znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 172/02-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. októbra 2002 predbežne   prerokoval   sťažnosť   prof.   RNDr.   P.   H.,   DrSc.,   bytom   M.,   zastúpeného komerčnou právničkou JUDr. M. Š., B., ktorou namieta porušenie jeho základného práva podľa čl. 48 a čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp.   zn.   Z-2-10   Co   595/95   a žiada   o zrušenie   tohto   rozsudku   a o   potvrdenie   rozsudku Okresného súdu Bratislava – vidiek sp. zn. 11 C 133/93, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosť prof. RNDr. P. H., DrSc., v časti namietajúcej porušenie jeho základného práva podľa čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. Z-2-10 Co 595/95 o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

2. Sťažnosť prof. RNDr. P. H., DrSc., v časti namietajúcej porušenie jeho základného práva podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. Z-2-10 Co 595/95,   žiadajúcej   jeho zrušenie a potvrdenie rozsudku   Okresného súdu Bratislava – vidiek sp. zn. 11 C 133/93 o d m i e t a   pre nedostatok svojej právomoci.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 7. mája 2002 doručené podanie prof. RNDr. P. H., DrSc. (ďalej len „sťažovateľ“), bytom M., zastúpeného komerčnou právničkou JUDr. M. Š., B., označené ako „Sťažnosť pre poškodenie v dôsledku porušenia   svojich   základných   práv   priznaných   Dohovorom   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd a jeho protokolmi, Čl. 6, Čl. 14, Čl. 17, a Dodatkovým protokolom k dodatku ochrane ľudských práv a základných slobôd, Čl. 1 a pre porušenie Čl. 12, Čl. 20 a Čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky“ s prílohami.

Keďže   sťažnosť   v predloženej   podobe   nespĺňala   zákonom   predpísané   náležitosti podľa § 20 a § 50 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ústavný súd vyzval 3. júna 2002 právnu zástupkyňu sťažovateľa na jej spresnenie a upozornil ju, že ak sťažnosť nedoplní „predpísaným spôsobom, bude ústavný súd nútený zohľadniť túto skutočnosť v ďalšom konaní“.   Po   spresnení   sťažnosti   ústavný   súd   zistil,   že   na   základe   žaloby   sťažovateľa a ďalších   šiestich   účastníkov   bolo   rozsudkom   Okresného   súdu   Bratislava   –   vidiek sp. zn. 11 C   133/93   z 2.   júna   1995   rozhodnuté   o vyrovnaní   dedičských   podielov   voči odporkyni T. Š. tak, že sťažovateľ (spolu s ďalšími žalobcami) je podielovým vlastníkom označených nehnuteľností v katastrálnom území G.

Na základe odvolania odporkyne Krajský súd v Bratislave 29. apríla 1997 rozhodol (rozsudok sp. zn. Z-2-10 Co 595/95) tak, že rozsudok Okresného súdu Bratislava – vidiek v časti   týkajúcej   sa   sťažovateľa   zrušil   a vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie.   Z príloh priložených k sťažnosti ďalej vyplynulo, že rozsudok Krajského súdu v Bratislave bol jeho právnemu   zástupcovi   doručený   až   23.   februára   2000   a tento   ho   sťažovateľovi   postúpil 25. februára 2000. Sťažovateľ napádal jednak dobu doručenia rozsudku, ale aj skutočnosť, že   rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave   došlo   k zásahu   do   jeho   vlastníckeho   práva, a požiadal, aby ústavný súd jeho sťažnosti vyhovel a rozhodol takto:

„1. Ústavný súd sťažnosti vyhovuje. Práva sťažovateľa Prof. RNDr. P. H., DrSc. podľa ods.   1 čl.   127 Ústavy Slovenskej republiky boli porušené. Ústavný súd priznáva v zmysle čl. 127 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky sťažovateľovi, spravodlivé a primerané zadosťučinenie   vyplatením   sťažovateľovi,   ako   poškodenej   strane   finančnú   čiastku   1,- milión Sk, slovom jeden milión slovenských korún.

2. Príčinnými súvislosťami v rozsudku odvolacieho Krajského súdu v Bratislave Z-2- 10 Co 595/95-127 boli porušené základné práva a slobody v právnej veci žalobcu v rade 7) Prof. RNDr. P. H., DrSc., čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, preto sa rozsudok v tejto časti zrušuje a potvrdzuje sa rozsudok Okresného súdu Bratislava – vidiek č. k. 11 C 133/93-094.

