znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 171/03-59

Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 17. marca 2004 v senáte zloženom z predsedu Alexandra Bröstla, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcu Jána Klučku v konaní o sťažnosti Ing. J. H., bytom B., zastúpeného advokátkou JUDr. E. K., B., vo veci porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Krajského   súdu   v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Cb 578/99 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. J. H. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Krajského   súdu   v Žiline   v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Cb 578/99 p o r u š e n é   b o l o.

2.   Krajskému   súdu   v Žiline p r i k a z u j e,   aby   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 19 Cb 578/99 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Ing.   J. H. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie vo výške 10 000 Sk (slovom desaťtisíc slovenských korún), ktoré je Krajský súd v Žiline p o v i n n ý   mu vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Krajský súd v Žiline j e   p o v i n n ý   uhradiť trovy konania Ing. J. H. vo výške 29 410 Sk (slovom dvadsaťdeväťtisícštyristodesať slovenských korún) na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. E. K., B., do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 11. augusta 2003   doručené   podanie   Ing.   J.   H.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   bytom   B.,   označené   ako „Sťažnosť proti porušovaniu základných práv a slobôd podľa Čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky“.   Z obsahu   sťažnosti   vyplynulo,   že   sťažovateľ   namieta   zbytočné   prieťahy v konaní Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) vo veci vedenej pod sp. zn. 19 Cb 578/99 proti odporcovi VÚTCH - CHEMITEX,   spol. s r. o., Žilina, J. Milca 8, o umožnenie nahliadnutia do dokladov spoločnosti.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti ďalej uviedol:„Navrhovateľ Ing. J. H. bol od 07. 04. 1993 do 17. 11. 2002 spoločníkom spoločnosti VÚTCH – CHEMITEX, spol. s r. o. so sídlom J. Milca 8, 011 68 Žilina, IČO 31 583 814 zapísanej v obchodnom registri Okresného súdu v Žiline v odd. Sro vo vložke č. 1088/L. Navrhovateľ   podal   dňa   26.   08.   1999   na   Krajský   súd   v Žiline   ako   na   vecne   a miestne príslušný súd žalobu na umožnenie nahliadnutia do dokladov spoločnosti....

Krajský súd pridelil tomuto podaniu spis. zn. 19 Cb 578/99 a cestou súdu doručil navrhovateľovi   vyjadrenie   odporcu   k návrhu   navrhovateľa.   Následne   uznesením   zo   dňa 25. 10. 1999 zastavil predmetné konanie pre nezaplatenie súdneho poplatku za návrh.... Proti tomuto postupu Krajského súdu v Žiline protestoval navrhovateľ listom zo dňa 13.   7.   2000   a žiadal   o vytýčenie   pojednávania   vo   veci   samej,   nakoľko   súdny   poplatok uhradil v lehote....

Krajský súd v Žiline pojednávanie nevytýčil, ale dňa 31. 10. 2000 požiadal Najvyšší súd Slovenskej republiky o prikázanie veci z dôvodu vhodnosti na konanie inému krajskému súdu. Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   uznesením   Ndob   93/2001   zo   dňa   16.   5.   2001 návrhu na prikázanie veci č. k. 19 Cb 578/99 Krajského súdu v Žiline inému krajskému súdu nevyhovel. Predmetné uznesenie bolo doručené na Krajský súd v Žiline dňa 18. 6. 2001 a následne aj navrhovateľovi....

Po tomto Krajský súd v Žiline vyzval uznesením zo dňa 8. 8. 2001 navrhovateľa, aby do   10   dní   od   doručenia   uznesenia   upravil   rozsudočný   petit.   Navrhovateľ   predmetné uznesenie prevzal dňa 17. 9. 2001 a podaním zo dňa 24. 9. 2001 upravil žalobný petit v predmetnej právnej veci....

Po tomto už Krajský súd v Žiline – príslušný senát v zložení JUDr. R., JUDr. P. a JUDr. K. nekonal ale podali návrh na svoje vylúčenie z prejednávania a rozhodovania veci. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením Ndob 628/2002 zo dňa 5. 11. 2002 rozhodol, že sudkyne Krajského súdu v Žiline JUDr. T. R., JUDr. E. P. a JUDr. J. K. nie sú vylúčené z prejednávania a rozhodovania vo veci vedenej na Krajskom súde v Žiline pod sp. zn. 19 Cb 578/99. Predmetné uznesenie bolo na Krajský súd v Žiline doručené dňa 25. 11. 2002 a následne aj navrhovateľovi....

Po tomto nebol do dnešného dňa vykonaný v predmetnej veci zo strany Krajského súdu   v Žiline   žiadny   úkon,   čiže   v predmetnej   veci   Krajský   súd   v Žiline   nekoná   vyše 8 mesiacov....

