znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 172/03-34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. mája 2004 v senáte zloženom   z   predsedu   Alexandra   Bröstla, sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej   a sudcu   Jána Mazáka   prerokoval   sťažnosť   Slovlik,   spol.   s   r.   o.   v konkurze   so   sídlom   T.,   zastúpenej advokátkou   JUDr. D.   B.,   T.,   ktorou   namietala   porušenie   základných práv   podľa   čl.   46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. januára 2003 sp. zn. Obdo V 3/2003 ako dovolacieho súdu, a takto

r o z h o d o l :

Základné práva Slovlik, spol. s r. o. v konkurze, podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl.   48   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky z 28. januára 2003 sp. zn. Obdo V 3/2003   p o r u š e n é   n e b o l i.

Žiadnemu z účastníkov konania nepriznáva úhradu trov tohto konania.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Sťažnosť Slovlik, spol. s r. o. v konkurze, so sídlom T. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou táto obchodná spoločnosť namietala porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako dovolacieho súdu (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) z 28. januára 2003 sp. zn. Obdo V 3/2003, bola prijatá na ďalšie konanie   uznesením   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“) z 24. septembra 2003.

2.   Obaja   účastníci   súhlasili   s   upustením   od   verejného   ústneho   pojednávania (§ 30 ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov - ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

3.   Sťažovateľka   odôvodnila   porušenie   základných   práv   podľa   čl.   46,   čl.   47 ods. 2 a 3 a čl.   48   ods.   1   ústavy   rozsudkom   dovolacieho   súdu   z   28.   januára   2003 sp. zn. Obdo V 3/2003 takto:

„...   namietam   postup   NS   SR   v   dovolacom   konaní,   v ktorom   boli   jednoznačne porušené základné práva navrhovateľa garantované v čl. 46 až čl. 48 Ústavy. NS SR ako dovolací súd moje porušil základné ústavné právo čl. 46 ods. 1 Ústavy domáhať sa na nezávislom   a nestrannom   súde   svojho   práva   zákonom   ustanoveným   postupom.   Zásadu spravodlivého   procesu   a z nej   vychádzajúcu   civilnoprocesnú   zásadu   rovnosti   účastníkov najvyšší   súd   nerešpektoval,   pretože   v dovolacom   konaní   vychádzal   iba   z dôvodov prezentovaných   dovolateľom   v dovolaní   a odňal   tak   možnosť   konať   pred   súdom   druhej strane.   Pritom   navrhovateľ   som   dňa   28.   1.   2003   o 10.10   hod   podal   k dovolaniu   svoje vyjadrenie, čo bol teda deň, kedy NS SR o dovolaní nezákonným spôsobom rozhodoval. NS SR v odôvodnení svojho uznesenia uviedol, že dovolací súd dostal toto vyjadrenie až po vydaní svojho rozhodnutia. Pokiaľ účastník podá na ktorýkoľvek súd v určitý deň nejaké podanie, má súd o ňom vedomosť a musí ho vziať do úvahy ak aj vo veci rozhoduje v tento deň.   Zavedený   systém   práce   na   súdoch   nezbavuje   povinnosti   súdov   dbať   na   ochranu všetkých práv účastníkov konania.... NS SR ďalej svojím rozsudkom v dovolacom konaní aj inak   porušil   procesný   postup   upravujúci   predmetné   konanie,   pričom   svoj   nesprávny procesný postup sám priznal vo svojom rozsudku. V odôvodnení sám uvádza, že odvolací NS SR prejednal vec ako ktorúkoľvek obchodnoprávnu vec, ibaže mal postupovať podľa ustanovení špeciálneho zák. č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní (ďalej iba „ZKV“). Keby odvolací súd správne postupoval podľa ZKV, dovolanie by dovolací súd nemohol prejednať, nakoľko podľa ZKV je v konkurznom konaní neprípustné. NS SR síce vyslovil nesprávnosť postupu odvolacieho súdu podľa O. s. p., tento postup mu vytkol, ale napriek tomu aj dovolací súd v konaní použil nesprávny procesný predpis O. s. p. Ak by najvyšší súd postupoval zákonným spôsobom, nemohol by dovolanie prejednať, ale ako neprípustné ho rozsudkom zamietnuť. V právnom štáte predsa nemôže súd vytknúť v žiadnom apelačnom resp. kasačnom konaní vady preskúmavaného konania, a zároveň ho pri svojom vlastnom postupe   aplikovať.   Odôvodnenie   dovolacieho   súdu   je   v tomto   smere   nielen   zmätočné, vnútorne antagonistické, nezákonné a v konečnom dôsledku protiústavné.

