SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 170/2016-10
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. februára 2016v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohutaa Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnejspoločnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenej advokátkou ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ktorou namieta porušenie svojhozákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššiehosúdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Obo 10/2014 z 20. marca 2014, a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, o d m i e t a ako podanúoneskorene.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. marca 2015doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛,(ďalejlen„sťažovateľka“, v citáciáchaj„sťažovateľ“),zastúpenejadvokátkou ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ktorou namieta porušenie svojhozákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len„najvyšší súd“) sp. zn. 5 Obo 10/2014 z 20. marca 2014 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka je účastníčkoukonkurzného konania vedeného Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)pod sp.zn.6K234/2000v pozíciiveriteľky.Uznesenímkrajskéhosúdusp. zn. 6 K 234/2000 z 8. marca 2001 bol vyhlásený konkurz na obchodnú spoločnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „úpadca“), a do funkcie správcukonkurznej podstaty úpadcu bol ustanovený ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „pôvodnýsprávca“). Uznesením krajského súdu sp. zn. 6 K 234/2000 z 25. februára 2009 boldo funkcie správcu konkurznej podstaty úpadcu ustanovený ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„nový správca konkurznej podstaty“), ktorý nahradil pôvodného správcu. Nový správcakonkurznej podstaty podal 2. apríla 2012 žalobný návrh, ktorým sa proti pôvodnémusprávcovi konkurznej podstaty domáhal zaplatenia sumy 236 340,97 € z dôvodunehospodárneho a neefektívneho nakladania s finančnými prostriedkami získanými správoukonkurznej podstaty úpadcu. Dňa 18. septembra 2012 došlo k uzavretiu zmluvy o postúpenípohľadávok medzi pôvodným veriteľom úpadcu (obchodná spoločnosť
) ako postupcom a postupníkom (sťažovateľka), na základe čoho sťažovateľkanadobudla riadne prihlásenú a uznanú pohľadávku voči úpadcovi v sume 909,73 €,čím sa zároveň stala účastníčkou konkurzného konania vedeného krajským súdompod sp. zn. 6 K 234/2000 v pozícii veriteľa.
Podaním z 25. októbra 2013 sťažovateľka krajskému súdu oznámila, že vstupujedo sporového konania medzi novým a pôvodným správcom konkurznej podstatyako vedľajší účastník na strane navrhovateľa. Sťažovateľka odôvodnila pristúpenie„právnym záujmom na výsledku tohto konania, pretože navrhovateľ ako aktuálny správca konkurznej podstaty úpadcu sa v tomto súdnom konaní domáha voči odporcovi ako bývalému správcovi konkurznej podstaty úpadcu zaplatenia sumy, ktorá bude použitá na uspokojenie veriteľov v konkurznom konaní 6 K 234/2000 a teda aj sťažovateľa“.Krajský súd uznesením sp. zn. 1 Cbi 3/2013 z 13. januára 2014 (ďalej len „uzneseniez 13. januára 2014“) sťažovateľku do konania o zaplatenie sumy 236 340,97 € akovedľajšieho účastníka na strane navrhovateľa (nový správca konkurznej podstaty)nepripustil.
Proti uzneseniu krajského súdu z 13. januára 2014 podala sťažovateľka odvolanie,na základe ktorého bolo toto rozhodnutie potvrdené napadnutým uznesením najvyššiehosúdu. Dňa 5. júna 2014 sťažovateľka podala proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdudovolanie, ktoré najvyšší súd ako dovolací súd uznesením sp. zn. 2 Obdo V 9/2014z 28. októbra 2014 odmietol ako neprípustné.
Podľa sťažovateľky„napadnutým rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 20. 03. 2014 pod č. k. 5 Obo/10/2014-113, ktorým potvrdil napadnuté uznesenie prvostupňového súdu, bolo nepochybne porušené jeho základné právo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy, právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovor a zákaz diskriminácie zaručený v čl. 14 dohovoru, a to z dôvodu, že uznesenie Najvyššieho súdu zo dňa 20. 03. 2014 pod č. k. 5 Obo/10/2014-113 je rozhodnutím nezákonným a protiústavným“.
