znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 171/2016-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. februára 2016v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohutaa Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenej advokátkou JUDr. Mariannou Lechmanovou,Štúrova 20, Košice, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice-okolie v konaní vedenompod sp. zn. 17 Er 252/2015 a jeho uznesením z 22. apríla 2015 v spojení s opravnýmuznesením z 3. júna 2015, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júla 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka“),zastúpenej advokátkou JUDr. Mariannou Lechmanovou, Štúrova 20, Košice, ktorounamieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice-okolie (ďalejlen „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Er 252/2015 (ďalej aj „napadnutékonanie“) a jeho uznesením z 22. apríla 2015 v spojení s opravným uznesenímz 3. júna 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka je účastníčkounapadnutého konania vedeného okresným súdom v postavení povinnej v 5. rade vo veciexekúcie vedenej oprávnenou (obchodná spoločnosť ⬛⬛⬛⬛ ) na podkladeexekučného titulu, ktorým je rozsudok Okresného súdu Košice II sp. zn. 37 Cb 10/2000z 10. februára 2015; označeným rozsudkom bola sťažovateľka spoločne s povinnýmiv 1. až 4. rade zaviazaná zaplatiť oprávnenej 3 902,94 € s 25 % úrokom z omeškania ročnezo sumy 3 902,94 € od 16. februára 1999 do zaplatenia, a to do troch dní odo dňaprávoplatnosti rozsudku s tým, že plnením jedného z povinných zaniká v rozsahu plneniapovinnosť ostatných povinných. Povinní v 1. až 5. rade boli zároveň zaviazaní aj na náhradutrov konania v sume 451,25 €. Sťažovateľka podala proti upovedomeniu o začatí exekúciesp. zn. EX 4/2015 z 18. februára 2015 námietky, ktoré zároveň odôvodnila. Okresný súduznesením sp. zn. 17 Er 252/2015 z 22. apríla 2015 rozhodol o námietkach tak, že exekúciuv sume 1 015 € na vymoženie istiny zastavil, v súvislosti s tým upravil vymáhaný úrokbližšie špecifikovaný vo výroku označeného uznesenia a námietky povinných zamietol.

Sťažovateľka namieta, že okresný súd sa v uznesení sp. zn. 17 Er 252/2015z 22. apríla 2015 žiadnym spôsobom nevyjadril k jej argumentácii obsiahnutej v jejnámietkach proti exekúcii, k čomu konkrétne uvádza:

„Okresný súd Košice-okolie, Uznesením zo dňa 22. 04. 2015, č. k.: 17 Er/252/2015, nesprávne určil dátum podania námietok sťažovateľky voči prebiehajúcej exekúcii. Sťažovateľka podala námietky proti exekúcii vedenej na exekútorskom úrade Ing. JUDr. Bohumila Husťáka... pod č. k. 04/2015. Námietky voči predmetnej exekúcii podala na poštovú prepravu prostredníctvom svojej právnej zástupkyne... 27. 02. 2015. Dňa 13. 03. 2015 sťažovateľke bolo doručené Opravné upovedomenie o začatí exekúcie a spôsobe vykonania exekúcie, ku ktorému sťažovateľka súdnemu exekútorovi zaslala Doplnenie námietok zo dňa 27. 03. 2015.

Námietkami sťažovateľky zo dňa 26. 02. 2015... sa konajúci súd nezaoberal, čím sťažovateľke svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom, a najmä porušil jej základné práva na súdnu ochranu zaručené Ústavou SR. V rozhodnutí Okresného súdu Košice-okolie, a ani v opravnom rozhodnutí Okresného súdu Košice-okolie totiž nie je žiadna zmienka o tom, ako sa súd s námietkami sťažovateľky vysporiadal, pričom je zrejmé, že súd dospel k záveru, že námietky sťažovateľky voči exekúcii boli podané včas.“

Podľa sťažovateľky napadnuté uznesenie okresného súdu„trpí vadami, je arbitrárne, nepreskúmateľné, nesprávne, nezákonné a nakoniec aj nespravodlivé“.

Porušenie svojich práv garantovaných ústavou a dohovorom napadnutým uznesenímokresného súdu z 22. apríla 2015 v spojení s opravným uznesením z 3. júna 2015a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, odôvodňuje sťažovateľka takto:

„Sťažovateľka vzniesla voči doručenému Upovedomeniu o začatí exekúcie zo dňa 18. 02. 2015, EX 4/2015 ako aj voči celej prebiehajúcej exekúcii námietky a to z dôvodu, že z Osvedčenia o dedičstve č. k.: 39 D 695/2004 zo dňa 08. 12. 2004 vyplýva, že poručiteľ ⬛⬛⬛⬛, nar. ⬛⬛⬛⬛ (pôvodne ako žalovaný v 5. rade) zomrel dňa ⬛⬛⬛⬛ a na základe Osvedčenia o dedičstve sa stala dedičkou po poručiteľovi ⬛⬛⬛⬛, nar. ⬛⬛⬛⬛, bytom ⬛⬛⬛⬛.

