znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 171/2013-30

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   22.   októbra   2013 v senáte   zloženom   z   predsedu   Juraja   Horvátha   a   zo   sudcov   Sergeja   Kohuta   a   Lajosa Mészárosa   prerokoval   prijatú   sťažnosť   spoločnosti   K.,   Česká   republika,   zastúpenej advokátom Mgr. A. S., Česká republika (spolupracujúci advokát JUDr. I. H., B.), vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   v   konaní   vedenom   Najvyšším   súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 5 Cdo 137/2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 137/2012 p o r u š i l   základné právo spoločnosti K. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   5   Cdo   137/2012 z 29. októbra 2012   z r u š u j e   a vec   v r a c i a   na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k. II. ÚS 171/2013-10 z 28. februára 2013 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti K., Česká republika (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 5 Cdo 137/2012.

Podľa   § 30 ods.   2   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   prerokoval ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľka podaním z 2. augusta 2013 a najvyšší súd vo vyjadrení z 22. mája 2013 vyslovili súhlas, aby sa upustilo od ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   vychádzal   pritom   z   listinných   dôkazov   a   vyjadrení nachádzajúcich sa v jeho spise.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka podala súdnej exekútorke návrh na začatie exekučného konania na vymoženie jej pohľadávky vyplývajúcej z rozhodcovského nálezu rozhodcu Mgr. R. S. z 1. novembra 2006, ktorým bolo I. L. (ďalej len „povinná“) uložené zaplatiť   sťažovateľke   čiastku   32 113,51 Sk   (1 065,97 €)   s príslušenstvom.   Ide o rozhodcovský   nález   vydaný   v   Českej   republike,   teda   z   hľadiska   exekučného   konania vedeného v Slovenskej republike ide o cudzie rozhodnutie. Súdna exekútorka požiadala Okresný súd Brezno (ďalej len „okresný súd“) o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podľa § 44 Exekučného poriadku. Okresný súd 16. januára 2008 poveril súdnu exekútorku vykonaním   exekúcie.   Následne   však   uznesením   okresného   súdu   č. k.   6   Er   28/2008-21 zo 14. marca 2011 bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú a bola zastavená. Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 15 CoE 368/2011-57 z 10. januára   2012   bolo   na   základe   odvolania   sťažovateľky   uznesenie   okresného   súdu potvrdené. Oba všeobecné súdy dospeli k záveru, že sťažovateľka nepreukázala splnenie všetkých   podmienok   čl.   22   a   čl.   23   Zmluvy   medzi   Českou   republikou   a   Slovenskou republikou   o   právnej   pomoci   poskytovanej   justičnými   orgánmi   a   o   úprave   niektorých právnych   vzťahov   v   občianskych   a   trestných   veciach   (ďalej   len „zmluva“).   Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 137/2012 z 29. októbra 2012 bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľky proti uzneseniu krajského súdu. Uznesenie najvyššieho súdu bolo právnemu zástupcovi sťažovateľky doručené 26. novembra 2012.

