SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 170/2015-10
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. marca 2015 v senátezloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a LadislavaOrosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. Ladislav Janči, s. r. o., Dončova 1451/21,Ružomberok, konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Ladislava Jančiho,ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3 Co 81/2014z 1. októbra 2014, a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. decembra2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpenéhoAdvokátskou kanceláriou JUDr. Ladislav Janči, s. r. o., Dončova 1451/21, Ružomberok,konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Ladislava Jančiho, ktorou namietaporušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv azákladných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkomKrajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Co 81/2014 z 1. októbra 2014(ďalej len „napadnutý rozsudok“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ v procesnom postavení odporcubol rozsudkom Okresného súdu Kežmarok sp. zn. 2 C 142/20013 z 30. januára 2014zaviazaný povinnosťou zaplatiť navrhovateľke istinu spolu s úrokom z omeškania a nahradiťjej trovy konania. Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal sťažovateľ odvolanie.
Krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok súdu prvého stupňavo výroku týkajúcom sa povinnosti sťažovateľa zaplatiť navrhovateľke istinu spolu s úrokomz omeškania. Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie,o ktorom v čase podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo rozhodnuté.
Podľa názoru sťažovateľa «došlo k porušeniu základných práv a slobôd... Prvým dôvodom, ktorý sťažovateľa vedie k tomuto názoru je nedostatočné odôvodnenie rozhodnutí oboch súdov, a druhým zistenie, že konajúce všeobecné súdy aplikovali príslušné ustanovenia zákona takým spôsobom, že bol popretý účel a zmysel právnej úpravy – osobitne v ustanoveniach upravujúcich inštitút zmluvy o pôžičke a premlčania...
Predovšetkým je nutné uviesť, že aj odvolací súd vydal rozhodnutie, ktoré je zjavne nepreskúmateľné najmä z dôvodu, že súd nevysvetlil ako dospel k závere o existencii dohody o pôžičke medzi sťažovateľom ako odporcom a navrhovateľkou a už vôbec nie je zrejmé ako sa vysporiadal s argumentáciou odporcu namietajúcou uzatvorenie takejto zmluvy. V tomto smere je treba konajúcemu súdu vytknúť, že jeho rozhodnutie popiera imperatív vymedzený čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru... Nepreskúmateľnosť vydaného rozhodnutia spočíva aj v tom, že ani odvolací súd nereagoval a nevysporiadal sa s listinným dôkazom vyhotoveným navrhovateľkou a ňou podpísaným „Zmluva o pôžičke z 10. 5. 2012“, ktorej vyhotovenie navrhovateľka priznala až potom čo jej bolo predložené, keď predtým o existencii tohto dokladu zjavne cielene súd zavádzala keď tvrdila že nič neposlal, pričom z tohto dokladu je zrejmé, že navrhovateľka sama označila za svojho dlžníka nie odporcu ale ⬛⬛⬛⬛.
Napriek tomu, že súd prijal záver o tom, že k zmluve o pôžičke došlo, neuviedol, kedy ju mal odporca a navrhovateľka uzatvoriť a už vôbec nie ako a za akých podmienok.».
Sťažovateľ ďalej v sťažnosti podrobne popisuje skutkový stav a okrem iného uvádza:„Nepreskúmateľnosť v danej veci vydaného rozhodnutia sa premieta aj do zistenia, že hoci sťažovateľova argumentácia sa opierala o judikatúru súdov... ani dovolací súd sa s nimi nevysporiadal a od doterajšej súdnej praxe sa výrazne odklonil bez akéhokoľvek odôvodnenia. Takýto postup popiera princíp právnej istoty ako imanentnej súčasti práva na spravodlivé súdne konanie. Namietané rozhodnutie je preto ústavne neakceptovateľné a arbitrárne, posilňujúce nie princíp právnej istoty ale princíp nevypočítateľnosti súdneho rozhodnutia...“
Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súdnálezom takto rozhodol:
„1. Základné práva ⬛⬛⬛⬛..., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, na vlastnenie majetku podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, na majetok podľa či. 1 ods. 1 dodatkového protokolu č. 1 k dohovoru, ako aj jeho právo na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, Rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3 Co/81/2014-136 zo dňa 1. 10. 2014, porušené boli.
2. Zrušuje sa Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3 Co/81/2014-136 zo dňa 1. 10. 2014 a vec sa vracia tomuto súdu aby v nej znovu konal a rozhodol.
3. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania vo výške 340,90,- Eur, ktoré je Krajský súd v Prešove povinný vyplatiť do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľa...“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či niesú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovaniektorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustnénávrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podanéoneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní zistil, že sťažnosť neobsahuje všetkynáležitosti predpísané zákonom o ústavnom súde, keďže sťažovateľ nepredložil ústavnémusúdu splnomocnenie pre advokáta na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom a kópiuprávoplatného napadnutého rozsudku krajského súdu.
Z dôvodov procesnej ekonómie upustil ústavný súd od výzvy adresovanej právnemuzástupcovi sťažovateľa na odstránenie nedostatkov náležitostí predpísaných zákonom,pretože ani prípadné odstránenie uvedených nedostatkov by za žiadnych okolností nemohloviesť k inému rozhodnutiu o tejto sťažnosti.
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že proti napadnutému rozsudku krajského súdupodal sťažovateľ dovolanie, o ktorom do dňa predbežného prerokovania sťažnosti neboloprávoplatne rozhodnuté.
Pri posudzovaní sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity, na ktorom jezaložená jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Zmysela účel subsidiárneho postavenia ústavného súdu pri ochrane základných práv a slobôdspočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučneúlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverenýchkompetencií. Právomoc ústavného súdu predstavuje v tomto kontexte ultima ratioinštitucionálny mechanizmus, ktorej uplatnenie nasleduje až v prípade nefunkčnostivšetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú.Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdupodľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).
V danom prípade sťažovateľ subsidiárne postavenie ústavného súdu pri ochranezákladných práv a slobôd akceptoval tým, že podal vo svojej veci dovolanie. Ústavný súdv tejto súvislosti odkazuje aj na svoju doterajšiu judikatúru (m. m. IV. ÚS 177/05), podľaktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákonsťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorýchpoužitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov, nemožno rozumieť užsamotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňompríslušným orgánom. V okolnostiach prípadu sťažovateľ podaním dovolania, ako ajpodaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvoril stav, keď by o jeho veci malisúbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (Najvyšší súd Slovenskej republiky akodovolací súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princípprávnej istoty prijateľné. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolaciehosúdu vo veci sťažovateľa predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možnopovažovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu akopredčasné (m. m. IV. ÚS 142/2010).
V judikatúre ústavného súdu sa aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu preľudské práva ustálil právny názor (napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 289/09), podľa ktoréhov prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanejsťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až porozhodnutí o dovolaní. Zároveň ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre uvádza(napr. m. m. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 453/2010),že lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásadeza zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkouprípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je preto dôvodné, abysťažovateľ v prípade podania dovolania podal zároveň aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1ústavy, pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie jeprípustné, nemožno sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy smerujúcu proti rozhodnutiu, ktorépredchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnajk tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. 11. 2007 vo veci Soffer protiČeskej republike, sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jehobody 51, 53, 54).
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľauplatnením zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1 v spojení s §25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 18. marca 2015