znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 170/2015-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. marca 2015 v senátezloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a LadislavaOrosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. Ladislav Janči, s. r. o., Dončova 1451/21,Ružomberok, konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Ladislava Jančiho,ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej   republiky   a   práv   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práva základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv   a základných   slobôd   rozsudkom Krajského súdu v Prešove   sp. zn. 3   Co   81/2014z 1. októbra 2014, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. decembra2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpenéhoAdvokátskou kanceláriou JUDr. Ladislav Janči, s. r. o., Dončova 1451/21, Ružomberok,konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Ladislava Jančiho, ktorou namietaporušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv azákladných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkomKrajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Co 81/2014 z 1. októbra 2014(ďalej len „napadnutý rozsudok“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ v procesnom postavení odporcubol   rozsudkom   Okresného   súdu   Kežmarok   sp.   zn.   2   C   142/20013   z 30.   januára   2014zaviazaný povinnosťou zaplatiť navrhovateľke istinu spolu s úrokom z omeškania a nahradiťjej trovy konania. Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal sťažovateľ odvolanie.

Krajský   súd   napadnutým   rozsudkom   potvrdil   rozsudok   súdu   prvého   stupňavo výroku týkajúcom sa povinnosti sťažovateľa zaplatiť navrhovateľke istinu spolu s úrokomz omeškania.   Proti   napadnutému   rozsudku   krajského   súdu   podal   sťažovateľ   dovolanie,o ktorom v čase podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo rozhodnuté.

Podľa názoru sťažovateľa «došlo   k porušeniu základných práv a slobôd... Prvým dôvodom, ktorý sťažovateľa vedie k tomuto názoru je nedostatočné odôvodnenie rozhodnutí oboch   súdov,   a   druhým   zistenie,   že   konajúce   všeobecné   súdy   aplikovali   príslušné ustanovenia   zákona   takým   spôsobom,   že   bol   popretý   účel   a   zmysel   právnej   úpravy   – osobitne v ustanoveniach upravujúcich inštitút zmluvy o pôžičke a premlčania...

Predovšetkým je nutné uviesť, že aj odvolací súd vydal rozhodnutie, ktoré je zjavne nepreskúmateľné najmä z dôvodu, že súd nevysvetlil ako dospel k závere o existencii dohody o pôžičke medzi sťažovateľom ako odporcom a navrhovateľkou a už vôbec nie je zrejmé ako sa vysporiadal s argumentáciou odporcu namietajúcou uzatvorenie takejto zmluvy. V tomto smere je treba konajúcemu súdu vytknúť, že jeho rozhodnutie popiera imperatív vymedzený čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru... Nepreskúmateľnosť vydaného rozhodnutia spočíva aj v tom, že ani odvolací súd nereagoval a nevysporiadal sa s listinným dôkazom vyhotoveným navrhovateľkou a ňou podpísaným „Zmluva o pôžičke z 10. 5. 2012“, ktorej vyhotovenie   navrhovateľka   priznala   až   potom   čo   jej   bolo   predložené,   keď   predtým o existencii tohto dokladu zjavne cielene súd zavádzala keď tvrdila že nič neposlal, pričom z tohto dokladu je zrejmé, že navrhovateľka sama označila za svojho dlžníka nie odporcu ale ⬛⬛⬛⬛.

Napriek tomu, že súd prijal záver o tom, že k zmluve o pôžičke došlo, neuviedol, kedy ju mal odporca a navrhovateľka uzatvoriť a už vôbec nie ako a za akých podmienok.».

Sťažovateľ ďalej v sťažnosti podrobne popisuje skutkový stav a okrem iného uvádza:„Nepreskúmateľnosť v danej veci vydaného rozhodnutia sa premieta aj do zistenia, že hoci sťažovateľova argumentácia sa opierala o judikatúru súdov... ani dovolací súd sa s nimi nevysporiadal   a   od   doterajšej   súdnej   praxe   sa   výrazne   odklonil   bez   akéhokoľvek odôvodnenia. Takýto postup popiera princíp právnej istoty ako imanentnej súčasti práva na spravodlivé   súdne   konanie.   Namietané   rozhodnutie   je   preto   ústavne   neakceptovateľné a arbitrárne, posilňujúce nie princíp právnej istoty ale princíp nevypočítateľnosti súdneho rozhodnutia...“

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súdnálezom takto rozhodol:

„1. Základné práva ⬛⬛⬛⬛..., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, na vlastnenie majetku podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, na majetok podľa či. 1 ods. 1 dodatkového protokolu č. 1 k dohovoru, ako aj jeho právo na spravodlivý   proces   podľa   článku   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd, Rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3 Co/81/2014-136 zo dňa 1. 10. 2014, porušené boli.

