znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 171/08-12

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   10.   apríla   2008 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. I. T., V., zastúpenej advokátom JUDr. V. N., V., vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   vlastniť   majetok   a na   súdnu   ochranu podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva   na   pokojné   užívanie   majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom Krajským súdom v Banskej Bystrici pod sp. zn. 15 CoE 91/07 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. I. T. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. marca 2008   doručená   sťažnosť   JUDr.   I.   T.,   V.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namieta porušenie svojho základného práva vlastniť majetok a na súdnu ochranu podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dohovor“)   a práva   na   pokojné   užívanie   majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy v konaní vedenom Krajským súdom v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 15 CoE 91/07. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 25. marca 2008.

Zo sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   ako   súdna   exekútorka   vykonávala   exekúciu v prospech oprávneného proti povinnému. Išlo o vymáhanie čiastky 78 428 Sk na základe právoplatného platobného rozkazu. Poverenie na vykonanie exekúcie vydal sťažovateľke Okresný súd Veľký Krtíš (ďalej len „okresný súd“), pričom konanie sa viedlo pod sp. zn. 7 Er 666/2005. Uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 2 K 9/2006 zo 16. mája 2006 bol na majetok povinného vyhlásený konkurz, čo znamenalo, že na majetok povinného nebolo možné počas konkurzu začať exekučné konanie, a ak už bolo konanie začaté, došlo k jeho zastaveniu. Sťažovateľka v dôsledku tejto situácie 25. mája 2006 požiadala okresný súd, aby promptne rozhodol o trovách exekúcie, keďže ich treba prihlásiť do konkurzného konania v lehote 45 dní od vyhlásenia konkurzu. Požadovala, aby trovy exekúcie v sume 2 007,60 Sk uhradil jej oprávnený, ktorý ako veriteľ povinného by si ich následne uplatnil v konkurznom konaní. Uznesením okresného súdu č. k. 7 Er 666/2005-12 zo 17. septembra 2007 bol návrh sťažovateľky na rozhodnutie o trovách exekúcie zamietnutý. Sťažovateľka podala proti uzneseniu okresného súdu v zákonnej lehote odvolanie. Uznesením krajského súdu sp. zn. 15 CoE 91/07 z 18. decembra 2007 bolo uznesenie okresného súdu potvrdené. Uznesenie bolo doručené sťažovateľke 25. januára 2008.

Potvrdzujúcim   uznesením   krajského   súdu   došlo   podľa   názoru   sťažovateľky k porušeniu   označených   práv   podľa   ústavy,   dohovoru   a dodatkového   protokolu. Sťažovateľka   vychádza   z toho,   že   ako   súdna   exekútorka   je   štátom   určenou   osobou   na realizáciu   núteného   výkonu   súdnych   a iných   rozhodnutí.   Je   povinná   exekučnú   činnosť vykonávať   nestranne   a nezávisle.   Z legálnej   definície   postavenia   súdneho   exekútora vyplýva, že sa podieľa na výkone súdnej moci. Ústavný súd už judikoval, že podiel súdneho exekútora   na   súdnej   moci   treba   považovať   za   základné   východisko   pre   úpravu   jeho právneho   postavenia,   ktoré   je   determinované   tým,   že   vykonáva   úlohy   verejnej   moci. S prihliadnutím   na   takto   vymedzené   postavenie   súdneho   exekútora   je   vylúčené,   aby   sa v danom   prípade   ocitol   v postavení   veriteľa   povinného.   Trovy   exekúcie,   ktoré   vznikli v exekučnom konaní, v dôsledku vyhlásenia konkurzu nemožno od povinného vymôcť, a to práve preto, že na jeho majetok nepostačujúci na úplné uspokojenie všetkých jeho veriteľov je vyhlásený konkurz majúci za následok zastavenie exekúcie. Pre súdneho exekútora sa jeho   úloha   v exekučnom   konaní   zastavením   exekúcie   končí.   Podľa   princípu   zachovania spravodlivej rovnováhy nemožno od neho požadovať, aby trovy exekúcie vzniknuté plnením funkcie štátu on sám znášal. Súdny exekútor nie je napojený na štátny rozpočet, štát mu na výkon jeho funkcie neprispieva žiadnym spôsobom, a preto od neho nemožno požadovať, aby sa zrazu proti svojej vôli stal veriteľom niekoho iného iba preto, lebo vykonával svoju povinnosť v rámci ochrany práv oprávneného. K takémuto prípadu by mohlo dôjsť v každej exekúcii, a keby sa aplikoval uvedený postup, mohol by mať za následok úplné finančné zrútenie sa súdneho exekútora a následné vyhlásenie konkurzu na jeho majetok. Znamená to zároveň,   že   súdni   exekútori   nemajú   žiadnu   právnu   istotu,   lebo   jednak   závisí   od oprávneného,   ktorého exekútora si vyberie,   a okrem toho je vždy otázne,   či je povinný subjekt likvidný. Podľa názoru sťažovateľky mal krajský súd rozhodnutie okresného súdu zrušiť a vrátiť mu vec na ďalšie konanie s tým, aby okresný súd exekúciu zastavil podľa ustanovenia   §   57   ods.   1   písm.   g)   prípadne   písm.   a)   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky   č. 233/1995   Z.   z.   o súdnych   exekútoroch   a exekučnej   činnosti   (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný   poriadok“),   teda   preto,   že   v súvislosti   s vyhlásením   konkurzu   na   majetok povinného ide vlastne o prípad nemajetnosti povinného, ktorý nie je schopný uhradiť svoje záväzky   v plnom   rozsahu,   resp.   o prípad   neprípustnosti   exekúcie.   Postup,   ktorý   zvolili všeobecné   súdy,   sťažovateľku   poškodil   na   jej   práve   vlastniť   majetok.   V právnom   štáte nemožno pripustiť, aby súd rezignoval a odvolával sa na neexistenciu práva. Aj keď došlo k zastaveniu exekúcie zo zákona, mali všeobecné súdy rozhodnúť, kto a v akej výške má platiť trovy exekúcie.

