znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

  II. ÚS 171/04-27

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   9.   novembra   2004 v senáte   zloženom   z predsedu   Alexandra   Bröstla   a zo   sudcov   Jána   Mazáka   a   Ľudmily Gajdošíkovej   o   sťažnosti   J.   G.,   bytom   L.   M.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   M.   B., so sídlom   P.,   vo   veci   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej   republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 62 Cb 188/2000 takto

r o z h o d o l :

Základné právo J. G. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Banská   Bystrica v   konaní   vedenom   pod sp.   zn.   62 Cb 188/2000   p o r u š e n é n e b o l o.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. júna 2004 doručená sťažnosť J. G., bytom L. M. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. M. B., so sídlom P., vo veci porušenia jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa   čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) postupom Okresného súdu   Banská   Bystrica   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   62   Cb 188/2000.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   doručil   okresnému   súdu   8.   septembra   2000 návrh na vydanie platobného rozkazu proti žalovanému BB-ČESMAD, s. r. o., Námestie slobody 5, Banská Bystrica (ďalej len „žalovaný“). Žalovaný podal 8. novembra 2000 proti návrhu odpor. Následne okresný súd návrh sťažovateľa zamietol rozsudkom z 19. marca 2001.   Proti   rozsudku   okresného   súdu   podal   sťažovateľ   odvolanie,   o ktorom   rozhodol Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) uznesením zo 7. januára 2001 tak, že rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

V ďalšom   období   vykonával   okresný   súd   dokazovanie   a vo   veci   nariadil   viacero pojednávaní,   ale   vo   veci   samej   do   dňa   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu   nerozhodol. Z dôvodu   neospravedlnenej   neprítomnosti   sťažovateľa   a   žalobcu   na   pojednávaní nariadenom na 21. apríl 2004 okresný súd uznesením prerušil konanie. Sťažovateľ podal proti tomuto rozhodnutiu odvolanie 10. mája 2004.

Sťažovateľ sa 28. mája 2004 obrátil podaním označeným ako „Sťažnosť na dlhé súdne konanie“ na predsedu okresného súdu. Toto podanie možno podľa obsahu hodnotiť ako sťažnosť na prieťahy v súdnom konaní podľa § 17 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní   sťažností   a o voľbách   prísediacich   (zákon   o štátnej   správe   súdov)   v znení neskorších predpisov.

Podľa   názoru sťažovateľa došlo   doterajším   postupom   okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 62 Cb 188/2000 k zbytočným prieťahom, a teda k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Na   základe   skutočností   uvedených   v sťažnosti   a   vyplývajúcich   z predložených príloh sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci jeho sťažnosti prijal nasledovný nález:

„1. Základné právo sťažovateľa J. G., nar. 26. 2. 1963, bytom ul. Mieru 374, 031 04 L. M., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu v Banskej Bystrici vo veci vedenej pod spis. zn.: 62 Cb 188/2000 porušené bolo.

2. Okresnému súdu v Banskej Bystrici sa prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 62 Cb 188/2000 konal bez zbytočných prieťahov.

3.   Sťažovateľovi   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   ako   náhradu nemajetkovej   ujmy   vyjadrenej   v peniazoch   v sume   100.000,-   Sk   (slovom   stotisíc slovenských korún), ktoré je mu Okresný súd v Banskej Bystrici povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný súd v Banskej Bystrici je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške 11.080, - Sk, ktoré pozostávajú z dvoch úkonov tarifnej hodnoty po 4 534,- Sk jeden úkon plus 19 % DPH 870,00 Sk, spolu jeden úkon a dvakrát paušálna suma náhrad po 136, - Sk, a to do 15 dní od doručenia nálezu na účet právneho zástupcu JUDr. M. B. advokáta Advokátskej kancelárie v P. vedený vo VÚB a. s. D. K., ex T. č..... do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia.“.

Ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   predbežne   prerokoval   a uznesením   č.   k. II. ÚS 171/04-10 z 15. júla 2004 ju prijal na ďalšie konanie.

Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   ústavný   súd   vyzval   právneho   zástupcu sťažovateľa a predsedu okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedu okresného súdu zároveň ústavný súd požiadal, aby sa vyjadril k sťažnosti a predložil ústavnému súdu spis sp. zn. 62 Cb 188/2000.

Právny zástupca sťažovateľa a predseda okresného súdu oznámili ústavnému súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Vyjadrenie predsedu okresného súdu bolo ústavnému súdu doručené 2. novembra 2004. Popri podrobnej chronológii doterajšieho priebehu namietaného konania sa v ňom okrem iného uvádza:

„Podľa vyjadrenia zákonného sudcu dĺžka dokazovania je nepochybne ovplyvnená tým, že účastníci nevystupovali jednoznačne pokiaľ ide o skutočnosti v súvislosti s ich vôľou pri uzatváraní zmluvného vzťahu, t. j. či išlo o zmluvu o preprave, zasielateľskú zmluvu resp.   zmluvu   o medzinárodnej   preprave.   Skutkové   okolnosti   boli   ovplyvnené   aj   tým,   že rozhodujúce skutočnosti nastali v Taliansku a ich preukázanie súvisí s ďalšími zmluvnými vzťahmi, ktorých účastníkmi neboli účastníci konania.

Žalobca   predložil   návrhy   dôkazov,   avšak   nepriamych,   čo   objektívne   predlžuje zistenie skutkového stavu.

Súd vykonal dôkazy navrhnuté žalobcom. Ďalšie úkony súdu od vypočutia svedka smerovali   k definitívnemu   odstráneniu   právnej   neistoty.   Za   účelom   zistiť   spoľahlivé a presvedčivé   podklady   pre   rozhodnutie   súd   považoval   za   potrebné   vypočuť   žalobcu k svedeckej výpovedi (ktorá nepotvrdila tvrdenia žalobcu) za účelom vytvorenia priestoru žalobcovi uviesť všetky svoje tvrdenia a návrhy.

Súd poukazuje aj na to, že žalobca sám podal návrh na súd skoro po 22 mesiacoch a aj v prípade, že by zaujal stanovisko k tvrdeniam svedka a neboli by navrhnuté ďalšie relevantné dôkazy, súd by bol už vo veci rozhodol. Tiež treba poukázať na skutočnosť, že sťažovateľ je podnikateľom v predmetnej oblasti a mal možnosť zabezpečiť si dôkazy v čase, keď došlo k spornej skutočnosti.“.

Zo súdneho spisu sp. zn. 62 Cb 188/2000 ústavný súd zistil, že označené konanie, ktoré   bolo   v čase   doručenia   sťažnosti   ústavnému   súdu   rozhodnutím   okresného   súdu prerušené   (21.   apríla   2004),   bolo   v čase   rozhodovania   ústavného   súdu   už   právoplatne prerušené uznesením sp. zn. 43 Cob 182/04 z 21. októbra 2004, ktorým krajský súd potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa, čím   ho uznal za skutkovo a právne správne a potvrdil skutočnosť, že obidvaja účastníci označeného konania svojou neospravedlnenou absenciou na pojednávaní 21. apríla 2004 sami spôsobili, že okresný súd nemohol ďalej vo veci konať. Krajský súd v odôvodnení konštatoval, že prerušenie konania sa neprieči účelu konania. Ústavný súd ďalej zistil, že sťažovateľ návrh na pokračovanie v konaní, na čo bol podľa § 110   OSP   oprávnený,   nepodal   a   namiesto   toho   sa   v čase   prerušenia   konania   obrátil so sťažnosťou na ústavný súd. Skutočnosť, že rozhodnutím krajského súdu bolo potvrdené rozhodnutie   okresného   súdu   z 21.   apríla   2004   sp.   zn.   62   Cb   188/2000,   spolu so skutočnosťou,   že   v čase   doručenia   sťažnosti   ústavnému   súdu   bolo   označené   konanie prerušené   a v čase   rozhodovania   ústavného   súdu   bolo   rozhodnutie   o prerušení   konania právoplatné, viedli ústavný súd k záveru, že základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru porušené nebolo.

V nadväznosti na toto rozhodnutie bolo už bezdôvodné zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č en i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. novembra 2004