znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 171/06-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. mája 2006 predbežne prerokoval sťažnosť M. Š., J., zastúpeného advokátom JUDr. T. B., P., ktorou namietal porušenie svojho základného práva na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   a   podľa   čl. 37   ods. 2   Listiny   základných   práv   a slobôd   postupom Úradu justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Považskej Bystrici 1. marca 2006 vo veci vedenej pod sp. zn. ČVS: ORP-57/OdV-PB-2006, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. Š. o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. apríla 2006 doručená   sťažnosť   M.   Š.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie   svojho základného   práva   na   právnu   pomoc   podľa   čl. 47   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky (ďalej len   „ústava“)   a   podľa   čl. 37   ods. 2   Listiny   základných   práv   a slobôd   (ďalej   len „listina“)   postupom   Úradu   justičnej   a kriminálnej   polície   Okresného   riaditeľstva Policajného zboru   v Považskej   Bystrici   (ďalej   len „okresné   riaditeľstvo“)   1. marca 2006 vo veci vedenej pod sp. zn. ČVS: ORP-57/Odv-PB-2006.

Skutkový stav, od ktorého sťažovateľ odvodzuje porušenie svojich označených práv, je v sťažnosti opísaný tak, že vo veci oznámenia Colného úradu T. bol na 1. marec 2006 predvolaný ako svedok   na výsluch na okresné riaditeľstvo, kde je uvedená vec vedená pod sp. zn.   ČVS: ORP-57/Odv-PB-2006.   Na   predvolanie   sa   sťažovateľ   dostavil   spolu so svojím   právnym   zástupcom,   ktorému   udelil   splnomocnenie   na   jeho   zastupovanie v predmetnej   veci   28. februára 2006.   Napriek   žiadosti   sťažovateľa,   aby   mohol   byť pri výsluchu   prítomný   aj   jeho   právny   zástupca,   vyšetrovateľka   tejto   žiadosti   odmietla vyhovieť, čo odôvodnila tým, že Trestný poriadok neumožňuje právne zastupovanie svedka v trestnom konaní.

Sťažovateľ ďalej uviedol, že „Bezprostredne nato, som 6. 03. 2006 prostredníctvom právneho   zástupcu   požiadal   Okresnú   prokuratúru   v Považskej   Bystrici   o preskúmanie postupu policajta v zmysle § 210 zákona číslo 301/2005 Z. z. (...). Pretože do 12. 4. 2006 som neobdržal žiadnu odpoveď, písomne som opätovne žiadal prokurátora, aby preskúmal spisový materiál na vec sa vzťahujúci a rozhodol o mojej žiadosti zo 6. 3. 2006. Toho istého dňa   som   požiadal   riaditeľa   Okresného   riaditeľstva   Policajného   zboru,   Úrad   justičnej a kriminálnej polície aby aj on preskúmal postup vyšetrovateľky.

Riaditeľ Úradu justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru   v Považskej   Bystrici   mi   listom   z 20. 4. 2006   pod   číslom   ORP-281/UJKP-2006 oznámil, že nemá právo preskúmavať postup vyšetrovateľky, pretože toto právo prislúcha len prokurátorovi. Z uvedeného dôvodu mu odstúpil moju žiadosť o preskúmanie postupu vyšetrovateľky.   Prokurátor Okresnej prokuratúry v Považskej Bystrici mi listom spisová značka Pv 103/2006 z 25. 4. 2006 oznámil, že postup vyšetrovateľky bol správny“.