V zmysle Osvedčenia o dedičstve, č. k.: 39 D 695/2004 zo dňa 08. 12. 2004, všeobecná cena majetku poručiteľa bola vo výške 473 800,00 Sk, výška dlhov poručiteľa bola vo výške 307 671,00 Sk a čistá hodnota dedičstva bola vo výške 166 129,00 Sk t. j. 5.514,47 Eur.

V zmysle §-u 470 ods. 1 Občianskeho zákonníka dedič zodpovedá do výšky ceny nadobudnutého dedičstva za primerané náklady spojené s pohrebom poručiteľa a za poručiteľove dlhy, ktoré na neho prešli poručiteľovou smrťou.

Dedenie nemá byť pre dediča majetkovým rizikom. Preto dedič zodpovedá za pasíva dedičstva iba do výšky nadobudnutého dedičstva. Ak je viac dedičov zodpovedajú podľa pomeru toho, čo z dedičstva nadobudli, k cene celého dedičstva. V zmysle Osvedčenia o dedičstve zo dňa 08. 12. 2004 podľa ust. § 175zca ods. 1 písm. a) O. s. p. a § 481 Občianskeho zákonníka, dedičstvo po poručiteľovi nadobudla jediná dedička zo zákona v II. skupine zákonných dedičov, matka poručiteľa a teda sťažovateľka.

Z citovaného zákonného ustanovenia jednoznačne vyplýva, že sťažovateľka môže za pasíva dedičstva zodpovedať maximálne do výšky 5.514,47 Eur a preto jej v exekučnom konaní Ex 4/2015 vedenom na Exekútorskom úrade Ing. JUDr. Bohumila Husťáka, so sídlom Žriedlová č. 3, 040 01 Košice nemôže byť uložená povinnosť na úhradu dlžnej čiastky vo výške 20.420,72 Eur, tak ako to vyplýva z Upovedomenia o začatí exekúcie a o spôsobe vykonania exekúcie zo dňa 18. 02. 2015.

Ochrana dediča podľa vyššie cit. ustanovenia spočíva v tom, že jeho zodpovednosť voči veriteľom je obmedzená cenou nadobudnutého dedičstva.

Zmyslom tejto úpravy je, aby sa dedič dedením nedostal do horšej majetkovej situácie, než akú mal pred dedením, a aby bol chránený pred negatívnym dopadom dedenia. Zodpovednosť má iba ten dedič, ktorý skutočne dedičstvo nadobudol. Kto dedil a v akej hodnote, je známe a aj potvrdené rozhodnutím súdu o dedičstve alebo osvedčením o dedičstve, ktoré vydá notár. Z týchto rozhodnutí je zrejmé, v akej (čistej) hodnote dedič dedičstvo nadobudol (uznesenie Najvyššieho súdu zo dňa 29. 9. 2010, sp. zn. 4 Obo 74/2010)...

Porušovateľ sa voči sťažovateľke dopustil odmietnutia spravodlivosti (denegatio iustitie). Tým, že Okresný súd Košice - okolie neodôvodnil svoje rozhodnutie vo vzťahu k sťažovateľke a nezaoberal sťažovateľkou podanými námietkami, a to ani v Uznesení Okresného súdu Košice-okolie, č. k.: 17 Er/252/2015 zo dňa 22. 04. 2015 a ani v Opravnom Uznesení Okresného súdu Košice-okolie, č. k.: 17 Er/252/2015 zo dňa 03. 06. 2015 porušil základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatísťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛... podľa čl. 46 ods. 1, čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice-okolie v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Er/252/2015 a jeho Uznesením pod sp. zn.: 17 Er/252/2015 zo dňa 22. 04. 2015 ako aj Opravným Uznesením pod sp. zn.: 17 Er/252/2015 zo dňa 03. 06. 2015 porušené bolo.

2. Ústavný súd SR týmto zrušuje Uznesenie Okresného súdu Košice-okolie pod sp. zn.: 17 Er/252/2015 zo 22. 04. 2015 ako aj Opravné Uznesenie pod sp. zn. č.: 17 Er/252/2015 zo dňa 03. 06. 2015 vo vzťahu k ⬛⬛⬛⬛... a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. ⬛⬛⬛⬛... sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 2.000,00 Eur...