NS   SR   teda   v dovolacom   konaní   rozhodoval   nepochybne   nad   rámec   svojej právomoci, pretože v dovolacom konaní sa skúmajú právoplatné rozhodnutia a spôsobom odporujúcim   zákonnému   procesnému   postupu,   a teda   tým   porušil   základnú   zásadu právneho štátu uvedenú v čl. 2 ods. 2 Ústavy, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe Ústavy, v jej medziach a rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon...

Dovolací senát NS SR v zložení ako rozhodoval o dovolaní nebol správne vytvorený v zmysle   rozvrhu   práce   na   NS   SR.   Rozhodujúci   senát   bol   zložený   náhodilo,   zo   sudcov rôznych kolégií NS SR, ktorí takto nemohli vo veci rozhodovať. Dovolací NS SR vo svojom odôvodnení sám uvádza, že vec bola prejednaná ako akákoľvek obchodnoprávna vec, ibaže sám   nerozhodoval   ako   obchodnoprávny   senát.   V tomto   senáte   sa   určite   nachádzal minimálne   jeden   sudca,   ktorý   je   zaradený   v občianskoprávnom   kolégiu   a nie v obchodnoprávnom. Navrhovateľ som presvedčený, že na najvyššej súdnej úrovni by mal rozhodovať senát zložený zo sudcov zaoberajúcich sa výlučne obchodnoprávnou agendou.“Sťažovateľka   v   doplnení   svojej   sťažnosti   upresnila „...   znenie   petitu   ústavnej sťažnosti v zmysle § 50 zák. č. 38/1993 Z. z., ktorý teraz znie takto: Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovuje porušenie základných ústavných práv spoločnosti Slovlik, spol. s r. o. rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28. 1. 2003, č. Obdo V 3/2003 upravených v čl.   46   ods.   1),   čl. 47   ods.   2)   a ods.   3)   a čl.   48 ods.   1) Ústavy a zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28. 1. 2003, č. Obdo V 3/2003“.

4. Najvyšší súd sa vyjadril k sťažnosti nasledovne:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací, pri rozhodovaní   vychádzal iba z dôvodov prezentovaných dovolateľom a odňal mu možnosť konať pred súdom. K tomu došlo tým, že už neprihliadol na jeho vyjadrenie, ktoré podal v deň rozhodovania, teda 28. 1. 2003 o 10.10 hod. V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že vyjadrenie k dovolaniu dostal až po vydaní rozhodnutia. Ak o podaní vyjadrenia vedel, mal ho vziať do úvahy pri svojom rozhodnutí. V tejto súvislosti poukazuje na nesprávny postup súdu prvého stupňa, ktorý spis predložil   dovolaciemu   súdu   skôr   ako   rozhodnutie   napadnuté   dovolaním   nadobudlo právoplatnosť. Súd prvého stupňa   mu doručil dovolanie na vyjadrenie, ale stanovil mu krátku, 5-dňovú lehotu, ktorá nie   je dostatočná na kvalifikované vyjadrenie k závažnému procesnoprávnemu úkonu, akým je dovolanie. Sťažovateľ v tomto postupe vidí porušenie práva domáhať sa na nezávislom a nestrannom súde svojho práva zákonom ustanoveným spôsobom   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na   právnu   pomoc v konaní pred súdmi od začiatku konania za podmienok ustanovených zákonom a rovnosť účastníkov podľa čl. 47 ods. 2, ods. 3 Ústavy.

