znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 172/09-12

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   29.   apríla   2009 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti L., s. r. o., J., právne zastúpenej advokátkou Mgr. M. K., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom Krajským súdom v Košiciach pod sp. zn. 3 Cob 193/2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť L., s. r. o., o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. apríla 2009 doručená sťažnosť spoločnosti L., s. r. o., J. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v konaní vedenom Krajským súdom v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 3 Cob 193/2008. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 6. apríla 2009.

Zo sťažnosti   vyplýva,   že   spoločnosť   U.,   a.   s.   (ďalej   len   „žalobkyňa“),   žalobou z 30. novembra 2005 žiadala od sťažovateľky ako žalovanej zaplatenie istiny 862 516,64 Sk s príslušenstvom   z titulu   náhrady   škody,   ktorá   mala   žalobkyni   vzniknúť   v súvislosti s odstúpením   od   lízingovej   zmluvy   uzatvorenej   žalobkyňou   a sťažovateľkou.   Predmetom zmluvy bol osobný automobil HONDA CR-V MT s predpokladaným termínom ukončenia lízingu dňa 28. februára 2010. Žalobkyňa listom z 5. júna 2005 oznámila sťažovateľke, že od lízingovej zmluvy odstupuje pre neplnenie povinností vyplývajúcich z nej. Sťažovateľka v snahe vzniknutú situáciu riešiť akceptovala ukončenie zmluvy k 8. júnu 2005. Následne žalobkyňa   26.   augusta   2005   druhýkrát   odstúpila   od   lízingovej   zmluvy,   pričom   listom z 19. septembra 2005 okrem údajne vzniknutej škody vo výške 862 516,64 Sk požadovala od sťažovateľky aj zaplatenie údajne dlžných lízingových splátok k 31. augustu 2005. Podaním z 27.   februára   2006   žalobkyňa   žalobu   do   výšky   235   614,64   Sk   vzala   späť.   V priebehu súdneho   konania   sa   preukázalo,   že   predmetnú   sumu   uhradil   žalobkyni   iný   subjekt   na základe uznania dlhu formou notárskej zápisnice. Žalobkyňa odkúpila od tohto subjektu osobný automobil HONDA CR-V MT za 1 279 000 Sk, pričom kúpna cena bola uhradená dvoma platbami, a to vo výške 383 700 Sk 14. februára 2005 a 895 300 Sk 15. februára 2005. Toto motorové vozidlo sa následne stalo predmetom lízingu na základe lízingovej zmluvy medzi žalobkyňou a sťažovateľkou zo 14. februára 2005. Keďže sťažovateľke nebol odovzdaný veľký technický preukaz vozidla, a tiež preto, že si sťažovateľka objednala aj ďalšiu nadštandardnú výbavu, ponechala osobný automobil v priestoroch subjektu. Hoci subjekt za osobný automobil úhradu získal, kúpnu cenu spoločnosti H., s. r. o., od ktorej osobný automobil kúpil,   nezaplatil.   Spoločnosť   H.,   s.   r.   o.,   z titulu   dojednanej   výhrady vlastníckeho práva odobrala osobný automobil z priestorov subjektu. Práve z uvedeného dôvodu si sťažovateľka uplatnila voči subjektu nárok na náhradu škody formou notárskej zápisnice. Rozsudkom Okresného súdu Košice–okolie (ďalej len „okresný súd“) č. k. 17 Cb 114/2006-140 z 23. septembra 2008 bola žaloba zamietnutá a sťažovateľke nebola priznaná náhrada trov konania s poukazom na ustanovenie § 150 Občianskeho súdneho poriadku, keďže podľa názoru okresného súdu otázka momentu zániku lízingovej zmluvy závisela od úvahy súdu, a tiež preto, že o vzniknutú situáciu sa pričinili iné subjekty, pričom účastníci konania   nemali   možnosť   ovplyvniť   ju.   Na   základe   odvolania   sťažovateľky   uznesením krajského súdu č. k. 3 Cob 193/2008-165 zo 14. januára 2009 bol rozsudok okresného súdu, čo sa týka náhrady trov konania, potvrdený.

Podľa názoru sťažovateľky rozsudok okresného súdu, ako aj uznesenie krajského súdu   vychádzajú   v súvislosti   s   otázkou   náhrady   trov   konania   z nesprávneho   právneho posúdenia veci. Došlo tým k porušeniu označeného základného práva podľa ústavy. Hoci bola sťažovateľka v konaní úspešná, náhrada vzniknutých trov jej nebola od neúspešnej žalobkyne prisúdená. Pritom sťažovateľka vznik predmetného sporu nezavinila. Žalobkyňa sa bezdôvodne nedomáhala svojich práv voči skutočnému porušovateľovi,   hoci už pred podaním žaloby mala vedomosť o tom, kto je nositeľom zodpovednosti.

