peniaze doteraz nemá. Pretrvávajúcou právnou neistotou navrhovateľa, keď on nemôže celé roky peniazmi, ktoré mu patria nakladať a použiť pre svoje podnikanie, máme za to, že nemožno ani od občanov a ani od právnických v právnom štáte, akým je aj Slovenská republika dosť dobre spravodlivo žiadať, aby ako účastníci súdneho konania čakali na prvé rozhodnutie vo veci skoro 6 rokov a stále nie je vo veci rozhodnuté...“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1)   Základné   právo   právnickej   osoby   T.   s. r. o.,   B.,...   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   zaručené   v čl.   48   ods.   2   Ústavy   SR   a   právo   na   prejednanie   ich záležitosti v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 36 Cb 153/2004 porušené bolo.

2)   Okresnému   súdu   Košice   II   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   36   Cb   153/2004 prikazuje konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3)   Sťažovateľovi   priznáva   finančné   zadosťučinenie   v   sume   8   000   eur,   ktoré   je Okresný súd Košice II povinný vyplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4) Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia podľa vyhl. 655/2004 Z. z.   z   priznanej   sumy   finančného   zadosťučinenia   sťažovateľky,   ktorú   je   Okresný   súd Košice II   povinný   vyplatiť   na   účet   právnej   zástupkyne   sťažovateľovi   do   2   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Predmetom   sťažnosti   je   sťažovateľkou   namietané   porušenie   základného   práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 36 Cb 153/2004.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty účastníka konania (napr. I. ÚS 41/02).

Ústavný   súd   zo   zapožičaného   na   vec   sa   vzťahujúceho   súdneho   spisu   sp.   zn. 36 Cb 153/2004 vyžiadaného na účel posúdenia prijateľnosti sťažnosti na ďalšie konanie zistil, že sťažovateľka podala 6. apríla 2004 okresnému súdu návrh na vydanie platobného rozkazu proti odporkyni. Súdny poplatok za podaný návrh sťažovateľka zaplatil 28. apríla 2004   po   predchádzajúcej   výzve   okresného   súdu.   K   vydaniu   platobného   rozkazu   č. k. 36 Rob 258/2004-85   došlo   4.   mája   2004.   Odporkyňa   proti   nemu   podala   20. mája   2004 odpor, ktorý bol 1. júla 2004 zaslaný na vyjadrenie sťažovateľke. Okresný súd 15. júla 2004 vyzval účastníkov konania, aby sa k veci vyjadrili, označili a navrhli dôkazy a pod. Prvé pojednávanie na 24. január 2005 nariadil okresný súd 8. októbra 2004. O jeho odročenie však 18. novembra 2004 ako aj 20. januára 2005 požiadala sťažovateľka (prostredníctvom právnej   zástupkyne),   a   to   z   dôvodu   dôležitých   pracovných   povinností.   Uznesením z 21. januára 2005 okresný súd uložil odporkyni zaplatiť súdny poplatok za podaný odpor. Proti tomuto uzneseniu podala odporkyňa 22. februára 2005 odvolanie, o ktorom rozhodol 15. marca 2005 Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) tak, že rozhodnutie okresného súdu potvrdil. Súdny spis bol druhostupňovým súdom vrátený okresnému súdu 30. marca 2005. Proti rozhodnutiu krajského súdu podala odporkyňa dovolanie. Potom, ako odporkyňa   doplnila   relevantné   písomnosti,   okresný   súd   predložil   13.   júna   2005   spis Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   na   rozhodnutie o opravnom prostriedku (dovolaní). Napokon najvyšší súd uznesením z 27. marca 2007 dovolanie odporkyne odmietol ako neprípustné. Okresnému súdu bol súdny spis vrátený najvyšším súdom 11. júna 2007.

Následne okresný súd 4. septembra 2007 (po doručovaní rozhodnutia najvyššieho súdu účastníkom konania) nariadil pojednávanie na 3. október 2007. Na tomto pojednávaní odporkyňa predložila „vzájomný návrh“, ktorým si proti sťažovateľke uplatnila pohľadávku v   sume   804   158   Sk.   Z   dôvodu   doplnenia   dokazovania   bolo   pojednávanie   odročené. K návrhu odporkyne sa sťažovateľka vyjadrila 22. januára 2008 a následne okresný súd nariadil pojednávanie na 4. jún 2008. Po predložení dôkazov a po vyjadreniach účastníkov konania a ich právnych zástupcov okresný súd odročil pojednávanie na 29. október 2008 na účel   vypočutia   navrhnutých   svedkov,   ktorých   adresy   pobytu   oznámila   odporkyňa 14. októbra   2008.   Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   adresa   pobytu   jedeného   z   navrhnutých svedkov bola v Českej republike, okresný súd zrušil pojednávanie nariadené na 29. október 2008 a dožiadaním požiadal Okresný súd Plzeň – mesto o výsluch tohto svedka. Vybavené dožiadanie bolo okresnému súdu doručené 2. januára 2009. Okresný súd 8. marca 2009 nariadil pojednávanie na 13. máj 2009, ktoré po výsluchu ďalšieho svedka a vyjadreniach účastníkov konania okresný súd odročil na 14. október 2009. Zároveň boli účastníci konania poučení, aby oznámili alebo predložili dôkazy, ktoré ešte navrhujú vykonať. Dňa 16. júna 2009 odporkyňa navrhla vypočuť v konaní ešte dvoch svedkov, resp. svedkyňu a súdneho znalca,   ktorých   okresný   súd   17.   júna   2009   predvolal   na   pojednávanie   nariadené   na 14. október 2009. Sťažovateľka, resp. jej právna zástupkyňa sa k veci vyjadrila 7. augusta 2009. Na pojednávaní 14. októbra 2009 okresný súd vypočul svedkov a po vyjadreniach účastníkov   konania   (ich   právnych   zástupcov)   odročil   pojednávanie   na   10. február   2010 z dôvodu potreby doplnenia dokazovania. K výpovediam svedkov sa právna zástupkyňa sťažovateľky vyjadrila 30. novembra 2009. Pojednávanie nariadené na 10. február 2010 bolo   8.   februára   2010   odročené   na   21.   apríl   2010,   a   to   z   dôvodu   práceneschopnosti zákonného sudcu.