Podľa   názoru   sťažovateľky   uznesením   najvyššieho   súdu   došlo   k   porušeniu   jej označených práv podľa ústavy a dohovoru. Najvyšší súd nesprávne odmietol dovolanie s tým,   že   dovolaním   napadnuté   uznesenie   nevykazuje   znaky   žiadneho   z   rozhodnutí uvedených v § 239 Občianskeho súdneho poriadku, a preto dovolanie nie je prípustné. Z tohto dôvodu sa vecnou stránkou prípadu ani nezaoberal a odoprel tak sťažovateľke právo na spravodlivé prerokovanie veci. Sťažovateľka je toho názoru, že dovolaním napadnuté uznesenie vecne spĺňa znaky uznesenia podľa § 239 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku. Totiž návrh na nariadenie exekúcie treba de facto i de iure považovať za návrh na uznanie a výkon rozhodnutia, a preto uznesenia okresného súdu, ale aj krajského súdu sú uzneseniami o   neuznaní cudzieho   rozhodnutia   a o   jeho vyhlásení za   nevykonateľné   na území Slovenskej republiky (najmä pokiaľ sa všeobecné súdy odvolávajú práve na čl. 22 a čl.   23   zmluvy,   ktoré   sa   týkajú   podmienok   uznávania   cudzozemských   rozhodnutí). Skutočnosť,   že exekúcia bola zastavená a toto   zastavenie bolo odôvodnené nesplnením podmienok   na   uznanie   a   výkon   cudzieho   rozhodnutia,   neznamená   nič   iné   než   to,   že všeobecné   súdy   odopreli   uznanie   a   výkon   cudzieho   rozhodnutia   a   vyhlásili   ho   za nevykonateľné.   Preto   je proti   takémuto   uzneseniu   prípustné   dovolanie.   Porušenie   práva na spravodlivý proces nie je iba v tom, že v dôsledku nesprávneho odmietnutia dovolania nebola   vec   z   materiálneho   hľadiska   najvyšším   súdom   prerokovaná,   ale   tiež   v   tom,   že najvyšší súd dôvod odmietnutia dovolania žiadnym spôsobom neuviedol.

Došlo aj k porušeniu princípu res iudicata, ktorý zakazuje rozhodovať dvakrát v tej istej veci. Okresný súd vydal poverenie súdnej exekútorke a až následne takmer po dvoch rokoch exekúciu zastavil práve z dôvodu, že cudzí rozhodcovský nález nemal byť vôbec uznaný pre nesplnenie podmienok   čl.   22   a   čl.   23   zmluvy. Tým,   že okresný   súd   vydal poverenie pre súdneho exekútora, uznal predložený cudzí rozhodcovský nález za spôsobilý exekučný titul a už pred vydaním poverenia musel postupovať v zmysle zmluvy, a teda musel skúmať splnenie podmienok čl. 22 a čl. 23. Je preto logické, že tieto podmienky boli splnené, lebo inak by okresný súd poverenie na vykonanie exekúcie nemohol vydať. Keďže exekúcia   už   prebiehala   na   základe   udeleného   poverenia,   nebolo   možné   v   tomto   štádiu opätovne skúmať splnenie podmienok na uznanie a výkon cudzieho rozhodcovského nálezu (v opačnom prípade by išlo o hrubé porušenie zásady právnej istoty a zásady res iudicata).

Napokon   sťažovateľka   poukazuje   na   skutočnosť,   že   najvyšší   súd   v   prakticky totožných   prípadoch   zaujíma   diametrálne   odlišné   stanoviská.   V   skutkovo   obdobných prípadoch   posúdil   dovolania   ako   prípustné.   Ide   o   uznesenia   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 3 Cdo 14/2012 z 9. februára 2012, sp. zn. 3 Cdo 34/2012 z 13. septembra 2012 a sp. zn. 6 Cdo 77/2012 z 25. apríla 2012.

Sťažovateľka   navrhuje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených článkov ústavy a dohovoru v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. 5 Cdo 137/2012 s tým, aby bolo uznesenie z 29. októbra 2012 zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie.

