znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 170/2010-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. marca 2010 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. R. M., P., zastúpeného advokátom JUDr. D. F., B., vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov a základného práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Dunajská Streda v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Er 380/04 a postupom súdneho exekútora Mgr. I. J. v konaní vedenom pod sp. zn. EX 45/04 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. R. M.   o d m i e t a   ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. februára 2010 doručená sťažnosť Mgr.   R.   M.,   P. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci   namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a základného práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Dunajská   Streda (ďalej aj „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Er 380/04 a postupom súdneho exekútora Mgr. I. J. (ďalej len „súdny exekútor“) v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. EX 45/04.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   prostredníctvom   advokátky   podal   súdnemu exekútorovi návrh na vymoženie pohľadávky vo výške 9 959,18 € s príslušenstvom voči povinnému K. z titulu právoplatného platobného rozkazu sp. zn. 11 Rob 143/2004 zo 6. júla 2004 vydaného Okresným súdom Dunajská Streda.

Súdnemu   exekútorovi   bolo   uvedeným   súdom   vydané   poverenie   na   uskutočnenie exekúcie   25.   októbra   2004,   14.   novembra   2004   súdny   exekútor   vydal   upovedomenie o začatí exekúcie. Dňa 4. januára 2005 požiadal okresný súd o zmenu súdneho exekútora, pretože nebol spokojný s jeho činnosťou. Dňa 22. februára 2005 súdny exekútor vydal exekučný   príkaz   na   vykonanie   exekúcie   prikázaním   pohľadávky   z   účtu   povinného v príslušnej banke, či došlo k vymoženiu pohľadávky, ho však neinformoval, tak ako nebol informovaný ani o jeho ďalších krokoch. Dňa 27. mája 2005 podal sťažnosť na Ministerstve spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“) na nečinnosť okresného súdu. Iba na základe tejto sťažnosti okresný súd rozhodol o tom, že nie je dôvod na   zmenu   súdneho   exekútora,   aj   keď   sám   navrhoval   konkrétneho   –   iného   –   súdneho exekútora. Na postup súdneho exekútora podal sťažnosť aj Slovenskej komore súdnych exekútorov, ktorá nezistila porušenie zákona v jeho postupe. Až v roku 2008 mu súdny exekútor oznámil, že nezistil u povinného žiadny majetok, preto 3. septembra 2008 podal návrh   okresnému   súdu   na   zastavenie   exekúcie   z uvedeného   dôvodu,   ako   aj   pre neposkytnutie preddavku na odmenu exekútora, pretože jeho výzve na zaplatenie preddavku nevyhovel.   Opätovne   sa   sťažoval   na   ministerstve   spravodlivosti,   ktoré   však   v   konaní súdneho exekútora nevzhliadlo žiadne porušenie zákona a jeho sťažnosť považovalo za nedôvodnú. Dňa 9. októbra 2009 nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť rozhodnutie okresného súdu č. k. 6 Er 380/2004-20, ktorým exekúciu vedenú pod sp. zn. EX 45/04 zastavil. O tomto rozhodnutí sa dozvedel 11. februára 2010, teda až potom, keď ho jeho advokátka zaslala jeho splnomocnencovi na podanie sťažnosti na ústavnom súde. Porušenie svojich základných práv v postupe okresného súdu vidí v tom, že tento súd mu neumožnil zmenu   súdneho   exekútora   na   vymoženie   jeho   pohľadávky,   a   tým,   že   svojou   pasivitou v exekučnom konaní prispel k zbytočných prieťahom v konaní, keď od roku 2005 do roku 2008   nechal   vec   spočívať   a samotné   rozhodnutie   o   zastavení   exekúcie   mu   trvalo 13 mesiacov. Porušenie svojich základných práv v konaní súdneho exekútora vidí v tom, že jeho   postup   v   exekučnom   konaní   bol   nepremyslený,   zmätočný,   porušujúci   Exekučný poriadok,   pretože   nevyužil   všetky   možnosti   dané   mu   zákonom   na   vymoženie   jeho pohľadávky, nebol s ním súčinný, neinformoval ho o jeho krokoch. Konaním okresného súdu   a súdneho   exekútora   utrpel   vážnu   majetkovú   ujmu,   ako   aj   nemajetkovú   ujmu spočívajúcu v stratení jeho dôvery v justíciu.