V tejto časti nepovažujem sťažnosť za opodstatnenú. Z obsahu spisu vyplýva, že súd prvého stupňa skutočne nepostupoval správne, keď spis predložil dovolaciemu súdu, hoci ešte dovolaním napadnuté rozhodnutie nebolo právoplatné. Rovnako nebol správny postup súdu prvého stupňa, ktorý sťažovateľovi uložil podať vyjadrenie v lehote 5 dní. Uvedená lehota skutočne nie je primeraná na kvalifikované spracovanie vyjadrenia k dovolaniu. Uvedené pochybenie však na rozhodovanie dovolacieho senátu nemalo vplyv a nemohlo byť dôvodom prípadného jeho nesprávneho rozhodnutia. V čase rozhodovania senátu Obdo V už dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu bolo právoplatné a od doručenia dovolania úpadcovi uplynulo 27 dní, čo je dostatočná lehota na podanie vyjadrenia... Dovolací   súd   zrušil   rozhodnutie   odvolacieho   súdu,   hoci   podľa   §   66f   zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších zmien sa ustanovenia § 228 až 243d   O.   s.   p.   na   konkurz   a   vyrovnanie   nepoužijú,   z   čoho   vyplýva,   že   dovolanie   je v konkurznom konaní neprípustné.

O   dovolaní   rozhodoval   senát   najvyššieho   súdu   zložený   z   piatich   sudcov,   preto nepovažujem   za   vhodné   hodnotiť   vecnú   správnosť   jeho   rozhodnutia   a   vyjadrovať   sa k tomuto dôvodu sťažnosti. Napriek tomu si však dovoľujem upozorniť na názor vyslovený v uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky z 26. februára 2003 sp. zn. IV. ÚS 31/03, podľa ktorého vylúčenie dovolania má zmysel len proti rozhodnutiu, ktorým bol konkurz vyhlásený.   Proti   rozhodnutiu,   ktorým   bol   návrh   na   vyhlásenie zamietnutý,   je   dovolanie prípustné. Domnievam sa, že to isté platí aj pre iné druhy rozhodnutia, ktorých výsledkom nie   je vyhlásenie   konkurzu,   teda aj   na   prípad keď   bolo   uznesenie   súdu   prvého stupňa zrušené a konanie zastavené.

O dovolaní rozhodoval senát, ktorý, hoci išlo o obchodnú vec, nebol zložený len z členov obchodného kolégia.   Bol v ňom minimálne jeden sudca,   ktorý nebol zaradený v obchodnom   kolégiu,   čím   bolo   porušené   jeho   právo   nebyť   odňatý   zákonnému   sudcovi zakotvené v čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky ( správne zrejme čl. 48 ods. 1).

V tejto časti považujem sťažnosť za opodstatnenú. Keďže dovolaním bolo napadnuté rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré vydal senát obchodného kolégia, v   dovolacom   konaní   ju   mal   prejednať   tiež   senát   obchodného   kolégia   zložený   z   piatich sudcov tohto kolégia. Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 335/1991 Zb. v znení platnom v čase rozhodovania o dovolaní, môže byť sudca najvyššieho súdu členom len jedného kolégia. Domnievam sa, že z uvedeného plynie záver, že jednotlivé senáty najvyššieho súdu môžu byť zložené   len   z   členov   jedného   kolégia   (toho,   ktorého   senát   to   je).   V   predmetnej   veci rozhodoval   senát,   ktorý   bol   zložený   z   troch   sudcov   obchodného   kolégia   a   z   JUDr.   Ľ. a JUDr. S., ktorí boli podľa rozvrhu práce pre rok 2003 členmi občianskoprávneho kolégia. Nemali   byť   preto   zaradení   do   senátu   Obdo   V   zriadeného   a   pôsobiaceho v rámci obchodného kolégia. Z uvedeného dôvodu bol rozhodnutím z 18. februára 2003 Spr. 187/02-3 zmenený rozvrh práce Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rok 2003, tak že senát Obdo-V a MObdo-V tvoria len sudcovia obchodného kolégia (rovnako ako senát Cdo-V a MCdo-V), ktorý tvoria len sudcovia občianskoprávneho kolégia“.

5. K vyjadreniu najvyššieho súdu sťažovateľka uviedla:„Predovšetkým   sme   toho   názoru,   že   dovolací   súd   môže   rozhodovať   iba o dovolaniach podaných do jedného mesiaca od právoplatnosti napadnutého rozhodnutia. Nadobudnutie právoplatnosti rozhodnutia potom ako mimoriadny opravný prostriedok bol uplatnený na súde. Dovolaniu dáva predsa povahu mimoriadneho opravného prostriedku tá skutočnosť, že sa podáva proti právoplatnému rozhodnutiu súdu. Teda tak ako procesné právo   pozná   zmeškanie   lehoty   na   podanie   opravného   prostriedku,   analogicky   by   malo reflektovať aj na predčasne podaný opravný prostriedok a vyporiadať sa s ním analogicky ako pri zmeškaní. Procesné právo sa nemôže stavať k plynutiu lehôt tak zhovievavo ako to naznačil NS SR, pretože ak je raz zákonom pevne stanovený začiatok plynutia lehoty na podanie opravného prostriedku, a to ešte mimoriadneho, tak musí byť podaný v danom časovom intervale. Za hrubé porušenie povinnosti súdu prvého stupňa v dovolacom konaní považujeme postup, kedy súd predložil spis dovolaciemu súdu skôr ako sa stalo rozhodnutie odvolacieho   súdu   právoplatným.   Súd   ako   štátny   orgán   však   môže   konať   na   základe a v medziach zákona!