Na   základe   vyššie   opísaného   skutkového   stavu   sa   navrhovateľ   domnieva,   že nečinnosťou Krajského súdu v Žiline je porušené právo navrhovateľa priznané v Čl. 48 ods. 2/ Ústavy Slovenskej republiky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov....... Pred podaním sťažnosti na Ústavný súd Slovenskej republiky podal navrhovateľ v 1. rade dňa 5. 5. 2003 sťažnosť na prieťahy v predmetnom konaní na Krajský súd v Žiline. Predseda Krajského súdu v Žiline JUDr. R. U. listom zn. Spr. 11024-11029/03 zo dňa 13. 6. 2003 posúdil námietky navrhovateľa za opodstatnené, okrem iného aj v ďalších konaniach vedených na Krajskom súde v Žiline vedených pod spis. zn. 19 Cb 378/98, 19 Cb 858/99, 19 Cb 203/00, 19 Cb 101/00 a 19 Cb 185/00.“

Na základe uvedeného skutkového stavu sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po predbežnom prerokovaní prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a po vykonaní dokazovania vydal tento nález:

„Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   vyslovuje,   že   Krajský   súd   v Žiline   v konaní vedenom   pod   spis.   zn.   19   Cb   578/99   porušil   svojou   nečinnosťou   právo   navrhovateľa Ing. J. H. priznané čl. 48 ods. 2/ Ústavy Slovenskej republiky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   navrhovateľovi   Ing.   J.   H.   z dôvodu pretrvávajúcej právnej neistoty spôsobenej nečinnosťou Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom na tomto súde pod spis. zn. 19 Cb 578/99, finančné zadosťučinenie vo výške: = 250 000,- Sk ako náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú je odporca povinný navrhovateľovi zaplatiť   do   2   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky.“

Keďže   sťažnosť   sťažovateľa   spĺňala   zákonom   predpísané   náležitosti   podľa   §   20 ods. 1   a   §   50   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   a keďže neexistovali dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona, ústavný súd ju 24. septembra 2003 prijal na ďalšie konanie.

Právna   zástupkyňa   sťažovateľa   v odpovedi   na   výzvu   ústavného   súdu   doručenej 24. októbra 2003 uviedla, že sťažovateľ súhlasí s upustením od ústneho pojednávania vo veci prijatej sťažnosti.

Podľa § 29 ods. 6 zákona o ústavnom súde sa k prijatej sťažnosti vyjadril predseda krajského súdu (listom sp. zn. Spr 949/03 z 5. novembra 2003), ktorý uviedol, že trvá na ústnom   pojednávaní, „keďže   dotknutý   prípad   vykazuje   širšie   dimenzie   ako   len   púhe posúdenie danosti prieťahov v konaní (v užšom slova zmysle)“.

K uvedenému vyjadreniu bolo pripojené vyjadrenie predsedníčky senátu, ktorý koná vo veci vedenej na krajskom súde pod sp. zn. 19 Cb 578/99, ktorá uviedla:

„Predmetná vec napadla na tunajší súd 31. 8. 1999. Spis   mi   bol   ako   predsedníčke   senátu   pridelený   na   základe   opatrenia   predsedu krajského   súdu   dňa   18.   6.   2001   (č.   l.   36   spisu).   Ďalšími   členmi   senátu   boli   určení JUDr. E. P.   a JUDr.   J.   K.   Ústne   bol   spis   z mojej   strany   pridelený   ako   referentovi JUDr. J. K. Senát následne vykonával úkony za účelom rozhodnutia veci.

Vzhľadom na to, že v priebehu konania bola podaná na Okresný súd Bratislava III žaloba o ochranu osobnosti a to voči sudcom obchodného úseku tunajšieho súdu, ku ktorým mám kolegiálny a priateľský vzťah a od ktorých som získala aj poznatky o veci, nedovolila mi táto skutočnosť vec nezaujato prejednať a rozhodnúť. Preto som sa cítila vo veci zaujatá. Vzhľadom   na   vyjadrenie   týkajúce   sa   zaujatosti   aj   u ostatných   členov   senátu   bola   vec podaním z 26. 9. 2002 predložená predsedovi krajského súdu v zmysle ustanovenia § 15 ods. 1 veta prvá O. s. p. a to na pridelenie inému senátu. Po nevyhovení žiadosti bola vec podaním z 22. 10. 2002 predložená NS SR na rozhodnutie podľa ustanovenia § 16 ods. 1 veta prvá O. s. p.

Dňa 25. 11. 2002 bolo krajskému súdu doručené rozhodnutie Najvyššieho súdu SR o tom, že sudkyne nie sú vylúčené z prejednávania a rozhodovania danej veci.

Dňa 1. 2. 2003 nastúpila sudkyňa, ktorej bol spis predložený ako referentovi na materskú dovolenku. Referujúcim sudcom sa stala predsedníčka senátu.

