znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 170/2013-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. februára 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. Š. Š., Ž., vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 13 Co 287/2012-151 z 28. novembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. Š. Š.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. januára 2013 doručená sťažnosť Ing. Š. Š., Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 13 Co 287/2012-151 z 28. novembra   2012.   Sťažnosť   bola   na   výzvu   ústavného   súdu   doplnená   podaním z 27. januára 2013 doručeným 31. januára 2013.

Súčasťou   sťažnosti   bola   žiadosť   o   ustanovenie   advokáta   na   zastupovanie   pred ústavným súdom.

2. Zo sťažnosti, dopĺňajúceho podania a z ich príloh vyplynul tento skutkový stav:

2.1   Daňový   úrad V. začal ešte v roku   2001   voči   sťažovateľovi   postupne   viaceré daňové   kontroly   zamerané   na   daň   z príjmov   za   predchádzajúce   zdaňovacie   obdobia. Výsledkom   daňovej   kontroly   bolo   vydanie   viacerých   rozhodnutí,   ktorými   bola sťažovateľovi   uložená   povinnosť   zaplatiť   nedoplatky   na   daniach   z   príjmov   (dodatočné platobné výmery) a pokuta. Sťažovateľ sa proti uvedeným rozhodnutiam bránil opravnými prostriedkami   v rámci   daňového   konania   a napokon   i žalobou   podľa   piatej   časti Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“).   Na   základe   tejto   žaloby   krajský   súd v rokoch 2008 a 2010 uvedené rozhodnutia zrušil. Popri podanej žalobe sťažovateľ podával tiež ďalšie opravné prostriedky a návrhy rôznym daňovým orgánom (daňový úrad, Daňové riaditeľstvo   Slovenskej   republiky,   Ministerstvo   financií   Slovenskej   republiky),   ktorých predmetom   boli   žiadosti   o priznanie   sankčných   úrokov   a návrhy   na   obnovu   konania. Zo sťažnosti a príloh nie je zrejmé, či tieto rozhodnutia boli tiež napadnuté žalobou na súde a prípadne s akým výsledkom.

V nadväznosti   na   uvedený   postup   sa   sťažovateľ   začal   voči   Slovenskej   republike (ďalej aj „štát“) domáhať náhrady škody, ktorá mu mala byť uvedenými rozhodnutiami a postupmi   daňových   orgánov   spôsobená,   v súlade   so   zákonom   č.   514/2003   Z.   z. o zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú   pri   výkone   verejnej   moci   a   o   zmene   niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“). Tieto nároky uplatňoval   sťažovateľ   postupne   viacerými   žalobami   podanými   Okresnému   súdu   Veľký Krtíš (ďalej len „okresný súd“).

2.2   Potom,   ako   boli   dve   takéto   žaloby   sťažovateľa   zamietnuté   okresným   súdom z rôznych procesných dôvodov (pozri podrobnejší opis v uznesení č. k. II. ÚS 218/2010-12), bola v poradí tretia žaloba zamietnutá rozsudkom okresného súdu č. k. 3 C 169/2008-180 z 20. novembra 2009. Krajský súd na odvolanie sťažovateľa uvedený rozsudok potvrdil svojím rozsudkom č. k. 13 Co 6/2010-205 z 9. februára 2010, v odôvodnení ktorého okrem iného uviedol:

„Zákon č. 514/2003 Z. z. a ani zákon č. 58/1969 Zb. nemal jednoznačnú definíciu, z ktorej možno vyvodiť kedy sa rozhodnutie má považovať za nezákonné. Právna teória tiež nehovorí o tom, kedy rozhodnutie treba považovať za nezákonné vo vzťahu k uvádzaným dvom zákonom. Naviac pojem zákonnosť v administratívnom (správnom) konaní je chápaná špecifickejšie ako vo všeobecnosti zákonnosť iných rozhodnutí vydaných napr. v trestnom konaní či v civilnom alebo obchodnom konaní.

V   administratívnom   (správnom)   konaní   sa   zákonnosťou   vo   všeobecnosti   rozumie súlad   napadnutého   správneho   rozhodnutia   s   právnym   poriadkom   Slovenskej   republiky vrátane právnych aktov Európskych spoločenstiev a Európskej únie v čl. 7 ods. 2 Ústavy. V správnom súdnictve je súd povinný posúdiť súlad právneho predpisu nižšej právnej sily, než je zákon so zákonom a rozhodovať vždy len podľa zákona, aj keby právny predpis nižšej právnej sily zákonu odporoval. Vyplýva to aj z ust. čl. 144 ods. 2 Ústavy.

Treba zdôrazniť, že aj z ust. § 250i ods. 3 OSP vyplýva, že na záver o nezákonnosti nestačí tvrdenie o nezákonnosti, ktorá vychádza z porušenia len procesného práva, Preto nezákonným môže byť iba správne rozhodnutie, pri ktorom sa tvrdí a zistí rozpor jeho obsahu   s   hmotným   administratívnym   (správnym)   právom.   Správny   súd   teda   skúma,   či správna úvaha nevybočila z medzí a kritérií obsiahnutých v zákone, či je táto úvaha v súlade s pravidlami logického uvažovania a či východiská úsudkov správneho orgánu boli získané   predpísaným   procesným   postupom.   Pri   preskúmavaní   zákonnosti   rozhodnutia správneho orgánu súd posúdi aj zákonnosť prv urobeného správneho rozhodnutia, o ktoré sa preskúmavané rozhodnutie opiera, ak bolo toto skoršie rozhodnutie záväzné a ak nie je na jeho preskúmanie určený osobitný postup. Preskúmavanie zákonnosti postupu správneho orgánu je spojené s otázkou, či jeho činnosť, ktorou realizuje svoju právomoc vymedzenú osobitnými zákonmi, je alebo nie je v súlade s týmito zákonmi.

