znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 172/04-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. júla 2004 predbežne prerokoval sťažnosť L. N., toho času vo výkone väzby v Ústave na výkon väzby, B., zastúpeného advokátkou JUDr. G. B., so sídlom B. vo veci porušenia jeho základných práv upravených v čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky uzneseniami Okresného súdu   Pezinok   o zamietnutí   jeho   žiadostí   o prepustenie   z väzby   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 1 T 165/03, a to zo 4. marca 2004, z 27. apríla 2004 a zo 17. júna 2004, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť L. N. o d m i e t a   pre nedostatok svojej právomoci.

O d ô vo d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. júna 2004 doručená sťažnosť L. N., toho času vo výkone väzby v Ústave na výkon väzby, B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. G. B., so sídlom B., vo veci porušenia jeho základných práv upravených v čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uzneseniami Okresného súdu   Pezinok (ďalej len „okresný súd“)   o zamietnutí jeho žiadostí o prepustenie z väzby v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 165/03, a to zo 4. marca 2004, z 27. apríla 2004 a zo 17. júna 2004.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   uznesením   okresného   súdu   sp.   zn. 1 Nt 22/03 z 19. mája 2003 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp.zn. 8 Tpo 84/03 z 26. júna 2003 vzatý do väzby z dôvodov uvedených v § 67   ods.   1   písm.   b)   a   c)   Trestného   poriadku,   pričom   väzba   trvala   aj   v čase   podania sťažnosti ústavnému súdu.

Dňa   12.   novembra   2003   podal   sťažovateľ   žiadosť   o prepustenie   z väzby,   ktorú okresný súd uznesením z 9. decembra 2003 zamietol. Rozhodnutie okresného súdu potvrdil krajský súd uznesením z   27. januára 2004. Sťažovateľ opätovne požiadal o prepustenie z väzby   4.   marca   2004.   Okresný   súd   jeho   žiadosť   opätovne   zamietol.   Ďalšiu   žiadosť o prepustenie   z väzby   podal   sťažovateľ   počas   hlavného   pojednávania   27.   apríla   2004, pričom okresný súd ju opätovne zamietol.

Na   pojednávaní   17.   júna   2004   bol   vo   veci   vyhlásený   rozsudok,   ktorým   bol sťažovateľ   odsúdený   k úhrnnému   trestu   odňatia   slobody   vo   výmere   18   mesiacov. Odsudzujúci rozsudok do podania   sťažnosti ústavnému súdu nenadobudol právoplatnosť. Na tomto pojednávaní sťažovateľ opätovne požiadal o prepustenie z väzby. Okresný súd jeho žiadosť odmietol s tým, že zmenil dôvody väzby tak, že dôvod väzby podľa § 67 ods. 1 písm.   b)   Trestného   poriadku   zanikol   a obžalovaný   sa   ponecháva   vo   väzbe   z dôvodov uvedených v § 67 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, t. j. z dôvodov, že podľa názoru okresného súdu existujú konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňujú obavu, že obžalovaný bude pokračovať v trestnej činnosti.

V sťažnosti   nie   je   uvedené,   či   sťažovateľ   podal   krajskému   súdu   sťažnosti   proti uzneseniam okresného súdu zo 4. marca 2004, z 27. apríla 2004 a zo 17. júna 2004, ktorými boli zamietnuté jeho žiadosti o prepustenie z väzby.

Podľa   vyjadrenia   sťažovateľa   neexistuje   reálna   ani   hypotetická   možnosť,   že   by pokračoval v trestnej činnosti. V tejto súvislosti poukazuje aj na to, že nikdy nebol súdne trestaný a vedie usporiadaný rodinný život. Sťažovateľ považuje preto závery okresného súdu za nedôvodné a je toho názoru, že jeho uzneseniami, ktorými boli zamietnuté jeho žiadosti   o prepustenie,   boli   porušené   jeho   základné   práva   upravené   v čl.   17   ods.   2   a 5 ústavy.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci jeho sťažnosti rozhodol nasledovne: „Okresný súd v Pezinku držaním obvineného L. N. vo väzbe od 15. 5. 2003 doposiaľ, podľa ustanovenia § 67 ods. 1 písm. a), b) Tr. por. porušil jeho právo podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

Okresný súd v Pezinku v súvislosti s rozhodovaním o žiadostiach L. N. o prepustenie z väzby na slobodu dňa 4. 3. 2004, 27. 4. 2004, 17. 6. 2004 porušil jeho právo podľa čl. 17 ods. 2, 5 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Podnecovateľ navrhuje, aby Ústavný súd Slovenskej republiky priznal L. N., trvale bytom M., primerané finančné zadosťučinenie v sume 50 000, - Sk a náhradu trov právneho zastúpenia   v sume   8.796,   -   Sk   (a to   1.   úkon:   prevzatie   a príprava   a 2.   úkon:   spísanie sťažnosti)   vyplatené   na   účet   právneho   zástupcu   JUDr.   G.   B.,   číslo   účtu:  ...   vedeného v Tatrabanke, a. s. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“.

II.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy „Ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“.

Z citovaného   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv   a slobôd   je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Z toho vyplýva, že ak je v konkrétnej veci oprávnený   rozhodovať   o ochrane   základných   práv   a slobôd   všeobecný   súd,   tak   táto skutočnosť,   v súlade   s princípom   subsidiarity   vyjadreným   v ústave,   vylučuje   právomoc ústavného súdu.

Podľa   §   74   ods.   1   Trestného   poriadku „Proti   rozhodnutiu   o väzbe   vrátane rozhodnutia o návrhu na predĺženie lehoty väzby je prípustná sťažnosť...“, ktorú je podľa § 143 ods. 1 Trestného poriadku potrebné podať u orgánu, proti uzneseniu ktorého sťažnosť smeruje, a to do troch dní od oznámenia uznesenia. Sťažovateľ mal teda právo podať proti uzneseniam okresného súdu o zamietnutí jeho žiadostí o prepustenie z väzby sťažnosť.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   konštantnou   judikatúrou dospel k záveru, že v danom prípade nemá právomoc rozhodnúť o sťažnosti sťažovateľa, a preto   jeho sťažnosť   pri   predbežnom   prerokovaní   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. júla 2004