znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 171/2015-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. marca 2015 v senátezloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a LadislavaOrosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,

,   a ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   zastúpených   advokátomJUDr. Rastislavom   Lenartom,   Pollova   32,   Košice,   ktorou   namietajú   porušenie   svojichzákladných práv podľa čl. 46, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republikypostupom Krajskej prokuratúry v Košiciach vo veci vedenej pod sp. zn. Kc 194/14/8800a jej prípisom č. k. Kc 194/14/8800-10 z 3. októbra 2014, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. decembra2014   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   a ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (spolu ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojichzákladných práv podľa čl. 46, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky(ďalej   len   „ústava“)   postupom   Krajskej   prokuratúry   v   Košiciach   (ďalej   len   „krajskáprokuratúra“)   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   Kc   194/14/8800   a   jej   prípisomč. k. Kc 194/14/8800-10 z 3. októbra 2014 (ďalej aj „napadnutý prípis“).

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   ústavný   súd   zistil,   že   sťažovatelia   sú   účastníkmiexekučného   konania   vedeného   Okresným   súdom   Košice   II   (ďalej   len   „okresný   súd“)pod sp.   zn.   38 Er 2945/2010   v procesnom   postavení   povinných.   Uznesenímsp. zn. 38 Er 2945/2010   z 9.   júla   2012   okresný   súd   vyhlásil   exekúciu   za   neprípustnúa konanie   zastavil.   Proti   tomuto   rozhodnutiu   podali   odvolanie   oprávnení.   Krajský   súdv Košiciach uznesením sp. zn. 1 CoE 58/2013 z 5. februára 2014 uznesenie okresného súduzrušil   a vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie.   Následne   súdna   exekútorka   JUDr.   MariannaVargová vydala 28. júla 2014 exekučný príkaz sp. zn. EX 579/2010 na vykonanie exekúciepredajom nehnuteľností.

Sťažovatelia   v sťažnosti   po   opise   doterajšieho   priebehu   označeného   exekučnéhokonania   poukazujú   na «zmätočnosť   záhlavia   Uznesenia   Krajského   súdu   v   Košiciach, sp. zn. 1 COF 758/ 2013-84, 7210226825 zo dňa 05. 02. 2014, pri údajoch o oprávnených 1.   a   2.,   CHÝBA   ich   identifikácia   ich   dátumov   narodenia   a   tak   isto   považujú   výrok uvedeného uznesenia za neurčitý, neúplný a tak isto aj nevykonateľný pretože ak odvolací súd /citujeme/: „Zrušuje uznesenie v znení opravného uznesenia a vec vracia súdu prvého stupňa   na   ďalšie   konanie.“   /koniec   citácie/,   z   uvedeného   výroku   nie   je   zrejmé   ktoré uznesenie odvolací súd zrušil a následne vrátil na ďalšie konanie, pretože nie je uvedené uznesenie identifikované ani označením súdu a ani spisovou značku».

Podľa názoru sťažovateľov „sa poskytla rozhodnutím odvolacieho súdu neprimeraná majetková, ale aj procesná ochrana a zvýhodnenie oprávneného v 1. a 2. rade, na úkor navrhovateľa   1.   a 2...“, exekučný   príkaz   súdnej   exekútorky   JUDr.   Marianny   Vargovejsp. zn.   EX   579/2010   z 28.   júla   2014   bol   vydaný „predčasne   a   bez   právneho   dôvodu a základu, pretože síce uznesením Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 1 CoE/58/2013-84, 7210226825 zo dňa 05. 02. 2014, bolo zrušené uznesenie v znení opravného uznesenia a vec vrátená súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, avšak uvedený exekučný príkaz sa na starne 2. odvoláva na predmetné uznesenie KS Košice... avšak uznesenie Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 1 CoE/58/2013-84,7210226825 zo dňa 05. 02. 2014, ako sme už uviedli, NEOBSAHUJE PRESNÉ OZNAČENIE VO VÝROKU uznesenia ktoré bolo zrušené a ani označenie opravného uznesenia, navyše uvedený exekučný príkaz neobsahuje označenie NÁSLEDNÉHO   vydaného   uznesenia   prvostupňového   súdu,   ktoré   malo   byť   vydané po vrátení veci, avšak ako uvádzajú navrhovateľ 1. a 2., doposiaľ im takéto uznesenie nebolo doručené, teda zrejme ešte nebolo vydané...“.

