znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 170/2011-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. apríla 2011 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. B., B., zastúpeného advokátom Mgr. V. Š., B., vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 3 Co 78/2009, ako aj čl. 46 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   v   konaní   vedenom   Najvyšším   súdom   Slovenskej republiky pod sp. zn. 2 Cdo 157/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. M. B.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. marca 2011 doručená sťažnosť Ing. M. B., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v konaní vedenom Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 3 Co 78/2009, ako aj čl. 46 ods. 1 ústavy v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp.   zn. 2 Cdo 157/2010. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 28. marca 2011.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   manželka   sťažovateľa   mala   voči   Z.   Z.   pohľadávku 100 000 Sk.   Uplatnila   ju   žalobou   vedenou   Okresným   súdom   Bratislava   II   (ďalej   len „okresný súd“). Počas súdneho konania zomrela a na základe výsledkov dedičského konania sa konalo ďalej so sťažovateľom ako žalobcom. Následne zomrela aj Z. Z. a na základe výsledkov   dedičského   konania   sa   konalo   ako   so   žalovanou   s dcérou   M.   M.   (ďalej   len „žalovaná“). Z. Z. ešte počas svojho života previedla členský podiel v bytovom družstve na žalovanú a jej manžela, ktorí potom následne družstevný byt odkúpili do bezpodielového spoluvlastníctva a vzápätí ho predali za 500 000 Sk. Vzhľadom na skutočnosť, že Z. Z. zanechala majetok iba vo výške 7 317 Sk, sťažovateľ upravil žalobu tak, že 7 317 Sk žiadal zaplatiť z titulu zodpovednosti žalovanej ako dedičky. Zvyšok dlhu si sťažovateľ uplatňoval voči žalovanej ako obohatenie z odporovateľného právneho úkonu v zmysle ustanovenia § 42b ods. 4 Občianskeho zákonníka. Okresný súd vykonal obsiahle dokazovanie týkajúce sa vedomosti žalovanej o existencii dlhu jej matky, čo sa v plnom rozsahu aj potvrdilo. Žalovaná sa v konaní bránila iba svojou nevedomosťou o dlhu jej matky voči manželke sťažovateľa. Počas súdneho konania došlo k viacnásobnej zmene sudcu. Dňa 1. októbra 2002 bola vec pridelená elektronickou podateľňou sudkyni JUDr. M. M. Následne vo veci konala sudkyňa JUDr. N. V. a od roku 2007 JUDr. M. F. V spise sa však nenachádza výstup z elektronickej podateľne potvrdzujúci pridelenie veci JUDr. N. V. a JUDr. M. F.

Rozsudkom okresného súdu č. k. 13 C 228/2002-47 z 27. novembra 2008 bola žaloba v časti istiny 92 683 Sk uplatňovanej z titulu odporovateľnosti zamietnutá. Podľa názoru okresného   súdu   nebolo   možné vyhovieť   žalobe sťažovateľa   v   časti   určenia,   že   zmluva o prevode členského podielu družstevného bytu uzavretá medzi Z. Z. a žalovanou je voči sťažovateľovi   právne   neúčinná,   pretože   sťažovateľ   nesprávne   určil   okruh   účastníkov konania   a   žaloba   nesmerovala   proti   všetkým   osobám,   proti   ktorým   smerovať   mala. Rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   3   Co   78/2009-196   z   11.   marca   2010   bol   rozsudok okresného   súdu   potvrdený.   Krajský   súd   na   odvolacie   námietky   sťažovateľa   vôbec nereagoval,   lebo   iba   formálne   zopakoval   konštatovanie   okresného   súdu.   Navyše   je odôvodnenie   rozsudku   rozporné,   keď   sa   v   ňom   na   jednej   strane   uvádza,   že   bolo povinnosťou sťažovateľa preukázať, kto je účastníkom konania (kto mal z odporovateľného právneho úkonu dlžníka prospech), no zároveň sa sťažovateľovi vytklo, že nedostatočne označil okruh účastníkov konania.

Okresný súd svojím postupom odňal sťažovateľovi možnosť konať pred súdom tým, že   žalobu   v   podstatnej   časti   zamietol   z   dôvodu,   ktorý   nebol   namietaný   ani   žalovanou a ktorým sa okresný súd počas konania vôbec nezaoberal. Krajský súd na túto námietku vlastne nereagoval a rovnako ani s ďalšími námietkami uvedenými v odvolaní sa dostatočne nevysporiadal. Námietku sťažovateľa, podľa ktorej v konaní pred okresným súdom došlo k porušeniu   jeho   základného   práva   na   zákonného   sudcu,   posúdil   krajský   súd   ako nedôvodnú, pretože k zmene zákonného sudcu došlo na základe aktu riadenia predsedu súdu, čo je názor svojvoľný, ktorý je založený na nesprávnej aplikácii práva.

Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 157/2010 zo 14. decembra 2010 bolo dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu odmietnuté ako neprípustné, čím došlo k porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy.  