Sťažovateľ   sa   nestotožňuje   s názorom   Okresnej   prokuratúry   v Považskej   Bystrici (ďalej   len   „okresná   prokuratúra“)   na   postup   vyšetrovateľky   v označenej   veci   a zastáva názor,   že   tento   postup   bol   v rozpore   s čl. 47   ods. 2   ústavy   a čl. 37   ods. 2   listiny.   Ďalej poukazuje na to, že „Ústava Slovenskej republiky v súvislosti s trestným stíhaním rozlišuje medzi   právami   a   povinnosťami   jednotlivých   osôb   zúčastnených   na   trestnom   konaní. Napríklad   v článku 17   odsek 3   sa   garancie   vzťahujú   výslovne   na   obvineného,   kým v odsekoch 1 a 2 na každého. Rovnako v článku 50 odsek 2 je uvedené, že sa vzťahuje na každého. Taktiež v článku 47 odsek 2 je garantované právo každého na právnu pomoc v konaní   pred   súdmi   a   inými   orgánmi   štátnej   a   verejnej   správy   od   začiatku   konania za podmienok   ustanovených   zákonom.   Toto   právo   nemôže   byť   obmedzené   iba na obvineného, obžalovaného, prípadne na odsúdeného. Orgány činné v trestnom konaní sú povinné   zachovávať   občianské   práva   zaručené   ústavou   a   sú   zato   zodpovedné.   Musia v každom   štádiu   konania   dbať   na   to,   aby   každého   dôsledne   poučovali   o   jeho   právach a povinnostiach.   Obsah   poučenia   poskytnutého   orgánom   činným   v   trestnom   konaní, v mojom   prípade   vyšetrovateľkou   je   presne   určený   trestným   poriadkom.   Toto   však neobsahuje   napríklad   poučenie   o   dôsledkoch   výpovede,   o tom   ako   môže   orgán   činný v trestnom konaní výpoveď použiť ani o tom, či zo svedka sa nestane obvinený a podobne. V   mojom   prípade   Colný   úrad   T.   pri   miestnom   zisťovaní   v   rámci   zákona   číslo 652/2004 Z. z. zistil 8. 2. 2006 v objekte, ktorý som mal prenajatý 42 898 kartónov cigariet bez kontrolnej známky. O tom urobil oznámenie polícii. Je nepochybné, že sa pre mňa jedná o   vážnu   záležitosť   a   potrebujem   kvalifikovanú   pomoc.   Niet   dôvodu   zužujúco   tvrdiť, že vzhľadom na absenciu výslovnej právnej úpravy umožňujúcej svedkovi požiadať o právnu pomoc   advokáta,   nemám   na   kvalifikovanú   právnu   pomoc   nárok.   Pritom   obsah   právnej pomoci   poskytovanej   advokátom   podľa   zákona   číslo   586/2003   Z. z.   v   platnom   znení O advokácii   je   neporovnateľne   širší   ako   poučenie   orgánu   činného   v   trestnom   konaní a obsahuje aj inú činnosť ako poučenie. Poukazujem na rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky spisová značka I. ÚS 734/04 z 8. 3. 2005 kde ústavný súd jednoznačne zaujal názor,   že   z   ústavnoprávneho   hľadiska   nie   je   žiaden   dôvod   aby   svedok   nemal   právo na právnu   pomoc   podľa   § 37   Listiny   základných   práv   a   slobôd   a   je   vecou   svedka, či na výsluch príde sám alebo v sprievode advokáta“.

Na základe uvedených skutočností sa sťažovateľ domáhal, aby ústavný súd v danej veci rozhodol nálezom, v ktorom vysloví, že:

„1. Ústavné právo sťažovateľa na právnu pomoc podľa článku 47 odstavec 2 Ústavy Slovenskej   republiky   a   § 37   odsek   2   Listiny   základných   práv   a   slobôd   postupom vyšetrovateľky   Okresného   riaditeľstva   Policajného   zboru   v   Považskej   Bystrici,   Úrad justičnej a kriminálnej polície dňa 1. 3. 2006 v konaní pod číslom ČVS: ORP-57/OdV-PB- 2006 porušené bolo.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje vyšetrovateľke Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Považskej Bystrici, Úrad justičnej a kriminálnej polície pokračovať v porušovaní práva na právnu pomoc sťažovateľa. (...)“

Sťažovateľ   zároveň   žiadal   ústavný   súd   aj   priznanie   náhrady   trov   právneho zastúpenia.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa   skúmajúc,   či   nie   sú   dané   dôvody   na   jeho   odmietnutie   podľa   § 25   ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ tvrdí, že k porušeniu jeho základných práv a slobôd došlo 1. marca 2006 postupom okresného riaditeľstva v trestnej veci vedenej pod sp. zn. ČVS: ORP-57/OdV-PB-2006.

