znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 170/06-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. júla 2006 v senáte zloženom   z predsedu Alexandra   Bröstla a   zo   sudcov   Jána   Auxta   a   Jána   Lubyho prerokoval sťažnosť   V. P.,   K,   a   J. H.,   M. H.   a   J. H.,   všetci   bytom   V.,   zastúpených advokátom   JUDr. R. B.,   K.,   ktorou   namietali   porušenie   ich   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej republiky   postupom   Okresného   súdu   Košice - okolie   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 15 C 217/04 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 5 C 986/88), a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo V. P., J. H., M. H. a J. H. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného   súdu Košice - okolie v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 217/04 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 5 C 986/88)   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Košice - okolie   p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 15 C 217/04 konal bez zbytočných prieťahov.

3. V. P.,   J. H.,   M. H.   a J. H. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   každému po 160 000 Sk (slovom jednostošesťdesiattisíc slovenských korún), ktoré im je Okresný súd Košice - okolie   p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný súd Košice - okolie   j e   p o v i n n ý   uhradiť V. P., J. H., M. H. a J. H. trovy právneho zastúpenia v sume 18 784 Sk (slovom osemnásťtisícsedemstoosemdesiat-štyri slovenských korún) na účet ich právneho zástupcu JUDr. R. B., K., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením sp. zn. II. ÚS 170/06   z   24. mája 2006   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie sťažnosť   V. P.,   J. H.,   M. H.   a   J. H. (ďalej   len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Košice - okolie (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 217/04 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 5 C 986/88).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia sú ako žalobcovia účastníkmi súdneho konania vedeného   pred   okresným   súdom,   ktoré   bolo   začaté   26. októbra 1988,   keď   bola okresnému súdu   doručená   ich   žaloba,   ktorou   sa   domáhali   určenia   vlastníckeho   práva k nehnuteľnostiam.

Podľa sťažovateľov „konanie na súde neprebieha bez zbytočných prieťahov“, a ani po 17 rokoch nie je právoplatne skončené.

Okresný   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k sťažnosti   podaním č. Spr. V 285/06 z 15. júna 2006, v ktorom uviedol:

„Žaloba o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti napadla na tunajší súd dňa 26. 10. 1988. Viaceré pojednávania boli odročené z dôvodov úmrtia účastníkov, prípadne zmenili adresy svojho pobytu a neoznámili súdu tieto zmeny. Po sústavnom spresňovaní okruhu   pasívne   legitimovaných   účastníkov   vo   veci   bolo   rozhodnuté   rozsudkom   zo   dňa 28. 9. 2001,   proti   ktorému   bolo   podané   odvolanie   a   tento   rozsudok   bol   zrušený   a vec vrátená na ďalšie konanie. Zástupkyňa žalobcu po doplnení dokazovania vzala žalobu proti viacerým žalovaným späť. Súd konanie voči týmto žalovaným zastavil uznesením zo dňa 22. 12. 2004   a voči   ostatným   žalovaným,   proti   ktorým   nebola   vzatá   žaloba   späť   bolo konanie vylúčené na samostatné konanie, ktoré sa vedie pod sp. zn. 15 C 217/04, taktiež sa vedie aj konanie pod touto spisovou značkou o protinávrhu žalovaných.

Vo   veci   15 C 217/04   nebolo   doposiaľ   rozhodnuté,   lebo   je   potrebné   znalecké dokazovanie na odstránenie rozporov, ktoré vznikli vykonaním ROEPU v obci. Vo veci bol vypracovaný   znalecký   posudok,   ktorý   bol   doručený   súdu   dňa   13. 4. 2006.   Účastníkom konania   bol   doručený   dňa   19. 4. 2006   na   vyjadrenie.   Zároveň   bola   vyzvaná   právna zástupkyňa na upresnenie žaloby podľa znaleckého posudku.“

Právny   zástupca   sťažovateľov   podal   29. júna 2006   ústavnému   súdu   vyjadrenie k stanovisku okresného súdu, v ktorom okrem iného uviedol:

„Domnievam sa, že vo vyjadrení porušovateľa práv sťažovateľov, Okresného súdu Košice - okolie,   podanom   v zastúpení   predsedom   súdu   JUDr.   J. P.,   nie   sú   na obranu porušovateľa uvedené žiadne dôvody, ktoré by vyvrátili tvrdenia sťažovateľov uvedených v podanej sťažnosti. Vyjadrenie v podstate obsahuje stručný výpočet úkonov súdu učinených v predmetnom   konaní   od   momentu   podania   návrhu   na   začatie   konania   až do   momentu podania sťažnosti.

