znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 170/07-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. septembra 2007 predbežne prerokoval sťažnosť G. T., P., zastúpeného advokátkou JUDr. A. V., Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 3 To 51/06 a jeho rozsudkom z 22. novembra 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť G. T. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. apríla 2007 doručená sťažnosť G. T., P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. A. V., Advokátska kancelária, K., ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 To 51/06 a jeho rozsudkom z 22. novembra 2006.

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh   vyplýva, že rozsudkom   Okresného súdu   Prešov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 T 5/06 z 11. mája 2006 bol sťažovateľ uznaný vinným zo spáchania trestného činu útoku na verejného činiteľa podľa § 155 ods. 1 písm. a) zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov účinný do 31. decembra 2005 (ďalej   len   „Trestný   zákon“),   za   ktorý   mu   bol   uložený   trest   odňatia   slobody   v   trvaní 12 mesiacov   so   zaradením   pre   výkon   trestu   odňatia   slobody   do   II.   nápravnovýchovnej skupiny. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ 11. mája 2006 ústne do zápisnice na hlavnom pojednávaní odvolanie, ktoré prostredníctvom svojho obhajcu podaním zo 6. júna 2006 písomne doplnil. Krajský súd v rámci odvolacieho konania rozsudok okresného súdu svojím   rozhodnutím   sp.   zn.   3 To 51/06   z 22.   novembra   2006   zrušil   iba   v   časti   výroku o spôsobe výkonu uloženého trestu a sám rozhodol o zaradení sťažovateľa pre výkon trestu odňatia   slobody   do   I.   nápravnovýchovnej   skupiny.   Vo   zvyšnej   časti   rozsudok prvostupňového   súdu   potvrdil.   Podľa   názoru   sťažovateľa „rozsudkom   Krajského   súdu v Prešove sp. zn. 3 To 51/06 zo dňa 22. 11. 2006, ktorým bol zrušený napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (…) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd   (…),   pretože   jeho   záležitosť   nebola   spravodlivo   prejednaná všeobecným súdom“.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   okrem   iného   uvádza: „(...) odvolací   súd   pri   svojej preskúmacej činnosti nepostupoval dôsledne v súlade s ust. § 2 Tr. por., ktoré indikuje zásady, ktorými sa spravuje trestný proces a ktorý zo správneho zistenia skutkového stavu a zo spravodlivého rozhodnutia robí zodpovedným predovšetkým súd.

Krajský súd v Prešove predovšetkým v odôvodnení svojho rozhodnutia uvádza, že dôkazy   vykonané   na   hlavnom   pojednávaní,   ktoré   boli   získané   zákonným   spôsobom vyhodnotil   podľa   svojho   vnútorného   presvedčenia   založeného   na   starostlivom   uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne a hodnotenie je obsahom dôvodov napadnutého rozsudku. Závery okresného súdu sú zákonné, presvedčivé najmä pokiaľ sa jedná o dôkazy, ktoré sú navzájom rozporné.

V tejto súvislosti je potrebné k argumentácii Krajského súdu v Prešove uviesť, že pri rozhodovaní sa prvostupňový súd neriadil dôsledne ust. § 2 ods. 12 Tr. por., v zmysle ktorého orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom podľa   svojho   vnútorného   presvedčenia   založeného   na   starostlivom   uvážení   všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.

Podľa   môjho   názoru   sa   odvolací   súd   nevysporiadal   so   všetkými   okolnosťami významnými pre rozhodnutie, a to z toho dôvodu, že sú tu dané pochybností o správnosti skutkových zistení.

Trestného činu útoku na verejného činiteľa podľa § 155 ods. 1 písm. a) Tr. zák. (140/1961 Zb.) sa dopustí ten páchateľ, ktorý použije násilie v úmysle pôsobiť na výkon právomoci verejného činiteľa.

Pre naplnenie znakov trestnej zodpovednosti sa vyžaduje okrem úmyselného konania páchateľa predovšetkým použitie násilia, ktoré musí smerovať voči verejnému činiteľovi, ktorý   vykonáva   svoju   právomoc.   Podľa   môjho   názoru   v   celom   trestnom   konaní   neboli splnené uvedené podmienky. (...)“

V ďalšom   texte   sťažnosti   sťažovateľ   zo   svojho   pohľadu   vyhodnocoval   dôkazy vykonané v rámci trestného konania a spochybňoval správnosť vyhodnotenia skutkových zistení všeobecnými súdmi, ako aj naplnenie všetkých znakov skutkovej podstaty trestného činu, za ktorý bol právoplatne odsúdený, čím dospel k záveru, že rozsudok krajského súdu je nesprávny.