Z   vyjadrenia   najvyššieho   súdu   č.   k.   KP 3/2013-18 z 22.   mája 2013 doručeného ústavnému súdu 27. mája 2013 vyplýva, že uznesenie najvyššieho súdu obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, pričom jeho výklad a závery nie sú svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené   a   nevyplýva   z   nich   ani   taká   aplikácia   všeobecne   záväzných   právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom   najvyššieho   súdu   nestotožňuje,   nepostačuje   sama   osebe   na   prijatie   záveru o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   uznesenia.   Je   potrebné   poukázať na skutočnosť, že dôvodom na rozhodnutie všeobecných súdov o vyhlásení exekúcie za neprípustnú   a   jej   zastavenie   nebolo   len   nepreukázané   splnenie   všetkých   podmienok uvedených v čl. 22 a 23 zmluvy (t. j. že povinnej bola daná možnosť riadne sa na konaní zúčastniť a rozhodcovský nález spolu s poučením o možnosti podať opravný prostriedok jej bol riadne doručený). Z odôvodnenia rozhodcovského rozsudku vyplýva, že rozhodca sa postavením dlžníka ako spotrebiteľa a charakterom úveru ako spotrebiteľského úveru vôbec nezaoberal. V súvislosti s tvrdenou vadou res iudicata je potrebné poukázať na stanovisko vyjadrené v rozhodnutí R 47/2012, z ktorého vyplýva, že hoci exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom, v exekučnom konaní je   však   zo   zákona   oprávnený   a   povinný   preskúmať   rozhodcovský   rozsudok   z   hľadísk vymedzených v ustanovení § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   rozhodcovskom   konaní“).   Toto   ustanovenie umožňuje exekučnému súdu preskúmať aj materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku. Ak   exekučný   súd   zistí   naplnenie   niektorého   z   dôvodov   uvedených   v   §   45   zákona o rozhodcovskom konaní, je povinný exekučné konanie zastaviť bez ohľadu na to, v akom štádiu   (fáze)   sa   exekučné   konanie nachádza.   Týmto   ustanovením   však   nie   je   vylúčená možnosť exekučného súdu zastaviť exekúciu za splnenia predpokladov uvedených v § 57 Exekučného   poriadku.   Preskúmanie   správnosti   rozhodcovského   rozsudku   exekučným súdom je možné iba v zmysle § 45 ods. 1 písm. c) zákona o rozhodcovskom konaní. Z tohto ustanovenia vyplýva, že rozpor s dobrými mravmi je viazaný na plnenie, nie však na to, či spotrebiteľská zmluva obsahuje neprijateľnú podmienku. Nie každá skutočnosť, ktorá je hodnotená ako neprijateľná podmienka, teda spôsobuje aj rozpor plnenia s dobrými mravmi. Rozhodujúce je, či plnenie odporuje alebo neodporuje dobrým mravom. Len tento zákonný dôvod umožňuje zastaviť exekučné konanie. Námietka veci právoplatne rozhodnutej preto nie je dôvodná. Pokiaľ sťažovateľka poukazovala na odlišné stanoviská najvyššieho súdu v konaniach   vedených   pod   sp.   zn.   3   Cdo   14/2012,   sp.   zn.   3   Cdo   34/2012   a sp.   zn. 6 Cdo 77/2012, tak s jej názorom nie je možné súhlasiť. V konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 14/2012 bola dôvodom zrušenia veci nepreskúmateľnosť rozhodnutia, vo veci sp. zn. 3   Cdo   34/2012   bola   zamietnutá   žiadosť   súdneho   exekútora   o   udelenie   poverenia   (nie zastavené exekučné konanie po udelení poverenia), a keďže išlo o cudzí exekučný titul, dovolanie bolo s poukazom na ustanovenie § 239 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku prípustné. V konaní vedenom pod sp. zn. 6 Cdo 77/2012 bol dôvodom zrušenia veci výskyt vady uvedenej v ustanovení § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku, ktorú   je   dovolací   súd   povinný   skúmať   bez   ohľadu   na   procesnú   prípustnosť   dovolania. O dovolaniach sťažovateľky rozhodol najvyšší súd aj v konaniach vedených pod sp. zn. 2 Cdo 305/2012, sp. zn. 7 Cdo 153/2012, sp. zn. 2 Cdo 31/2012 a sp. zn. 5 Cdo 15/2012, v ktorých   boli   dovolania   odmietnuté.   Viaceré   konania   nie   sú   ešte   rozhodnuté   (9   vecí). Vychádzajúc z uvedeného možno uzavrieť, že niet žiadnej spojitosti medzi posudzovaným uznesením najvyššieho súdu a namietaným porušením označených práv sťažovateľky.

Ústavný súd doručil sťažnosť, uznesenie č. k. II. ÚS 171/2013-10 z 28. februára 2013, vyjadrenie najvyššieho súdu č. k. KP 3/2013-18 z 22. mája 2013, ako aj oznámenie právneho zástupcu sťažovateľky z 2. augusta 2013 povinnej s tým, aby sa aj ona mohla vyjadriť vo veci samej, keďže rozhodnutím ústavného súdu môže byť dotknutá vo svojich právach. Povinná však možnosť vyjadriť sa nevyužila.

