znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 171/2012-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. júna 2012 predbežne prerokoval sťažnosti obchodných spoločností J., s. r. o., S., T., s. r. o., S., a H., s. r.   o.,   L.,   zastúpených   advokátkou   JUDr. M.   G.,   Advokátska   kancelária,   K.,   vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozhodnutiami   Daňového   úradu   Košice č. 9818301/1/410890/2012 z 8. marca 2012, č. 9818301/1/393865/2012 zo 7. marca 2012 a č. 9818301/1/410511/2012 z 8. marca 2012 a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti   vedené   pod   sp.   zn.   Rvp   4841/2012,   sp.   zn.   Rvp   4854/2012 a sp. zn. Rvp 4865/2012 s p á j a   na   spoločné   konanie,   ktoré   bude   ďalej   vedené pod sp. zn. II. ÚS 171/2012 (Rvp 4841/2012).

2. Sťažnosti obchodných spoločností J. s. r. o., T., s. r. o., a H., s. r. o., o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. mája 2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti J., s. r. o., S. (ďalej len „sťažovateľka v 1. rade“), pôvodne   vedená   pod   sp. zn. Rvp 4841/2012,   a 14.   mája   2012   boli   doručené   sťažnosti obchodných spoločností T., s. r. o., S. (ďalej len „sťažovateľka v 2. rade“), a H., s. r. o., L. (ďalej   len   „sťažovateľka   v 3.   rade“;   spolu   ďalej   aj   „sťažovateľky“),   pôvodne   vedené pod sp. zn. Rvp 4854/2012 a sp. zn. Rvp 4865/2012, vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),   základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Daňového   úradu   Košice   (ďalej   len „daňový úrad“) a jeho   rozhodnutiami   č. 9818301/1/410890/2012   z 8. marca   2012, č. 9818301/1/393865/2012 zo 7. marca 2012 a č. 9818301/1/410511/2012 z 8. marca 2012.

Z obsahu   sťažností   a ich   príloh   vyplynulo,   že   napadnutým   rozhodnutím č. 9818301/1/410890/2012 z 8. marca 2012 daňový úrad nevyhovel žiadosti sťažovateľky v 1. rade z 30. januára 2012 (doručenej mu 8. februára 2012) o odpustenie zmeškania lehoty na podanie   odvolania   proti   rozhodnutiu   Daňového   úradu   Kráľovský   Chlmec č. 738/230/19616/11/PekZ   zo 4.   augusta   2011,   ktorým   správca   dane uložil   sťažovateľke v 1. rade   ako   daňovému   subjektu   pokutu   v sume   1 659,69   €.   Napadnutým   rozhodnutím č. 9818301/1/393865/2012 zo 7. marca 2012 daňový úrad nevyhovel žiadosti sťažovateľky v 2.   rade   z 30.   januára 2012 (doručenej   mu 8.   februára 2012)   o odpustenie zmeškania lehoty   na podanie   odvolania   proti   rozhodnutiu   Daňového   úradu   Kráľovský   Chlmec č. 738/230/19844/11/PekZ   z 8.   augusta   2011,   ktorým   správca   dane   uložil   sťažovateľke v 2. rade   ako   daňovému   subjektu   pokutu   v sume   1 659,69   €.   Napadnutým   rozhodnutím č. 9818301/1/410511/2012   z 8. marca   2012   daňový   úrad   nevyhovel   ani   žiadosti sťažovateľky v 3. rade z 30. januára 2012 (doručenej mu 8. februára 2012)   o odpustenie zmeškania   lehoty   na podanie   odvolania   proti   rozhodnutiu   Daňového   úradu   Kráľovský Chlmec   č.   738/230/19617/11/PekZ   zo 4.   augusta   2011,   ktorým   správca   dane   uložil sťažovateľke v 3. rade ako daňovému subjektu pokutu v sume 1 659,69 €. Daňový úrad odôvodnil   svoje   rozhodnutia   o nevyhovení   žiadostiam   sťažovateliek   tým,   že „žiadateľ nedodržal   tridsaťdňovú   lehotu   stanovenú   zákonom   na   podanie   žiadosti   o odpustenie zmeškanej   lehoty,   v zákonom   určenej   tridsaťdňovej   lehote   neurobil   aj   zmeškaný   úkon a nepredložil existenciu dôležitých dôvodov na predĺženie tejto zmeškanej lehoty“.

Sťažovateľky považujú predmetné rozhodnutia daňového úradu, ako aj postup, ktorý predchádzal ich vydaniu, za nezákonné.

V odôvodnení sťažností sťažovateľky bližšie uviedli: „Sťažovateľ si je vedomý skutočnosti, že na odpustenie zmeškanej lehoty neexistuje právny   nárok   a   daňový   úrad   je   oprávnený   žiadosti   o   odpustenie   zmeškania   lehoty nevyhovieť, avšak vzniknutá situácia, t. j. že pri úplne totožnom skutkovom a právnom stave žiadosti jedného subjektu (spoločnosti P., s. r. o., pozn.) vyhovené bolo a druhému subjektu vyhovené nebolo, a to bez akéhokoľvek odôvodnenia, nedáva sťažovateľovi žiadnu možnosť oboznámiť   sa   so   všetkými   dôvodmi,   pre   ktoré   jeho   návrhu   vyhovené   nebolo   a   má za následok aj nepreskúmateľnosť takéhoto rozhodnutia.