4. Okresný súd Košice-okolie je povinný nahradiť sťažovateľke trovy konania vo výške 296,44 Eur...“

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb aleboprávnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonompredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súduz 22. apríla 2015 v spojení s opravným uznesením z 3. júna 2015.

Ústavný súd v súvislosti so skúmaním podmienok konania o podanej sťažnostiv rámcijejpredbežnéhoprerokovaniazistil,žeokresnýsúduznesenímsp. zn. 17 Er 252/2015 z 22. apríla 2015 rozhodol tak, že exekúciu v sume 1 015 €na vymoženie istiny zastavil, v súvislosti s tým upravil vymáhaný úrok bližšiešpecifikovaný vo výroku označeného uznesenia a námietky povinných proti exekúciizamietol. Dňa 26. mája 2015 sťažovateľka okresnému súdu doručila návrh na zmenuuznesenia tohto súdu sp. zn. 17 Er 252/2015 z 22. apríla 2015 (ďalej len „návrh na zmenuuznesenia z 22. apríla 2015“) a zároveň proti označenému rozhodnutiu okresného súdupodala v ten istý deň aj dovolanie. Okresný súd vydal 3. júna 2015 v súlade s § 167 ods. 2v spojení s § 164 Občianskeho súdneho poriadku opravné uznesenie, ktorým vykonalopravu textu odôvodnenia uznesenia okresného súdu z 22. apríla 2015, keďže„pri písomnom vyhotovení uznesenia o zastavení exekúcie došlo k prehliadnutiu podania povinnej označeného ako námietky zo dňa 26. 2. 2015, ktoré nebolo zapísané textu odôvodnenia, aj keď v odseku treťom riadku prvom je vyznačené, že bolo súdom zohľadnené, preto bolo potrebné vykonať opravu“(citované z uznesenia okresného súduč. k. 17 Er 252/2015-88 z 3. júna 2015, pozn.). Proti uzneseniu okresného súduz 3. júna 2015 mala sťažovateľka právo podať odvolanie, ktoré však nepodala.

Pri posudzovaní sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity, na ktoromje založená jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Zmysela účel subsidiárneho postavenia ústavného súdu pri ochrane základných práv a slobôdspočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučneúlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverenýchkompetencií. Právomoc ústavného súdu predstavuje v uvedenom kontexteultima ratioinštitucionálny mechanizmus, ktorej uplatnenie nasleduje až v prípade nefunkčnostivšetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú.Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdupodľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).

Ústavný súd odkazuje aj na svoju doterajšiu judikatúru (m. m. IV. ÚS 177/05),podľa ktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktorézákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytujea na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov, nemožnorozumieť už samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou, ale až rozhodnutieo ňom príslušným orgánom.

V konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci sťažovateľka podaním dovolaniaproti uzneseniu okresného súdu z 22. apríla 2015, ako aj podaním sťažnosti podľa čl. 127ods. 1 ústavy vedome vytvorila stav, keď by o jej veci mali súbežne rozhodovať dva orgánysúdneho typu (Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie jev podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty prijateľné. Vzhľadomna skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci sťažovateľky predchádzauplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súduešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu ako predčasné (m. m. IV. ÚS 142/2010,IV. ÚS 467/2013).

Ústavný súd v ostatnom období aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdupre ľudské práva vo svojej rozhodovacej činnosti zastáva názor (napr. I. ÚS 169/09,I. ÚS 289/09), podľa ktorého v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku(dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosťpovažovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Zároveň ústavný súd v tejto súvislostivo svojej judikatúre uvádza (napr. m. m. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09,IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 453/2010), že lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutío dovolaní sa považuje v zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemuprávoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavnevylučujú. Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľ v prípade podania dovolania podal zároveňaj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za predpokladu, že by dovolací súddospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1ústavy smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu,odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudsképráva z 8. 11. 2007 vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť č. 31419/04, aleborozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolskáverzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54). Na základeuvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľky uplatnenímzásadyratio temporisvo vzťahu k uzneseniu okresného súdu z 22. apríla 2015 odmietolako neprípustnú podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľka namieta porušenie svojich práv aj opravným uznesením okresnéhosúdu z 3. júna 2015.

S prihliadnutím na už spomínaný princíp subsidiarity, na ktorom je založenáprávomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavnýsúd konštatuje, že sťažovateľka mala možnosť domáhať sa preskúmania opravnéhouznesenia okresného súdu z 3. júna 2015 využitím riadneho opravného prostriedkuodvolania. Sťažovateľka tento riadny opravný prostriedok proti opravnému uzneseniuokresného súdu nepodala, a preto je jej sťažnosť aj v tejto časti neprípustná.

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietolsťažnosť sťažovateľky ako celok podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdeako neprípustnú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšíminávrhmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. februára 2016