Z tohto hľadiska je plne akceptovateľný záver okresného súdu, ktorý konštatuje, že ani   v   jednom   prípade   rozhodnutie   Daňového   úradu   V.   ani   Daňového   riaditeľstva   SR Banská Bystrica, nebolo zrušené pre nezákonnosť, ale pre ich nepreskúmateľnosť z dôvodu nedostatkov dôvodov a pre neúplnosť spisov. Zrušenia vychádzali len z procesného práva.“Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ sťažnosť podľa čl. 127 ústavy, ktorú ústavný súd   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnenú   (II.   ÚS   218/2010),   ako   aj   dovolanie,   ktoré Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol uznesením sp. zn. 4 Cdo 34/2010 z 30. októbra 2012.

2.3   Následne   sťažovateľ   svoj   tvrdený   nárok   uplatnil   ďalšou   (v   poradí   štvrtou) žalobou z 28. júla 2011, ktorou sa voči štátu domáha zaplatenia sumy 536 824 € v podstate na tom istom skutkovom základe, aký je už opísaný v bodoch 2.1 a 2.2. Počas konania pred okresným súdom sťažovateľ podaním z 28. augusta 2012, ktoré predniesol i na pojednávaní v ten istý deň, navrhol, „aby súd sa obrátil na Ústavný súd SR alebo Európsky súdny dvor s prejudiciálnou otázkou vo veci výkladu zákona č. 514/2003 Z. z.... Jedná sa o posúdenie otázky, čo je nezákonné rozhodnutie a nesprávny úradný postup.“.

Na odôvodnenie svojho procesného návrhu sťažovateľ do zápisnice o pojednávaní pred okresným súdom uviedol:

«Na   pojednávaní   dňa   26.   01.   2012   zástupca   žalovaného (štátu,   pozn.) uviedol: „Ja opätovne   poukazujem   na   tú   skutočnosť,   že   v predmetnej   veci   nie   sú   splnené predpoklady   k zodpovednosti   za   škodu.   Jednak   sa   jednalo   o rozhodnutia,   ktoré   neboli nezákonnými, ako tu bolo oboznamované, tieto rozhodnutia daňového úradu a daňového riaditeľstva   boli   zrušené   pre   nepreskúmateľnosť,   pre   nedostatok   dôvodov   a pre nepreskúmateľnosť pre neúplnosť spisov a chýba tu príčinná súvislosť medzi vznikom škody a škodou“. Toto tvrdenie žalovaného vychádza z rozhodnutia Okresného súdu Veľký Krtíš č. k.   3C/168/2008-180   zo   dňa   20.   11.   2009   a z rozhodnutia   Krajského   súdu   v Banskej Bystrici č. k. 13Co/6/2010-205 zo dňa 09. 02. 2010. Tvrdím, že toto stanovisko súdov je v rozpore   s Ústavou   SR,   pretože   podľa   Ústavy   SR   článku   46   ods.   3,   každý   má   právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu   verejnej   správy   alebo   nesprávnym   úradným   postupom.   Taktiež   je   v nesúlade s medzinárodnými   dohovormi   a tiež   s komunitárnym   právom   –   právom   Európskej   únie, pretože Lisabonskou zmluvou, ktorou sa mení a dopĺňa Zmluva o Európskej únii a Zmluva o založení Európskeho spoločenstva, je v článku 6 ods. 3 uvedené: „Základné práva tak, ako   sú   zaručené   Európskym   dohovorom   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd a ako vyplývajú z ústavných tradícií spoločných pre členské štáty, predstavujú všeobecné zásady práva Únie“.»

Okresný   súd   uznesením   č.   k.   2   C   134/2011-128   zo   7.   septembra   2012   návrh sťažovateľa na prerušenie konania zamietol a v odôvodnení uviedol:

«Podľa názoru súdu v zmysle ust. § 109 ods. 2 O. s. p. nie sú dané podmienky, ktoré by navrhovaný postup odôvodňovali. V systéme súdnej moci je všeobecným súdom zverená právomoc   aplikácie   právnych   noriem   a ich   výkladu   pri   posudzovaní   konkrétnej   veci účastníkov   domáhajúcich   sa   súdnej   ochrany.   Jedným   z princípov   súdnej   moci,   ako   aj občianskeho súdneho procesu je zásada „iura novit curia“ (súd pozná právo). V súdenej veci sa navrhovateľ (sťažovateľ, pozn.) domáha prerušenia konania za účelom predloženia veci k posúdeniu ústavnosti výkladu zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, a to v tom smere, či (správne má byť zrejme „čo“, pozn.) je nezákonné rozhodnutie a nesprávny úradný postup. Uvedené pojmy pritom samotný zákon definuje. Navrhovateľ neuviedol žiadne ustanovenie poukazovaného zákona, ktoré by mali byť v rozpore so znením Ústavy Slovenskej republiky. Citované   ustanovenie   obsahuje   dôvody,   pre   ktoré   musí   súd   konanie   prerušiť   a to:   ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú konajúci súd nie je oprávnený riešiť, alebo ak všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci je v rozpore so zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná. Preto navrhovateľom uvádzané dôvody, pre ktoré by súd mal konanie prerušiť, považuje súd za irelevantné.