Sťažovateľka   žiada   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených článkov ústavy, dohovoru a dodatkového protokolu v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 15 CoE 91/07 s tým, aby bolo uznesenie krajského súdu z 18. decembra 2007   zrušené   a vec   vrátená   na   ďalšie   konanie.   Požaduje   tiež   náhradu   trov   právneho zastúpenia advokátom.

2.   Z uznesenia   okresného   súdu   č.   k.   7   Er   666/2005-12   zo   17.   septembra   2007 vyplýva, že žiadosť sťažovateľky o rozhodnutie o trovách exekúcie bola zamietnutá. Podľa názoru okresného súdu v prípade vyhlásenia konkurzu nemožno na majetok podliehajúci konkurzu začať exekučné konanie, a ak už bolo začaté, vyhlásením konkurzu sa zastavuje. Podľa § 200 ods. 2 Exekučného poriadku ak súd rozhodne o zastavení exekúcie, rozhodne aj o tom, kto a v akej výške platí jej trovy. Podľa § 203 ods. 1 a 2 prvej vety Exekučného poriadku   ak   dôjde   k zastaveniu   exekúcie   zavinením   oprávneného,   súd   mu   môže   uložiť nahradenie   nevyhnutných   trov   exekúcie.   Ak   sa   exekúcia   zastaví   z dôvodu,   že   majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, znáša ich oprávnený. V zmysle § 200 ods. 2 Exekučného poriadku súd rozhoduje o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie, len ak súčasne rozhoduje o jej zastavení. V danom prípade došlo k zastaveniu exekúcie priamo zo zákona, a nie rozhodnutím súdu. Oprávneného môže súd zaviazať na úhradu trov exekúcie len ak zastavenie exekúcie procesne zavinil alebo ak bola exekúcia zastavená z dôvodu nemajetnosti povinného. Vyhlásenie konkurzu na majetok povinného nemožno považovať za procesné zavinenie oprávneného. Vzhľadom na uvedené skutočnosti dospel okresný súd k záveru,   že   v tomto   prípade   nemôže   rozhodnúť   o trovách   exekúcie.   Sťažovateľka   musí prihlásiť pohľadávku na úhradu trov exekúcie do konkurzu vedeného proti povinnému.

3. Z uznesenia krajského súdu sp. zn. 15 CoE 91/07 z 18. decembra 2007 vyplýva, že ním   bolo   potvrdené   uznesenie   okresného   súdu   zo   17.   septembra   2007.   Podľa   názoru krajského súdu okresný súd náležite zistil skutkový stav, vec správne skutkovo i právne posúdil   a rozhodnutie   odôvodnil   v súlade   so   zákonnými   požiadavkami.   Právny   záver okresného súdu, podľa ktorého je sťažovateľka povinná v prípade vyhlásenia konkurzu na majetok povinného uplatniť trovy exekúcie v konkurznom konaní, je správny. Skutočnosť, že na   majetok   povinného   bol   vyhlásený   konkurz,   nemožno   považovať   za   zavinenie oprávneného, teda ani za dôvod, pre ktorý by oprávnenému mala byť uložená povinnosť nahradiť trovy exekúcie. Pod „zavinením“ oprávneného v zmysle § 203 ods. 1 Exekučného poriadku treba rozumieť také porušenie procesných predpisov zo strany oprávneného, ktoré má za následok buď neodôvodnený vznik trov exekúcie, alebo také jeho konanie (úkony), ktoré   by   spôsobilo   zastavenie   exekúcie.   Vyhlásenie   konkurzu   na   majetok   povinného nezakladá zavinenie oprávneného v už uvedenom zmysle. Trovy exekúcie musí preto znášať povinný. Preto súdny exekútor nemá inú možnosť, ako formou prihlášky v konkurze uplatniť si   trovy   exekučného   konania,   ktoré   mu   vznikli   v spojitosti   s vedením   exekúcie   proti povinnému na návrh oprávneného, keďže po vyhlásení konkurzu na majetok povinného je konkurz spôsobom koncentrácie všetkých nárokov uplatňovaných proti povinnému.