Podaním   došlým   tunajšiemu   súdu   13.   5.   2003   bola   zo   strany   žalobcu   vznesená námietka zaujatosti voči prejednávajúcemu senátu ako i návrh na prikázanie veci inému súdu z dôvodu vhodnosti.

Podaním z 2. 7. 2003 bol spis predložený NS SR za účelom rozhodnutia o námietke zaujatosti vznesenej žalobcom.

Dňa 28. 10. 2003 obdržal tunajší súd spis s rozhodnutím, ktorým konanie o návrhu na vylúčenie sudcov a prikázanie veci inému súdu zastavil.

K výhrade, že senát nekonal, ale podal návrh na svoje vylúčenie z prejednávania a rozhodovania   veci,   chcem   uviesť,   že   senát   8   Co   vznesenou   námietkou   nesledoval obštrukcie v konaní. Poukazujem na to, že v zmysle ustanovenia § 15 ods. 1 O. s. p. má sudca povinnosť oznámiť skutočnosti, pre ktoré je vylúčený. Len sudca je totiž najlepšie informovaný o dôvodoch svojho vylúčenia a zákon mu v tomto smere ukladá oznamovaciu povinnosť. Senát si preto splnil len svoju povinnosť, keď mal za to, že sú tu skutočnosti, pre ktoré by nemohol vec prejednať a rozhodnúť. Okrem toho aj podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   je   základným   právom   účastníka   prejednať   vec   pred   nestranným súdom. Preto aj z tohto hľadiska bolo potrebné neporušiť toto právo.

Tiež nemôžem súhlasiť so sťažovateľom, že po tom, ako NS SR uznesením z 5. 11. 2000 sp. zn. Ndob 628/02 rozhodol o nevylúčení sudkýň nebol do dnešného dňa vykonaný žiaden úkon a že senát nekoná vyše 8 mesiacov.

...   Dovoľujem   si   v tejto   veci   poukázať   aj   na   to,   že   ohľadom   sporu   medzi   týmito účastníkmi mi bolo do senátu predložených ešte 6 vecí (sp. zn. 19 Cb 101/00, 19 Cb 219/01, 19 Cb 554/00, 19 Cb 175/00, 19 Cb 203/00, 19 Cb 220/01). V každej z týchto vecí bol z rovnakých dôvodov vznesený návrh na vylúčenie sudcov zo strany senátu 8 Co v dôsledku čoho   po   postupe   predsedu   krajského   súdu   bol   spis   predložený   NS   SR.   Keďže   v dvoch z týchto vecí (sp. zn. 19 Cb 219/01 a 19 Cb 220/01) NS SR postupoval inak ako v ostatných veciach (najskôr vrátil spis s tým, že je potrebné predložiť spis vzhľadom na vyjadrenie sudkýň na rozhodnutie predsedu krajského súdu, až po vyjadrení ktorého o veci rozhodol tak,   že   sudkyne   neboli   vylúčené   z prejednávania   a rozhodovania   veci)   nebolo   možné v ostatných   veciach   pokračovať   v konaní.   Vo   veciach   ako   som   už   uviedla   bol   uvedený rovnaký dôvod vylúčenia a rozhodnutie jedného senátu NS SR nie je záväzné pre iný senát. Preto mohlo prichádzať eventuálne do úvahy aj opačné rozhodnutie v tom, že by sudkyne boli   vylúčené   z prejednávania   a rozhodovania   veci.   Z toho   dôvodu   som   považovala   za potrebné vyčkať až do rozhodnutia poslednej veci takto predloženej NS SR.

Na   záver   uvádzam,   že   agendu   Cb   predsedníčka   senátu   a členovia   senátu   počas pôsobenia   na   krajskom   súde   doposiaľ   nevykonávali.   Vykonávali   len   odvolaciu   agendu v občianskoprávnych veciach. Okrem toho medzi spormi týchto účastníkov existovala určitá súvislosť aj preto, že to neboli jediné spory medzi nimi vedené na tunajšom súde. Preto na oboznámenie   sa   s agendou   i pridelenými   vecami   ako   i tými   ktoré   už   boli   skončené a v ktorých bol zo strany NS SR ako odvolacieho súdu zaujatý určitý názor som potrebovala ako predsedníčka senátu spolu s ďalšími sudkyňami dlhší časový priestor.