Z   uvedeného   prehľadu   procesných   úkonov   vykonaných   v   posudzovanom   konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 36 Cb 153/2004 vyplýva, že celková doba trvania konania je takmer 6 rokov, z toho na okresnom súde štyri roky.

K vydaniu prvého meritórneho rozhodnutia – platobného rozkazu – došlo po mesiaci od podania návrhu. Na základe podaní – opravných prostriedkov – odporkyne v súvislosti s povinnosťou zaplatiť súdny poplatok za podanie odporu proti platobnému rozkazu bolo dvakrát rozhodované na všeobecných súdoch vyššej inštancie. Kým krajský súd rozhodol o riadnom opravnom prostriedku v priebehu jedného mesiaca, najvyšší súd o mimoriadnom opravnom prostriedku odporkyne – dovolaní – rozhodoval až 24 mesiacov.

Na   tomto   mieste   je   potrebné   pripomenúť,   že   obdobia   trvania   konaní   vedených krajským   súdom   a   najvyšším   súdom,   ktorých   postup   sťažovateľka   v   sťažnosti   pred ústavným súdom nenamietala, nemožno pričítať na vrub okresnému súdu, ktorý ich dĺžku trvania žiadnym spôsobom nemohol ovplyvniť.

Pokiaľ ide o konanie vo veci samej, pojednávanie bolo okresným súdom nariadené celkovo desaťkrát, z toho raz došlo k jeho odročeniu na základe žiadosti sťažovateľky, resp. jej právnej zástupkyne; raz bolo pojednávanie odročené z dôvodu pridelenia sudcu na výkon funkcie   na krajský   súd   (táto skutočnosť   však   nemala zvlášť významný vplyv na dĺžku trvania konania z dôvodu, že okresný súd v tomto období vykonával úkony súvisiace s podaným dovolaním); taktiež jedno pojednávanie bolo odročené z dôvodu, že dovolacie konanie, v čase termínu nariadeného pojednávania, nebolo skončené. Ďalšie pojednávanie bolo odročené z dôvodu potreby vykonania výsluchu svedka dožiadaným súdom v Českej republike.   Napokon   posledné   z   nariadených   pojednávaní   bolo   odročené   z   dôvodu práceneschopnosti zákonného sudcu. Meritórne bola teda vec prerokúvaná dosiaľ na štyroch pojednávaniach (a piate je nariadené), na ktorých došlo k vyjadreniam účastníkov konania, k výsluchu svedkov a súdneho znalca, ale aj k predloženiu vzájomnému návrhu.

Ústavný súd uvádza, že z jeho judikatúry vyplýva, že nie každý   zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02, II.   ÚS   57/01).   Pojem   „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl.   48 ods.   2 ústavy   je pojem autonómny, ktorý možno vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými   významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné   kvalifikovať   ako   „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00). Ústavný súd už vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach judikoval, že ojedinelá nečinnosť súdu hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov ešte nemusí zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 42/01).

Aj   keď   sa   napadnuté   konanie   vedené   okresným   súdom,   s   prihliadnutím   na   jeho predmet,   z   hľadiska   celkovej   dĺžky   trvania   konania   nejaví   ako   primerané,   ústavný   súd konštatuje,   že   sa   nevyznačuje   takými   významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

S ohľadom na uvedené skutočnosti a v súlade so svojou doterajšou rozhodovacou činnosťou   preto neprichádza do   úvahy, aby ústavný súd   mohol   postup okresného   súdu v napadnutom   konaní   po   prípadnom   prijatí   návrhu   (sťažnosti)   na   ďalšie   konanie kvalifikovať ako porušenie základného práva sťažovateľky garantovaného čl. 48 ods.   2 ústavy a jej práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto sťažnosť sťažovateľky odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pretože sťažnosť bola ako celok odmietnutá, ústavný súd nerozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľky (prikázanie okresnému súdu konať bez zbytočných prieťahov, priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   a   náhrady   trov   právneho   zastúpenia), ktoré   sú   podmienené   predchádzajúcim   vyslovením   porušenia   základného   práva   alebo slobody.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. marca 2010