SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 171/2015-14
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. marca 2015 v senátezloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a LadislavaOrosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,
, a ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpených advokátomJUDr. Rastislavom Lenartom, Pollova 32, Košice, ktorou namietajú porušenie svojichzákladných práv podľa čl. 46, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republikypostupom Krajskej prokuratúry v Košiciach vo veci vedenej pod sp. zn. Kc 194/14/8800a jej prípisom č. k. Kc 194/14/8800-10 z 3. októbra 2014, a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. decembra2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, a ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (spolu ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojichzákladných práv podľa čl. 46, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky(ďalej len „ústava“) postupom Krajskej prokuratúry v Košiciach (ďalej len „krajskáprokuratúra“) vo veci vedenej pod sp. zn. Kc 194/14/8800 a jej prípisomč. k. Kc 194/14/8800-10 z 3. októbra 2014 (ďalej aj „napadnutý prípis“).
Zo sťažnosti a z jej príloh ústavný súd zistil, že sťažovatelia sú účastníkmiexekučného konania vedeného Okresným súdom Košice II (ďalej len „okresný súd“)pod sp. zn. 38 Er 2945/2010 v procesnom postavení povinných. Uznesenímsp. zn. 38 Er 2945/2010 z 9. júla 2012 okresný súd vyhlásil exekúciu za neprípustnúa konanie zastavil. Proti tomuto rozhodnutiu podali odvolanie oprávnení. Krajský súdv Košiciach uznesením sp. zn. 1 CoE 58/2013 z 5. februára 2014 uznesenie okresného súduzrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Následne súdna exekútorka JUDr. MariannaVargová vydala 28. júla 2014 exekučný príkaz sp. zn. EX 579/2010 na vykonanie exekúciepredajom nehnuteľností.
Sťažovatelia v sťažnosti po opise doterajšieho priebehu označeného exekučnéhokonania poukazujú na «zmätočnosť záhlavia Uznesenia Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 1 COF 758/ 2013-84, 7210226825 zo dňa 05. 02. 2014, pri údajoch o oprávnených 1. a 2., CHÝBA ich identifikácia ich dátumov narodenia a tak isto považujú výrok uvedeného uznesenia za neurčitý, neúplný a tak isto aj nevykonateľný pretože ak odvolací súd /citujeme/: „Zrušuje uznesenie v znení opravného uznesenia a vec vracia súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.“ /koniec citácie/, z uvedeného výroku nie je zrejmé ktoré uznesenie odvolací súd zrušil a následne vrátil na ďalšie konanie, pretože nie je uvedené uznesenie identifikované ani označením súdu a ani spisovou značku».
Podľa názoru sťažovateľov „sa poskytla rozhodnutím odvolacieho súdu neprimeraná majetková, ale aj procesná ochrana a zvýhodnenie oprávneného v 1. a 2. rade, na úkor navrhovateľa 1. a 2...“, exekučný príkaz súdnej exekútorky JUDr. Marianny Vargovejsp. zn. EX 579/2010 z 28. júla 2014 bol vydaný „predčasne a bez právneho dôvodu a základu, pretože síce uznesením Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 1 CoE/58/2013-84, 7210226825 zo dňa 05. 02. 2014, bolo zrušené uznesenie v znení opravného uznesenia a vec vrátená súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, avšak uvedený exekučný príkaz sa na starne 2. odvoláva na predmetné uznesenie KS Košice... avšak uznesenie Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 1 CoE/58/2013-84,7210226825 zo dňa 05. 02. 2014, ako sme už uviedli, NEOBSAHUJE PRESNÉ OZNAČENIE VO VÝROKU uznesenia ktoré bolo zrušené a ani označenie opravného uznesenia, navyše uvedený exekučný príkaz neobsahuje označenie NÁSLEDNÉHO vydaného uznesenia prvostupňového súdu, ktoré malo byť vydané po vrátení veci, avšak ako uvádzajú navrhovateľ 1. a 2., doposiaľ im takéto uznesenie nebolo doručené, teda zrejme ešte nebolo vydané...“.
V nadväznosti na uvedené podali sťažovatelia podnet na podanie mimoriadneho dovolania adresovaný Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“), ktorým sa domáhali „... prešetrenie zákonnosti postupu Súdnej exekútorky JUDr. Marianny Vargovej, so sídlom v Trebišove, Hviezdoslavova č. 1234/4, a zákonnosti vydaného Exekučného príkazu pod sp. zn. EX 579/2010-54 zo dňa 28. 07. 2014 a po preskúmaní navrhujeme uvedený exekučný príkaz zrušiť, ako nezákonný a vydaný v rozpore zo skutkovým a procesným stavom vec“.