Ešte pred tým, než sa ústavný súd začne zaoberať materiálnou stránku veci, je vždy povinný   preskúmať   procesné   náležitosti   sťažnosti.   Z toho   vyplýva,   že   iba   v prípade, ak sťažnosť spĺňa všetky zákonom ustanovené formálne náležitosti a predpoklady, sa ňou môže   ústavný   súd   zaoberať   aj   z hľadiska   jej   vecnej   stránky.   Jedným   so   základných pojmových znakov sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ako prostriedku ochrany ústavou (alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou) zaručených základných práv alebo slobôd, je jej subsidiarita. Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je oprávnený podľa osobitných predpisov.

Zmyslom a účelom tejto zásady je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v prípade   nefunkčnosti   všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal   popieranie   princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   podľa   zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).

To   znamená,   že   sťažnosť   možno   ústavnému   súdu   podať   spravidla   iba   vtedy, ak sťažovateľ ešte pred jej podaním vyčerpal všetky právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho práva poskytuje. V opačnom prípade je sťažnosť neprípustná.

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto   ochrany,   a pred   tým,   než   podá   sťažnosť   ústavnému   súdu,   požiadať   o ochranu   ten orgán verejnej   moci,   ktorého   kompetencia   predchádza   právomoci   ústavného   súdu (IV. ÚS 128/04).

Podľa   § 31   ods. 1   zákona   č. 153/2001   Z. z.   o prokuratúre   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“) „Prokurátor preskúmava zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov a súdov   v rozsahu   vymedzenom   zákonom   aj   na   základe   podnetu,   pričom   je   oprávnený vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány“.

Podľa   ustanovenia   § 32   ods. 1   zákona   o prokuratúre   podnet   možno   podať na ktorejkoľvek prokuratúre. (...)

Podľa ustanovenia § 33 ods. 1 zákona o prokuratúre prokurátor je povinný vybaviť podnet   do   dvoch   mesiacov   od   jeho   podania.   V   odôvodnených   prípadoch   rozhodne o predĺžení tejto lehoty bezprostredne nadriadený prokurátor.

Podľa   § 35   ods. 1   zákona   o prokuratúre   „Pri   vybavovaní   podnetu   je   prokurátor povinný prešetriť všetky okolnosti rozhodné pre posúdenie, či došlo k porušeniu zákona alebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu, či sú splnené podmienky na podanie návrhu na začatie konania pred súdom alebo na podanie opravného prostriedku, či môže vstúpiť   do už   začatého   konania   pred   súdom   alebo   vykonať   iné   opatrenia,   na   ktorých vykonanie je podľa zákona oprávnený“.

Podľa § 35 ods. 3 zákona o prokuratúre „Ak prokurátor zistí, že podnet je dôvodný, vykoná   opatrenia   na   odstránenie   porušenia   zákona   a ostatných   všeobecne   záväzných právnych predpisov podľa tohto zákona alebo podľa osobitných predpisov“.

Podľa § 6 ods. 1 písm. a) zákona o prokuratúre je nadriadený prokurátor oprávnený vydať podriadenému prokurátorovi pokyn, ako má postupovať v konaní a pri plnení úloh.