Pokiaľ   navrhovateľ   poukazuje   na   možnosť   predloženia   veci   k posúdeniu prejudiciálnej otázky Európskemu súdnemu dvoru je potrebné uviesť, že uvedená možnosť by   musela   predpokladať   rozpor,   alebo   potrebu   výkladu,   so   samotným   znením   Zmluvy o fungovaní Európskej únie.»

V poučení o opravnom prostriedku okresný súd uviedol, že proti jeho uzneseniu je prípustné odvolanie.

2.4 Sťažovateľ podal proti tomuto uzneseniu okresného súdu odvolanie, v ktorom okrem iného uviedol:

«V odôvodnení rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k.: 13 Co/6/2010- 205 zo dňa 9. 02. 2010 je takáto právna argumentácia o nezákonných rozhodnutiach: „Zákon 514/2003 Z. z. a ani zákon č. 58/1969 Zb. nemal definíciu, z ktorej možno vyvodiť kedy sa rozhodnutie má považovať za nezákonné. Právna teória tiež nehovorí o tom, kedy rozhodnutie treba považovať za nezákonné vo vzťahu k uvádzaným dvom zákonom. Naviac pojem zákonnosť v administratívnom (správnom) konaní je chápaná špecifickejšie ako   vo   všeobecnosti   zákonnosť   iných   rozhodnutí   vydaných   napr.   v   trestnom   konaní   či v civilnom alebo obchodnom práve. V administratívnom (správnom) konaní sa zákonnosťou vo všeobecnosti rozumie súlad napadnutého správneho rozhodnutia s právnym poriadkom Slovenskej republiky...

Treba   zdôrazniť,   že   aj   z   ust.   §   250i   odsek   3   zákona   OSP   vyplýva,   že   na   záver o nezákonnosti nestačí tvrdenie o nezákonnosti, ktorá vychádza len z porušenia procesného práva. Preto nezákonné rozhodnutie môže byť iba správne rozhodnutie, pri ktorom sa tvrdí a zistí rozpor jeho obsahu s hmotným administratívnym (správnym) právom.“

Som toho názoru, že takto aplikovaný zákon č. 514/2003 Z. z. je v rozpore s Ústavou SR a komunitárnym právom. Z toho dôvodu som podal návrh na prerušenie konania za účelom vyriešenia tejto predbežnej otázky na Ústavnom súde SR, alebo za účelom podania predjudiciálnej žaloby na Európsky súdny dvor. Pretože spor, v ktorom bol takto aplikovaný zákon 514/2003 Z. z. je skoro totožný so sporom v tomto konaní. Rozdielne sú iba tam iné čísla konaní a dátumy nezákonných rozhodnutí správcu dane.»

Krajský súd napadnutým uznesením č. k. 13 Co 287/2012-151 z 28. novembra 2012 odvolaniu   sťažovateľa   nevyhovel   a potvrdil   uznesenie okresného   súdu   v celom   rozsahu. V odôvodnení svojho uznesenia pritom uviedol:

«Podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b/ OSP súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky,   ktorú   nie   je   v   tomto   konaní   oprávnený   riešiť.   Rovnako   postupuje,   ak   tu   pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne závazný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s Ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska. Podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c/ OSP súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny   dvor   Európskych   spoločenstiev   o   rozhodnutie   o   predbežnej   otázke   podľa medzinárodnej zmluvy.

V súdenej veci žalobca žiadal, aby súd konanie prerušil a „sa obrátil na Ústavný súd SR alebo Európsky súdny dvor s prejudiciálnou otázkou vo výklade zákona č. 514/2003 Z. z....   Jedná   sa   o   posúdenie   otázky,   čo   je   nezákonné   rozhodnutie   a   nesprávny   úradný postup“.

Podľa zákonnej úpravy, účastník konania nemá nárok na to, aby vnútroštátny súd prerušil   konanie   a   predložil   prejudiciálnu   otázku   Ústavnému   súdu   či   Súdnemu   dvoru. Takýto   postup   môže   navrhnúť.   Môže   ho   ovplyvniť   aj   prípadným   odvolaním   sa   proti uzneseniu, ktorým sa o návrhu na prerušenie konania z dôvodu predloženia prejudiciálnej otázky   vyhovelo   prípadne   nevyhovelo.   Zo   žiadneho   ustanovenia   Občianskeho   súdneho poriadku nevyplýva, že všeobecný súd môže prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie len na   návrh   účastníka.   Predpokladom   povinnosti   zahájiť   konanie   o   predbežnej   otázke tykajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, že otázka komunitárneho práva je pre riešenie daného prípadu relevantná.