Zo sťažnosti možno vyvodiť, že za kľúčový právny problém v namietanej vecisťažovateľka považuje otázku prípustnosti vedľajšieho účastníctva. K tomuto problémusťažovateľka uvádza:
„Predpokladom prípustnosti vedľajšieho účastníctva v konaní je právny záujem toho, kto chce vstúpiť do konania, na výsledku sporu, t. j. jeho právny záujem na úspechu účastníka, na strane ktorého chce vstúpiť do konania. Takýto záujem má ten, právne postavenie ktorého bude rozhodnutím súdu priaznivo alebo nepriaznivo ovplyvnené (porov. Uznesenie NSSR, sp. zn. 2 Cdo 212/2012). Máme za to, že na strane sťažovateľa je daný právny záujem na výsledku tohto konania. Tento právny záujem vyplýva zo skutočnosti, že v prípade úspechu sťažovateľa v prebiehajúcom konaní bude vymožená suma zahrnutá do konkurznej podstaty úpadcu a následne z tejto sumy bude uspokojená i pohľadávka sťažovateľa ako veriteľa úpadcu. Výsledkom tohto konania teda bude ovplyvnené postavenie sťažovateľa, a to v tom zmysle, či bude alebo nebude jeho pohľadávka v rámci konkurzného konania uspokojená. V predmetnej veci zastávame názor, že Najvyšší súd SR vo svojom napadnutom uznesení svojvoľne vykladal a aplikoval príslušné ust. § 93 ods. 1 zák. č. 99/1963 Zb. – Občiansky súdny poriadok, čím poprel účel a význam tohto zákonného ustanovenia. Vzhľadom k tomu, že Najvyšší súd SR túto vec nesprávne právne posúdil, zamedzil tým sťažovateľovi v účasti na sporovom konaní, čím porušil čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj čl. 46 ods. 1 ústavy. Predmetné rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sa preto priamo prieči platnému zákonnému ustanoveniu, čím je založená protiprávnosť a protiústavnosť tohto uznesenia.“.
Sťažovateľkazároveňvyslovujenesúhlass názoromnajvyššiehosúduprezentovaným v napadnutom uznesení, podľa ktorého vedľajšie účastníctvo v konanínemožno založiť proti vôli účastníka, ktorého má vedľajší účastník podporovať,a s poukazom na konanie najvyššieho súdu vedené pod sp. zn. 3 Obo 21/1998 argumentujeopačným názorom, podľa ktorého„... pri splnení zákonnej podmienky pre pripustenie vedľajšieho účastníka do konania, ktorou je jeho právny záujem na výsledku konania, rozhodne súd o pripustení vedľajšieho účastníka aj proti vôli účastníka, vedľa ktorého sa má vedľajší účastník konania zúčastniť“.
Sťažovateľka ďalej argumentuje, že najvyšší súd vydal„dva diametrálne odlišné rozsudky v podobných, takmer rovnakých prípadoch, čo je podľa názoru sťažovateľa v rozpore so zásadou právnej istoty, ktorá je zakotvená tak v dohovore ako aj ústave. Najvyšší súd SR tak svojou neurčitosťou v judikatúre pozbavil sťažovateľa možnosti uplatňovať svoje práva na základe príslušných právnych predpisov, zatiaľ čo iným osobám nachádzajúcim sa v obdobnej situácii boli ich práva priznané, čím došlo k porušeniu čl. 6 ods. 1 a čl. 14 dohovoru, ako aj čl. 46 ods. 1 ústavy.“.
Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnostina ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa ⬛⬛⬛⬛ na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a zákaz diskriminácie podľa čl. 14 dohovoru uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 20. 03. 2014, č. k. 5 Obo/10/2014-113 porušené boli.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 20. 03. 2014, č. k. 5 Obo/10/2014-113 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd SR je povinný uhradiť sťažovateľovi ⬛⬛⬛⬛ náhradu trov právneho zastúpenia v sume 298,48 – EUR...“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskejrepubliky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konanípred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutíbez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania preskúmal, či sťažnosť sťažovateľkyobsahuje všeobecné a osobitné náležitosti predpísané zákonom o ústavnom súde (§ 20a § 50) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde.