Tiež nie   je   namieste tolerovať postup súdu   prvého   stupňa,   kedy nepredĺžil svoju mimoriadne krátku sudcovskú lehotu na podanie vyjadrenia, hoci ho o to účastník požiadal. Ďalej ak procesný poriadok obligatórne požaduje odborné zastúpenie od dovolateľa, analogicky by sa žiadalo takéto odborné vyjadrenie aj od druhého účastníka, čo sa iste nedalo v 5-dňovej lehote zabezpečiť. Možno samotné porušenie zásady rovnosti účastníkov občianskoprávneho súdneho konania je zakotvené už tým, že dovolateľ musí byť pri podaní dovolania   zastúpený   advokátom   resp.   zamestnancom   s právnickým   vzdelaním,   ibaže účastníkovi   voči   ktorému   dovolanie   smeruje   a rozhoduje   sa   vo   veci   bez   nariadenia pojednávania   je   de   iure   a tento   prípad   potvrdzuje,   že   aj   de   facto   pred   rozhodnutím o dovolaní   sa   v tomto   štádiu   veci   vyjadriť.   Sme   toho   názoru,   že   pokiaľ   súd   rozhoduje o dovolaní a druhý účastník nemá ešte zástupcu, resp. sa k veci samostatne ešte nevyjadril, hoci o to požiadal, nemal by súd dovtedy meritórne rozhodovať o dovolaní. Zákon predsa nemôže prikazovať výhodu odbornosti jednej procesnej strane a druhej strane nezabezpečiť možnosť primeranej argumentačnej vyváženosti.

Takto   sa   vlastne   porušujú   ust.   čl.   46   Ústavy   SR,   podľa   ktorého   sa   môže   každý domáhať svojich práv ustanoveným spôsobom na nestrannom súde ako i hlavné zásady občianskeho súdneho procesu zakotvené v §§ 1 až 6 O. s. p...

K otázke prípustnosti dovolania v konkurzných veciach sme toho názoru, že citované rozhodnutie IV. ÚS 31/03 treba zrejme aplikovať iba na rozhodnutia, ktorým bol návrh zamietnutý, čiže ak bolo rozhodnuté vo veci samej, v zmysle hmotnoprávnych podmienok konkurzu a v našom prípade sa tak nestalo. Tu však dovolanie smerovalo voči rozhodnutiu čisto procesnoprávnej povahy, ktorým sa pripustilo späťvzatie, prvostupňové rozhodnutie sa zrušilo   a   zastavilo   sa   konanie,   spôsobom   imanentným   pre   procesné   právo.   Extenzívne použitie   rozhodnutia   IV.   ÚS   31/03   na   všetky   rozhodnutia,   ktorých   výsledkom   nie   je vyhlásenie konkurzu, teda aj na rozhodnutia procesnej povahy nepovažujeme za správne, najmä ak sa konanie zastavovalo na základe späťvzatia návrhu. Podľa nášho názoru je dovolanie   v konkurzných   veciach   vždy   vylúčené,   ak   dovolaním   napadnuté   rozhodnutie nevychádza z hmotného práva...

Časť vyjadrenia týkajúca sa nezrovnalostí ohľadom obsadenia senátov zákonnými je dosť nezrozumiteľná, preto je ťažké sa k nej vyjadriť, nakoľko podklady pre konfrontáciu uvedeného, sú dokumentami NS SR internej povahy. Najpodstatnejšie však je to, že NS SR prostredníctvom   svojho   štatutárneho   zástupcu,   uznal   opodstatnenosť   tejto   ústavnej sťažnosti.“

II.

