znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 172/05-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. júla 2006 v senáte zloženom z predsedu Alexandra Bröstla a zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho prerokoval sťažnosť F. S., S., zastúpeného advokátom JUDr. V. S., Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv upravených v čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1 Co 32/05, 1 Co 33/05 z 21. marca 2005 a takto

r o z h o d o l :

Základné   právo   F.   S.   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods. 1   a jeho základné   právo   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky rozsudkom Krajského súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Co 32/05, 1 Co 33/05 z 21. marca 2005 p o r u š e n é   n e b o l o.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. júna 2005 doručená sťažnosť F. S., S. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. V. S., Advokátska   kancelária,   K.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základných   práv upravených   v čl. 20   ods.   1 a čl.   46   ods.   1   a 3 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) rozsudkom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) č. k. 15 C 106/2002-59   z   19. apríla   2004   a rozsudkom   Krajského   súdu   v Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“) sp. zn. 1 Co 32/05, 1 Co 33/05 z 21. marca 2005.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ si žalobou zo 17. júla 2002 uplatnil na okresnom súde   nárok   na   náhradu   škody   spôsobenej   nezákonným   rozhodnutím   štátu   vo výške 261 328,60   Sk   s príslušenstvom.   Išlo   o rozhodnutie   Ústredného   daňového   riaditeľstva Slovenskej   republiky,   pracoviska   P.   (ďalej   len   „daňové   riaditeľstvo“)   č.   VII/210/32-3339/2000/Ole z 20. marca 2000, ktorým bol potvrdený platobný výmer Daňového úradu V. č.   744/320/65001/99/1310   z   26.   novembra   1999,   ktorým   bol   sťažovateľovi   znížený uplatnený   nadmerný   odpočet   DPH   o 1   124   700   Sk.   Uvedené   rozhodnutie   daňového riaditeľstva bolo rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Sž 62/00 z 28. novembra 2000 ako nezákonné zrušené a následne došlo aj k zrušeniu platobného výmeru. Časť neoprávnene neuznaného nadmerného odpočtu DPH bola použitá na kompenzáciu daňového nedoplatku a časť 1 073 188 Sk bola sťažovateľovi vrátená 24. apríla 2001. Ak by nedošlo k nezákonným rozhodnutiam, mala byť táto suma vrátená sťažovateľovi najneskôr 5.   decembra   1999   podľa   §   23   ods.   3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 289/1995 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, t. j. správca dane vrátil sťažovateľovi príslušnú sumu s omeškaním 505 dní.

Na tomto základe sťažovateľ tvrdí, že počas uvedenej doby (505 dní) bol v dôsledku nezákonného rozhodnutia orgánu štátu vylúčený z užívania časti svojho majetku, čím mu vznikla škoda v podobe majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch, vyčíslenej ako prepočet 17,6   %   úroku   z omeškania   za   505   dní   zo   sumy   1   073   188   Sk,   t.   j.   261   328,60   Sk s príslušenstvom. O náhradu škody sa sťažovateľ domáhal prostredníctvom žaloby v zmysle príslušných   ustanovení   zákona   č.   58/1969   Zb.   o   zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom v znení neskorších predpisov účinná do podania žaloby na okresnom súde. Okresný súd označeným rozsudkom žalobu sťažovateľa zamietol a krajský súd označeným rozsudkom rozsudok okresného súdu potvrdil.