V nadväznosti   na   uvedené   podali   sťažovatelia   podnet   na   podanie   mimoriadneho dovolania adresovaný Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“), ktorým sa domáhali „... prešetrenie zákonnosti postupu Súdnej exekútorky JUDr. Marianny Vargovej, so sídlom v Trebišove, Hviezdoslavova č. 1234/4, a zákonnosti vydaného   Exekučného   príkazu   pod   sp.   zn.   EX   579/2010-54   zo   dňa   28.   07.   2014 a po preskúmaní   navrhujeme   uvedený   exekučný   príkaz   zrušiť,   ako   nezákonný   a   vydaný v rozpore zo skutkovým a procesným stavom vec“.

Na   podnet   sťažovateľov   reagovala   krajská   prokuratúra,   ktorá   im   v napadnutomprípise oznámila, že „v konaní Krajského súdu v Košiciach nezistila pochybenia, ktoré by bolo treba napraviť, preto Váš podnet na podanie mimoriadneho dovolania odkladám“.

Sťažovatelia zastávajú názor, že krajská prokuratúra prípisom sp. zn. Kc 194/14/8800z 3. októbra 2014 a postupom, ktorý predchádzal jeho vyhotoveniu, porušila ich základnépráva podľa čl. 46, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, a žiadajú, aby ústavný súd o ichsťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1.   Základné   právo   sťažovateľa   1. ⬛⬛⬛⬛...   a   2. ⬛⬛⬛⬛... upravené v čl. 46, čl. 47, ods. 2, 3, čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajskej prokuratúry Košice v konaní pod sp. zn. Kc 194/14/8800-10, porušené bolo.

2. Rozhodnutie štátneho orgánu – Krajskej prokuratúry Košice v konaní vedenom pod sp. zn. Kc 194/14/8800-10, kde bolo pod týmto číslom vydané rozhodnutie, či písomné stanovisko zo dňa 03. 10. 2014, ktorá nám bolo doručená dňa 22. 10. 2014 sa zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3. Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky sa prikazuje, aby vo veci konala a prikazuje obnoviť stav pred porušením základného práva upraveného v čl. 46, čl. 47, ods. 2, 3, čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

4. Sťažovateľovi 1. ⬛⬛⬛⬛... a 2. ⬛⬛⬛⬛... sa priznáva finančné zadosťučinenie 10.000 Eur (slovom desaťtisíc eur), ktoré je Krajská prokuratúra Košice   povinná   sťažovateľovi   vyplatiť,   do   15   dní   od   právoplatnosti   tohto   rozhodnutia (nálezu).

5. Sťažovateľovi 1. ⬛⬛⬛⬛... a 2. ⬛⬛⬛⬛... priznáva trovy konania/právneho zastúpenia 284,08 Eur /slovom: dvestoosemdesiatštyri eur a 08 centov/, ktoré je povinný Krajská prokuratúra Košice zaplatiť na účet advokáta JUDr. Rastislav Lenarta do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia (nálezu).“

Sťažovatelia sa tiež domáhajú, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť „Uznesenia Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 1 CoE/58/2013-84, 7210226825 zo dňa 05. 02. 2014, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 27. 03. 2014“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či niesú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovaniektorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustnénávrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podanéoneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhomna začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v   tomto   zákone.   Viazanosťústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda toučasťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdomz hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súdrozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahuk tomu   subjektu,   ktorého   označil   za   porušovateľa   svojich   práv.   Platí   to   predovšetkýmv situácii,   keď   je   sťažovateľ   zastúpený   zvoleným   advokátom   (m.   m.   II.   ÚS   19/05,III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).