Z   napadnutého   rozsudku   dovolacieho   súdu   vyplýva,   že   dovolací   súd   rozhodoval v zložení predseda senátu a štyria sudcovia. V odôvodnení tohto rozsudku dovolacieho súdu je uvedené:«Podľa napadnutého uznesenia odvolací súd späťvzatie návrhu vyhlásenie konkurzu pripustil len u jedného navrhovateľa, a to - BERMANN INVESTMENTS HOUSE LIMITED a nebral do úvahy, že späťvzatie došlo až po vyhlásení konkurzu a takýto postup nie je prípustný s poukazom na ustanovenie § 4a ods. 3 ZKV, pretože k späťvzatiu môže dôjsť len do vyhlásenia konkurzu. Inak je potrebný súhlas všetkých navrhovateľov so späťvzatím. Poukázal   aj   na   judikát   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   touto   problematikou   sa zaoberajúci. ZKV   a   §   66e   ods.   1   odkazuje   na   primerané   použitie   OSP,   ale   len   vtedy,   ak   ZKV neustanovuje inak. Preto mala byť dodržaná priorita ZKV. Navrhol preto zrušiť uznesenie odvolacieho súdu a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Vyjadrenie dlžníka k podanému dovolaniu došlo dovolaciemu súdu až po tom, čo dovolací súd vo veci rozhodol.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 2 OSP), preskúmal namietaný procesný postup odvolacieho súdu v rozsahu, v ktorom bol jeho výrok napadnutý a dospel k záveru, že uznesenie odvolacieho súdu nie je správne, preto ho zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1, 2 OSP).

Dovolací súd sa v prvom rade musel vyporiadať s otázkou   prípustnosti dovolania proti napadnutému uzneseniu. Proti uzneseniu,   pokiaľ bolo vydané podľa zákona ZKV, riadne   dovolanie   nie   je   prípustné   (§   66f   ZKV).   Ako vyplýva   z   dôvodov   napadnuténo uznesenia, odvolací súd prejednal túto vec ako ktorúkoľvek obchodnoprávnu vec procesným postupom podľa Občianskeho súdneho poriadku, aj keď taký postup zachovať nemohol. Jeden   z   navrhovateľov   návrh   na   vyhlásenie   konkurzu   vzal   písomným   podaním zo 16. októbra   2002   späť,   pričom   konkurz   bol   uznesením   vyhlásený   1.   augusta   2002. Odvolací súd vychádzal z ustanovenia § 222 ods. 2 OSP, podľa ktorého odvolanie môže odvolací súd vybaviť aj tak, že pripustí vzatie návrhu na začatie konania späť, alebo schváli zmier. Pri vzatí návrhu na začatie konania späť odvolací súd postupuje podľa ustanovenia § 208. Podľa § 208 OSP, ak je návrh na začatie konania vzatý späť, keď už rozhodol súd prvého stupňa, ale jeho rozhodnutie nie je dosiaľ právoplatné, odvolací súd rozhodne o pripustení späťvzatia. Súd späťvzatie nepripustí, ak druhý účastník z vážnych dôvodov s tým nesúhlasí. Ak   späťvzatie   pripustí,   odvolací   súd   zruší   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   a   konanie zastaví.

Odvolací   súd   postupoval   podľa   OSP   a nebral   ohľad   na   hmotnoprávnu   úpravu v ZKV. Jeho nesprávny procesný postup, ktorý vyústil v konečnom uznesení, umožňuje toto uznesenie   napadnúť   dovolaním,   pretože   je   zmätočné   a   nemalo   byť   vydané.   Otázku späťvzatia   návrhu   na   začatie   konania   na   vyhlásenie   konkurzu   rieši   osobitne   zákon č. 328/1991 Zb. - ZKV v § 4a ods. 3 ZKV. Nejde len o samotné späťvzatie návrhu na vyhlásenie konkurzu, ale tým vyvolanej aj ďalšej protizákonnosti spočívajúcej v tom, že odvolací súd v rozpore so ZKV zrušil vyhlásený konkurz. ZKV taxatívne vymedzuje dôvody a postup pri zrušení konkurzu (§ 44, § 44a, § 45 ZKV), ktoré už odvolací súd nedodržal a dodržať nemohol.