Správny orgán je v zmysle platného právneho poriadku pri vydávaní rozhodnutia oprávnený   uplatňovať   správnu   úvahu,   ktorá   však   neznamená   ľubovôľu   pri   jeho rozhodovaní.   Správna   úvaha   musí   vždy   vychádzať   zo   skutkového   a   právneho   stavu konkrétnej veci, pričom sa pri jej uplatňovaní musia bezpodmienečne dodržiavať práva daňového subjektu. Vylúčeniu svojvôle pri rozhodovaní správneho orgánu v tomto prípade napomáha aj odôvodnenie rozhodnutia, ktoré dovoľuje účastníkom konania posúdiť, ako daňové orgány v ich veci vyložili a aplikovali príslušné procesné predpisy a akými úvahami sa spravovali pri svojom rozhodovaní o veci samej.

Napokon,   postup,   pri   ktorom   vtedajší   daňový   úrad   Trebišov   žiadosti   jedného daňového   subjektu   bez   ďalšieho   vyhovie   a   iný   daňový   úrad   totožnej   žiadosti   iného daňového subjektu založenej na úplne rovnakom skutkovom a právnom základe nevyhovie, a to bez náležitého odôvodnenia, predstavuje nepochybne aj porušenie princípu právnej istoty a vystavuje sťažovateľa svojvôli daňového úradu....

Sťažovateľ   má   teda   za   to,   že   v   uvedenom   prípade   dovoľovali   právne   predpisy, základné zásady daňového konania a základné princípy právneho štátu daňovému úradu postupovať   len   tým   spôsobom,   že   žiadosti   sťažovateľa   o   odpustenie   zmeškanej   lehoty vyhovie rovnako ako tomu bolo v prípade daňového subjektu P. s.r.o. u daňového úradu Trebišov, alebo tejto žiadosti nevyhovie, avšak takéto rozhodnutie náležite odôvodní... Tým, že tak daňový úrad neučinil, preukázateľne sa dopustil porušenia práva sťažovateľa na inú právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR ako aj čl. 12 ods. 1 Ústavy SR.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľky žiadajú, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že napadnutými rozhodnutiami daňového úradu došlo k porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy, ako aj ich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby napadnuté   rozhodnutia   daňového   úradu   zrušil   a veci   mu   vrátil   na ďalšie   konanie a aby sťažovateľkám priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume po 5 000 € a náhradu trov právneho zastúpenia.

Sťažovateľky   zároveň   uviedli,   že   súčasne   so   sťažnosťou   podali   Krajskému   súdu v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   žalobu   o preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutí daňového   úradu   z   dôvodu,   že   vzhľadom   na   súčasnú   právnu   úpravu   a judikatúru   súdov neexistuje jednoznačný záver o tom, či napadnuté rozhodnutia daňového úradu (správneho orgánu) sú preskúmateľné v rámci správneho súdnictva.

II.

Podľa   §   31a   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj „OSP“).

V   zmysle   §   112   ods.   1   OSP   v   záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom pod sp. zn. Rvp 4841/2012,   sp.   zn.   Rvp   4854/2012   a   sp.   zn.   Rvp   4865/2012   a z neho vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť, ako aj na totožnosť správneho orgánu (daňového úradu),   proti   ktorému   tieto   sťažnosti   smerujú,   rozhodol   ústavný   súd   uplatniac   citované právne normy o spojení týchto sťažností na spoločné konanie tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každú sťažnosť predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   sťažovateľa.   Pri   predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   sťažnosti   alebo   sťažnosti   podané   niekým zjavne   neoprávneným,   ako   aj   sťažnosti   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Na rozhodnutie o podanej sťažnosti nie je daná právomoc ústavného súdu.

Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať   o namietanom   porušení   sťažovateľových   práv   a vecne   sa   zaoberať   iba   tými sťažnosťami,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   v súčasnosti   a nebude   môcť   ani   v budúcnosti domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom   prostredníctvom   iných   právnych prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   to   poskytuje.   Namietané   porušenie   niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

Zo   samotných   sťažností   vyplýva,   že   sťažovateľky   súbežne   so   sťažnosťou   podali krajskému súdu žalobu o preskúmanie zákonností napadnutých rozhodnutí daňového úradu (správneho orgánu) podľa § 247 a nasl. OSP, o ktorých v čase predbežného prerokovania sťažností ústavným súdom nebolo krajským súdom meritórne rozhodnuté.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti možno uzavrieť, že v súčasnom štádiu právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateliek má krajský súd v rámci správneho súdnictva. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.

Ústavné   súdnictvo   a právomoc   ústavného   súdu   sú   vybudované   predovšetkým na zásade   prieskumu   vecí   právoplatne   skončených,   v ktorých   protiústavnosť   nemožno napraviť   iným   spôsobom,   teda   predovšetkým   procesnými   prostriedkami   vyplývajúcimi z príslušných procesných noriem (Občiansky súdny poriadok). Ide o jeden zo základných princípov, ktoré ovládajú konanie pred ústavným súdom, a to o princíp subsidiarity. Zásada subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov   ústavného   súdu do právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v konaní   o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. júna 2012