Vychádzajúc z obsahu petitu, ústavný súd konštatuje, že predmetom sťažnosti jenamietané porušenie základných práv sťažovateľov podľa čl. 46, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48ods. 2 ústavy prípisom krajskej prokuratúry č. k. Kc 194/14/8800-10 z 3. októbra 2014a postupom,   ktorý   predchádzal   jeho   vyhotoveniu.   Na   tom   nič   nemení   skutočnosť,že sťažovatelia v sťažnosti formulujú výhrady aj proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciachsp.   zn.   1   CoE   58/2013   z 5.   februára   2014   a exekučnému   príkazu   súdnej   exekútorkyJUDr. Marianny Vargovej sp. zn. EX 579/2010 z 28. júla 2014. V petite sťažnosti totižsťažovatelia označujú za porušovateľa svojich základných práv len krajskú prokuratúru.Z uvedeného dôvodu mohol ústavný súd predbežne prerokovať sťažnosť sťažovateľovlen v rozsahu namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 46, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl.48 ods. 2 ústavy prípisom krajskej prokuratúry č. k. Kc 194/14/8800-10 z 3. októbra 2014 apostupom, ktorý predchádzal jeho vyhotoveniu.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie jeprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktorému zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorýchpoužitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Z už citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy a § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde vyplýva,že právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach podľa   čl. 127 ods. 1 ústavy jezaložená na princípe subsidiarity.

Zmysel a účel princípu subsidiarity vychádza zo skutočnosti, že ochrana ústavnostinie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohouvšetkých   orgánov   verejnej   moci   v rámci   im   zverených   kompetencií.   Ústavný   súdpredstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý sa uplatní ažv prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov   verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochraneústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomociústavného   súdu   (porovnaj   m.   m.   III.   ÚS   149/04,   IV.   ÚS   135/05,   II.   ÚS   156/09,I. ÚS 480/2013).

Princíp   subsidiarity   právomoci ústavného   súdu   je   ústavným   príkazom   pre   každúosobu.   Preto   každý,   kto   namieta   porušenie   svojho   základného   práva,   musí   rešpektovaťpostupnosť tejto ochrany a predtým, než podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranuten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu (IV.ÚS 128/04).

Podľa   §   31   ods.   1   zákona   č.   153/2001   Z.   z.   o   prokuratúre   v   znení   neskoršíchpredpisov   (ďalej len   „zákon o   prokuratúre“) prokurátor preskúmava   zákonnosť postupua rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánova súdov v rozsahu vymedzenom zákonom aj na základe podnetu, pričom je oprávnenývykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľaosobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.

Podľa   §   34   ods.   1   zákona   o   prokuratúre   podávateľ   podnetu   môže   žiadaťo preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybavínadriadený prokurátor (§ 54 ods. 2).

Podľa § 34 ods. 2 zákona o prokuratúre ďalší opakovaný podnet v tej istej vecivybaví nadriadený prokurátor uvedený v odseku 1 len vtedy, ak obsahuje nové skutočnosti.Ďalším opakovaným podnetom sa rozumie v poradí tretí a ďalší podnet, v ktorom podávateľpodnetu prejavuje nespokojnosť s vybavením svojich predchádzajúcich podnetov v tej istejveci.

Podľa   §   35   ods.   1   zákona   o   prokuratúre   pri   vybavovaní   podnetu   je   prokurátorpovinný prešetriť všetky okolnosti rozhodné na posúdenie, či došlo k porušeniu zákonaalebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu, či sú splnené podmienky na podanienávrhu na začatie konania pred súdom alebo na podanie opravného prostriedku, či môževstúpiť   do   už   začatého   konania   pred   súdom   alebo   vykonať   iné   opatrenia,   na   ktorýchvykonanie je podľa zákona oprávnený.