V zmysle ustanovenia § 30 ods. 2 zák. č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu SR, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov súhlasím s upustením od ústneho pojednávania v danej veci.“

Ústavný súd ďalej listom zo 4. decembra 2003 požiadal predsedu krajského súdu o upresnenie   vyjadrenia   k otázke   ústneho   pojednávania.   Predseda   krajského   súdu   sa v stanovisku z 13. januára 2004 (doručenom ústavnému súdu 15. januára 2004) vyjadril takto:«... Prioritnou okolnosťou, ktorá ma vedie k žiadosti o ústne prejednávanie veci „H.“ je v podstate štandardná snaha účastníka konania dosiahnuť čo najpriaznivejší výsledok konania.   To   znamená   predovšetkým   ustálenie,   či   došlo   k zbytočným   prieťahom,   ak   áno vymedzenie   miery   zodpovednosti   subjektov,   resp.   nositeľov   povinnosti   zabezpečiť prejednanie veci v primeranej lehote (štát, súd, sudca). V tejto súvislosti je daná určitá osobitosť dotknutého prípadu bezprostrednou realitou v personálnom obsadení Krajského súdu Žilina, najmä po vylúčení sudcov „obchodného senátu“, nejednotným postupom NS SR v otázkach vylučovania sudcov vo veciach p. H. (jedná sa takmer o dve desiatky vecí), správaním   samotného   účastníka,   ktorý   podaním   občianskoprávnej   žaloby   na   ochranu osobnosti   voči   pôvodne   konajúcim   sudcom   podmienil   následnú   nutnosť   riešenia   otázok zaujatosti.

Zároveň oproti predchádzajúcemu vyjadreniu pribudol fakt, že dňa 5. 1. 2004 bolo Krajskému   súdu   Žilina   doručené   uznesenie   Okresného   súdu   Bratislava   III.,   č.   k.   27   C 47/00-122 z 30. 1. 2002 o pripustení pristúpenia Krajského súdu Žilina, ako odporcu 4/ a Slovenskej republiky v zast. MS SR ako odporcu 5/ do konania o vyššie uvedenú ochranu osobnosti (vo fotokópii pripájam). Vzhľadom na uvedené a štandardnú rozhodovaciu prax NS SR zrejme po nadobudnutí právoplatnosti dotknutého rozhodnutia dôjde v konečnom dôsledku   k vylúčeniu   všetkých   sudcov   Krajského   súdu   Žilina   z prejednávania   veci   a jej nutnej delegácii inému miestne a vecne príslušnému súdu.

Z hľadiska zodpovednosti Krajského súdu Žilina   za prípadné prieťahy nie je bez významu skutočnosť, že Okresný súd Bratislava III. rozhodnutie vyhotovil takmer dva roky po jeho vydaní. V období rokov 2002 – 2003 pri opakovaných dotazoch na tamojší súd bolo Krajskému súdu Žilina oznámené, že proti nám nie je vedený spor o ochranu osobnosti, v ktorom na žalujúcej procesnej strane vystupuje p. H. Z daného zistenia bolo vychádzané aj pri postupe ohľadne námietok zaujatosti konajúcich sudcov.

Zároveň   dôvodom,   vedúcim   ma   k   snahe   dosiahnuť   čo   najpresnejšie   vymedzenie zodpovednosti   nositeľov   zabezpečenia   prejednania   veci   bez   prieťahov,   je   nová   právna úprava v zákone č. 514/2003 Z. z.

Domnievam   sa,   že   naznačené   okolnosti   prípadu   je   vhodné   bližšie   ozrejmiť   jeho ústnym prejednaním.»

Na verejnom ústnom pojednávaní 3. marca 2004, ktoré sa konalo za účasti krajského súdu,   sťažovateľ   zotrval   na   svojej   sťažnosti   a na   jej   obsahu.   Predseda   krajského   súdu predniesol svoje stanovisko k sťažnosti sťažovateľa v širších súvislostiach so zreteľom na všetky podania sťažovateľa, o ktorých krajský súd koná, pričom uviedol: „Pokiaľ ide o tie prieťahy z obsahu samotného spisu 19 Cb 578/99, ktorý je základom tohto konania pred ústavným súdom, je zrejmé, že skutočne v otázkach meritórnych, ak neberieme úplne úkony z tohto   roku,   z januára   2004,   nebolo   bezprostredne   konané.   Tento   záver   je   v zásade jednoznačný. Avšak je tam druhá okolnosť, ktorú je potrebné rovnako vyhodnotiť, a to je otázka zaujatosti sudcov. Otázka zaujatosti, a teda následok vylúčenia alebo nevylúčenia konajúcich sudcov z prejednávania veci, má význam vo vzťahu k ďalšiemu právu, ktoré je súčasťou práva na prerokovanie veci súdom, a to na nestrannosť súdu a na zákaz odňatia zákonnému sudcovi. Ako vieme z toho, že vlastne zákonným sudcom by nemal byť, nieže nemal, nesmel byť sudca, ktorý je vo veci vylúčený.