Na základe toho sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Krajský súd v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 3 To 51/06 porušil čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd tým, že bolo nedôsledne preskúmané odvolanie sťažovateľa a tak jeho záležitosť nebola spravodlivo prejednaná a vec vracia Krajskému súdu v Prešove, aby o nej znovu konal a rozhodol.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné sťažnosti alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody,   reálnosť   ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05, I. ÚS 74/05, I. ÚS 158/05, I. ÚS 213/05).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Z rozdelenia   súdnej   moci   v ústave   medzi   ústavný   súd   a všeobecné   súdy   totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných   súdov.   Úlohou   ústavného súdu   nie je zastupovať všeobecné   súdy,   ktorým predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s   ústavou, prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách (napr. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z   tohto   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   rozhodnutie všeobecného súdu, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01). Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti   medzi   základnými   právami   alebo   slobodami,   porušenie   ktorých   sa   namieta, a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov prípadne postupom, ktorý im predchádzal.

Sťažovateľ v sťažnosti žiada vysloviť porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 To 51/06 z 22. novembra 2006 tým, že krajský súd sa v rozhodnutí, ktorým rozhodoval o jeho odvolaní proti rozsudku prvostupňového   súdu, nevysporiadal   so   všetkými   okolnosťami   významnými   pre rozhodnutie,   a   to   z   toho   dôvodu,   že   v   uvedenej   trestnej   veci   boli   dané   pochybnosti o správnosti skutkových zistení.

Z napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva: „(...) Proti   tomuto   rozsudku   podal   odvolanie   obžalovaný   prostredníctvom   svojho obhajcu. V písomných dôvodoch odvolania namieta, že súd prvého stupňa dôkazy vykonané na   hlavnom   pojednávaní   vyhodnotil   jednostranne   v   jeho   neprospech.   V   dôkazoch vykonaných   na   hlavnom   pojednávaní   nebolo   preukázané,   aby   obžalovaný   sa   dopustil priestupku voči príslušníkom polície než malo dôjsť k incidentu a nebolo preukázané, aby obžalovaný použil fyzické násilie v úmysle pôsobiť na výkon právomoci verejného činiteľa. Obžalovaný   nemal   byť   útočiači,   ale   v   skutočnosti   sa   bránil   fyzickému   útoku   zo   strany príslušníkov polície. Obžalovaný bol zadržaný, nebolo mu umožnené sa dať ošetriť. V písomných dôvodoch odvolania ďalej namieta, že znalec v znaleckom posudku nevylúčil, aby zranenie, ktoré obžalovaný utrpel a ktoré bolo objektívne zistené, nemohlo byť spôsobené útokom zo strany príslušníkov polície.

V podstate z týchto dôvodov sa domáha, aby krajský súd napadnutý rozsudok zrušil a jeho spod obžaloby oslobodil.

Na základe podaného odvolania oprávnenou osobou a v zákonnej lehote krajský súd v   súlade   s   ustanovením   §   317   ods.   1   Tr.   por.   preskúmal   zákonnosť   a   odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu   konania,   ktoré   im   predchádzalo   pričom   zistil,   že   odvolanie   obžalovaného   je dôvodné iba čiastočne.

Súd prvého stupňa postupoval tak, aby bol zistený skutkový stav veci o ktorom nie sú dôvodné   pochybnosti   a   to   v   rozsahu   nevyhnutnom   na   svoje   rozhodnutie   (§   2   ods.   10 Tr. por.).

Dôkazy vykonané na hlavnom pojednávaní, ktoré boli získané zákonným spôsobom vyhodnotil   podľa   svojho   vnútorného   presvedčenia   založeného   na   starostlivom   uvážení všetkých okolnosti prípadu jednotlivo i v ich súhrnne a hodnotenie je obsahom dôvodov napadnutého rozsudku. Závery okresného súdu sú zákonne, presvedčivé najmä pokiaľ sa jedná o dôkazy, ktoré sú navzájom rozporné.