Zároveň   navrhujem,   aby   Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   sťažnosti   sťažovateľ   vzal do úvahy   aj   nález   Ústavného   súdu   sp. zn.   IV. ÚS 251/05   zo   dňa   17. 01. 2006   vo   veci sťažnosti F. H., bytom V. V predmetnom konaní sa sťažovateľ domáhal zjednania nápravy v konaní poznačenom prieťahmi,   vedenom pred Okresným súdom Košice - okolie sp. zn. 15 C 217/04, teda v konaní identickom s konaním, ktoré sťažnosťou napadli sťažovatelia. Ústavný súd spomínaným nálezom vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, prikázal Okresnému súdu Košice - okolie vo veci   konať   bez   zbytočných   prieťahov   a   priznal   sťažovateľovi   primerané   finančné zadosťučinenie.

V závere   chcem   zdôrazniť   skutočnosť,   že   od   roku   1988   nie   je   vo   veci   vydané meritórne   rozhodnutie,   spomínané   konanie   už   bolo   napadnuté   jedným   z   účastníkov sťažnosťou   na   Ústavnom   súde   a   ten   jeho   sťažnosti   vyhovel   a uznal   vzniknuté   prieťahy v konaní   (viď   nález   uvedený   vyššie).   V zmysle   vyššie   uvedeného   preto   uvádzam,   že sťažovatelia trvajú na tom, aby Ústavný súd ich sťažnosti vyhovel v plnom rozsahu a vydal rozhodnutie v zmysle petitu uvedeného sťažovateľmi v písomnom podaní.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich vyjadreniami   dospel   k názoru,   že   od   tohto   pojednávania   nemožno   očakávať   ďalšie objasnenie veci.

II.

Z obsahu sťažnosti, k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a zo spisu okresného súdu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania:

Konanie   začalo   26. októbra 1988   podaním   žaloby,   ktorou   sa   sťažovatelia   ako žalobcovia v 1., 2., 3. a 5. rade domáhali určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam.

Do nariadenia prvého pojednávania, ktoré sa konalo 30. januára 1989, okresný súd vypracoval   výzvu   za   účelom   vyjadrenia   sa   žalovaných   k žalobe   a   doručenia   dokladov (výpisy z listov vlastníctva a dedičské rozhodnutia). Toto pojednávanie okresný súd odročil na neurčito a vyzval právneho zástupcu žalobcov na upresnenie žaloby.

Ďalšie   pojednávania   nariadené   na   18. október 1991, 20. september 1993 a 18. október 1993 okresný súd opätovne odročil za účelom odstránenia nedostatkov žaloby.

Na pojednávaniach nariadených na 22. november 1993, 17. január 1994 a 7. február 1994   vypočul   účastníkov   a   svedka.   Posledné   z   týchto pojednávaní bolo odročené na neurčito za účelom vykonania ohliadky na mieste samom, ktorá sa uskutočnila 11. júla 1995.

Na ďalšom pojednávaní uskutočnenom 20. mája 1996 okresný súd pripustil zmenu žalobného návrhu a na pojednávaní 27. júna 1996 vypočul ďalších účastníkov.

Na pojednávaniach nariadených na 24. november 1997, 14. august 1998, 25. september 1998,   18. december 1998   a 12. apríl 1999   okresný   súd   riešil   procesné   otázky   súvisiace s označením účastníkov konania a upresnením petitu žaloby.

Ďalšie pojednávania okresný súd nariadil na 3. marec 2000, 7. apríl 2000, 12. máj 2000, 26. jún 2000, 26. september 2000, 3. júl 2001, 20. august 2001, 25. september 2001 a 28. september 2001, na ktorom vyhlásil rozsudok.

Účastníci konania proti rozsudku podali odvolanie a 20. augusta 2002 okresný súd predložil   spis   Krajskému   súdu   v   Košiciach,   ktorý   uznesením   sp. zn.   12 Co 397/02 z 10. decembra 2002 rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil 11. decembra 2002 na nové prejednanie a rozhodnutie.

Okresný   súd   20. marca 2003   vyzval   právneho   zástupcu   žalobcov   a   23. júla 2003 právnych nástupcov žalovaných na predloženie listinných dôkazov.

Dňa 3. januára 2004 okresný súd vyzval právneho zástupcu žalobcov, aby upresnil pasívne   legitimovaných   účastníkov   a žalobný   petit.   Uznesením   z   22. decembra 2004 okresný súd v časti konanie zastavil a vo zvyšnej časti žalobný návrh a protinávrh vylúčil na samostatné konanie, ktoré je vedené pod sp. zn. 15 C 217/04.