Sťažovateľ   navrhuje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených   článkov   ústavy   v   konaniach   vedených   krajským   súdom   pod   sp.   zn. 3 Co 78/2009   a   najvyšším   súdom   pod   sp.   zn.   2   Cdo   157/2010   s   tým,   aby   rozsudok krajského súdu z 11. marca 2010 a uznesenie najvyššieho súdu zo 14. decembra 2010 boli zrušené   a   vec   vrátená   na   ďalšie   konanie.   Napokon   požaduje   náhradu   trov   právneho zastúpenia advokátom vo výške 314,18 €.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 157/2010 zo 14. decembra 2010 vyplýva, že   ním   bolo   odmietnuté   dovolanie   sťažovateľa   proti   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn. 3 Co 78/2009 z 11. marca 2010. Sťažovateľ namietal v dovolaní, že konanie je zaťažené procesnou vadou v zmysle § 237 písm. f) a g) Občianskeho súdneho poriadku, teda, že mu postupom súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom a že mu bolo odňaté právo na zákonného sudcu. Podľa názoru najvyššieho súdu námietka nepreskúmateľnosti rozsudku krajského súdu neobstojí. Zo spisu vyplýva, že krajský súd uviedol rozhodujúci skutkový stav, priebeh konania, stanoviská procesných strán, vysvetlil, čoho sa sťažovateľ domáhal, ako sa vyjadrila žalovaná a citoval právne predpisy aplikované na prípad. Odôvodnenie preto spĺňa náležitosti podľa § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Navyše treba uviesť,   že   nepreskúmateľnosť   rozhodnutia   je   konštantnou   judikatúrou   najvyššieho   súdu považovaná za dôsledok a vonkajší prejav tzv. inej procesnej vady konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku, teda nie vady konania v zmysle § 237 Občianskeho   súdneho   poriadku.   Rozhodnutie   krajského   súdu   nie   je   ani   prekvapivým (nečakaným) rozhodnutím, pretože rozsudok okresného súdu potvrdil preto, že sa s ním v plnom rozsahu stotožnil. Neobstojí ani námietka vytýkajúca rozhodnutie o odvolaní bez nariadenia pojednávania, pretože postup krajského súdu bol v plnom súlade s ustanovením § 214   Občianskeho   súdneho   poriadku   v   znení   účinnom   od   15.   októbra   2008. Neopodstatnená   je   aj   námietka   porušenia   základného   práva   sťažovateľa   na   zákonného sudcu. Z obsahu spisu vyplýva, že daná vec bola počas konania pridelená viacerým sudcom okresného súdu na základe pravidiel obsiahnutých v rozvrhoch práce za príslušné obdobie. Preto zmenou sudcov nebolo sťažovateľovi odňaté právo na zákonného sudcu. Sťažovateľ počas konania vedeného okresným súdom túto skutočnosť ani nenamietal a nenamietal ani rozhodnutie nezákonným sudcom v časti, v ktorej mal vo veci úspech.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému krajským súdom pod sp. zn. 3 Co 78/2009, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako   to   vyplýva   z   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy   právomoc   ústavného   súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, ak o ochrane týchto základných práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Proti rozsudku krajského súdu bolo prípustné dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý mal sťažovateľ k dispozícii. Preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa vo vzťahu voči krajskému súdu mal najvyšší súd v dovolacom konaní. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu. Treba navyše dodať, že sťažovateľ možnosť podať dovolanie proti rozsudku krajského súdu aj využil.

Odlišná   je   situácia   týkajúca   sa   tej   časti   sťažnosti,   ktorá   smeruje   proti   konaniu vedenému   najvyšším   súdom   pod   sp.   zn.   2   Cdo   157/2010.   Túto   časť   sťažnosti   treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam   (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Ústavný   súd   považuje   závery   všeobecných   súdov   za   dostatočne   zargumentované a presvedčivé.   V   nijakom   prípade   ich   nemožno   považovať   za   arbitrárne,   či   zjavne neodôvodnené, a preto niet ani príčiny na to, aby do týchto záverov zasiahol.

Na   uvedenom   závere   nič   nemení   skutočnosť,   že   sa   sťažovateľ   so   závermi všeobecných súdov nestotožňuje, pretože neúspech v konaní sám osebe nezakladá porušenie označených základných práv.

Osobitne   treba   podčiarknuť   v   súvislosti   s   namietaným   nečakaným   postupom okresného súdu, ktorý zamietol prevažnú časť žaloby sťažovateľa na základe argumentu, ktorým sa žalovaná ani nebránila a ktorý v priebehu konania ani okresný súd nepertraktoval, že toto eventuálne pochybenie sa v plnej miere napravilo v odvolacom konaní, v ktorom mal sťažovateľ dostatok priestoru predniesť svoju argumentáciu.

Berúc   do   úvahy   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. apríla 2011