Primerané   použitie   ustanovení   OSP   v konaní   o konkurze   je   možné   len   ak   ZKV neustanovuje inak (§ 66 ods. 1 ZKV). Postup pri späťvzatí ZKV upravuje inak ako OSP a tým sa   súd   musí   riadiť.   Tento právny   problém čiastočne   bol už riešený aj   judikatúrou Najvyššieho   súdu,   na   ktorú   odvolateľ   poukazuje.   Po   vyhlásení   konkurzu   sa   účastníkmi konkurzu   stali   aj   konkurzní   veritelia,   čím   je   odôvodnená   spôsobilosť   dovolateľa   podať odvolanie.

Späťvzatie návrhu na vyhlásenie konkurzu je časovo obmedzené „môže vziať svoj návrh späť až do vyhlásenia konkurzu“ (§ 4a ods. 3 ZKV). Ide o jasné gramatické znenie, z ktorého treba vyvodiť, že po vyhlásení konkurzu navrhovateľ už návrh nemôže vziať späť. O späťvzatí návrhu, ak je vzatý v súlade so ZKV (pred vyhlásením konkurzu), rozhoduje súd prvého stupňa (konkurzný súd) a nie odvolací súd, ktorému takú právomoc ZKV nedáva. Odvolací súd rozhodoval o tom, o čom rozhodovať nesmel.»

III.

1. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

2.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

3. Sťažovateľka v dôvodoch sťažnosti k namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu v podstate uviedla, že dovolací súd konal a rozhodol, hoci nad rámec svojej právomoci, pretože v konkurznom konaní dovolanie nie je prípustné. Dovolací súd sám   priznal   svoj   nesprávny   procesný   postup,   ak   uviedol,   že   koná   a rozhoduje o obchodnoprávnej veci bez zreteľa na to, že sa vec týka konkurzu.

K obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa názoru ústavného súdu patrí aj to, aby účastník konania nebol vystavený účinkom pre neho nepriaznivého rozhodnutia mimoriadneho   opravného   súdu,   ak   neboli   splnené   ústavne   a   zákonom   ustanovené predpoklady na to, aby opravný súd vo veci konal a rozhodoval. Ak takýto opravný súd koná   a   rozhoduje   napriek   tomu,   že   neboli   splnené   zákonom   ustanovené   predpoklady prípustnosti na jeho postup v opravnom konaní (čl. 46 ods. 4 ústavy a čl. 51 ods. 1 ústavy) a prelomí právoplatnosť napadnutého rozhodnutia súdu nižšieho stupňa, porušuje základné právo na súdnu ochranu toho účastníka, ktorý sa po rozhodnutí opravného súdu v takom prípade   dostáva   do   nepriaznivejšej   pozície,   než   v   ktorej   bol   pred   takým   rozhodnutím opravného súdu. Porušenie princípov spravodlivého procesu spočíva preto v takom postupe a rozhodnutí   mimoriadneho   opravného   súdu,   ktorými   sa   nad   rámec   zákonných predpokladov   prípustnosti   mimoriadneho   opravného   prostriedku   zrušuje   právoplatné rozhodnutie a vec účastníka sa dostáva opätovne pred súd, ktorý musí o veci znovu konať a rozhodovať, pretože to vytvára opätovne stav právnej neistoty, ktorá už bola nastolená právoplatným rozhodnutím súdu nižšieho stupňa.

Vec sťažovateľky nie je takým prípadom.

4.   Podľa   §   66e ods.   1   zákona   č.   328/1991   Zb.   o konkurze   a vyrovnaní v   znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze a vyrovnaní“) sa na konkurz primerane použijú   ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“),   ak   tento   zákon neustanovuje inak. V konkurznom konaní sa však vždy rozhoduje uznesením.

Podľa § 4a ods. 3 zákona o konkurze a vyrovnaní navrhovateľ môže vziať svoj návrh späť   až   do   vyhlásenia   konkurzu.   Súd   konanie   zastaví,   ak   s   tým   súhlasia   všetci navrhovatelia, ktorí pristúpili do konania.

Z   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   ako   odvolacieho   súdu   vyplýva,   že   odvolací   súd pripustil späťvzatie návrhu na vyhlásenie konkurzu, zrušil uznesenie o vyhlásení konkurzu a zastavil   konanie   použijúc   §   208   OSP.   Dovolací   súd   na   základe   dovolania   podaného konkurzným   veriteľom   zrušil   napadnuté   uznesenie   odvolacieho   súdu.   Základom   jeho právnych   záverov   bolo   to,   že   odvolací   súd   pripustil   späťvzatie   návrhu   na   konkurz po vyhlásení konkurzu aplikujúc pritom § 208 OSP, hoci zákon o konkurze a vyrovnaní má osobitnú procesnú úpravu v § 4a ods. 3.