Podľa názoru sťažovateľa označenými rozsudkami okresného súdu a krajského súdu bolo porušené jeho základné právo vlastniť majetok, keďže bol vylúčený „... po určitú dobu z užívania   peňažných   prostriedkov,   ktoré   boli   v jeho   vlastníctve“,   pričom   došlo   nimi   aj k porušeniu ústavnej zásady „rovnosti vlastníckeho práva vyjadrenú v čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, pretože štátu poskytli na úkor fyzickej osoby vyššiu ochranu než vyplýva z príslušných hmotnoprávnych predpisov“. Zároveň namietanými rozsudkami okresného súdu a krajského súdu došlo podľa názoru sťažovateľa tiež k porušeniu jeho základného práva „na súdnu ochranu, v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ktorého súčasťou je právo na spravodlivú súdnu ochranu“,   keďže   okresný   súd   a krajský   súd   pri   rozhodovaní   o jeho   nároku   „nepoužili relevantné právne normy a ak aj áno, tieto neinterpretovali ústavne súladným spôsobom“. Sťažovateľ v tejto súvislosti argumentuje aj právnym názorom ústavného súdu vyjadreným v náleze č. k. II. ÚS 249/04-27 z 23. februára 2005, podľa ktorého „Nepriznanie práv na poplatok   z omeškania   v takom   prípade   je   v rozpore   s princípom   rovnosti   a zákazom diskriminácie, ktorý vyplýva z čl. 12 ods. 2 ústavy“. Podľa tvrdenia sťažovateľa postupovali okresný   súd   a krajský   súd   pri   aplikácii   príslušných   právnych   predpisov „arbitrárne a rigidne, bez uváženia širších ústavnoprávnych a zákonných dopadov rozhodnutí súdu na hmotnoprávne postavenie sťažovateľa“, čoho výsledkom bolo porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 3 ústavy.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci jeho sťažnosti prijal nasledovný nález:„1. Okresný súd v Prešove rozsudkom sp. zn. 15 C 106/2002-59 zo dňa 19. 04. 2004 a Krajský súd v Prešove rozsudkom č. k. 1 Co 32/05 1 Co 33/05 zo dňa 21. 03. 2005 porušili právo sťažovateľa F. S. vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, právo na spravodlivú súdnu   ochranu podľa   čl.   46 ods.   1 Ústavy   SR,   a právo   na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy SR.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 1 Co 32/05 1 Co 33/05 zo dňa 21. 03. 2005 a rozsudok Okresného súdu v Prešove sp. zn. 15 C 106/2002-59 zo dňa 19. 04. 2004 a vracia vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.“

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokoval 14. júla 2005 podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a prijal sťažnosť na ďalšie konanie v časti týkajúcej sa rozsudku krajského súdu sp. zn. 1 Co 32/05, 1 Co 33/05 z 21. marca 2005, ktorým malo dôjsť k porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy. Vo zvyšnej časti sťažnosť sťažovateľa ústavný súd odmietol pre nedostatok právomoci.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vyzval ústavný súd sťažovateľa a krajský súd, aby oznámili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie a krajský súd aj na vyjadrenie sa k sťažnosti. Účastníci konania oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Krajský súd na výzvu ústavného súdu oznámil, že sťažnosť nepovažuje za dôvodnú, pretože skutkové zistenia a právne závery odvolacieho súdu sú v súlade so zákonom.

V nadväznosti   na   toto   vyjadrenie   krajského   súdu   vyzval   ústavný   súd   Ústredné daňové   riaditeľstvo   v B.   (ďalej   len   „Ústredné   daňové   riaditeľstvo“),   aby   sa   vyjadrilo k otázke   priznania   úrokov   z omeškania   v súvislosti   s časovým   posunom   rozhodnutia príslušného súdu o vrátení sumy neprávom neuznaného nadmerného odpočtu DPH (podľa názoru krajského súdu nejde o skutočnú škodu, v dôsledku ktorej by sa zmenšil majetok žalobcu,   prípadne   by   došlo   k ušlému   zisku).   Ústavný   súd   požiadal   Ústredné   daňové riaditeľstvo   tiež   o oznámenie,   či   eviduje   rozhodnutia   všeobecných   súdov   takéhoto charakteru.

