znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 171/2011-44

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. apríla 2011 predbežne prerokoval sťažnosť J. T., P., zastúpeného advokátom JUDr. B. M., H., vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   v konaniach   vedených Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 44 Cbi 85/2002 a Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 5 Obo 140/2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. T.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. apríla 2011 doručená sťažnosť J. T., P. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) v konaniach vedených Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 44 Cbi 85/2002 a Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 5 Obo 140/2008. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 31. marca 2011.Zo sťažnosti a z pripojených listinných dôkazov vyplýva, že rozsudkom krajského súdu č. k. 44 Cbi 85/2002-437 z 1. októbra 2008 bola zamietnutá žaloba sťažovateľa ako žalobcu proti správcovi konkurznej podstaty úpadcu D., a. s., o určenie pravosti pohľadávky vo   výške   1   580   346   Sk   so   zaradením   do   I.   triedy.   Rozsudok   bol   doručený   právnemu zástupcovi   sťažovateľa   podľa   rukou   písanej   poznámky   17.   októbra   2008.   Na   základe odvolania   sťažovateľa   z   30.   októbra   2008   rozsudkom   najvyššieho   súdu   č. k. 5 Obo 140/2008-499 z 15. decembra 2010 bol rozsudok krajského súdu potvrdený. Podľa rukou písanej poznámky bol rozsudok najvyššieho súdu doručený právnemu zástupcovi sťažovateľa 2. februára 2011. Sťažovateľ podal proti nemu aj dovolanie.

Podľa názoru sťažovateľa všeobecné súdy porušili jeho práva vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru. Najvyšší súd konal a rozhodol o odvolaní   bez   nariadenia   odvolacieho   pojednávania,   hoci   neboli   splnené   zákonné podmienky, pričom viacerými podstatnými námietkami a dôkazmi sa náležitým spôsobom nezaoberal a nevysporiadal. Ďalej sa súdne konanie vyznačovalo zbytočnými prieťahmi, resp. neprebehlo v primeranej lehote. Napokon došlo aj k porušeniu práva na prerokovanie veci na nezávislom a nestrannom súde.

Sťažovateľ   navrhuje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených článkov ústavy a dohovoru v konaniach vedených krajským súdom pod sp. zn. 44 Cbi 85/2002 a najvyšším súdom pod sp. zn. 5 Obo 140/2008, alebo alternatívne iba v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. 5 Obo 140/2008 s tým, aby boli rozsudky krajského súdu z 1. októbra 2008 a najvyššieho súdu z 15. decembra 2010 zrušené a vec vrátená   na   ďalšie   konanie.   Požaduje   tiež   finančné   zadosťučinenie   od   najvyššieho   súdu vo výške 50 000 € a náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

2. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy, alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

3.   Na   rozhodnutie   o   tej   časti   sťažnosti,   ktorá   smeruje   proti   konaniu   vedenému krajským súdom pod sp. zn. 44 Cbi 85/2002 a najvyšším súdom pod sp. zn. 5 Obo 140/2008 pre porušenie čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy (s výnimkou porušenia základného práva na súdne konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy), ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru (s výnimkou práva na súdne konanie v primeranej lehote), nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako   to   vyplýva   z   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy,   právomoc   ústavného   súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, ak o ochrane týchto základných práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Proti   rozsudku   krajského   súdu   bolo   prípustné   odvolanie   ako   riadny   opravný prostriedok,   o   ktorom   rozhodoval   v   odvolacom   konaní najvyšší   súd,   a   preto   právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa vo vzťahu voči krajskému súdu mal najvyšší súd v odvolacom konaní. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu. Obdobne   proti   rozsudku   najvyššieho   súdu   ako   odvolacieho   súdu   bolo   možné   podať dovolanie,   čo   sťažovateľ   aj   využil.   Preto   v   súčasnosti   právomoc   poskytnúť   ochranu označeným právam sťažovateľa vo vzťahu voči odvolaciemu rozsudku najvyššieho súdu má najvyšší súd v rámci dovolacieho konania. Aj tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.

4. Odlišná je situácia týkajúca sa tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniam vedeným krajským súdom pod sp. zn. 44 Cbi 85/2002 a najvyšším súdom pod sp. zn. 5 Obo 140/2008, a to pokiaľ ide o namietané porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru v súvislosti so základným právom na súdne konanie bez zbytočných prieťahov, resp. právom na súdne konanie v primeranej lehote.

5. Sťažnosť v časti smerujúcej proti konaniu vedenému krajským súdom pod sp. zn. 44 Cbi 85/2002 treba považovať za oneskorene podanú.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Akékoľvek   prieťahy   v   konaní   vedenom   krajským   súdom   sa   skončili   vynesením rozsudku, resp. jeho doručením. Krajský súd rozhodol 1. októbra 2008 a jeho rozsudok bol doručený   právnemu   zástupcovi   sťažovateľa   17.   októbra   2008,   pričom   sťažovateľ 30. októbra 2008 podal proti rozsudku krajského súdu odvolanie.

Na   základe   uvedených   skutočností   možno   uzavrieť,   že   sťažnosť   odovzdaná   na poštovú prepravu 31. marca 2011 bola podaná dávno po uplynutí zákonnej dvojmesačnej lehoty, ktorú v prípade zbytočných prieťahov treba počítať od ich skončenia.  

6. Sťažnosť v časti smerujúcej proti konaniu vedenému najvyšším súdom pod sp. zn. 5 Obo 140/2008 treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte trvalo (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie (II. ÚS 139/02).

Z listín, ktoré boli k predmetnej sťažnosti priložené, vyplýva, že napadnuté konanie vedené najvyšším súdom pod sp. zn. 5 Obo 140/2008 bolo právoplatne skončené 2. februára 2011.

Sťažovateľ sa napriek tomu na ústavný súd obrátil so svojou sťažnosťou až podaním z 28. marca 20011, t. j. v čase, keď porušenie označeného základného práva na súde, ktorý sťažovateľ   označil   za   účastníka   konania,   už   netrvalo   a   konanie   o jeho   sťažnosti   pred ústavným   súdom   nebolo   spôsobilé   naplniť   účel   ochrany,   ktorý   ústavný   súd   poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (mutatis mutandis I. ÚS 6/03).

Vzhľadom   na uvedené   skutočnosti,   a pretože   sťažovateľ   sa   v predmetnej   veci domáhal ochrany svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. podľa čl. 6 ods. 1   dohovoru   v čase,   keď   v označenom   konaní   pred   okresným   súdom   namietané porušenie práva už netrvalo, a teda bola odstránená jeho právna neistota, pripadalo do úvahy odmietnutie predmetnej ústavnej sťažnosti aj pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. apríla 2011