A práve tento prípad... je veľmi dobrý na ilustráciu toho, že... táto otázka nie je v slovenskej jurisdikcii slovenských súdov, osobitne najvyššieho súdu úplne jednoznačne vyriešená a je veľmi problematické potom pre sudcu, ktorý v konaní koná, jednoznačne posúdiť, či je daná jeho zaujatosť alebo nie je, keďže zákon mu ukladá povinnosť oznámiť skutočnosti, pre ktoré by bol vo veci zaujatý.... Zároveň považujem za potrebné zdôrazniť, že nič nenasvedčuje tomu, čo pán H. uvádza v neskorších podaniach, či už adresovaných ústavnému súdu alebo krajskému súdu, o tom, že by existovala akási a priori nevôľa sudcov krajského súdu, osobitne toho prvého obchodného senátu o tom, že jeho vec vôbec nebudú prejednávať,   pretože   vo   veciach   sa   meritórne   konalo,   niektoré   aj   právoplatne   boli ukončené,   čiže   takýto   argument   tam   neobstojí   a naozaj   vlastne   až   zo   spôsobu   jeho vystupovania sa potom odvinula otázka zaujatosti, ktorá napriek tomu, že bola v tomto konaní   rešpektovaná   najvyšším   súdom,   u pána   sťažovateľa   vyvolala   pocit,   že   bolo zasiahnuté do jeho práv na ochranu osobnosti, ktorý nárok uplatnil samostatnou žalobou voči všetkým trom sudcom JUDr. D., JUDr. P. aj JUDr. R., ktoré konanie bolo právoplatne skončené s tým, že tento návrh bol v celom rozsahu zamietnutý. Za takejto situácie je len logické,   že   vo vzťahu   k účastníkom   alebo   vo vzťahu   k sudcom tá   otázka   zaujatosti tam naozaj rezonovala do tej miery, že či nie je dôvod na ich vylúčenie, a preto bola aj tá vec predložená opätovne najvyššiemu súdu...“

Napokon vyjadril, že v konaní vo veci sp. zn. 19 Cb 578/99 nie je možné konštatovať za   súčasnej   situácie   porušenie   práva   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ uviedol, že zotrváva na svojom návrhu a že si uplatňuje nárok na úhradu trov konania.

V podaní doručenom ústavnému súdu 8. marca 2004 právna zástupkyňa sťažovateľa vyčíslila trovy právneho zastúpenia, hotové výdavky a náhradu straty času nasledovne:„V predmetnej právnej veci boli v roku 2003 vykonané dva právne úkony: 1. prevzatie a príprava zastúpenia 2. písomné podanie na súd a v roku 2004 ústne pojednávanie dňa 3. 3. 2004.

V zmysle vyššieuvedeného vyčísľujem trovy právneho zastúpenia 4 270,- Sk + 128,- Sk x 2 = 8 796,- Sk + 4 534,- Sk + 136,- Sk = 13 466,- Sk.

Vzhľadom   k vytýčenému   ústnemu   verejnému   pojednávaniu   na   deň   3.   3.   2004 (pôvodne na 11. h) v zmysle § 18 písm. a) a b) vyhl. č. 163/2002 Zb. si uplatňujem nárok na náhradu cestovného za cestu Bratislava – Košice a späť (vlakom) celkom vo výške: 1 584,- Sk a náhradu za ubytovanie vo výške: 3 020,- Sk, fotokópiu dokladov pripájam v prílohe. V zmysle § 20 ods. 1 vyhl. č. 163/2002 Zb. uplatňujem si náhradu straty času za čas strávený z Bratislavy do Košíc a späť celkom 10 hodín x 567 x 2 = 11 340,- Sk. Trovy právneho zastúpenia celkom: = 13 466,- Sk Náhrada hotových výdavkov: =   4 604,- Sk Náhrada straty času: = 11 340,- Sk Celkom: = 29 410,- Sk“

II.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), podľa ktorého „Každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne   prerokovala   bez   zbytočných prieťahov...“

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov“ (II.   ÚS   61/98),   pričom „tento   účel   možno   zásadne dosiahnuť   právoplatným...   rozhodnutím.   Nepostačuje,   že   štátny   orgán   vo   veci   koná“ (II. ÚS 26/95).   K vytvoreniu   stavu   právnej   istoty   preto   dochádza   až „právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (I. ÚS 10/98)“.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (I. ÚS 70/98, II. ÚS 74/97, II. ÚS 813/00) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria súd považuje aj povahu prejednávanej veci.

Preskúmaním   doterajšieho   konania   pred   krajským   súdom   ústavný   súd   zistil nasledovné skutočnosti a dospel k nasledovným záverom:

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd z predloženého súdneho spisu zistil, že v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Cb 578/99 ide o návrh na umožnenie nahliadnutia do dokladov spoločnosti VÚTCH - CHEMITEX, spol. s r. o., Žilina. Podľa názoru   ústavného   súdu   ide   o vec,   ktorá   patrí   do   štandardnej   rozhodovacej   agendy prvostupňových súdov, ktorá nie je právne ani fakticky zložitá.