Podstatou sťažnosti (vychádzajúc z jej petitu, ktorým je ústavný súd podľa § 20ods. 4 zákona o ústavnom súde viazaný) je preskúmanie ústavnej konformity tvrdeniasťažovateľky, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obo 10/2014 z 20. marca 2014 došlok porušeniu jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14dohovoru.
Zákonným predpokladom na prijatie sťažnosti na ďalšie konanie je jej podaniev lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačnáa začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomeniao inom zásahu. Pri opatrení alebo inom zásahu sa lehota počíta odo dňa, keď sa sťažovateľmohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Podanie sťažnosti po uplynutí tejto lehoty jezákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako oneskorene podanej (§ 25ods. 2 zákona o ústavnom súde). Zákon o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie tejtokogentnej lehoty odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03, III. ÚS 209/09).
Ústavný súd zistil, že uznesenie krajského súdu sp. zn. 1 Cbi 3/2013z 13. januára 2014 v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obo 10/2014z 20. marca 2014 nadobudli právoplatnosť 7. mája 2014, pričom sťažnosť bola ústavnémusúdu doručená až 24. marca 2015, teda zjavne po uplynutí lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3zákona o ústavnom súde.
Ústavný súd pritom zohľadnil ako rozhodujúcu skutočnosť, že sťažovateľkasťažnosťounenamietaporušeniesvojichprávrozhodnutímnajvyššiehosúduako dovolacieho súdu, čo je v súlade s ustálenou judikatúrou ústavného súdu(napr. III. ÚS 34/2012, III. ÚS 543/2012) nevyhnutným predpokladom na aplikáciu taktiežustálenej judikatúry ústavného súdu, v zmysle ktorej dvojmesačná lehota na podaniesťažnosti ústavnému súdu začne plynúť dňom doručenia rozhodnutia o mimoriadnomopravnom prostriedku (dovolaní) sťažovateľovi a je považovaná za zachovanú aj vo vzťahuk predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (napr. rozsudok Európskeho súdupre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika,sťažnosť č. 46129/99, body 51, 52, 53 a 54), v prípade sťažovateľky vo vzťahuk napadnutémuuzneseniunajvyššiehosúduakoodvolaciehosúdu(obdobnenapr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 69/2010, IV. ÚS 58/2011). Pri posudzovaní otázky dodržanialehoty na podanie sťažnosti ústavný súd totiž musí vychádzať z doslovného znenia zákonao ústavnom súde a z toho, že ak sťažovateľ uplatnil mimoriadny opravný prostriedok −dovolanie, spôsobilý zabezpečiť ochranu jeho práv, avšak najvyšší súd ho následneodmietol ako neprípustný, mal namietať vo svojej sťažnosti aj postup dovolacieho súdu,resp. jeho rozhodnutie, čo však v danej veci sťažovateľka neurobila. Za splnenia tejtopodmienky, aj keby došlo k situácii, že ústavný súd pochybenie v postupe a rozhodnutídovolacieho súdu nezistí a porušenie práv sťažovateľky nevysloví, mohol by aj napriektomu súčasne preskúmať aj rozhodnutie odvolacieho súdu (napadnuté uznesenienajvyššieho súdu ako odvolacieho súdu).
Sťažovateľka, zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom, v petite svojejsťažnosti nenamieta porušenie ústavou a dohovorom garantovaných práv rozhodnutímnajvyššieho súdu ako dovolacieho súdu, prípadne postupom, ktorý predchádzal jehovydaniu. Za týchto okolností bolo potrebné počítať plynutie lehoty dvoch mesiacov podľa§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde od právoplatnosti napadnutého uznesenia najvyššiehosúdu (ako odvolacieho súdu), a nie od právoplatnosti rozhodnutia najvyššieho súduo dovolaní sťažovateľky (m. m. II. ÚS 509/2015, II. ÚS 687/2015), a preto ústavný súdsťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako podanú oneskorene.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho významu zaoberať saďalšími návrhmi sťažovateľky.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. februára 2016