Podľa   § 34   ods. 1   zákona   o prokuratúre   podávateľ   podnetu   môže   žiadať o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví nadriadený prokurátor (§ 54 ods. 2 zákona o prokuratúre). Podľa § 34 ods. 2 citovaného zákona   ďalší   opakovaný   podnet   v tej   istej   veci   vybaví   nadriadený   prokurátor   uvedený v odseku 1   len   vtedy,   ak   obsahuje   nové   skutočnosti.   Ďalším   opakovaným   podnetom   sa rozumie v poradí tretí a ďalší podnet, v ktorom podávateľ podnetu prejavuje nespokojnosť s vybavením svojich predchádzajúcich podnetov v tej istej veci.

Ústavný   súd   uznáva   opakovaný   podnet   podľa   zákona   o   prokuratúre   ako   účinný prostriedok   ochrany   základných   práv   vrátane   tých   práv,   ktoré   uplatnil   sťažovateľ (m. m. IV. ÚS 330/04, I. ÚS 186/05).

Z dosiaľ uvedeného už vyplýva, že vyčerpanie opravných prostriedkov alebo iných právnych   prostriedkov,   ktoré   zákon   sťažovateľovi   na   ochranu   jeho   základných   práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je oprávnený podľa osobitných predpisov, je jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom.

Ústavný súd aj v predchádzajúcich konaniach vyslovil právny názor, že vynechanie tejto   inštitúcie   v sústave   orgánov   prokuratúry   Slovenskej   republiky   nemožno   nahrádzať podaním   sťažnosti   v konaní   pred   ústavným   súdom,   pretože   takto   by   sa   obmedzovala možnosť orgánov prokuratúry vo vlastnej kompetencii nielen preveriť skutočnosti, ktoré tvrdí   sťažovateľ,   ale   aj   prijať   opatrenia   podľa   zákona   o prokuratúre,   ktoré   by   účinne napomohli   odstráneniu   procesných   alebo   faktických   prekážok   zákonného   postupu príslušného orgánu činného v prípravnom konaní (I. ÚS 186/05, IV. ÚS 53/05).

Vzhľadom   na to   ústavný   súd   zotrváva   v súlade   so   svojou   doterajšou judikatúrou na tom, že každý sťažovateľ je pred podaním sťažnosti ústavnému súdu povinný vyčerpať všetky právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne   poskytuje   a na   ktorých   použitie   je   oprávnený   podľa   osobitných   predpisov (napr. III. ÚS 152/03).

Z obsahu   sťažnosti,   ako   aj   z   k nej   pripojených   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ s odvolaním   sa   na   § 210   zákona   č. 310/2005   Z. z.   Trestný   poriadok   v   znení   zákona č. 650/2005   Z. z.   (ďalej   len   „Trestný   poriadok“)   požiadal   6. marca 2006   okresnú prokuratúru o preskúmanie postupu policajta (vyšetrovateľky).

Prokurátor okresnej prokuratúry na základe žiadosti sťažovateľa preskúmal na vec sa vzťahujúci   vyšetrovací   spis   sp. zn.   ČVS: ORP-57/OdV-PB-2006   a   oznámil   mu,   že žiadosť vyhodnotil ako podnet podľa zákona o prokuratúre a ako nedôvodný ho odložil. V oznámení o odložení podnetu sťažovateľa ďalej uviedol, že „Právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy podľa čl. 47 ods. 1 Ústavy SR v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy SR prináleží každému od začatia konania za podmienok ustanovených zákonom.

Trestný poriadok ako osobitný zákon, na ktorý sa odvoláva Ústava SR v čl. 47 ods. 2, zakotvuje v § 34 ods. 1 právo obvineného zvoliť si obhajcu a s ním sa radiť aj počas úkonov vykonávaných   orgánom činným   v trestnom konaní   alebo   súdom.   Podľa   § 33   Tr. por.   je obvineným podozrivý zo spáchania trestného činu, proti ktorému bolo vznesené obvinenie. Podľa § 53 Tr. por. sa splnomocnencom môžu dať zastupovať v trestnom konaní len zúčastnená osoba a poškodený.