II.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 137/2012 z 29. októbra 2012 vyplýva, že ním   bolo   odmietnuté   dovolanie   sťažovateľky   proti   uzneseniu   krajského   súdu   sp.   zn. 15 CoE 368/2011   z   10.   januára   2012.   Keďže   sťažovateľka   vyvodzovala   prípustnosť dovolania z ustanovenia § 239 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku, je potrebné poukázať   na   to,   že   cudzí   exekučný   titul   uznáva   príslušný   súd   tak,   že   vydá   poverenie na vykonanie   exekúcie   (§   42   ods.   4   Exekučného   poriadku).   K   návrhu   na   vykonanie exekúcie bol pripojený rozhodcovský nález rozhodcu Mgr. R. S. z 1. novembra 2006, ktorý sťažovateľka označila za exekučný titul. Tým, že okresný súd udelil súdnej exekútorke poverenie na vykonanie exekúcie na základe uvedeného rozhodcovského nálezu, uznal tento nález ako cudzí exekučný titul v zmysle § 42 ods. 4 Exekučného poriadku. Nešlo pritom o rozhodnutie o vyhlásení cudzieho rozhodnutia za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky, a preto dovolaním napadnuté uznesenie nevykazuje znaky rozhodnutí uvedených v ustanovení § 239 ods. 1 a 2 Občianskeho súdneho poriadku. Sťažovateľka procesné   vady   konania v   zmysle §   237   písm.   a) až g)   Občianskeho   súdneho   poriadku nenamietala   a   žiadna   z   týchto   vád   v   dovolacom   konaní   nevyšla   najavo.   Sťažovateľka v dovolaní namietala, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci [§ 241 ods. 2 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku]. Dovolací súd môže pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia o tomto dovolacom dôvode až vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné (o tento prípad ale vo veci nejde). To isté sa vzťahuje na námietku sťažovateľky súvisiacu s nesprávnym právnym posúdením veci   [§   241   ods.   2   písm.   c)   Občianskeho   súdneho   poriadku].   Možno   preto   zhrnúť,   že v danom   prípade   prípustnosť   dovolania   nemožno   vyvodiť   z ustanovenia   §   239,   ale ani z ustanovenia § 237 Občianskeho súdneho poriadku.

Z uznesení najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 34/2012 z 13. septembra 2012, sp. zn. 3 Cdo 14/2012 z 9. februára 2012, ako aj sp. zn. 6 Cdo 77/2012 z 25. apríla 2012 vyplýva, že vo všetkých týchto veciach vystupovala sťažovateľka ako oprávnená, ktorá v konaniach vedených   okresným   súdom   exekučne   vymáhala   pohľadávky   proti   rôznym   povinným osobám,   pričom   vo   všetkých   prípadoch   exekučným   titulom   boli   rozhodcovské   nálezy rozhodcu Mgr. R. S. so sídlom v Českej republike. Najvyšší súd vo všetkých prípadoch vyhovel dovolaniu sťažovateľky a uznesenia krajského súdu zrušil so súčasným vrátením veci na ďalšie konanie.

Vo veci sp. zn. 3 Cdo 34/2012 okresný súd žiadosť o udelenie poverenia súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie zamietol, pričom krajský súd toto uznesenie okresného súdu potvrdil. Najvyšší súd považoval dovolanie za prípustné podľa § 239 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku. Keďže okresný súd zamietol žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (čo krajský súd potvrdil), treba tieto uznesenia považovať za také, ktorými   sa   rozhodlo   o   uznaní (neuznaní)   cudzieho   rozhodnutia   alebo   o   jeho   vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Vo veci sp. zn. 3 Cdo 14/2012 okresný súd udelil poverenie súdnemu exekútorovi na vykonanie   exekúcie,   avšak   neskorším   uznesením   vyhlásil   exekúciu   za   neprípustnú a zastavil   ju.   Krajský   súd   odvolanie   sťažovateľky   ako   oprávnenej   odmietol   vo   vzťahu k výroku o vyhlásení exekúcie za neprípustnú (keďže proti tomuto výroku nebolo odvolanie prípustné) a potvrdil vo vzťahu k výroku o zastavení konania (keďže zákon ukladá súdu povinnosť zastaviť exekúciu, ktorá bola vyhlásená za neprípustnú). Rozhodnutie krajského súdu považoval najvyšší súd za uznesenie v zmysle § 239 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku, a preto dovolanie považoval za procesne prípustné na základe tohto ustanovenia.