Z   uvedeného postupu   a obsahu rozsudku   dovolacieho súdu   vyplýva, že zrušením uznesenia odvolacieho súdu napravil také pochybenie odvolacieho súdu, ktoré spočívalo v použití   neadekvátnej   právnej   úpravy   na   procesnú   situáciu,   ktorá   vznikla   po   späťvzatí návrhu   na   konkurz   jedným   z navrhovateľov,   aj   keď   vtedy   boli   podané   viaceré   návrhy na konkurz   a ich   podávatelia   tým   pristúpili   do   konania,   takže   sa   vyžadoval   ich   súhlas na späťvzatie   návrhu   na   konkurz.   Takýto   výklad   a aplikácia   právnych   noriem,   ktorým zodpovedá aj obsah konkurzného spisu, nemôže podľa názoru ústavného súdu zakladať porušenie základného práva na súdnu ochranu u sťažovateľky. Naopak, ak by uznesenie odvolacieho súdu nebolo zrušené, napriek tomu, že odvolací súd aplikoval Občiansky súdny poriadok namiesto zákona o konkurze a vyrovnaní, došlo by k tomu, že by sa vo veci udržal stav, ktorý bol spôsobený použitím neadekvátnej právnej úpravy (§ 208 OSP) vylúčenej priamo ustanovením iného zákona (§ 4a ods. 3 zákona o konkurze a vyrovnaní).

5. V takomto prípade už nie je podstatné to, akým spôsobom dovolací súd preskúmal predpoklady   prípustnosti   dovolania.   Je   pravda,   že   podľa   §   66f   zákona   o konkurze   a vyrovnaní   ustanovenia   §   221   ods. 1   písm.   a)   a   §   228   až   243d   OSP   sa   na   konkurz   a vyrovnanie nepoužijú.   Z   toho   by vyplývalo,   že   dovolací   súd   mal   odmietnuť dovolanie podané konkurzným veriteľom. Treba však súhlasiť s tým, že dovolací súd urobil ústavne komformný výklad tohto ustanovenia zákona o konkurze a vyrovnaní s čl. 46 ods. 1 ústavy, ak považoval predpoklady prípustnosti dovolania za splnené. Iným výkladom § 66f zákona o konkurze a vyrovnaní by nebolo možné napraviť procesné pochybenie odvolacieho súdu, ktoré malo vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy aj ústavný rozmer pochybenia.

Z   týchto   záverov   ústavného   vyplýva,   že   dovolací   súd   neporušil   napadnutým rozsudkom základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

IV.

1. Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania,   a   to   za podmienok   ustanovených   zákonom.   Podľa   čl.   47   ods.   3   ústavy   všetci   účastníci   sú   si v konaní podľa odseku 2 rovní.

2.   K porušeniu   týchto   základných   práv   dovolacím   súdom   nedošlo.   V doplnení sťažnosti sťažovateľka namietala procesný postup krajského súdu ako súdu prvého stupňa, ale   sťažnosť   nebola   včas   podaná   proti   tomu   súdu.   Okrem   toho   ústavný   súd   zistil,   že pôvodná lehota piatich dní na vyjadrenie k dovolaniu bola fakticky predĺžená o tri týždne, po   uplynutí   ktorých   došlo   k   rozhodnutiu   dovolacieho   súdu,   a   to   je   čas,   ktorý   podľa poznatkov praxe postačuje na zaujatie stanoviska k dovolaniu.

Z tohto dôvodu nebolo   povinnosťou dovolacieho súdu zopakovať úkon, ktorým sa žiadalo od sťažovateľky vyjadrenie k dovolaniu. Napokon ústavný súd pripomína dôvody, ktoré sú uvedené pod bodom III tohto nálezu a z ktorých vyplýva, že obsah vyjadrenia by v žiadnom prípade neovplyvnil rovnosť postavenia účastníkov dovolacieho konania, ktoré sa zaoberalo len právnym posúdením obsahu uznesenia odvolacieho súdu.

Z tohto záveru ústavného vyplýva, že dovolací súd neporušil napadnutým rozsudkom základné právo sťažovateľky na právnu pomoc a na rovnosť v dovolacom konaní podľa čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy.