2. Ďalším kritériom, ktorého použitím ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných prieťahov v konaní sp. zn. 19 Cb 578/99, bolo správanie sťažovateľa ako účastníka tohto súdneho konania. Ústavný súd hodnotil správanie sťažovateľa ako aktívne. Jeho správanie preto   výrazne   neprispelo   k doterajšej   dobe   konania   pred   krajským   súdom.   Sťažovateľ uplatnil námietku zaujatosti voči členom senátu, ako aj sťažnosť na prieťahy v konaní na príslušnom   orgáne   štátnej   správy   súdov,   ktorý   posúdil   sťažnosť   sťažovateľa   ako opodstatnenú (Spr 11024-11029/03 z 13. júna 2003).

3. Tretím kritériom, ktorého použitím ústavný súd zisťoval, či došlo k zbytočným prieťahom v označenom súdnom konaní, bol postup samotného krajského súdu.

Vec pôvodne napadla na krajský súd 31. augusta 1999.

Krajský súd následne vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku a odporcu na   vyjadrenie   k návrhu   na   začatie   konania   (výzvy   doručené   22.   septembra   1999).   Vo svojom   stanovisku   doručenom   krajskému súdu   30.   septembra 1999   sa   odporca   vyjadril k návrhu   sťažovateľa.   Krajský   súd   urobil   25.   októbra   1999   úradný   záznam   o tom,   že navrhovateľ (v konaní pred ústavným súdom sťažovateľ) zatiaľ nezaplatil súdny poplatok vo výške 2 000 Sk, a uznesením z toho istého dňa zastavil konanie pre nezaplatenie súdneho poplatku. Ďalší záznam o tom, že súdny poplatok zatiaľ nebol zaplatený, krajský súd urobil 24. novembra 1999. Zo záznamu krajského súdu o zložení súdneho poplatku z 22. decembra 1999 vyplynulo, že súdny poplatok vo výške 2 000 Sk bol zaplatený prevodom   z účtu navrhovateľa (výpis z účtu z 21. decembra 1999).

Krajský súd uznesením z 3. januára 2000 zrušil uznesenie o zastavení konania sp. zn. 19 Cb 578/99, pretože navrhovateľ zaplatil súdny poplatok v odvolacej lehote.

Členka   senátu   JUDr.   A.   P.   podala   24.   marca   2000   návrh   na   rozhodnutie   o jej vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, keďže sa cíti byť zaujatá pre svoj osobný negatívny vzťah k navrhovateľovi. Keďže k návrhu tejto zákonnej sudkyne sa pripojili aj ostatní   členovia senátu,   predseda   krajského   súdu   predložil   uvedený   spis   na   rozhodnutie Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“).   Spis   bol   doručený najvyššiemu   súdu   12.   júna   2000,   pričom   najvyšší   súd   rozhodol   uznesením   sp.   zn. Ndob 678/2000   z 23.   júna   2000   o vylúčení   sudcov   Mgr.   R.,   JUDr.   P.   a JUDr.   D. z prejednávania a rozhodovania vo veci. Spis bol doručený krajskému súdu 2. augusta 2000.

Predseda krajského súdu opätovne predložil označený spis najvyššiemu súdu (spis doručený 2. novembra 2000) za účelom rozhodnutia o prikázaní veci z dôvodu vhodnosti inému krajskému súdu. Najvyšší súd vrátil predmetný spis krajskému súdu (5. decembra 2000)   bez   rozhodnutia   o prikázaní,   keďže   návrh   nekvalifikoval   ako   návrh   podľa   §   12 Občianskeho súdneho poriadku (Ndob 1031/2000).

Krajský súd ďalej zaslal podnety obom účastníkom konania vedeného pod sp. zn. 19 Cb   578/99,   aby   sa   vyjadrili   k postúpeniu   veci   inému   súdu.   Sťažovateľ   vo   vyjadrení z 22. januára   2001   navrhol   vec   delegovať   Krajskému   súdu   v Bratislave,   odporca   žiadal (vyjadrenie doručené krajskému súdu 22. januára 2001), aby vo veci naďalej konal krajský súd.

Spis bol   opätovne   predložený najvyššiemu súdu   na rozhodnutie o postúpení   veci inému súdu z dôvodu vhodnosti (doručenie spisu 5. februára 2001). Najvyšší súd rozhodol 16. mája 2001 uznesením sp. zn. Ndob 93/2001 tak, že návrhu na prikázanie veci inému súdu nevyhovel.

Predseda   krajského   súdu   rozhodol   18.   júna   2001   opatrením   o zložení   senátu   pre prejednávanie a rozhodovanie veci sp. zn. 19 Cb 578/99.