Na podnet sťažovateľov reagovala krajská prokuratúra, ktorá im v napadnutomprípise oznámila, že „v konaní Krajského súdu v Košiciach nezistila pochybenia, ktoré by bolo treba napraviť, preto Váš podnet na podanie mimoriadneho dovolania odkladám“.
Sťažovatelia zastávajú názor, že krajská prokuratúra prípisom sp. zn. Kc 194/14/8800z 3. októbra 2014 a postupom, ktorý predchádzal jeho vyhotoveniu, porušila ich základnépráva podľa čl. 46, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, a žiadajú, aby ústavný súd o ichsťažnosti nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa 1. ⬛⬛⬛⬛... a 2. ⬛⬛⬛⬛... upravené v čl. 46, čl. 47, ods. 2, 3, čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajskej prokuratúry Košice v konaní pod sp. zn. Kc 194/14/8800-10, porušené bolo.
2. Rozhodnutie štátneho orgánu – Krajskej prokuratúry Košice v konaní vedenom pod sp. zn. Kc 194/14/8800-10, kde bolo pod týmto číslom vydané rozhodnutie, či písomné stanovisko zo dňa 03. 10. 2014, ktorá nám bolo doručená dňa 22. 10. 2014 sa zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.
3. Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky sa prikazuje, aby vo veci konala a prikazuje obnoviť stav pred porušením základného práva upraveného v čl. 46, čl. 47, ods. 2, 3, čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
4. Sťažovateľovi 1. ⬛⬛⬛⬛... a 2. ⬛⬛⬛⬛... sa priznáva finančné zadosťučinenie 10.000 Eur (slovom desaťtisíc eur), ktoré je Krajská prokuratúra Košice povinná sťažovateľovi vyplatiť, do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia (nálezu).
5. Sťažovateľovi 1. ⬛⬛⬛⬛... a 2. ⬛⬛⬛⬛... priznáva trovy konania/právneho zastúpenia 284,08 Eur /slovom: dvestoosemdesiatštyri eur a 08 centov/, ktoré je povinný Krajská prokuratúra Košice zaplatiť na účet advokáta JUDr. Rastislav Lenarta do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia (nálezu).“
Sťažovatelia sa tiež domáhajú, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť „Uznesenia Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 1 CoE/58/2013-84, 7210226825 zo dňa 05. 02. 2014, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 27. 03. 2014“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či niesú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovaniektorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustnénávrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podanéoneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhomna začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosťústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda toučasťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdomz hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súdrozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahuk tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkýmv situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05,III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).
Vychádzajúc z obsahu petitu, ústavný súd konštatuje, že predmetom sťažnosti jenamietané porušenie základných práv sťažovateľov podľa čl. 46, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48ods. 2 ústavy prípisom krajskej prokuratúry č. k. Kc 194/14/8800-10 z 3. októbra 2014a postupom, ktorý predchádzal jeho vyhotoveniu. Na tom nič nemení skutočnosť,že sťažovatelia v sťažnosti formulujú výhrady aj proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciachsp. zn. 1 CoE 58/2013 z 5. februára 2014 a exekučnému príkazu súdnej exekútorkyJUDr. Marianny Vargovej sp. zn. EX 579/2010 z 28. júla 2014. V petite sťažnosti totižsťažovatelia označujú za porušovateľa svojich základných práv len krajskú prokuratúru.Z uvedeného dôvodu mohol ústavný súd predbežne prerokovať sťažnosť sťažovateľovlen v rozsahu namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 46, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl.48 ods. 2 ústavy prípisom krajskej prokuratúry č. k. Kc 194/14/8800-10 z 3. októbra 2014 apostupom, ktorý predchádzal jeho vyhotoveniu.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie jeprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktorému zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorýchpoužitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.
Z už citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy a § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde vyplýva,že právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy jezaložená na princípe subsidiarity.
Zmysel a účel princípu subsidiarity vychádza zo skutočnosti, že ochrana ústavnostinie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohouvšetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súdpredstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý sa uplatní ažv prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochraneústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomociústavného súdu (porovnaj m. m. III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, II. ÚS 156/09,I. ÚS 480/2013).
Princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každúosobu. Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovaťpostupnosť tejto ochrany a predtým, než podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranuten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu (IV.ÚS 128/04).
Podľa § 31 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“) prokurátor preskúmava zákonnosť postupua rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánova súdov v rozsahu vymedzenom zákonom aj na základe podnetu, pričom je oprávnenývykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľaosobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.
Podľa § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre podávateľ podnetu môže žiadaťo preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybavínadriadený prokurátor (§ 54 ods. 2).