Vo veci sp. zn. 6 Cdo 77/2012 okresný súd udelil poverenie súdnemu exekútorovi na vykonanie   exekúcie,   avšak   neskorším   uznesením   vyhlásil   exekúciu   za   neprípustnú a konanie zastavil. Krajský súd odvolanie sťažovateľky ako oprávnenej odmietol vo vzťahu k výroku o vyhlásení exekúcie za neprípustnú (keďže proti tomuto výroku nebolo odvolanie prípustné) a potvrdil vo vzťahu k výroku o zastavení konania (keďže zákon ukladá súdu povinnosť zastaviť exekúciu, ktorá bola vyhlásená za neprípustnú). Najvyšší súd považoval dovolanie   za   prípustné   podľa   §   237   písm.   f)   Občianskeho   súdneho   poriadku,   keďže k odňatiu   možnosti   konať   pred   súdom   došlo   tým,   že   krajský   súd   odmietol   odvolanie vo vzťahu voči vyhláseniu exekúcie za neprípustnú, lebo bol toho názoru, že proti tomuto výroku   nebolo   odvolanie   prípustné.   Pritom   vzhľadom   na   skutočnosť,   že   proti   výroku o zastavení exekúcie je prípustné odvolanie, pričom predpokladom zastavenia exekúcie bolo jej   vyhlásenie   za   neprípustnú,   rozhodnutím   o   zastavení   exekúcie   treba   rozumieť   nielen výrok o samotnom zastavení exekúcie, ale aj výrok o jej neprípustnosti. Preto najvyšší súd považoval za neudržateľný výklad, podľa ktorého bolo odvolanie prípustné len proti výroku o zastavení exekúcie.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Sťažovateľka   predovšetkým   namieta,   že   dovolaním   napadnuté   uznesenie   treba považovať za uznesenie podľa § 239 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku, a preto jej dovolanie malo byť kvalifikované ako prípustné a meritórne posúdené. Ďalej tvrdí, že v uvedenej   súvislosti   najvyšší   súd   v   iných   svojich   rozhodnutiach   považoval   dovolanie v obdobných   procesnoprávnych   situáciách   za   prípustné.   Napokon   vyslovuje   názor,   že nebola rešpektovaná zásada zákazu znova rozhodovať o veci už rozhodnutej, keďže už pri vydaní poverenia pre súdneho exekútora bol okresný súd povinný skúmať podmienky čl. 22 a čl. 23 zmluvy.

Najvyšší súd je toho názoru, že námietky sťažovateľky neobstoja. Vo vzťahu k prvej námietke   odkazuje   na   odôvodnenie   uznesenia.   V   súvislosti   s   inými   rozhodnutiami najvyššieho súdu, na ktoré sťažovateľka poukazuje, je toho názoru, že tieto veci boli odlišné od teraz skúmanej veci. Napokon zdôrazňuje, že vydanie poverenia súdnemu exekútorovi neznamená, že by následne nebolo možné exekúciu zo zákonných dôvodov zastaviť.