Krajský súd uložil sťažovateľovi uznesením z 8. augusta 2001, aby v určenej lehote upravil   žalobný   petit   pod   následkom   zastavenia   konania.   Uznesenie   bolo   doručené sťažovateľovi 17. septembra 2001. Sťažovateľ upravil žalobný petit podaním doručeným krajskému súdu 26. septembra 2001.

Členovia senátu krajského súdu ďalej namietli svoju zaujatosť vo veci (vyjadrenia členov senátu z 26. septembra 2002) a predložili vec predsedovi krajského súdu. Predseda krajského súdu vo svojom vyjadrení zo 17. októbra 2002 nepovažoval uvedené okolnosti za relevantné pre vylúčenie sudcov senátu krajského súdu. Spis bol 30. októbra 2002 doručený najvyššiemu súdu na rozhodnutie o návrhu na vylúčenie sudcov krajského súdu

Najvyšší súd rozhodol uznesením sp. zn. Ndob 628/02 z 5. novembra 2002 o tom, že sudkyne JUDr. R., JUDr. P. a JUDr. K. nie sú vylúčené z prejednávania a rozhodovania vo veci. Krajský súd doručil toto uznesenie sťažovateľovi a odporcovi 28., resp. 29. novembra 2002.

V spise sa ďalej nachádza úradný záznam z 30. apríla 2003 o nástupe členky senátu JUDr. K. na materskú dovolenku. Z priloženej kópie rozvrhu práce vyplýva, že do senátu rozhodujúceho vo veci sp. zn. 19 Cb 578/99 bola dočasne pridelená JUDr. B.

Sťažovateľ doručil 13. mája 2003 krajskému súdu podanie, v ktorom žiada vylúčiť sudkyne JUDr. R.,   JUDr.   P. a JUDr.   K. z prejednávania a rozhodovania vo svojej veci a prikázať vec Krajskému súdu v Bratislave.

Krajský súd ďalej 16. mája 2003 vyzval právnu zástupkyňu odporcu na predloženie aktuálneho   výpisu   z obchodného   registra   a spoločenskej   zmluvy   o založení   spoločnosti s ručením   obmedzeným.   Odporca   žiadané   písomné   dokumenty   doručil   krajskému   súdu 23. mája 2003.

Ku vznesenej námietke zaujatosti sťažovateľa sa príslušné členky senátu krajského súdu vyjadrili, že sa cítia byť zaujaté.

Spis   bol   predložený   najvyššiemu   súdu   na   rozhodnutie   o námietke   zaujatosti (doručený 11. júla 2003). Najvyšší súd uznesením sp. zn. Ndob 354/03 z 30. júla 2003 konanie o námietkach zastavil, pretože o totožných námietkach už bolo rozhodnuté, a vrátil spis krajskému súdu (doručeným krajskému súdu 28. októbra 2003).

Ústavnému súdu bol spis krajského súdu na požiadanie predložený 10. novembra 2003. Po vrátení spisu krajskému súdu 24. novembra 2003 krajský súd začal v januári 2004 vo veci konať.

Ústavný súd konštatoval, že v konaní krajského súdu možno rozlíšiť tri obdobia:

1.   Obdobie,   v ktorom   krajský   súd   vykonal   niektoré   základné   procesné   úkony súvisiace   s podmienkami   konania,   s poplatkovou   povinnosťou   a s úpravou   návrhu sťažovateľa,   a to   od   31.   augusta   1999   do   3.   januára   2000,   od   5.   decembra   2000   do 5. februára 2001, od 18. júna 2002 do 26. septembra 2002 a druhá polovica mája 2003, t. j. asi 10 mesiacov. Toto obdobie nemožno hodnotiť ako také, v ktorom došlo k zbytočným prieťahom v konaní krajského súdu.

2.   Obdobie,   ktoré   sa   týkalo   rozhodovania   o procesných   úkonoch   sudcov,   resp. sťažovateľa vo veci ich námietok zaujatosti a prikázania veci inému súdu, a to od 24. marca 2000 do 2. augusta 2000, od 2. novembra 2000 do 16. mája 2001, od 26. septembra 2002 do 29. novembra 2002, od 13. mája 2003 do 28. októbra 2003, t. j. obdobie v celkovej dĺžke približne 18 mesiacov.

Námietka zaujatosti sudcu je právom a súčasne povinnosťou procesnej povahy, ktoré sú   spojené   s oznamovacou   povinnosťou   sudcu   voči   predsedovi   súdu   a s konaním a rozhodovaním   o nej   zo   strany   nadriadeného   súdu   (v   tomto   prípade   najvyššieho   súdu) a obdobie rozhodovania o nej nemožno pripisovať na vrub krajského súdu.