V.

1.   Podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Dovolací   súd   vo   svojom   vyjadrení   uznal,   že   došlo   k tomu,   že   v dovolacom päťčlennom senáte rozhodovali aj sudcovia z iného než obchodného kolégia. Z rozvrhu práce na rok 2003 ústavný súd zistil, že všetci členovia tohto senátu boli určení rozvrhom práce na prejednanie a rozhodnutie aj takých dovolaní, ktorých výsledkom je napadnutý rozsudok dovolacieho súdu.

2. Ústava základné právo na zákonného sudcu upravuje v čl. 48 ods. 1, podľa ktorého „Nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon“. Je ním zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok a tento ustanovuje, ktorý súd je vecne, miestne a funkčne príslušný na prerokovanie veci, čo je prvým predpokladom na určenie zákonného sudcu, keďže označené základné právo sa výslovne spája s osobou sudcu, nie so súdom.

Postavenie   zákonného   sudcu   ako   osoby,   ktorá   má   o   veci   rozhodnúť,   je   späté so sústavou   súdov,   ktorú   upravuje   zákon   č.   335/1991   Zb.   o súdoch   a   sudcoch   v   znení neskorších   predpisov.   So   sústavou   súdov   priamo   súvisí   aj   príslušnosť   súdu   o   veci rozhodovať upravená Občianskym súdnym poriadkom, a tým aj osoba zákonného sudcu, za ktorého ústavný súd stabilne považuje sudcu určeného v súlade s rozvrhom práce vecne a miestne príslušného súdu (II. ÚS 15/96, I. ÚS 85/97). Nevyhnutným predpokladom toho, aby účastník konania nebol odňatý svojmu zákonnému sudcovi, je rozhodovanie o jeho veci tým súdom, ktorý je podľa zákona (Občianskeho súdneho poriadku) na rozhodovanie o nej vecne, miestne i funkčne príslušný, a súčasne určenie zákonného sudcu rozvrhom práce.

Z rozvrhu   práce   dovolacieho   súdu   pred   jeho   zmenou   rozhodnutím   z 18.   februára 2003 číslo Spr. 187/02 bolo zistené, že päťčlenný senát rozhodujúci vo veci, v ktorej bol vynesený napadnutý rozsudok dovolacieho súdu, bol zložený zo sudcov, ktorí sú uvedení v rozsudku. Z toho vyplýva, že vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 48 ods. 1 ústavy konal funkčne príslušný súd v zložení podľa platného rozvrhu práce. Preto podľa názoru ústavného súdu sťažovateľka nebola odňatá svojmu zákonnému sudcovi.

3. Na tomto závere nemení nič úprava obsiahnutá v zákone č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch v znení neskorších predpisov, podľa ktorej sudca najvyššieho súdu je členom len jedného kolégia. Táto úprava nemá priamy ani vecný súvis s inštitútom zákonného sudcu. Len   so   zreteľom   na   sťažnosť   v   tomto   konaní   ústavný   súd   pripomína,   že   predmetom dovolania   a   obsahom   rozsudku   dovolacieho   súdu   bolo   chybné   právne   posúdenie   veci spočívajúce   v nesprávnom   aplikovaní   Občianskeho   súdneho   poriadku   namiesto   zákona o konkurze a vyrovnaní, čo nie je ani hmotnoprávne chápané ani ako obchodná ani ako občianskoprávna vec.

Z   týchto   záverov   a   zo   stabilnej   judikatúry   ústavného   vyplýva,   že   dovolací   súd neporušil   napadnutým   rozsudkom   základné   právo   sťažovateľky   nebyť   odňatý   svojmu zákonnému sudcovi v dovolacom konaní podľa čl. 48 ods. 1 ústavy.

VI.

1. Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutého   rozsudku   dovolacieho   súdu   a   vrátení   veci   na   ďalšie   konanie   je   viazané na vyslovenie   porušenia   práva   alebo   slobody   sťažovateľky   (čl.   127   ods.   2   prvej   vety ústavy), ústavný súd sa touto časťou návrhu na rozhodnutie nezaoberal.

2. Vzhľadom na to, že sťažovateľka nebola v konaní pred ústavným súdom úspešná, bolo rozhodnuté o úhrade trov konania tak, že žiaden z účastníkov nemá na ich úhradu právo (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. mája 2004