Úlohou Súdneho dvora v rámci prejudiciálneho konania je poskytnúť výklad práva Spoločenstva alebo rozhodnúť o jeho platnosti a nie uplatňovať toto právo na skutkový stav v konaní vo veci samej, čo je úlohou vnútroštátneho súdu. Súdnemu dvoru neprislúcha rozhodovať o skutkových otázkach prejednávaných v konaní o veci samej ani rozhodovať o rozdielnych názoroch na výklad alebo uplatňovanie vnútroštátnych právnych predpisov. Každý dotknutý súd má možnosť položiť Súdnemu dvoru otázku ohľadne výkladu normy práva Spoločenstva, ak to považuje za potrebné pre rozhodnutie sporu, o ktorom koná. Podanie   návrhu   na   začatie   prejudiciálneho   konania   vo   vhodnom   štádiu   konania   pred vnútroštátnym súdom však môže byť užitočné v prípade, ak ide o novú otázku výkladu, s ktorou sa spája všeobecný záujem na jednotnom uplatňovaní práva Spoločenstva v celej Únii, alebo ak sa existujúca judikatúra javí byť neuplatniteľnou na nový skutkový stav. Z uvedeného vyplýva, že predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej   sa   výkladu   komunitárneho   práva   je   predovšetkým   skutočnosť,   že   otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie o otázke hraníc aplikovateľnosti úniového práva (tiež o jeho   výklade   alebo   o   jeho   platnosti),   teda   musí   mať   bezprostredný   súvis   so   sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje po právnej stránke. Prejudiciálna   otázka   nastolená   Súdnemu   dvoru   EÚ   nesmie   byť   zjavne   neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu. Jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci spor a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá právny základ v prejednávanom spore.

Otázky,   ktoré   žalobca   navrhuje   predložiť   Súdnemu   dvoru   EÚ   a   za   tým   účelom prerušiť konanie, sú otázky, ktoré smerujú k zodpovedaniu ako uplatňovať vnútroštátne právo na zistený skutkový slav. Definícia nezákonného rozhodnutia a definícia nesprávneho úradného postupu je daná v zákone č. 514/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov. Odvolací súd podobne ako okresný súd dospel k záveru, že v súdenej veci nie je daný ani rozpor ani potreba výkladu práva Európskeho spoločenstva podávaný Súdnym dvorom Európskych spoločenstiev v konaní o prejudiciálnej otázka.

V   konaní   nebol   dôvodný   ani   postup   podľa   ust.   §   109   ods.   1   písm.   b/,   pretože rozhodnutie nezávisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť súd. Všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka danej veci nie je v rozpore s Ústavou, zákonom alebo medzinárodnou   zmluvou,   ktorou   je   Slovenská   republika   viazaná.   Potom   nebol   dôvod postúpiť návrh Ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.»

3.   Proti   uvedenému   uzneseniu   krajského   súdu   smeruje   včas   podaná   sťažnosť sťažovateľa, ktorá sa opiera o čl. 127 ústavy a v ktorej sťažovateľ tvrdí, že týmto uznesením bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

3.1   Sťažovateľ   na   odôvodnenie   svojej   sťažnosti   opakuje   v   podstate   doslovne argumentáciu použitú v jeho odvolaní proti uzneseniu okresného súdu č. k. 2 C 134/2011-128 zo 7. septembra 2012, ktorú ústavný súd citoval v bode 2.4 a na ktorú kvôli stručnosti odkazuje.   Osobitnú   ústavnoprávnu   argumentáciu   sťažovateľ,   ktorý   nie   je   zastúpený advokátom a žiada o jeho ustanovenie, v sťažnosti neprezentuje.

3.2 Vo veci samej sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd prijal sťažnosť na ďalšie konanie a vydal tento nález:

„1. Právo Ing. Š. Š. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 13 Co/287/2012-151 zo dňa 28. 11. 2012 porušené bolo.

2. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 13 Co/287/2012-151 zo dňa 28. 11. 2012 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi sa priznáva morálne zadosťučinenie vo výške 2.000 EUR.

4. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný nahradiť trovy...“

4. Právny stav, na ktorom je založené napadnuté uznesenie krajského súdu, tvoria ustanovenia viacerých právnych predpisov a možno ho zhrnúť takto:

4.1 Ustanovenia ústavy v častiach, ktoré sú v prerokúvanej veci podstatné:Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde(...)

Podľa   čl.   46   ods.   3   ústavy   každý   má   právo   na   náhradu   škody   spôsobenej nezákonným   rozhodnutím   súdu,   iného   štátneho   orgánu   či   orgánu   verejnej   správy   alebo nesprávnym úradným postupom. (...)

Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl.(...) 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. (...)

Podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy ústavný súd rozhoduje o súlade

a) zákonov s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom(...)

Podľa čl. 144 ods. 2 ústavy ak sa súd domnieva, že iný všeobecne záväzný právny predpis,   jeho   časť   alebo   jeho   jednotlivé   ustanovenie,   ktoré   sa   týka   prejednávanej   veci, odporuje ústave, ústavnému zákonu, medzinárodnej zmluve podľa čl. 7 ods. 5 alebo zákonu, konanie preruší a podá návrh na začatie konania na základe čl. 125 ods. 1.

4.2 Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo(...)   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným   zákonom,   ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch(...)

4.3 Podľa ustanovenia čl. 6 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii (konsolidované znenie, Ú. v. EÚ C 326, 26. 10. 2012, s. 13) základné práva tak, ako sú zaručené Európskym dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd a ako vyplývajú z ústavných tradícií spoločných pre členské štáty, predstavujú všeobecné zásady práva Únie.