Obž. G. T. v prípravnom konaní, ako aj na hlavnom pojednávaní popieral, že by sa bol dopustil konania, ktoré mu kládla obžaloba za vinu. Obžalovaný tvrdil, že potom, čo došla hliadka polície na jeho zavolanie, hádal sa s nimi, vytýkal prečo prídu až potom, keď sa niečo stane. Povedal im, že sú svinskí policajti. Z auta na to vyskočil spolujazdec a udrel ho päsťou do oblasti žalúdka. V predklone sa otočil a odstrčil ho od seba. Na to vystúpil druhý policajt a pocítil silný úder na pravú stranu rebier. Usudzuje, že ho policajt kopol, potom nasledovali dva údery jeden do hlavy, jeden do nohy a súčasne mu dali ruky do zadu. Na lekárske ošetrenie sa nežiadal. Nikto okrem neho a príslušníkov polície tam nebol. Rozporne s obhajobou obžalovaného vypovedajú na hlavnom pojednávaní príslušníci polície a to J. N. a R. G..

J. N. potvrdil, že bol vyslaný na zákrok potom, čo obžalovaný oznámil na polícii, že manželka zanechala deti. Keď prišli na miesto samé videl, že obžalovaný má vypité. Začal vulgárne nadávať na vyšetrovateľa PZ T., keď nasadli do auta vulgárne sa vyjadroval na adresu policajtov. Vystúpili z auta a upozornili ho na slušné správanie on na to zareagoval tak, že prišiel ku nemu a silne päsťou ho udrel do oblasti brucha. Následne použili voči obžalovanému donucovacie prostriedky. Svedok nemal viditeľné známky násilia, nebol na ošetrení.

V súlade s výpoveďou svedka vypovedal aj druhý príslušník polície svedok R. G.. Aj on potvrdil, že obžalovaný im vulgárne nadával a zaútočil päsťou na kolegu tak, že ho udrel do oblasti brucha, v podrobnostiach sa vyjadril ako svedok N..

Ani krajský súd po preskúmaní veci nemal dôvod neveriť obom svedkom príslušníkov polície. Vzhľadom na obsah obhajoby obžalovaného je potrebné poukázať ešte na znalecký posudok. Podľa znalca objektívne u obžalovaného sa dal zistiť iba krvný výron ľavého ramena.   Iba   subjektívne   bolo   preukázané   u   obžalovaného   pomliaždenie   hrudnej   steny vpravo, pomliaždenie hlavy v spánkovej oblasti a pomliaždenie pravého bedrového kĺbu. Čas zranenia sa nedal zistiť.

Závery   znaleckého   posudku   nepotvrdzujú   obhajobu   obžalovaného,   že   bol   fyzický napadnutý zo strany príslušníkov polície. Objektívne bol zistený iba krvný výron ľavého ramena, avšak toto zranenie mohlo byť spôsobené ešte skôr než došlo k inkriminovanej udalosti.   Obžalovaný   sám   pri   svojej   prvej   výpovedi   v   prípravnom   konaní   uviedol,   že odmietol ísť na ošetrenie. Na ošetrenie išiel až po troch dňoch od doby kedy malo dôjsť k jeho ujme na zdraví. Na ošetrenie išiel až potom čo sa dozvedel, že sa vedie voči nemu trestné stíhanie.

Za takejto dôkaznej situácie, ani krajský súd v súlade so závermi súdu prvého stupňa nezistil skutočnosti, ktoré by potvrdzovali obhajobu obžalovaného. Na druhej strane dôkazy, tak   ako   bolo   konštatované   potvrdzujú,   že   žalovaný   skutok   sa   stal   a   že   ho   spáchal obžalovaný.