Ústavný súd aj v predchádzajúcich konaniach vyslovil právny názor, že vynechanietohto prostriedku nápravy (opakovaného podnetu, príp. ďalšieho opakovaného podnetu)v rámci sústavy orgánov prokuratúry nemožno nahrádzať podaním sťažnosti v konaní predústavným   súdom,   pretože   takto   by   sa   obmedzila   možnosť   týchto   orgánov   vo   vlastnejkompetencii nielen preveriť skutočnosti, ktoré tvrdí sťažovateľ, ale aj prijať opatrenia podľazákona o prokuratúre, ktoré by účinne napomáhali odstráneniu procesných alebo faktickýchprekážok zákonného postupu (napr. I. ÚS 186/05, IV. ÚS 53/05, III. ÚS 295/2010).

Podľa   právneho   názoru   ústavného   súdu   podanie   opakovaného   podnetu,   prípadneďalšieho   opakovaného   podnetu   podľa   príslušných   ustanovení   zákona   o   prokuratúreposkytujú sťažovateľom účinnú ochranu ich práv a slobôd (I. ÚS 112/06, II. ÚS 94/06,III. ÚS 343/08).

Zo sťažnosti ani z priloženej dokumentácie nevyplýva, že by sťažovatelia podaligenerálnej prokuratúre opakovaný podnet, ktorým by sa domáhali preskúmania záverovkrajskej   prokuratúry,   hoci   im   to   zákon   o   prokuratúre   umožňuje,   čo   zakladá   dôvodna odmietnutie ich sťažnosti ako neprípustnej.

Zároveň   ústavný   súd   v konkrétnych   okolnostiach   posudzovanej   veci   poukazujena skutočnosť,   že   právo   podať   mimoriadne   dovolanie   patrí   do   výlučnej   právomocigenerálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“), a nie jenárokovateľným   právom   účastníka   konania.   Zákonné   predpoklady   na   podaniemimoriadneho dovolania sú upravené v ustanoveniach § 243e a nasl. Občianskeho súdnehoporiadku,   z   ktorých   jednoznačne   vyplýva,   že   ide   o mimoriadny   opravný   prostriedok,ktorého   využitie   ako   procesného   inštitútu   patrí   výlučne   generálnemu   prokurátorovi.To znamená,   že   nejde   o   základné   právo   sťažovateľov,   ktoré   by   bolo   možné   zahrnúťpod ochranu čl. 46 ods. 1 ústavy, príp. iného ustanovenia ústavy. Ústavný súd vo svojejkonštantnej   judikatúre   v tejto   súvislosti   opakovane   uvádza,   že   na   vyhovenie   podnetufyzických osôb alebo právnických osôb na podanie mimoriadneho dovolania neexistujeprávny nárok, t. j. osobe, ktorá takýto podnet podala, nevzniká právo na jeho prijatie,resp. akceptovanie, a teda generálny prokurátor nemá povinnosť takémuto podnetu vyhovieť.Je   na   voľnej   úvahe   generálneho   prokurátora   rozhodnúť   o   tom,   či   podá,   alebo   nepodámimoriadne dovolanie. Ústavný súd v tejto súvislosti viackrát vyslovil, že oprávnenie napodanie   mimoriadneho   dovolania   nemá   charakter   práva,   ktorému   je poskytovanáústavnoprávna   ochrana   (I. ÚS 19/01,   II.   ÚS   176/03,   IV.   ÚS   344/04,   II. ÚS 144/05,I. ÚS 147/2010).

Vzhľadom na uvedené možno uzavrieť, že sťažovatelia nemali na základe svojhopodnetu právny nárok na podanie mimoriadneho dovolania, a preto odložením ich podnetuna   podanie   mimoriadneho   dovolania   nemohlo   dôjsť   k porušeniu   ich   základných   právgarantovaných   ústavou,   čo   zakladá   dôvod   na   odmietnutie   ich   sťažnosti   ako   zjavneneopodstatnenej.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   odmietol   sťažnosťsťažovateľov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súd ako neprípustnú a zároveň tiež akozjavne neopodstatnenú.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá,   rozhodovanie   o   ďalších   procesných   návrhochsťažovateľov   v   uvedenej   veci   stratilo   opodstatnenie,   a   preto   sa   nimi   ústavný   súd   užnezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. marca 2015