4.4   Podľa   ustanovenia   čl.   267   ods.   1   až   3   Zmluvy   o   fungovaní   Európskej   únie (konsolidované znenie, Ú. v. EÚ C 326, 26. 10. 2012, s. 47)

(odsek   1)   Súdny   dvor   Európskej   únie   má   právomoc   vydať   predbežný   nález o otázkach, ktoré sa týkajú:

a) výkladu zmlúv;

b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie;(odsek 2) Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol.

(odsek 3) Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie. (...)

4.5   Keďže   konanie   pred   okresným   súdom   a krajským   súdom   bolo   občianskym súdnym   konaním,   sú   v ňom   použiteľné   i viaceré   ustanovenia   Občianskeho   súdneho poriadku.

Podľa § 109 ods. 1 OSP súd konanie preruší, ak(...)

b)   rozhodnutie   závisí   od   otázky,   ktorú   nie   je   v   tomto   konaní   oprávnený   riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska;

c)   rozhodol,   že   požiada   Súdny   dvor   Európskych   spoločenstiev   o   rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy. (...)

Podľa § 167 ods. 1 OSP ak zákon neustanovuje inak, rozhoduje súd uznesením. Uznesením sa rozhoduje najmä o(...) prerušení konania(...)

Podľa   §   201   OSP   účastník   môže   napadnúť   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje. (...)

Podľa   §   202   ods.   3   písm.   o)   OSP   odvolanie   nie   je   prípustné   proti   uzneseniu, ktorým(...)

o) sa zamietol návrh na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c), (...)Podľa § 218 ods. 1 písm. c) OSP odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré(...)

c) smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné(...)Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa   §   219   ods.   2   OSP   ak   sa   odvolací   súd   v   celom   rozsahu   stotožňuje s odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia,   môže   sa   v   odôvodnení   obmedziť   len na skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

5.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) uvedenú sťažnosť predbežne prerokoval, pričom ju skúmal z hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

6. Sťažovateľ v prvom rade namieta, že napadnutým rozhodnutím okresného súdu došlo k zásahu do práva na prístup k súdu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy tým, že okresný súd ani krajský súd neakceptovali sťažovateľov návrh na prerušenie konania a podanie návrhu ústavnému súdu na preskúmanie súladu zákona č. 514/2003 Z. z. s ústavou, resp. predloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“).

6.1 Podľa stálej judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu a inú právnu ochranu upraveného v čl. 46 ods. 1 ústavy zaručiť každému prístup k súdu (resp. k inému orgánu   majúcemu   právomoc   na   prerokovanie   danej   veci).   Tomu   zodpovedá   povinnosť všeobecného súdu a iného orgánu vo veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01). Z doslovného znenia ustanovenia čl. 46 ods. 1 ústavy vyplýva, že domáhať sa svojho práva môže každý „spôsobom ustanoveným zákonom“. Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tak všeobecný súd podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu v zásade nemôže porušiť, ak   koná   vo   veci   v   súlade   s   procesnoprávnymi   predpismi   upravujúcimi   postupy v občianskoprávnom   konaní.   Takýmto   predpisom   je   v prípade   občianskeho   súdneho konania najmä Občiansky   súdny   poriadok.   Súčasťou   práva   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1 ústavy nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní pred konajúcim orgánom úspešný.   Tento   orgán   nemusí   rozhodovať   v   súlade   so   skutkovým   a   právnym   názorom účastníka konania, je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka   primeraným,   zrozumiteľným   a   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   reagovať v súlade s platným procesným právom, a to aj pri rešpektovaní druhu alebo štádia konania, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu (porov. v tomto zmysle IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07).

Pritom ústavný súd, ktorého úlohou je v zmysle čl. 124 ústavy ochrana ústavnosti, nie je alternatívnou ani ďalšou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných   súdov   (podobne   II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96).   V   dôsledku   toho   sa   úloha ústavného   súdu   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   interpretácie   a   aplikácie   zákonov všeobecnými   súdmi   (vrátane   ich   procesného   postupu)   s   ústavou   alebo   medzinárodnou zmluvou   o ľudských   právach   a   základných   slobodách   (zhodne   napríklad I.   ÚS   225/03, IV. ÚS   158/09).   Skutkové   alebo   právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť   preto predmetom   kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   zásadne   len   vtedy,   ak   by   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   teda   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 262/04).