Nepochybil   okresný   súd   pri   právnej   kvalifikácii   konania   obžalovaného,   keď   ho vyhodnotil ako trestný čin útoku na verejného činiteľa podľa § 155 ods. 1 písm. a) Tr. zák., pretože použil násilie v úmysle pôsobiť na výkon právomoci verejného činiteľa. Okresný súd správne použil ustanovenia trestného zákona účinného do 31. 12. 2005, pretože je to pre obžalovaného výhodnejšie ako ustanovenia trestného zákona účinné v čase rozhodovania súdu. V   súlade   so   zákonom   súd   prvého   stupňa   rozhodol   pokiaľ   dospel   ku   záveru,   že obžalovanému je potrebné uložiť trest odňatia slobody spojený s výkonom. Obžalovaný pred spáchaním trestného činu bol odsúdený za trestný čin násilia proti   skupine obyvateľov a proti jednotlivcovi podľa § 197a Tr. zák. za čo mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 9 mesiacov a 22 dní. Obžalovaný v krátkej dobe na to opätovne sa dostal do rozporu so zákonom pre úmyselnú trestnú činnosť. Z hľadiska účelu trestu bolo potrebné uložiť obžalovanému nepodmienečný trest odňatia slobody.

Pochybil však okresný súd pokiaľ obžalovaného vo výkone trestu odňatia slobody zaradil do druhej nápravnovýchovnej skupiny. Obžalovaný predtým uložený trest vykonal väzbou. Vo výkone trestu odňatia slobody nevykonal ani jeden deň. Teda nevykonal trest v režime výkonu trestu odňatia slobody. Vzhľadom na túto skutočnosť krajský súd zrušil napadnutý rozsudok vo výroku ohľadne spôsobu výkonu trestu a zaradil obžalovaného do prvej nápravnovýchovnej skupiny. (...)“

Z odôvodnenia   rozhodnutia   krajského   súdu   vyplýva,   že   tento   sa   zaoberal zákonnosťou   vykonania   dokazovania,   správnosťou   vyhodnotenia   dôkazov   a zisteného skutkového   stavu   a v konečnom   dôsledku   aj   správnosťou   a zákonnosťou   konečného rozhodnutia v trestnej veci sťažovateľa v rámci konania pred okresným súdom ako súdom prvostupňovým.   Rovnako   ako   okresný   súd,   tak   aj   krajský   súd   vyhodnotil   výpoveď sťažovateľa ako obvineného (resp. obžalovaného), ktorý spáchanie jemu za vinu kladeného trestného činu popieral, ako aj výpovede dvoch svedkov, ktorí ho zo spáchania trestného činu   usvedčovali.   Krajský   súd   sa   tiež   zaoberal   výsledkom   znaleckého   dokazovania, z ktorého   síce   nevyplýva   jednoznačný   záver   o   posudzovanej   otázke   (sťažovateľova obhajoba ním nebola vylúčená ani potvrdená), preto krajský súd (rovnako ako okresný súd) vyhodnotil tento dôkaz vo vzájomnej súvislosti s ostatnými vykonanými dôkazmi. Krajský súd   dal   sťažovateľovi   odpoveď   aj   na   ním   v odvolaní   namietanú   nesprávnu   právnu kvalifikáciu skutku a jeho samotné posúdenie ako trestného činu.

Podľa názoru ústavného súdu z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu vyplýva, že tento   sa   vysporiadal   s argumentmi   sťažovateľa   uvedenými   v odvolaní   proti   rozsudku okresného súdu, zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo treba   rozsudok   okresného   súdu   v   časti   potvrdiť   ako   správny   a   v   časti   zrušiť.   V jeho rozhodnutí sú uvedené skutkové okolnosti veci a odôvodnené závery týkajúce sa právneho posúdenia   trestnej   veci.   Z jeho   záverov   nevyplýva   jednostrannosť   alebo   taká   aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty či zmyslu. Ústavný súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali   do   všetkých   detailov   uvádzaných   účastníkmi   konania.   Preto   odôvodnenie rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a jasne   objasní   skutkový   a právny   základ rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o tom,   že   z tohto   aspektu   je   plne   realizované   právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (napr. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).

Ústavný súd z rozhodnutia krajského súdu nezistil, že by jeho závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje,   nemôže   viesť   k záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti napadnutého postupu a rozhodnutia krajského súdu a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu   nahradiť   jeho   právny   názor   svojím   vlastným.   O svojvôli   pri   výklade   a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tieto natoľko odchýlili od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne popreli ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu interpretácia a aplikácia príslušných zákonných ustanovení   krajským   súdom   takéto   nedostatky   nevykazuje   a na   meritórne   preskúmanie uvedeného rozhodnutia preto ústavný súd nie je oprávnený.

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   už   pri   predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa ďalšími uplatnenými nárokmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. septembra 2007