Ústredné daňové riaditeľstvo na výzvu ústavného súdu vo svojej odpovedi uviedlo, že   uplatnením   nároku   by   malo   byť   zaplatenie   sankčného   úroku   za   obdobie neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov podľa § 35b ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb.   v   znení   neskorších   predpisov (ďalej   len   „zákon   č.   511/1992   Zb.“)   a   na   vydanie rozhodnutia   podľa   § 35b   ods.   7   zákona   č.   511/1992   Zb.   V závislosti   od   toho, či   k oneskorenému vráteniu DPH došlo na základe rozhodnutí, na ktoré sa už vzťahovala právna úprava   povinnosti   správcu   dane   zaplatiť   sankčný   úrok   (povinnosť   platenia sankčného úroku   zo   strany   správcu   dane   bola   zavedená   súčinnosťou   od   1.   januára  .2004, novelizáciou znenia § 35b bola až súčinnosťou od 1. januára 2005 zavedená povinnosť správcu dane   platiť   sankčný   úrok   v   prípade   neoprávneného   zadržiavania   nadmerného odpočtu   DPH) alebo   išlo   o   rozhodnutia,   na   ktoré   sa   takáto   právna   úprava   vzťahovať nemôže, by bolo možné na výzvu ústavného súdu dať konkrétnejšie vyjadrenie.

II.

Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   „Každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.“

Podľa čl. 20 ods. 1 „Každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.“

Sťažovateľ   namieta   porušenie   označených   základných   práv   rozsudkom   krajského súdu sp. zn. 1 Co 32/05, 1 Co 33/05 z 21. marca 2005 z dôvodu potvrdenia prvostupňového rozsudku,   ktorým   bola   namietnutá   jeho   žaloba   o zaplatenie   peňažných   prostriedkov s príslušenstvom   z titulu náhrady škody   spôsobenej nezákonným rozhodnutím daňového riaditeľstva   spočívajúcom   v neoprávnenom   zadržiavaní   nadmerného   odpočtu   dane z pridanej hodnoty.

Ústavný súd skúmal, či napadnutým rozsudkom krajský súd porušil základné práva sťažovateľa na súdnu ochranu a v nadväznosti na toto rozhodnutie aj základné právo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.

Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva   v tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok   ústavy   o základnom   práve   na   súdnu   ochranu   vykonáva   (čl.   46   ods.   4   ústavy v spojení s čl. 51 ústavy).

Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom,   ktorý predpisuje zákon.

Ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných   súdov,   ktoré   viedli   k rozhodnutiu   vo   veci   samej   alebo   k inému   súdnemu rozhodnutiu,   ktorým   končí   konanie   pred   nimi.   Tento   postup   je   dôsledkom   toho,   že všeobecné   súdy   vychádzajú   pri   prejednávaní   a rozhodovaní   veci   patriacich   do   ich právomoci zo zákonnej úpravy a z vlastnej interpretácie zákonov.

Základné právo na súdnu ochranu neznamená nárok na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, t. j. aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp.   s jeho   právnymi   názormi.   Neúspech   v súdnom   konaní   nemožno   bez   ďalšieho považovať za porušenie základného práva. Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Ak tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať.

Z tohto hľadiska posudzoval ústavný súd napadnutý rozsudok krajského súdu, ktorý svoje rozhodovanie založil na tomto právnom názore:

„Podľa   §   1   ods.   1,   2   zák.   č.   58/69   Zb.   o zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu, alebo jeho nesprávnym úradným postupom, štát zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, ktoré v občiansko-súdnom konaní a v konaní pred   štátnym   notárstvom,   v správnom   konaní,   ako   aj   v konaní   pred   miestnym   ľudovým súdom a ďalej v trestnom konaní, pokiaľ nejde o rozhodnutie vo väzbe, alebo v treste, vydal štátny orgán, alebo orgán štátnej organizácie (ďalej len štátny orgán). Štát zodpovedá tiež za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu spoločenskej organizácie vydaným pri plnení úloh štátneho orgánu, ktoré na túto organizáciu prešli. Zodpovednosti podľa ods. 1 sa nemožno zbaviť.