6.2   Ustanovenia   čl.   144   ods.   2   ústavy   a   §   109   ods.   1   písm.   b)   OSP   ukladajú všeobecnému súdu povinnosť prerušiť konanie v prípade, že súd dospeje k záveru, že zákon alebo iný právny predpis, ktorý sa má v prerokúvanej veci   použiť, odporuje právnemu predpisu vyššej právnej sily (napríklad ústave alebo kvalifikovanej medzinárodnej zmluve). Hypotéza uvedenej právnej normy má tak dva prvky: použiteľnosť určitej normy v konaní pred   všeobecným   súdom   v   určitej   konkrétnej   veci   (tzv.   prejudicialita   normy)   a   záver všeobecného súdu o tom, že táto norma odporuje právnej norme vyššej právnej sily. Táto povinnosť tak všeobecnému súdu nevzniká vždy, keď ho účastník konania o prerušenie požiada,   ale až   vtedy,   keď   sú   splnené   už   uvedené   dva   predpoklady   –   prvky   hypotézy označených   právnych   noriem. Účastníkovi   konania   patrí   právo   navrhnúť   všeobecnému súdu, aby konanie prerušil a podal ústavnému súdu návrh na vyslovenie nesúlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 ústavy, a všeobecný súd je v takom prípade povinný sa takým návrhom zaoberať a rozhodnúť o ňom, pričom je v zásade povinný rešpektovať záruky vyplývajúce pre účastníka z čl. 46 ods. 1 ústavy, najmä právo na riadne odôvodnenie uznesenia, ktorým sa o jeho návrhu rozhodne. V závislosti od štádia konania, v ktorom účastník takýto návrh uplatňuje, je ale v prvom rade vecou účastníka, aby všeobecnému súdu podal spôsobilý návrh a podoprel ho spôsobilými argumentmi, ktoré umožnia súdu jednak dospieť k záveru, že účastníkom napadnutá norma je prejudiciálna, a zároveň táto norma odporuje právnej norme vyššej právnej sily (porov. IV. ÚS 84/08).

Sťažovateľ v prerokúvanej veci podal návrh na prerušenie konania (pozri bod 2.3), ktorý týmto náležitostiam zjavne nevyhovoval. Sťažovateľ totiž neoznačil žiadne konkrétne ustanovenie zákona č. 514/2003 Z. z., ktorého nesúlad by mal (a mohol) byť ústavným súdom vyslovený v konaní podľa čl. 125 ústavy. Z účastníkovho podania je naopak zrejmé, že za rozporné s ústavou nepovažoval žiadne konkrétne ustanovenie uvedeného zákona, ale ten výklad pojmu „nezákonné rozhodnutie“, ktorý zaujal krajský súd vo svojom skoršom rozsudku č. k. 13 Co 6/2010-205 z 9. februára 2010. Zákon č. 514/2003 Z. z. však pojem „nezákonné rozhodnutie“ nedefinuje a výklad krajského súdu v uvedenom rozsudku zostáva i naďalej len výkladom uvedeného pojmu a nestal sa súčasťou zákona č. 514/2003 Z. z. ako nová, samostatná právna norma. Predmetom konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125   ústavy   však   môže   byť   len   právny   predpis,   jeho   časť   alebo   jeho   jednotlivé ustanovenie, nie však právny názor vyslovený jedným krajským súdom v jednom určitom konaní.   Sťažovateľ   navyše   opomína,   že   tento   názor   krajského   súdu   bol   predmetom prieskumu zo strany ústavného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. II. ÚS 218/2010, ktorý ho taktiež nepovažoval za ústavne nesúladný.

Krajskému   súdu   možno   v   napadnutom   uznesení   č. k.   13   Co   287/2012-151 z 28. novembra   2012   vytknúť   vetu „Definícia   nezákonného   rozhodnutia   a   definícia nesprávneho   úradného   postupu   je daná   v zákone č.   514/2003 Z.   z.   v   znení neskorších predpisov.“, ktorá jednoznačne nezodpovedá skutočnosti. Podľa názoru ústavného súdu sa krajský súd taktiež mohol vyhnúť zbytočnému opakovaniu všeobecných poučiek a názorov k § 109 ods. 1 písm. b) OSP a (stručnejšie, ale o to dôraznejšie) zamerať svoju argumentáciu na okolnosti konkrétneho prípadu. Ako celok však toto uznesenie s ohľadom na obsah sťažovateľovho návrhu na prerušenie konania podľa názoru ústavného súdu celkom zjavne vyhovuje požiadavkám vyplývajúcim z čl. 46 ods. 1 ústavy.

6.3 Ustanovenia čl. 267 ods. 1 až 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie ustanovujú právomoc Súdneho dvora vydať predbežný nález o otázkach, ktoré sa týkajú a) výkladu zmlúv, b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie.Na uvedené ustanovenie Zmluvy o fungovaní Európskej únie nadväzuje ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c) OSP, ktoré upravuje procesný postup konajúceho súdu v prípade, že chce požiadať Súdny dvor o odpoveď na niektorú z otázok upravených v čl. 267 ods. 1 Zmluvy   o fungovaní   Európskej   únie.   Z citovaného   ustanovenia   v spojení   s ustanovením § 167 ods. 1 OSP vyplýva, že súd o návrhu na prerušenie konania rozhoduje uznesením. Ustanovením § 202 ods. 3 písm. o) OSP je potom proti uzneseniu, ktorým bol taký návrh na prerušenie konania zamietnutý, vylúčené odvolanie.