Trestný poriadok nepozná právne zastupovanie svedka v trestnom konaní. Svedkom je   v zmysle   § 127   ods. 1   Tr.   por.   osoba,   ktorá   má   vypovedať   o tom,   čo   jej   je   známe o trestnom   čine   a o páchateľovi   alebo   o okolnostiach   dôležitých   pre   trestné   konanie. V § 130   ods. 1,   2   následne   Trestný   poriadok   zakotvuje   právo   každého   svedka   odoprieť výpoveď   okrem   iného   aj   pre   prípad,   že   by   svojou   výpoveďou   spôsobil   nebezpečenstvo trestného stíhania sebe a ďalším taxatívne vymedzeným osobám.

Vychádzajúc   z uvedených   skutočností   možno   konštatovať,   že postup vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva PZ, Úradu justičnej a kriminálnej polície, oddelenia vyšetrovania v Pov.   Bystrici,   ktorý   nepripustil   Vašu   účasť,   ako   účasť   advokáta   na   základe plnomocenstva, pri výsluchu svedka – splnomocniteľa M. Š. v trestnom konaní dňa 1. 3. 2006, bol zákonný a odôvodnený Takýmto postupom neboli dotknuté práva svedka v trestom konaní ani základné práva a slobody zakotvené Ústavou SR“.

Na základe uvedeného sa sťažovateľ zrejme domnieval, že na ochranu namietaného porušenia svojich označených základných práv využil všetky dostupné právne prostriedky, ktoré mu zákon na tento účel účinne poskytuje a na použitie ktorých bol oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd konštatuje, že ak sťažovateľ nebol spokojný s vybavením jeho žiadosti podľa § 210 Trestného poriadku (posúdenej prokurátorom okresnej prokuratúry ako podnet podľa   zákona   o prokuratúre),   mal   možnosť   žiadať   o preskúmanie   zákonnosti   vybavenia svojho   podnetu   formou   opakovaného   podnetu   a ďalšieho   opakovaného   podnetu   podľa zákona   o prokuratúre,   a tým   žiadať   nápravu   na   ďalšom   stupni   orgánov   prokuratúry. Na takomto využití zákonom predvídaného postupu vzhľadom na ustanovenie § 53 ods. 1 zákona   o ústavnom   súde   je   nevyhnutné   trvať,   lebo   možnosti   ochrany   základných   práv a slobôd   sťažovateľov   poskytnuté   zákonom   o prokuratúre   ústavný   súd,   ako   už   bolo uvedené, považuje za účinný prostriedok ich ochrany.

Ústavný   súd   pripomína,   že   zákon   o prokuratúre   poskytuje   sťažovateľovi   právne prostriedky   nápravy,   a to podnet,   resp.   opakovaný   podnet,   v zmysle § 34   ods. 1 zákona o prokuratúre v spojení s ďalšími ustanoveniami (§ 31 až 36 uvedeného zákona), ktorými sa môže domáhať preskúmania zákonnosti postupu okresného riaditeľstva v predmetnej veci, pokiaľ   sa s týmto   postupom,   resp.   odpoveďou na jeho podnet nestotožnil.   Je potrebné poznamenať, že citované ustanovenie § 31 zákona o prokuratúre sa týka všetkých konaní a postupov   v ňom   vymenovaných   orgánov   verejnej   moci,   ktoré   sú   pri   výkone   svojich právomocí povinné priamo aplikovať ústavu ako prameň práva vrátane úpravy základných práv a slobôd, ktorá je jej obsahom (čl. 152 ods. 4 ústavy).

Keďže v danom prípade sťažovateľ uvedeným spôsobom nepostupoval, ústavný súd dospel k záveru, že jeho sťažnosť nie je pre nevyčerpanie dostupných a účinných právnych prostriedkov ochrany jeho základných práv prípustná, a preto o nej rozhodol (§ 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde a § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre) tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia bez toho, aby sa zaoberal opodstatnenosťou v nej uvedených námietok.

Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde sa k uzneseniu pripája odlišné stanovisko sudcu Alexandra Bröstla.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. mája 2006