Ústavný súd predovšetkým poznamenáva, že považuje za účelné prvé dve námietky sťažovateľky skúmať spoločne. Sťažovateľka v rámci nich zdôrazňuje, že nielen podľa jej právneho názoru bolo treba podané dovolanie považovať za prípustné v zmysle § 239 ods. 2 písm.   c)   Občianskeho   súdneho   poriadku,   ale   vyplýva   to   aj   z   konkrétne   označených rozhodnutí najvyššieho súdu v iných jej exekučných veciach, v ktorých tiež vystupovala ako oprávnená,   pričom   exekučným   titulom   boli   aj   tu   zahraničné   rozhodcovské   rozsudky. Sťažovateľka teda zároveň namieta nesprávne posudzovanie prípustnosti dovolania v jej veci, ako aj odlišné posudzovanie rovnakej právnej otázky v iných, podľa nej obdobných veciach.

Z   pohľadu   ústavného   súdu   treba   vo   všeobecnosti   zdôrazniť,   že   právne   závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej nemajú charakter precedensu, ktorý   by   ostatných   sudcov   rozhodujúcich   v   obdobných   veciach   zaväzoval   rozhodnúť identicky. Napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu princípu právnej istoty, ale ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (III. ÚS 300/06). Za diskriminačný možno považovať postup, ktorý rovnaké alebo analogické   situácie   rieši   odchylným   spôsobom,   ktorý   nemožno   objektívne   a   rozumne odôvodniť (PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04). K porušeniu princípu právnej istoty môže dôjsť aj nerešpektovaním požiadavky predvídateľnosti súdneho rozhodnutia.

Rozdielna   judikatúra   v   skutkovo   rovnakých,   prípadne   podobných   veciach   je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý   nie   je   založený   na   precedensoch   ako   prameňoch   práva).   K   rozdielnej   judikatúre prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie. Z hľadiska princípu právnej istoty   je   ale   dôležité,   aby   najvyššia   súdna   inštancia   pôsobila   ako   regulátor   konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielne právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach (Beian v. Rumunsko, IV. ÚS 265/09).Obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne relevantnú   otázku   sa   pri   opakovaní   v   rovnakých   podmienkach   dáva   rovnaká   odpoveď (I. ÚS 87/93, III. ÚS 356/06). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o   tej   istej   právnej   otázke   za   rovnakej   alebo   analogickej   skutkovej   situácie,   pokiaľ   ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV. ÚS 209/2010). Aj keď právne závery všeobecných súdov nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter   precedensu,   ktorý   by   ostatných   sudcov   zaväzoval   rozhodovať   v   obdobných veciach   identicky,   napriek   tomu   protichodné   právne   závery   vyslovené   v   analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu princípu právnej istoty, ale ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (IV. ÚS 75/09).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Podľa § 239 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku dovolanie je prípustné tiež   proti   uzneseniu   odvolacieho   súdu,   ktorým   bolo   potvrdené   uznesenie   súdu   prvého stupňa, ak ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Vzhľadom   na   to,   že   podľa   názoru   najvyššieho   súdu   uznesenia   okresného   súdu a krajského súdu nebolo možné považovať za uznesenia o vyhlásení cudzieho rozhodnutia za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky v zmysle ustanovenia § 239 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku, javí sa potrebné z pohľadu ústavného súdu posúdiť,   či   je   tento   právny   názor   najvyššieho   súdu   v   súlade   s   inými   rozhodnutiami najvyššieho súdu uvádzanými sťažovateľkou s tvrdením, že má ísť o analogické prípady. Je   potrebné prisvedčiť   najvyššiemu   súdu,   že   vo veci   sp.   zn. 3   Cdo   34/2012   bol skutkový stav odlišný, keďže došlo k zamietnutiu žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia, teda nie k zastaveniu exekučného konania po udelení poverenia.

Vo veci sp. zn. 6 Cdo 77/2012 okresný súd udelil poverenie na vykonanie exekúcie, avšak neskorším uznesením vyhlásil exekúciu za neprípustnú a konanie zastavil. Krajský súd   odvolanie   sťažovateľky   odmietol   vo   vzťahu   k   výroku   o   vyhlásení   exekúcie   za neprípustnú (keďže proti tomuto výroku nebolo odvolanie prípustné) a potvrdil vo vzťahu k výroku o zastavení konania. Najvyšší súd považoval dovolanie za prípustné podľa § 237 písm.   f)   Občianskeho   súdneho   poriadku,   keďže   bol   toho   názoru,   že   odvolanie   bolo prípustné proti obom výrokom uznesenia okresného súdu. Záver o prípustnosti dovolania v tejto   veci   sa   teda   neopiera   o   ustanovenie   §   239   ods.   2   písm.   c)   Občianskeho   súdneho poriadku.