Dňa   22. júla 2005   okresný   súd   vydal   opravné   uznesenie. Dňa   9. augusta 2005 okresný   súd   nariadil   znalecké   dokazovanie.   Po   oznámení   znalca,   že   posudok   nemôže vypracovať zo   zdravotných   dôvodov,   okresný   súd   7. decembra 2005 pribral   do   konania iného znalca.

Dňa   19. apríla 2006   okresný   súd   vyzval   účastníkov   konania   na   vyjadrenie k znaleckému posudku, ktorý bol okresnému súdu predložený 13. apríla 2006.

V priebehu mesiaca máj 2006 boli okresnému súdu doručené vyjadrenia jednotlivých účastníkov konania s tým, že žalovaný v 1. rade podal námietku k znaleckému posudku, ktorej súdny znalec 5. júna 2006 vyhovel a znalecký posudok opravil.

Dňa 19. júna 2006 právna zástupkyňa sťažovateľov upravila žalobný návrh v súlade s opraveným znaleckým posudkom.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia sa sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (IV. ÚS 365/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len   „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Samosudca   je   podľa   § 117   ods. 1   OSP   povinný   robiť   vhodné   opatrenia,   aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.

Otázku   existencie   zbytočných   prieťahov   v konaní   a   porušenia   základného   práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   ústavný   súd   podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   (napr. II. ÚS 813/00,   IV. ÚS 74/02,   III. ÚS 247/03,   IV. ÚS 272/04)   skúma   vždy   s   ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu podľa právnej a faktickej zložitosti veci, pričom zohľadňuje aj povahu veci a o čo ide sťažovateľovi pri uplatňovaní základného práva na súdnu ochranu, správania účastníka konania a postupu súdu.

1. Ústavný   súd   konštatuje,   že   predmetom   posúdenia   je   občianskoprávne   konanie o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré začalo v októbri 1988 a nie je dosiaľ právoplatne skončené. V danom prípade ide o bežnú súčasť sporovej agendy všeobecných súdov, podklad pre rozhodnutie tvorí súdnou praxou ustálená a používaná právna úprava obsiahnutá   najmä   v Občianskom   zákonníku.   Výklad   a používanie   tejto   právnej   úpravy sú stabilizované   v pomerne   rozsiahlej   judikatúre   všeobecných   súdov,   kde   je   upravená aj metodika postupu všeobecných súdov v týchto sporoch. I keď na priebeh konania mohol mať vplyv väčší počet účastníkov (a zmeny v dôsledku ich úmrtí), ústavný súd vychádzajúc zo samotnej doterajšej dĺžky konania, jeho priebehu a doteraz dosiahnutých výsledkov však konštatuje, že nezistil také okolnosti, ktoré by odôvodňovali doterajší priebeh konania jeho zložitosťou.

2. Správanie   sťažovateľov   ako   účastníkov   konania   je   druhým   kritériom   pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred okresným súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu ich základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Pri   hodnotení   postupu   podľa   tohto   kritéria   ústavný   súd   na   jednej   strane poznamenáva,   že   sťažovatelia   boli   v konaní   aktívni,   zúčastňovali   sa   nariadených pojednávaní   (okrem   niekoľkých   výnimiek),   niekoľkokrát   žiadali   o určenie   termínu pojednávania   a   podali   aj sťažnosť   na   zbytočné   prieťahy   v konaní,   ale na druhej   strane konštatuje, že i sťažovatelia (ich právny zástupca) čiastočne prispeli k zdĺhavému priebehu konania   najmä   tým,   že   v   rokoch   1989,   1990,   1991   a 1993   na   výzvy   okresného   súdu za účelom odstránenia vád žaloby nereagovali včas a v lehotách, ktoré im boli určené.

3. Napokon   ústavný   súd   z hľadiska   existencie   zbytočných   prieťahov   hodnotil samotný   postup   okresného   súdu   v napadnutom   konaní.   Ústavný   súd   poukazuje   na   to, že predmetom   posúdenia   je   spor,   ktorý   začal   26. októbra 1988,   avšak   vzhľadom   na   to, že zákon o ústavnom súde nadobudol účinnosť 15. februára 1993 a neobsahuje ustanovenie o spätnej pôsobnosti, relevantné obdobie, v ktorom možno skúmať, či došlo alebo nedošlo k zbytočným   prieťahom   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   sa   začína   od   15. februára 1993 (m. m. I. ÚS 52/01, IV. ÚS 387/04). V tejto súvislosti ústavný súd poznamenáva, že ak nie je v zásade oprávnený skúmať a rozhodnúť o porušení základného práva pred 15. februárom 1993, neznamená to, že pri celkovom hodnotení, či za obdobie, ktoré od 15. februára 1993 uplynulo,   došlo   alebo   nedošlo   k porušeniu   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nemôže tiež zohľadniť stav konania k uvedenému dátumu (IV. ÚS 277/04).

