znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 170/2012-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. júna 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   J.   J.,   V.,   zastúpeného   JUDr.   S.   R.,   Advokátska kancelária   R.,   s.   r.   o.,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. l Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Trnave sp. zn.   6 Tos 3/2012 z 26. januára 2012, a taktor o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. J. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ ústavný súd“) bola 9. mája 2012 doručená   sťažnosť   Ing.   J.   J.,   V.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 6 Tos 3/2012 z 26. januára 2012 (ďalej len „ krajský súd“).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   pred   Okresným   súdom   Trnava,   v konaní   vedenom pod sp. zn. 7 T 26/2010 je proti sťažovateľovi vedené trestné konanie pre prečin výtržníctva podľa § 464 ods. l písm. a) Trestného zákona, v jednočinnom súbehu s prečinom ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona. Na ústnom pojednávaní 6. decembra 2011 vzniesol sťažnosť proti uzneseniu tohto súdu pre nesprávnosť výroku, ktorým sa rozhodlo o vznesenej námietke zaujatosti voči konajúcemu sudcovi prom. práv. M. K., ktorým sa ako samosudca   nevylúčil   z konania   a rozhodovania   vo   veci.   Proti   tomuto   uzneseniu   podal sťažnosť,   krajský   súd   však   jeho   sťažnosť   napadnutým   uznesením   zamietol.   Toto rozhodnutie nepovažuje za správne   a zákonné, pretože je nepreskúmateľné a arbitrárne. Tento   súd   sa   napr.   vôbec   nevyjadril   ku   skutočnosti,   že   splnomocnenec   poškodeného (JUDr. H.) v minulosti pôsobil aj ako právny zástupca sudcu v jeho disciplinárnom konaní a z toho dôvodu bol ich vzťah bližší ako profesionálny. Je to tak aj napriek tomu, že sudca si   ho zvolil za zástupcu   ako súkromná osoba. Ak   JUDr.   H.   zastupuje poškodeného v trestnom konaní, nie je daná záruka objektívnosti konajúceho sudcu vo vzťahu k posúdeniu predmetu   obžaloby.   Krajský   súd   preto   nezohľadnil   dostatočne   §   31   ods.   l   Trestného poriadku a konal v rozpore s ním. Je teda presvedčený, že o tom, že vzťah medzi zákonným sudcom a splnomocnencom poškodeného je daný a nemôže mu zabezpečiť nestranný súdny proces, ktorý mu garantujú tak vnútroštátne, ako aj medzinárodne právne normy.

Vzhľadom   na uvedené   skutočnosti   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   nálezom takto rozhodol:

„Základné právo Ing. J. J. na spravodlivý súdny proces zaručené článkom 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a článkom   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd bolo   p o r u š e n é uznesením Krajského súdu v Trnave zo dňa 26. 01. 2012 spis. zn. 6 Tos 3/2012.

  Uznesenie Krajského súdu v Trnave zo dňa 26. 01. 2012, spis. zn. 6 Tos 3/2012 z r u š u j e a v r a c i a v e c na ďalšie konanie.

  Krajský súd v Trnave je povinný uhradiť Ing. J. J. trovy právneho zastúpenia vo výške 323,50 €..., v lehote určenej ústavným súdom.“  

II.

Podľa čl. 127 ods. l ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   l   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.  

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   tento   nie   je   súčasťou   systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať   predmetom   kritiky   zo   strany   ústavného   súdu   v prípade,   ak   by   závery,   ktorými   sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo   možné   uvažovať   len   v   prípade,   ak   by   sa   tento   natoľko   odchýlil   od   znenia príslušných   ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam   (mutatis   mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 1/05, I. ÚS 382/06).

Z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu vyplýva, že ten, aj keď stručne, sa podľa názoru ústavného súdu dostatočne vysporiadal so sťažnosťou sťažovateľa. Toto rozhodnutie dáva odpoveď na danú problematiku a nemožno ho považovať za nepresvedčivé. Niet teda ani   príčiny na to, aby ústavný súd do napadnutého rozhodnutia zasiahol. Skutočnosť, že posúdenie   veci   krajským   súdom   nekorešponduje   s posúdením   sťažovateľa,   sama   osebe porušenie označených práv nezakladá.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. júna 2012