Podľa § 34 ods. 2 zákona o prokuratúre ďalší opakovaný podnet v tej istej vecivybaví nadriadený prokurátor uvedený v odseku 1 len vtedy, ak obsahuje nové skutočnosti.Ďalším opakovaným podnetom sa rozumie v poradí tretí a ďalší podnet, v ktorom podávateľpodnetu prejavuje nespokojnosť s vybavením svojich predchádzajúcich podnetov v tej istejveci.
Podľa § 35 ods. 1 zákona o prokuratúre pri vybavovaní podnetu je prokurátorpovinný prešetriť všetky okolnosti rozhodné na posúdenie, či došlo k porušeniu zákonaalebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu, či sú splnené podmienky na podanienávrhu na začatie konania pred súdom alebo na podanie opravného prostriedku, či môževstúpiť do už začatého konania pred súdom alebo vykonať iné opatrenia, na ktorýchvykonanie je podľa zákona oprávnený.
Ústavný súd aj v predchádzajúcich konaniach vyslovil právny názor, že vynechanietohto prostriedku nápravy (opakovaného podnetu, príp. ďalšieho opakovaného podnetu)v rámci sústavy orgánov prokuratúry nemožno nahrádzať podaním sťažnosti v konaní predústavným súdom, pretože takto by sa obmedzila možnosť týchto orgánov vo vlastnejkompetencii nielen preveriť skutočnosti, ktoré tvrdí sťažovateľ, ale aj prijať opatrenia podľazákona o prokuratúre, ktoré by účinne napomáhali odstráneniu procesných alebo faktickýchprekážok zákonného postupu (napr. I. ÚS 186/05, IV. ÚS 53/05, III. ÚS 295/2010).
Podľa právneho názoru ústavného súdu podanie opakovaného podnetu, prípadneďalšieho opakovaného podnetu podľa príslušných ustanovení zákona o prokuratúreposkytujú sťažovateľom účinnú ochranu ich práv a slobôd (I. ÚS 112/06, II. ÚS 94/06,III. ÚS 343/08).
Zo sťažnosti ani z priloženej dokumentácie nevyplýva, že by sťažovatelia podaligenerálnej prokuratúre opakovaný podnet, ktorým by sa domáhali preskúmania záverovkrajskej prokuratúry, hoci im to zákon o prokuratúre umožňuje, čo zakladá dôvodna odmietnutie ich sťažnosti ako neprípustnej.
Zároveň ústavný súd v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci poukazujena skutočnosť, že právo podať mimoriadne dovolanie patrí do výlučnej právomocigenerálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“), a nie jenárokovateľným právom účastníka konania. Zákonné predpoklady na podaniemimoriadneho dovolania sú upravené v ustanoveniach § 243e a nasl. Občianskeho súdnehoporiadku, z ktorých jednoznačne vyplýva, že ide o mimoriadny opravný prostriedok,ktorého využitie ako procesného inštitútu patrí výlučne generálnemu prokurátorovi.To znamená, že nejde o základné právo sťažovateľov, ktoré by bolo možné zahrnúťpod ochranu čl. 46 ods. 1 ústavy, príp. iného ustanovenia ústavy. Ústavný súd vo svojejkonštantnej judikatúre v tejto súvislosti opakovane uvádza, že na vyhovenie podnetufyzických osôb alebo právnických osôb na podanie mimoriadneho dovolania neexistujeprávny nárok, t. j. osobe, ktorá takýto podnet podala, nevzniká právo na jeho prijatie,resp. akceptovanie, a teda generálny prokurátor nemá povinnosť takémuto podnetu vyhovieť.Je na voľnej úvahe generálneho prokurátora rozhodnúť o tom, či podá, alebo nepodámimoriadne dovolanie. Ústavný súd v tejto súvislosti viackrát vyslovil, že oprávnenie napodanie mimoriadneho dovolania nemá charakter práva, ktorému je poskytovanáústavnoprávna ochrana (I. ÚS 19/01, II. ÚS 176/03, IV. ÚS 344/04, II. ÚS 144/05,I. ÚS 147/2010).
Vzhľadom na uvedené možno uzavrieť, že sťažovatelia nemali na základe svojhopodnetu právny nárok na podanie mimoriadneho dovolania, a preto odložením ich podnetuna podanie mimoriadneho dovolania nemohlo dôjsť k porušeniu ich základných právgarantovaných ústavou, čo zakladá dôvod na odmietnutie ich sťažnosti ako zjavneneopodstatnenej.
Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosťsťažovateľov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súd ako neprípustnú a zároveň tiež akozjavne neopodstatnenú.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhochsťažovateľov v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd užnezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. marca 2015