Nárok na náhradu škody nemožno uplatniť, dokiaľ právoplatné rozhodnutie, ktorým bola   škoda   spôsobená   pre   nezákonnosť,   nezrušil   príslušný   orgán.   Rozhodnutím   tohto orgánu je súd rozhodujúci o náhrade škody viazaný (§ 4 ods. 1 cit. zák.).

V predmetnej veci bolo nepochybne preukázané, že na základe rozsudku Najvyššieho súdu SR spis zn. 4 Sž 62/00 z 28. 11. 2000 bolo zrušené rozhodnutie Ústredného daňového riaditeľstva SR, pracovisko P. pod č. VII/210/32-3339/2000/Ole z 20. 3. 2000. V dôsledku toho bolo vykonané na daňových orgánoch ďalšie dokazovanie a výsledok šetrenia bol zaznamenaný v ďalšom protokole o kontrole z 9. 4. 2001, pričom rozhodnutie daňových orgánov bolo značne v prospech žalobcu so zreteľom na to, že žalobcovi bola vrátená suma 1.073.188,- Sk, a to 24. 4. 2001.

Odvolací   súd   sa   však   stotožňuje   so   záverom   súdu   prvého   stupňa,   že   žalobcovi nemožno priznať sumu 261.328,60 Sk, ako úroky z omeškania za obdobie od 6. 12. 1999 do 24. 4. 2001 zo sumy 1.073.188,- Sk, ktorá bola žalobcovi vrátená až 24. 4. 2001. V danom prípade totiž nejde skutočne o škodu,   v dôsledku ktorej by sa zmenšil majetok žalobcu, prípadne by došlo k ušlému zisku.

Inštitút úrokov z omeškania, ktorý je v Občianskom zákonníku upravený v § 517 a na sl Občianskeho zákonníka totiž nemožno zmiešavať s inštitútom náhrady škody, ktorý je upravený v § 420 a na sl Občianskeho zákonníka a v danom prípade v špeciálnom zákone č. 58/69   Zb.   o zodpovednosti   štátu   za   škodu   spôsobenú   nezákonným   rozhodnutím. Podstatou sporu je to, že úroky z omeškania nie sú škodou.

Aj z hľadiska pasívnej legitimácie nemožno vyhodiť zodpovednosť štátu, zastúpeného Ministerstvom financií SR za úroky z omeškania, pretože tento orgán, ktorý štát zastupuje sa nepodieľal na eventuálnom oneskorenom vrátení nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty vo vzťahu k žalobcovi, pričom na základe toho ako sú nároky žalobcu uplatnené v tomto konaní (t. j. podľa zák. č. 58/69 Zb.) žalovaný nie je zodpovedným subjektom, pretože žiadna škoda zo strany žalobcu preukázaná nebola. Ako už bolo vyššie naznačené, úroky z omeškania za škodu považovať nemožno.

Preto odvolací súd postupom podľa § 219 O. s. p. rozsudok ako vecne správny potvrdil.“

Nespochybňujúc skutkový stav veci odvolací súd založil odôvodnenie napadnutého rozhodnutia   na   právnom   názore   o zásadnom   rozdiele   podstaty   úrokov   z omeškania a náhrady škody, ktoré obidva inštitúty upravuje Občiansky zákonník, a tiež ich rozlišuje. Podľa názoru ústavného súdu je odôvodnenie tohto právneho názoru, na ktorom je založené napadnuté rozhodnutie, dostatočné na to, aby odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku napadnutého rozsudku a v nadväznosti na to aj dostatočné na to, aby ústavný súd dospel k záveru, že toto rozhodnutie nemá znaky ani svojvoľnosti ani arbitrárnosti, ktoré by mohli viesť k vysloveniu porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl.   46   ods.   1   ústavy.   V nadväznosti   na   tento   záver   ústavného   súdu   nemohlo   dôjsť   ani k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok

V Košiciach 13. júla 2006