Žiadal preto, aby ústavný súd vo veci vydal tento nález:„1. Okresný súd v Dunajskej Strede v konaní vedenom pod sp. zn. 6Er/380/04 porušil právo Mgr.   R. M., bytom P.   na súdnu ochranu podľa čl.   46 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky a na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Súdny   exekútor   Mgr.   I.   J.,   Exekútorský   úrad,   N.   v exekučnom   konaní   sp.   zn. EX 45/04 porušil právo Mgr. R. M., bytom P. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2 Mgr.   R.   M.,   bytom   P.   sa priznáva primerané   finančné zadosťučinenie   v sume 16.500,- EUR (slovom šestnásťtisíc päťsto euro), z ktorej je Okresný súd v Dunajskej Strede povinný zaplatiť sumu 6.500,- EUR (slovom šesťtisícpäťsto euro) a súdny exekútor Mgr. I. J., Exekútorský úrad, N. sumu 10.000,- EUR (slovom desaťtisíc euro), pričom sú tak povinní učiniť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd v Dunajskej Strede a súdny exekútor Mgr. I. J., Exekútorský úrad, N. sú   povinní,   každý   v   jednej   polovici,   uhradiť   Mgr.   R.   M.,,   bytom   P.   trovy   právneho zastúpenia v sume 604,38 EUR (slovom šestoštyri euro a tridsaťosem eurocentov); t.j. za 2 úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia a spísanie ústavnej sťažnosti po 253,94 EUR a DPH 19 %) na účet právneho zástupcu sťažovateľa...“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ sa domáhal vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu a súdneho exekútora tak, ako to označil v petite návrhu.

Podľa § 53 ods. 3 prvej vety zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu.

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor, že   sťažnosť   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   nemožno   považovať   za   časovo   neobmedzený právny   prostriedok   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   (napr.   II.   ÚS   29/02, III. ÚS 62/02),   pretože   jednou   zo   zákonných   podmienok   na   prijatie   sťažnosti   na ďalšie konanie   je   jej   podanie   v   zákonom   ustanovenej   lehote   v   zmysle   §   53   ods.   3   zákona o ústavnom súde.

Ako vyplýva zo sťažnosti, podľa názoru sťažovateľa je zákonná lehota na podanie sťažnosti zachovaná, pretože ju počíta od 22. decembra 2009, keď mu bolo ministerstvom spravodlivosti oznámené vybavenie jeho sťažnosti na súdneho exekútora, alebo mu táto lehota   začala   plynúť   od   13.   februára   2010,   keď   sa   dozvedel   o   definitívnom   zastavení exekučného konania okresným súdom.

Sťažnosť   bola   ústavnému   súdu   doručená   24.   februára   2010,   na   pošte   bola   táto sťažovateľom podaná 19. februára 2010.

Uznesenie okresného súdu č. k. 6 Er 380/2004-20 z 25. septembra 2009 sa stalo právoplatným 9. októbra 2009, čo sa týka zastavenia konania, a 27. októbra 2009, čo sa týka trov konania.

Sťažovateľ v petite návrhu označil za porušovateľa svojich základných práv okresný súd, nie ministerstvo spravodlivosti, čo vyplývalo aj z obsahu jeho podania. Rozhodnutie okresného súdu sa stalo právoplatným najneskôr 27. októbra 2009 a ak sťažovateľ podal sťažnosť na pošte 19. februára 2010, podal ho po zákonom ustanovenej lehote. Táto lehota mu nemohla plynúť odo dňa, keď sa dozvedel o rozhodnutí okresného súdu od advokátky, čoho sa domáhal, ale začala mu odo dňa doručenia rozhodnutia jeho právnej zástupkyni (od 9. októbra 2009), ktorá ho v konaní zastupovala.

Dňom právoplatnosti rozhodnutia okresného súdu bolo skončené aj konanie vo veci súdnym exekútorom, ktorý už vo veci nemohol konať, preto plynutie lehoty na podanie sťažnosti sa aj proti nemu počíta od právoplatnosti napadnutého súdneho rozhodnutia.

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený   názor vychádza zo skutočnosti,   že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).

Ústavný súd okrem toho uvádza, že právoplatným ukončením veci na okresnom súde už ani súdny exekútor nemohol porušovať označené základné práva sťažovateľa, pretože už nemohol odstrániť prípadné nedostatky v postupe pri vykonávaní súdnej exekúcie, keďže k akýmkoľvek úkonom už nemal zákonom dané splnomocnenie a právomoc.

Z týchto dôvodov musel ústavný súd sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť ako oneskorene podanú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. marca 2010