2. Zrušuje sa Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3 Co/81/2014-136 zo dňa 1. 10. 2014 a vec sa vracia tomuto súdu aby v nej znovu konal a rozhodol.

3. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania vo výške 340,90,- Eur, ktoré je Krajský súd v Prešove povinný vyplatiť do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľa...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či niesú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovaniektorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustnénávrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podanéoneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   zistil,   že   sťažnosť   neobsahuje   všetkynáležitosti predpísané zákonom o ústavnom súde, keďže sťažovateľ nepredložil ústavnémusúdu splnomocnenie pre advokáta na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom a kópiuprávoplatného napadnutého rozsudku krajského súdu.

Z dôvodov procesnej ekonómie upustil ústavný súd od výzvy adresovanej právnemuzástupcovi   sťažovateľa   na   odstránenie   nedostatkov   náležitostí   predpísaných   zákonom,pretože ani prípadné odstránenie uvedených nedostatkov by za žiadnych okolností nemohloviesť k inému rozhodnutiu o tejto sťažnosti.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že proti napadnutému rozsudku krajského súdupodal sťažovateľ dovolanie, o ktorom do dňa predbežného prerokovania sťažnosti neboloprávoplatne rozhodnuté.

Pri posudzovaní sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity, na ktorom jezaložená jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Zmysela účel   subsidiárneho   postavenia   ústavného   súdu   pri   ochrane   základných   práv   a   slobôdspočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučneúlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverenýchkompetencií.   Právomoc   ústavného   súdu   predstavuje   v   tomto   kontexte   ultima   ratioinštitucionálny   mechanizmus,   ktorej   uplatnenie   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnostivšetkých   ostatných   orgánov   verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.Opačný   záver by   znamenal   popieranie   princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdupodľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).

V   danom   prípade   sťažovateľ   subsidiárne   postavenie   ústavného   súdu   pri   ochranezákladných práv a slobôd akceptoval tým, že podal vo svojej veci dovolanie. Ústavný súdv tejto súvislosti odkazuje aj na svoju doterajšiu judikatúru (m. m. IV. ÚS 177/05), podľaktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákonsťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorýchpoužitie   je   sťažovateľ   oprávnený   podľa   osobitných   predpisov,   nemožno   rozumieť   užsamotné   podanie   posledného   z   nich   oprávnenou   osobou,   ale   až   rozhodnutie   o   ňompríslušným   orgánom.   V   okolnostiach   prípadu   sťažovateľ   podaním   dovolania,   ako   ajpodaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvoril stav, keď by o jeho veci malisúbežne   rozhodovať   dva   orgány   súdneho   typu   (Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   akodovolací súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princípprávnej istoty prijateľné. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolaciehosúdu   vo   veci   sťažovateľa   predchádza   uplatneniu   právomoci   ústavného   súdu,   možnopovažovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu akopredčasné (m. m. IV. ÚS 142/2010).

V judikatúre ústavného súdu sa aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu preľudské   práva   ustálil   právny   názor   (napr.   I.   ÚS   169/09,   I.   ÚS   289/09),   podľa   ktoréhov prípade   podania   mimoriadneho   opravného   prostriedku   (dovolania)   a   súbežne   podanejsťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až porozhodnutí o dovolaní. Zároveň ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre uvádza(napr. m. m. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 453/2010),že lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásadeza zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkouprípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je preto dôvodné, abysťažovateľ v prípade podania dovolania podal zároveň aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1ústavy, pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie jeprípustné, nemožno sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy smerujúcu proti rozhodnutiu, ktorépredchádzalo   rozhodnutiu   dovolacieho   súdu,   odmietnuť   pre   jej   oneskorenosť   (porovnajk tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. 11. 2007 vo veci Soffer protiČeskej republike, sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jehobody 51, 53, 54).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľauplatnením zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1 v spojení s §25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 18. marca 2015