4.   Z dovolania   sťažovateľky   z 18.   februára   2008   doručeného   okresnému   súdu 22. februára   2008   vyplýva,   že   je   podané   s poukazom   na   ustanovenie   §   237   písm.   f) Občianskeho súdneho poriadku, teda z dôvodu, že postupom súdu a napadnutým uznesením bola sťažovateľke odňatá možnosť konať pred súdom. Toto odňatie možnosti konať pred súdom   vidí   sťažovateľka   v tom,   že   hoci   po   vyhlásení   konkurzu   na   majetok   povinného požiadala 25. mája 2006 okresný súd, aby promptne rozhodol o trovách exekúcie, nestalo sa tak,   lebo okresný   súd tento   návrh zamietol   a krajský súd   uznesenie   okresného súdu potvrdil.   Podľa   názoru   sťažovateľky   krajský   súd   nerozhodnutím   o merite   veci   odňal sťažovateľke možnosť konať pred súdom. Ďalej sťažovateľka uvádza argumenty, ktoré sú totožné s argumentmi uvedenými v sťažnosti podanej ústavnému súdu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z.   o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd   skúma,   či dôvody uvedené v §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   tento   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní tejto   právomoci   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach   a základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom môže sa stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľka podala popri sťažnosti ústavnému súdu aj dovolanie, na prvý pohľad by prichádzal do úvahy záver, podľa ktorého nie je v právomoci ústavného súdu o podanej sťažnosti konať a rozhodnúť, a to vzhľadom na citovaný čl. 127 ods. 1 ústavy vychádzajúci zo subsidiarity právomoci ústavného súdu poskytovať ochranu základným   právam   a slobodám.   Berúc   však   do   úvahy,   že   ide   o potvrdzujúce   uznesenie krajského súdu, proti ktorému je dovolanie prípustné iba z niektorého z dôvodov uvedených v ustanovení § 237 Občianskeho súdneho poriadku, ústavný súd vychádza z toho, že je možné   už   teraz   preskúmať   dôvody   sťažnosti,   ktoré   sú   vlastne   identické   s dôvodmi dovolania.   Uvedené   dôvody   sa   totiž   javia   skôr   ako   námietky   nesprávneho   právneho posúdenia veci, než ako námietky v zmysle § 237 Občianskeho súdneho poriadku.

Vzhľadom   na   uvedenú   úvahu   treba   považovať   sťažnosť   skôr   za   zjavne neopodstatnenú.

Z ustanovenia § 196 v spojení s   § 197 ods. 1 Exekučného poriadku nepochybne vyplýva, že náklady spojené s výkonom exekučnej činnosti (odmena súdneho exekútora, náhrada   hotových   výdavkov   a náhrada   za   stratu   času)   uhrádza   povinný.   Oprávneného možno   zaviazať   na   náhradu   nevyhnutných   trov   exekúcie   iba   výnimočne.   Ide   jednak o prípad,   keď   zastavenie   exekúcie   zavinil   oprávnený,   ako   aj   o prípad,   keď   majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie. Vzhľadom na uvedené zákonné ustanovenia všeobecné súdy správne vychádzali zo zásady, podľa ktorej náklady za výkon exekučnej činnosti   má   uhradiť   povinný.   Bolo   preto   treba   zodpovedať   ešte   otázku,   či   je   naplnená niektorá   zo   skutkových   podstát   zodpovednosti   oprávneného   za   tieto   náklady.   Ani sťažovateľka   nespochybňovala   záver   všeobecných   súdov,   podľa   ktorého   oprávnený zastavenie exekúcie nezavinil. Namietala len to, že podľa jej názoru majetok povinného nestačil ani na úhradu trov exekúcie v zmysle § 203 ods. 2 prvej vety Exekučného poriadku. V tomto smere nesúhlasila s interpretáciou zákona zo strany všeobecných súdov.

Podľa názoru ústavného súdu nemožno právny názor krajského súdu hodnotiť ani ako arbitrárny, ale ani ako zjavne neodôvodnený. Otázka, či majetok povinného stačí na úhradu   trov   exekúcie,   sa   vyjasní   až   v priebehu   konkurzného   konania.   Rozhodne   však nemožno   dospieť   k takémuto   záveru   vo   chvíli   vyhlásenia   konkurzu,   teda   (zároveň) v momente zastavenia exekučného konania.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. apríla 2008