Sťažovateľka   žiada   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označeného článku ústavy v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 3 Cob 193/2008 v spojení s konaním vedeným okresným súdom pod sp. zn. 17 Cb 114/2006 s tým, aby bolo uznesenie   krajského   súdu   zo   14.   januára   2009   v spojení   s rozsudkom   okresného   súdu z 23. septembra 2008 zrušené.

Z uznesenia krajského súdu č. k. 3 Cob 193/2008-165 zo 14. januára 2009 vyplýva, že ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 17 Cb 114/2006-140 z 23. septembra 2008 vo výroku o náhrade trov konania, pričom účastníkom nebola priznaná náhrada trov odvolacieho konania. Z odvolania sťažovateľky smerujúceho proti výroku o náhrade trov konania   vyplývalo,   že   žalobkyňa   už   pred   začatím   konania   mala   vedomosť   o tom,   kto uplatnenú škodu v skutočnosti spôsobil, a že zodpovedným subjektom nebola sťažovateľka. Práve naopak sťažovateľka ako lízingový nájomca bola za daných okolností poškodeným subjektom, lebo pri podpise lízingovej zmluvy uhradila žalobkyni vopred zvýšenú splátku v sume   383   699,97   Sk   a v priebehu   lízingového   vzťahu   si   riadne   plnila   povinnosti lízingového nájomcu. V dôsledku bezdôvodného odstúpenia žalobkyne od lízingovej zmluvy a jej následnej nečinnosti vo veci ochrany vlastníckych práv nebolo sťažovateľke umožnené predmet   lízingu   riadne   užívať.   Za   nezanedbateľnú   považovala   sťažovateľka   aj   tú skutočnosť, že mala záujem o mimosúdne riešenie vzniknutej situácie. Preto navrhla zmeniť rozsudok   okresného   súdu   a zaviazať   žalobkyňu   nahradiť   jej   trovy   konania   v   sume 175 814 Sk.   Podľa   názoru   krajského   súdu   nebolo   medzi   účastníkmi   konania   sporné,   že sťažovateľka   14.   februára   2005   podpísala   preberací   protokol,   v ktorom   potvrdila,   že predmet lízingu (motorové vozidlo HONDA CR-V) od predajcu prevzala. Na tomto základe predajca   vyfakturoval   žalobkyni   kúpnu   cenu,   ktorú   žalobkyňa   aj   uhradila.   Konateľ sťažovateľky vo svojej výpovedi potvrdil, že vozidlo nechal v prevádzke predajcu a že mu nebol ani odovzdaný veľký technický preukaz. Z vykonaného dokazovania nevyplýva, aby sťažovateľka informovala žalobkyňu o tom, že vozidlo neprevzala a že jej nebol odovzdaný veľký technický preukaz. Sťažovateľka riadne uhrádzala lízingové splátky tak, ako keby vozidlo riadne užívala. Následne bolo vozidlo tretím subjektom 26. mája 2005 odobraté, keďže   mu   nebola   uhradená   kúpna   cena,   a to   napriek   tomu,   že   žalobkyňa   kúpnu   cenu uhradila. Predajca uznal, že žalobkyni jeho konaním vznikla škoda a zaviazal sa ju uhradiť. Krajský súd je toho názoru, že aj sťažovateľka má podiel na tom, že žalobkyni nebola žalovaná suma uhradená, keďže žalobkyňa kúpnu cenu vozidla uhradila až potom, ako sťažovateľka   potvrdila   prevzatie   vozidla   bez   toho,   aby   žalobkyňu   informovala,   že v skutočnosti sa tak nestalo. Tieto okolnosti možno považovať za dôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania sťažovateľke v zmysle § 150 Občianskeho súdneho poriadku.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z.   o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd   skúma,   či dôvody uvedené v §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú. Zodpovedá skutočnosti, že sťažovateľka bola v konaní vedenom pred všeobecnými súdmi v plnom rozsahu úspešná, no napriek tomu jej z dôvodov hodných osobitného zreteľa nebola priznaná náhrada trov konania.

Podľa názoru ústavného súdu veľmi konkrétna a podrobná argumentácia krajského súdu   dostatočným   a presvedčivým   spôsobom   vysvetľuje,   v čom   boli   naplnené zákonom požadované dôvody   osobitného   zreteľa   hodné,   ktoré   viedli   k výnimočnému   nepriznaniu náhrady trov sťažovateľke. Odôvodnenie uznesenia krajského súdu v žiadnom prípade preto nemožno považovať ani za arbitrárne, ale ani za zjavne neodôvodnené.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. apríla 2009