Ústavný   súd   už   vo   svojej   judikatúre   vyslovil   názor,   že   zodpovednosť   za neodstránenie   stavu   právnej   neistoty   v dôsledku   uplatnenia   procesných   práv   účastníka konania nemožno pripísať oprávnenej osobe, ale ani štátnemu orgánu, ktorý vo veci koná (II. ÚS 52/99).

Ústavný   súd   preto   obdobie   potrebné   na   rozhodnutie   o uplatnených   procesných právach sudcov a sťažovateľa v zásade nepovažoval za obdobie, v ktorom vznikli zbytočné prieťahy v konaní krajského súdu.

3.   Obdobie,   v ktorom   bol   krajský   súd   nečinný,   a to   od   26.   septembra   2001   do 26. septembra 2002 a od 29. novembra 2002 do 16. mája 2003, t. j. približne 18 mesiacov. Prvý   časový   úsek   sa   týka   konania   po   určení   iného   senátu   krajského   súdu   v dôsledku rozhodnutia   najvyššieho   súdu   o vylúčení   členov   pôvodného   senátu,   druhý   konania   po rozhodnutí o nevylúčení náhradného senátu krajského súdu.

Ústavný   súd   konštatoval,   že   rozdielna   judikatúra   najvyššieho   súdu   nepredstavuje skutočnosť,   ktorá   by   mohla   ospravedlniť   nečinnosť   zákonných   sudcov   krajského   súdu v uvedenom období, a preto toto obdobie považoval za obdobie, v ktorom vznikli zbytočné prieťahy v konaní krajského súdu.

Z uvedených skutočností ústavný súd zistil, že z celkovej dĺžky doterajšieho konania vo veci sp. zn. 19 Cb 578/99, ktoré v čase konania o sťažnosti sťažovateľa na ústavnom súde trvá na krajskom súde viac ako štyri roky, krajský súd bol nečinný počas obdobia približne 18 mesiacov (od 26. septembra 2001 do 26. septembra 2002 a od 29. novembra 2002 do 16. mája 2003). V nadväznosti na tento záver ústavný súd rozhodol, že v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Cb 578/99 bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší takéto rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

1.   Ústavný   súd   v súlade   so   svojím   rozhodnutím   o porušení   základného   práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a v zmysle § 56 ods. 3 zákona o ústavnom súde prikázal krajskému súdu, aby vo veci sp. zn. 19 Cb 578/99 konal bez zbytočných prieťahov.

2. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy: „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie   sťažnosti,   priznať tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1 boli   porušené,   primerané finančné zadosťučinenie.“

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.   Z ustanovenia   §   56   ods.   4   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   primerané finančné zadosťučinenie má povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Sťažovateľ požadoval priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 250 000 Sk, pričom svoju žiadosť odôvodnil nasledovne: «... Pre úplnosť dodávam, že výška finančného zadosťučinenia ako náhrada nemajetkovej ujmy, ktorú sťažovateľ žiada, je ovplyvnená nielen dĺžkou prieťahov v konaní, ktoré vznikli „obštrukčným konaním“, resp. nekonaním príslušného súdu ale aj závažnosťou problematiky merita veci uplatnenej na príslušnom súde...»

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne   okolnosti   prípadu.   Súčasne   sa   pritom   riadil úvahou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je síce zmiernenie majetkovej ujmy, avšak nie aj prípadná náhrada škody (II. ÚS 58/02, III. ÚS 111/02).

Hoci ústavný súd prikázal krajskému súdu, aby v označených súdnych konaniach konal   bez   zbytočných   prieťahov,   vychádzal   z názoru,   že   porušenie   základného   práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nemožno účinne odstrániť len uplatnením tejto jeho právomoci. Preto považoval za potrebné rozhodnúť aj o náhrade nemajetkovej ujmy, ktorá sťažovateľovi v dôsledku neho vznikla. Vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu ústavný súd považoval priznanie sumy 10 000 Sk za primerané finančné zadosťučinenie.

3. Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré vznikli právnej zástupkyni advokátke JUDr. E. K. a ktoré vyčíslil sumou 29 410 Sk (§ 1 ods. 3, § 13   ods.   8,   §   16   a   §   25   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb). Vychádzal   pritom   z výšky   priemernej   mesačnej   mzdy   zamestnanca   hospodárstva Slovenskej republiky za 1. polrok roku 2002, ktorá bola 12 811 Sk pre účely odmeny za úkony po 1. januári 2003 a 13 602 Sk pre účely odmeny za úkony po 1. januári 2004). Náhrada bola priznaná za dva úkony po 4 270 Sk a po 130 Sk režijný paušál a za jeden úkon po 4 530 Sk a po 140 Sk režijný paušál, ako aj za hotové výdavky za stratu času v zmysle § 18 písm. a) a b) a § 20 ods. 1 citovanej vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky vo výške 15 940 Sk.

Trovy konania je krajský súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. marca 2004