3. Rozsudkom odvolacieho Krajského súdu v Bratislave Z-2-10 Co 595/95-127 bol porušený   čl.   20   a čl.   48   Ústavy   Slovenskej   republiky.   Prieťahmi   v súdnom   konaní   je zabezpečená ochrana práva vlastniť majetok jedného na úkor práv iných.“

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   [(ďalej   len „ústava“) (a s účinnosťou od 1. januára 2002)] oprávnený konať o sťažnostiach, ktorými fyzické osoby alebo právnické osoby namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd   upravených   v ústave,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podmienky konania o sťažnostiach   sú   upravené v ustanoveniach   §   20   ods.   1   a   §   49   až 56   zákona o ústavnom súde, pričom nesplnenie všeobecnej alebo osobitnej podmienky je dôvodom na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona. Ústavný súd preto predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde.   Vzhľadom   na   obsiahlosť   pôvodnej   sťažnosti,   jej neskoršieho spresnenia, ako aj formuláciu petitu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti bral stále do úvahy, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je „viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne ustanovených v tomto zákone“.

1.   Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti skonštatoval,   že   sťažovateľ   namietal   porušenie   čl.   48   ústavy,   ku   ktorému   malo   dôjsť postupom   Krajského   súdu   v Bratislave   ako   súdu   odvolacieho   v konaní   vedenom   pod sp. zn. Z-2-10   Co   595/95   (vrátane   neúmerne   dlhej   lehoty   doručovania   jeho   rozsudku účastníkom   konania).   Napriek   tomu   (a   v súlade   s   §   49   ods.   1   Občianskeho   súdneho poriadku)   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   hoci   toto   súdne   konanie   bolo   nepochybne ukončené vo februári 2000, sťažovateľ v ňom namietal prieťahy svojou sťažnosťou podanou ústavnému súdu až v máji 2002. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd odmieta sťažnosti ako zjavne neopodstatnené, keď „tie konania, v ktorých bolo namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, boli právoplatne skončené ešte pred podaním návrhu na ústavný súd“ (III. ÚS 116/01, II. ÚS 32/00, II. ÚS 52/01). Keďže pri predbežnom prerokovaní   sťažnosti   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   sťažovateľ   namietal   prieťahy v odvolacom   konaní   pred   Krajským   súdom   v Bratislave,   a keďže   toto   konanie   bolo právoplatne ukončené už pred podaním jeho sťažnosti ústavnému súdu, bolo ju potrebné po jej predbežnom prerokovaní v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

2. Sťažovateľ namietal, že rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. Z-2-10 Co 595/95   bolo   porušené   aj   jeho   základné   právo   podľa   čl.   20   ústavy   (vlastnícke   právo), v dôsledku čoho požiadal, aby ústavný súd rozhodol, že „rozsudok zrušuje v napadnutej časti a potvrdzuje rozsudok Okresného súdu Bratislava – vidiek č. k. 11 C 133/93“.

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti a odmietol ju pre nedostatok svojej právomoci. Pri svojom rozhodnutí vychádzal predovšetkým z toho, že ústavný   súd   netvorí   súčasť   systému   všeobecného   súdnictva,   takže   na   základe   sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemôže meniť alebo rušiť rozhodnutia všeobecných súdov len z toho   dôvodu,   že   s   nimi   sťažovatelia   nie   sú   spokojní.   Takéto   rozhodnutia   môžu   byť zásadne zmenené alebo zrušené (a z dôvodov výslovne uvedených v Občianskom súdnom poriadku) iba na základe riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré majú sťažovatelia   k dispozícii   v rámci   všeobecného   súdnictva,   ale   nie   na   základe   sťažnosti podanej ústavnému súdu. Z priložených príloh vyplynulo, že sťažovateľ takýto mimoriadny opravný prostriedok v rámci všeobecného súdnictva (dovolanie na Najvyšší súd Slovenskej republiky) aj využil.

Z uvedených   dôvodov   bolo   potrebné   sťažnosť   sťažovateľa   po   jej   predbežnom prerokovaní celkovo odmietnuť, a to v časti namietajúcej porušenie čl. 48 ústavy z dôvodu jej   zjavnej neopodstatnenosti   a v časti   namietajúcej   porušenie   čl.   20   ústavy   a žiadajúcej zrušenie   napadnutého   rozsudku   Krajského   súdu   v Bratislave   a potvrdenie   rozsudku Okresného súdu Bratislava – vidiek pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. októbra 2002