Napokon,   vo   veci   sp.   zn.   3   Cdo   14/2012   došlo   k   udeleniu   poverenia   súdnemu exekútorovi a neskorším uznesením okresného súdu bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú a zastavená. Krajský súd odmietol odvolanie oprávnenej proti výroku o vyhlásení exekúcie za   neprípustnú   s   tým,   že   odvolanie   proti   tomuto   výroku   nie   je   prípustné,   a   uznesenie potvrdil   vo   vzťahu   k   výroku   o   zastavení   exekúcie.   Najvyšší   súd   považoval   uznesenie krajského súdu za také, aké má na mysli ustanovenie § 239 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku, a preto dovolanie považoval za procesne prípustné. Možno ustáliť, že právny názor vyslovený najvyšším súdom vo veci sp. zn. 3 Cdo 14/2012 sa týka obdobnej skutkovej   a právnej   situácie,   aká   sa   posudzovala   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 5 Cdo 137/2012.

Vychádzajúc z dosiaľ uvedeného možno konštatovať, že právne názory vyslovené najvyšším súdom vo veciach sp. zn. 5 Cdo 137/2012 a sp. zn. 3 Cdo 14/2012 sa v otázke prípustnosti,   resp.   neprípustnosti   dovolania   podľa   §   239   ods.   2   písm.   c)   Občianskeho súdneho   poriadku   zásadným   spôsobom   odlišujú.   Kým   totiž   podľa   právneho   názoru vysloveného vo veci sp. zn. 5 Cdo 137/2012 nejde o rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré má na mysli ustanovenie § 239 ods.   2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku, podľa právneho názoru vysloveného vo veci sp. zn. 3 Cdo 14/2012 je opak pravdou.

Podľa názoru ústavného súdu za situácie, keď sa najvyšší súd odchýlil od právneho názoru   vysloveného   v   inom   jeho   rozhodnutí   týkajúcom   sa   analogického   prípadu [v súvislosti s otázkou prípustnosti dovolania podľa § 239 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho   poriadku],   bolo   jeho   povinnosťou   minimálne   poukázať   na   už   existujúce rozhodnutia   v   identických   právnych   veciach,   ktoré   vychádzajú   z   odlišných   právnych názorov, a na tomto základe zdôvodniť, prečo sa od nich v teraz riešenej právnej veci odkláňa. Ak tak najvyšší súd v danom prípade neurobil, tak tým vážne spochybnil princíp právnej   istoty   ako   jeden   z   princípov   právneho   štátu,   ktorý   sú   pri   svojej   rozhodovacej činnosti povinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci (mutatis mutandis IV. ÚS 383/08, IV. ÚS 75/09). To zakladá arbitrárnosť jeho uznesenia.

S ohľadom na už uvedené preto došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Ústavný súd nepovažuje za dôvodnú poslednú námietku sťažovateľky, podľa ktorej vydaním   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   bola   otázka   spôsobilosti   exekučného   titulu (rozhodcovského rozsudku vydaného v Českej republike) právoplatne vyriešená, a preto už nebolo   možné   neskôr   exekúciu   z   tohto   dôvodu,   resp.   aj   z   tohto   dôvodu   zastaviť   (res iudicata).