Na základe prehľadu úkonov vyhodnocovaného konania ústavný súd konštatuje, že takmer celý priebeh je poznačený nesústredenosťou a neefektívnosťou postupu okresného súdu, čo malo vplyv na doterajšiu dĺžku sporu. I keď v priebehu takmer 18-ročného konania boli   zistené   iba   kratšie   obdobia   nečinnosti   (od   6   do   22   mesiacov)   a   okresnému   súdu nemožno vytknúť inú dlhodobejšiu nečinnosť, ústavný súd zdôrazňuje, že občianske súdne konanie,   ktoré   bez meritórneho   právoplatného   rozhodnutia   trvá   tak   dlho,   ako   je   tomu v danej   veci,   možno   už   len   na   základe   jeho   komplexného   posúdenia   považovať za nezlučiteľné   s   imperatívom   ustanoveným   v   čl. 48   ods. 2   ústavy.   V   priebehu   celého konania okresný súd nepostupoval v konaní dôsledne, neorganizoval svoju prácu tak, aby v čo najkratšej dobe zadovážil dostatok relevantných dôkazov potrebných na rozhodnutie vo veci samej. I keď vo veci rozhodol rozsudkom, jeho rozhodnutie bolo nadriadeným súdom pre nedostatočne zistený skutkový stav zrušené. Nesústredenosť postupu okresného súdu vyplýva aj zo skutočnosti, že znalecké dokazovanie nariadil až 9. augusta 2005 (znalecký posudok bol predložený okresnému súdu 13. apríla 2006).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 217/04 (pôvodne pod sp. zn. 5 C 986/88) bolo porušené základné právo sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

IV.

Pretože ústavný súd rozhodol, že došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   v záujme zavŕšenia   ochrany   ich   základného   práva   prikázal   v zmysle   § 56   ods. 3   písm. a)   zákona o ústavnom súde okresnému súdu, aby vo veci vedenej pod sp. zn. 15 C 217/04 konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1   citovaného   článku   ústavy   boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti žiadali priznanie finančného zadosťučinenia v sume 160 000 Sk   pre   každého   z   nich za   ujmu,   ktorá   im   bola   spôsobená „neadekvátnou a nedostatočnou právnou ochranou zapríčinenou nečinnosťou súdu a zbytočnými prieťahmi v konaní (...)“.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   v tomto   prípade   prichádza   do   úvahy   priznanie finančného   zadosťučinenia.   Pri   jeho   priznaní   ústavný   súd   vychádzal   zo skutočnosti, že sťažovatelia   si   uplatnili   nárok   na   ochranu   základného   práva   na   prerokovanie   bez zbytočných   prieťahov   v spore,   ktorého   doterajšie   trvanie   nemožno   ničím   ospravedlniť. Preto nemožno od sťažovateľov spravodlivo žiadať, aby čakali na výsledok súdneho sporu takú neprimerane dlhú dobu, a nie je akceptovateľné ani to, aby bol stav konania ku dňu vydania tohto nálezu taký, aký bol ústavným súdom zistený v tejto veci.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   predmetného   konania   na   okresnom   súde,   berúc do úvahy   konkrétne   okolnosti   prípadu,   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde v sume 160 000 Sk pre každého zo sťažovateľov (teda v nimi požadovanej sume), ktoré je okresný súd povinný uhradiť v súlade   s výrokom   tohto   nálezu,   je   primeranou   satisfakciou   spojenou   s porušením   ich základného práva.

Ústavný   súd napokon   rozhodol   aj o   úhrade trov   konania sťažovateľov,   ktoré   im vznikli   v dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátom   JUDr. R. B., ktoré si vyčíslil v sume 18 840 Sk. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal   z výšky   priemernej   mesačnej   mzdy   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej republiky za I. polrok 2005, ktorá bola 16 381 Sk. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby   (prevzatie   a prípravu   zastúpenia   a podanie   sťažnosti)   v súlade   s   § 1   ods. 3,   § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004   Z. z.   o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), pričom výšku základnej sadzby tarifnej odmeny bolo potrebné v súlade s § 13 ods. 3 vyhlášky znížiť o 20 %, lebo ide o spoločné úkony pri zastupovaní „dvoch alebo viacerých osôb“ v súlade s uvedeným. Úhrada za dva úkony   právnej   služby   predstavuje   spolu   s režijným   paušálom   sumu   4 696 Sk.   Trovy právneho   zastúpenia   štyroch   sťažovateľov   v konaní   boli   priznané   v celkovej   sume 18 784 Sk.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. júla 2006