V prerokúvanej veci je zrejmé, že krajskému súdu toto posledné citované ustanovenie uniklo. Krajský súd totiž namiesto toho, aby podľa ustanovenia § 218 ods. 1 písm. c) OSP odmietol   odvolanie   sťažovateľa   v   časti,   v ktorej   sa   týkalo   zamietnutia   jeho   návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP uznesením okresného súdu č. k. 2 C 134/2011-128 zo 7. septembra 2012, toto uznesenie v celom rozsahu potvrdil ako vecne správne.   Pokiaľ   by   bol   krajský   súd   postupoval   správne,   bol   by   odmietol   odvolanie sťažovateľa,   pričom   vecnou   správnosťou   uznesenia   okresného   súdu   by   sa   vôbec   nebol zaoberal. Krajský súd tak v prerokúvanej veci, hoci v dôsledku porušenia zákona, predsa poskytol   sťažovateľovi meritórnu odpoveď   na jeho argumenty. Krajský súd tak vlastne poskytol sťažovateľovi ochranu jeho práv v širšom rozsahu, než mu s ohľadom na zákonnú úpravu   mala   patriť.   Takýto   postup   všeobecného   súdu   podľa   názoru   ústavného   súdu   už na prvý   pohľad (prima   facie)   vylučuje,   aby ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného práva na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Uznesenie   krajského   súdu   napadnuté   sťažovateľom   však   obstojí   aj   z   pohľadu uvedených   ustanovení   tak,   ako   ich   ústavný   súd   interpretuje   vo   vzťahu   k   povinnosti všeobecných   súdov   predložiť   predbežnú   (prejudiciálnu)   otázku   Súdnemu   dvoru. Zo samotného znenia čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie vyplýva, že predmetom otázky súdu členského štátu môže byť len výklad alebo platnosť aktov práva Únie, nie národného   práva.   Nie   sú   prípustné   otázky   týkajúce   sa   platnosti   alebo   výkladu   práva členského   štátu,   hoci   judikatúra   Súdneho   dvora   pripúšťa   v   niektorých   prípadoch preformulovanie   takto   položenej   (neprípustnej)   otázky   do   prípustnej   formy   (porov. napríklad   Čorba,   J.   a kol.:   Európske   právo   na   Slovensku.   Právny   rozmer   členstva Slovenskej republiky v Európskej únii. Bratislava: Nadácia Kalligram, 2002, s. 272 a tam citovaná   judikatúra).   V   prerokúvanej   veci   však   sťažovateľ   žiadal   o výklad   pojmov „nezákonné rozhodnutie“ a „nesprávny úradný postup“ používaných v zákone č. 514/2003 Z. z. bez toho, aby uviedol, v akom zmysle by výklad týchto pojmov slovenského právneho predpisu mali mať únioprávnu relevanciu v zmysle čl. 267 ods.   1 Zmluvy o fungovaní Európskej únie.

Takúto únioprávnu relevanciu nenachádza ústavný súd ani v odkaze na čl. 6 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii a nemožno ju získať ani prostredníctvom zapojenia dohovoru, pretože tento priznáva právo na odškodnenie jedine v prípade   neoprávneného zbavenia osobnej slobody (čl. 5 ods. 5), čo zjavne nie je sťažovateľov prípad. Taktiež sťažovateľ nijako   nepreukázal, že   by   obsahom „ústavných   tradícií,   spoločných   pre   všetky   členské štáty“ malo   byť   bezpodmienečné   právo   na   náhradu   škody   spôsobenej   akýmkoľvek nesprávnym rozhodnutím orgánu verejnej moci.

Z uvedených dôvodov nemohlo uznesením krajského súdu č. k. 13 Co 287/2012-151 z 28. novembra 2012, ktorý potvrdil uznesenie o zamietnutí návrhu na prerušenie konania, a položenie   prejudiciálnej   otázky   Súdnemu   dvoru   podľa   názoru   ústavného   súdu   dôjsť k zásahu do základného práva na prístup k súdu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy.

6.4 Úvahy ústavného súdu uvedené v bodoch 6.2 a 6.3 sa primerane vzťahujú aj na sťažovateľom namietané porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru. Toto ustanovenie totiž v prvom rade nezaručuje právo na prístup k súdu v každej veci a o každej otázke, ale len v prípadoch trestných obvinení a občianskych práv a záväzkov. Výklad pojmu „občianske právo alebo záväzok“ (angl. „civil rights and obligations“, fr. „droits et obligations de caractère civil“) je predmetom rozsiahlej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“, porov.   prehľad   v publikácii Kmec,   J.   a kol.: Evropská   úmluva   o lidských   právech. Komentář. 1. vydání. Praha: C. H. Beck, 2012, s. 591 a nasl.), pričom medzi tieto práva nepochybne patrí i nárok na náhradu škody voči štátu (napríklad Werner proti Rakúsku, sťažnosť   č. 21835/93,   rozsudok   z   24.   januára   1997,   ods. 38).   Konanie   pred   okresným súdom, v ktorom sťažovateľ uplatňuje svoj nárok na náhradu škody spôsobenú (tvrdeným) nezákonným   rozhodnutím   orgánov   daňovej   (finančnej)   správy,   resp.   ich   nesprávnym úradným postupom, tak nepochybne spadá pod rozsah ochrany čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V prerokúvanej veci je však predmetom konania nie rozhodnutie súdu o samotnom nároku sťažovateľa na náhradu škody, ale procesné rozhodnutie, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie   okresného   súdu   o   zamietnutí   návrhu   na   prerušenie   konania.   Toto   procesné právo   na   rozhodnutie   súdu   o   návrhu   na   prerušenie   konania   nemožno   podľa   názoru ústavného   súdu   považovať   za   „občianske   právo   alebo   záväzok“   v   zmysle   čl.   6   ods.   1 dohovoru.   Toto   stanovisko   taktiež   zodpovedá   judikatúre   ESĽP   týkajúcej   sa   podobných incidenčných   otázok   [porov.   napríklad   Indrová   a   Indra   proti   Slovensku,   sťažnosť č. 46845/99,   rozhodnutie   o   prijateľnosti   z   11.   mája   2004,   bod   1   písm.   e)   podbod   iii), vo vzťahu k rozhodovaniu súdov o námietke zaujatosti, Šupín proti Slovensku, sťažnosť č. 44312/05,   rozhodnutie   o   prijateľnosti   z   22.   novembra   2011,   ods.   12,   vo   vzťahu k rozhodovaniu o návrhu na obnovu konania]. Toto rozhodnutie nemá účinky rozhodnutej veci v tom zmysle, že by okresnému súdu alebo krajskému súdu bránilo prerušiť konanie a podať návrh   ústavnému   súdu   podľa   čl.   125   ústavy   alebo predložiť predbežnú   otázku Súdnemu dvoru v zmysle čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie v neskoršom štádiu konania, preto toto rozhodnutie nemôže mať ani sprostredkovaný vplyv na občianske práva a záväzky sťažovateľa, o ktorých sa má rozhodovať vo veci samej. Za týchto okolností ústavný súd uzatvára, že ustanovenie čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno aplikovať na samotné rozhodovanie o návrhu na prerušenie konania v zmysle § 109 ods. 1 písm. b) alebo c) OSP, zároveň   však   v   konaní   vo   veci   samej   existuje   priestor   na   zabezpečenie   spravodlivého konania v zmysle judikatúry ESĽP (k vzťahu čl. 6 ods. 1 dohovoru a povinnosti súdu predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru pozri najmä Ullens de Schooten a Rezabek proti Belgicku, sťažnosti č. 3989/07 a č. 38353/07, rozsudok z 20. septembra 2011).