Pri riešení uvedenej právnej otázky vychádza ústavný súd z toho, že hoci v rámci rozhodovania   o   udelení,   resp.   neudelení   poverenia   súdnemu   exekútorovi   na   vykonanie exekúcie sa muselo riešiť, či exekučný titul (rozhodcovský rozsudok) zodpovedá kritériám čl. 22 a čl. 23 zmluvy, nemožno vylúčiť, aby sa splnenie týchto podmienok mohlo opätovne skúmať   aj   po   vydaní   poverenia.   K   vydaniu   poverenia   nedochádza   totiž   v   rámci kontradiktórneho   konania,   pretože   všeobecný   súd   o   návrhu   oprávneného   na   vydanie poverenia rozhodne spravidla bez toho, aby sa mohol vyjadriť aj povinný, pričom proti verdiktu, ktorým sa poverenie udelí, nie je prípustné odvolanie. To znamená, že povinný môže   svoje   prípadné   výhrady   týkajúce   sa   napríklad naplnenia   podmienok   podľa   čl.   22 a čl. 23 zmluvy uplatniť spravidla len po vydaní poverenia.

Z   pohľadu   ústavného   súdu   sa   javí   ako   podstatná   aj   okolnosť,   že   okresný   súd a krajský súd rozhodli o zastavení exekúcie v podstate z dvoch zásadných dôvodov, a to jednak pre nesplnenie kritérií vyplývajúcich z čl. 22 a čl. 23 zmluvy, ako aj preto, že sa pri vydaní   exekučného   titulu   nebrala   do   úvahy   spotrebiteľská   povaha   záväzku   povinnej. To znamená,   že   exekúcia   bola   následne   po   vydaní   poverenia   zastavená   aj   z   dôvodu nesplnenia   kritérií   vyplývajúcich   z   čl.   22   a   čl.   23   zmluvy.   Preto   z   hľadiska   podstaty skúmanej   problematiky   sa   javí   ako   rozhodujúca   otázka,   či   zastavenie   exekúcie   pre nesplnenie   podmienok   čl.   22   a   čl.   23   zmluvy,   resp.   potvrdenie   takéhoto   rozhodnutia okresného súdu krajským súdom možno alebo nemožno považovať za rozhodnutie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území   Slovenskej   republiky   v   zmysle   §   239   ods.   2   písm.   c)   Občianskeho   súdneho poriadku.

Ústavný   súd   napokon   poukazuje   na   to,   že   v   zmysle   §   242   ods.   1   Občianskeho súdneho poriadku na také vady konania, ktoré vyplývajú z ustanovenia § 237 Občianskeho súdneho poriadku, je najvyšší súd v dovolacom konaní povinný prihliadnuť aj v prípade, keď takéto vady neboli v podanom dovolaní uplatnené. To znamená, že otázku prípustnosti dovolania z niektorého z dôvodov vyplývajúcich z ustanovenia § 237 Občianskeho súdneho poriadku je najvyšší súd povinný skúmať aj z úradnej moci.

V   danom   prípade   napriek   formálnej   existencii   exekučného   titulu   (zahraničného rozhodcovského rozsudku) došlo k tomu, že exekúcia nebola vykonaná, keď všeobecné súdy   dospeli   k   záveru,   že   z   viacerých   dôvodov   nemožno   predložený   exekučný   titul akceptovať. Hoci to sťažovateľka v podanom dovolaní, ale ani v sťažnosti ústavnému súdu nenamietala, javí sa ako nedostatok zo strany najvyššieho súdu, že sa za tohto stavu nijako nezaoberal otázkou, či uvedenú procesnú situáciu nemožno považovať za taký postup súdu, ktorým   bola   účastníkovi   konania   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom   v   zmysle   §   237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku. Najvyšší súd sa teda mal zaoberať možnosťou prípadnej prípustnosti dovolania v zmysle uvedeného ustanovenia.

Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda   porušili   rozhodnutím   alebo   opatrením,   ústavný   súd   také   rozhodnutie   alebo opatrenie zruší.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o   ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

V   zmysle   citovaných   ustanovení   ústavný   súd   zrušil   uznesenie   najvyššieho   súdu sp. zn. 5 Cdo 137/2012 z 29. októbra 2012 a vec vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).

V ďalšom konaní bude najvyšší súd viazaný právnym názorom ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno   podať   opravný   prostriedok,   treba   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. októbra 2013