7. Sťažovateľ ďalej namieta porušenie svojho základného práva zaručeného v čl. 46 ods.   3   ústavy.   Citované   ustanovenie   dáva   priamo,   na   základe   ústavy,   každému   právo na náhradu   škody   spôsobenej   nezákonným   rozhodnutím   alebo   nesprávnym   úradným postupom súdu. Vzhľadom na to, že náhrada škody je v slovenskom právnom poriadku predmetom úpravy súkromného (občianskeho) práva (porov. § 25 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.), je citované ustanovenie práve v spojení so zákonom č. 514/2003 Z. z. jedným z mála ustanovení   ústavy,   ktoré   priamo   zakladajú   občianskoprávny   nárok   voči   konkrétnej právnickej   osobe   (štátu).   Do   tohto   práva   by   preto   mohlo   zasiahnuť   len   také   súdne rozhodnutie, ktorým sa rozhodlo o takomto nároku (zamietajúci rozsudok) alebo ktorým súd odoprel alebo sťažil rozhodnutie o žalobe, ktorou bol tento nárok uplatnený. V prerokúvanej veci   sťažovateľ   napadol   procesné   uznesenie   krajského   súdu   potvrdzujúce   procesné uznesenie   súdu   prvého   stupňa,   ktorým   bol   zamietnutý   návrh   sťažovateľa   na   prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) a c) OSP. Ako už ústavný súd uviedol (pozri bod 6.4), takéto   rozhodnutie   nepredstavuje   pre   konajúce   všeobecné   súdy   prekážku,   aby   podľa uvedených ustanovení Občianskeho súdneho poriadku postupovali, pokiaľ v ďalšom konaní zistia potrebu rozhodnutia ústavného súdu podľa čl. 125 ústavy alebo potrebu zodpovedania prejudiciálnej otázky podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Rovnako tento postup   nebráni   všeobecným   súdom   v   ústavne   konformnom   výklade   ustanovení   zákona č. 514/2003 Z. z. v zmysle novšej judikatúry ústavného súdu (porov. IV. ÚS 159/2012, časť II, 22. a 26. bod), ako aj Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (porov. napríklad 4 MCdo   20/2009)   tak,   aby   bol   naplnený   zmysel   a   účel   čl.   46   ods.   3   ústavy   a   zákona č. 514/2003   Z.   z.   –   umožniť   odškodniť   všetky   prípady,   v ktorých   bola   poškodenému spôsobená škoda takým rozhodnutím orgánu verejnej moci, ktoré bolo neskôr posúdené ako nezákonné.

8. Podľa ustanovenia § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd pri predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   okrem   iného   takú   sťažnosť,   ktorá   je   zjavne neopodstatnená. Za zjavne neopodstatnený sa podľa konštantnej judikatúry považuje najmä taký   návrh   (taká   sťažnosť),   ktorým   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva označeného   sťažovateľom,   pretože   nie   je   daná   jeho   vzájomná   súvislosť   s   napadnutým postupom   alebo   rozhodnutím   orgánu   verejnej   moci   (napr.   II.   ÚS   1/05,   II.   ÚS   20/05, IV. ÚS 288/05, II. ÚS 298/06). Z už uvedených dôvodov je zrejmé, že napadnuté uznesenie krajského súdu č. k. 13 Co 287/2012-151 z 28. novembra 2012 už na prvý pohľad (prima facie) netrpí nedostatkami tvrdenými sťažovateľom, resp. že ním tvrdené vady nezasahujú do ústavnej sféry, na ochranu ktorej je ústavný súd povolaný. Ústavný súd preto dospel pri predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   k záveru,   že   ju   treba   odmietnuť   ako   zjavne neopodstatnenú, čo sa aj vo výroku tohto uznesenia stalo.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. februára 2013