znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 170/05

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   30.   novembra   2005 v senáte zloženom z predsedu Jána Mazáka a zo sudcov Ľudmily Gajdošíkovej a Alexandra Bröstla prerokoval sťažnosť Ing. M. D., bytom V., zastúpenej advokátkou Mgr. M. K., P., ktorou   namietala   porušenie   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 51/96, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. M. D. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Trnava   v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 51/96   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Trnava p r i k a z u j e,   aby   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 19 C 51/96 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. M. D.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie 70 000 Sk (slovom sedemdesiattisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Trnava p o v i n n ý   zaplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4.   Okresný   súd   Trnava   j e   p o v i n n ý   Ing.   M.   D.   uhradiť trovy   právneho zastúpenia   5 302   Sk   (slovom   päťtisíctristodva   slovenských   korún)   na   účet   jej   právnej zástupkyne Mgr. M. K., P., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. júna 2005 doručená   sťažnosť   Ing.   M.   D.,   bytom   V.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namietala porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 19   C   51/96. Ústavný   súd uznesením zo 6. júla 2005 prijal sťažnosť sťažovateľky na ďalšie konanie.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla:

Porušovateľom   základného   práva   sťažovateľa   je   všeobecný,   vecne   a miestne príslušný súd, konajúci vo veci, ktorým je Okresný súd v Trnave, Hlavná 49, 917 83 Trnava. Sťažovateľ   je   žalobkyňou   v právnej   veci   proti   žalovanému   (...)   o uplatnenie   práva   zo zodpovednosti za vady (v žalobe zo dňa 03. 09. 1996 označené ako chyby) prerokovávanej pred Okresným súdom v Trnave vedenej pod sp. zn. 19 C 51/96.

V celej,   zatiaľ,   9-ročnej   kauze,   bolo   Okresným   súdom   v Trnave   nariadených 5 pojednávaní, a to 29. 10. 1996, 19. 11. 1996, 18. 12. 1998, 25. 1. 1999 a napokon 4. 9. 2002. Na poslednom pojednávaní bola sťažovateľka uznesením zaviazaná v lehote 10 dní predložiť výšku nákladov na odstránenie netesnosti kanalizácie. Dňa 12. 09. 2002 sme si túto povinnosť voči súdu z našej strany splnili. Taktiež v zmysle uznesenia vyhláseného na poslednom pojednávaní mali byť požiadané 3 náhodne vybrané stavebné firmy, ktoré budú požiadané o zaslanie vyjadrenia, za akú sumu je možné odstrániť zistené vady predmetnej stavby, ktoré sú vymedzené v znaleckom posudku č. 26/1998 znalca Ing. S. Č. I keď v zmysle § 100 ods. 1 O. s. p., len čo sa konanie začalo, postupuje súd i bez ďalších návrhov tak, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, do dnešného dňa, t. j. 13. 06. 2005 Okresný súd v Trnave, nielenže v merite veci nerozhodol, ale od posledného pojednávania nevykonal   ani   jeden   úkon.   Zarážajúca   je   skutočnosť,   okrem   tej,   že   od   podania   žaloby uplynulo už takmer 9 rokov, že posledný úkon zo strany súdu vo veci bol urobený pred vyše 2 a ¾ rokmi, čo i v právne zložitejších veciach je tento samotný časový priestor dostačujúci aspoň na rozhodnutie vo veci súdom prvého stupňa. Neodôvodnené prieťahy, ktorým sa konanie nezmyselne predlžuje, a to najmä nečinnosťou Okresného súdu v Trnave, viedli k porušeniu,   resp.   je   porušené   a je   porušované,   základné   právo   na   prerokovanie   veci sťažovateľky   bez   zbytočných   prieťahov.   U sťažovateľky   spôsobuje   stav   právnej   neistoty, vzrastajúcu   nechuť   pri   akomkoľvek   skloňovaní   slova   spravodlivosť,   resp.   súdnej   moci. Spôsobovanými   prieťahmi   v konaní   pod   sp.   zn.   19   C   51/96   je   ohrozovaná   i samotná nehnuteľnosť, ktorá si neustále vyžaduje opravy. Ani list zo dňa 25. 11. 2003 so žiadosťou o vytýčenie pojednávania sa nestretol so záujmom o konanie a rozhodnutie vo veci a súd svojím nekonaním donútil až k doprosovaniu o vytýčenie pojednávania, ktoré je v súdnych konaniach   a v konaniach   na   ochranu   práv   a právom   chránených   záujmov   pre   každého účastníka ponižujúce a urážajúce.“

Sťažovateľka okrem vyslovenia porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vo svojej sťažnosti požaduje, aby ústavný   súd   prikázal   okresnému   súdu   konať   bez   zbytočných   prieťahov,   zaplatiť   jej primerané finančné zadosťučinenie 300 000 Sk a úhradu trov konania.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa čl. 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania.

II.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu spisu okresného súdu sp. zn. 19 C 51/96 ústavný súd zistil, že sťažovateľka podala 4. septembra 1996   okresnému   súdu   žalobu   o   zaplatenie   peňažnej sumy   560 000   Sk   s príslušenstvom z titulu zodpovednosti za vady predanej veci.

Po zaplatení súdneho poplatku sťažovateľkou 17. októbra 1996 sa 29. októbra 1996 uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo po vypočutí sťažovateľky odročené na 19. november 1996. Pojednávanie 19. novembra 1996 bolo odročené na neurčito za účelom nariadenia znaleckého dokazovania. Uznesením 28. februára 1997 okresný súd ustanovil vo veci znalca z odboru stavebníctva. Po urgencii znalca okresným súdom z 2. júla 1997, aby predložil znalecký   posudok,   znalec 18.   júla 1997 okresnému   súdu   oznámil, že vyzval   účastníkov konania   na   predloženie   listinných   dokladov,   zároveň   predložil   zápisnicu   z ohliadky   na mieste samom.

Okresný súd 17. októbra 1997 vyzval účastníkov konania na oznámenie, či predložili listinné doklady žiadané znalcom. Okresný súd 6. novembra 1997 opakovane urgoval znalca, aby   podal   znalecký   posudok,   znalec   21.   novembra   1997   oznámil,   že   zaisťuje   podklady k znaleckému posudku. Okresný súd 20. januára 1998 vyzval znalca na vrátenie spisu.Znalec 27. januára 1998 okresnému súdu oznámil, že práce na znaleckom posudku prerušil. Okresný súd 26. marca 1998 znalcovi opätovne zaslal spis za účelom predloženia znaleckého posudku. Dňa 21. septembra 1998 znalec predložil znalecký posudok. Okresný súd nariadil 24. novembra 1998 pojednávanie na 18. december 1998, ktoré bolo odročené na 25. január 1999.

Pojednávanie   25.   januára   1999   bolo   odročené   za   účelom   nariadenia   znaleckého dokazovania   so   zameraním   na   technológiu   kanalizácie   v súvislosti   s odvodom   dažďovej vody zo strešného zvodu.

Okresný súd vyzval znalca, ktorý bol ustanovený 28. februára 1997, na doplnenie posudku, ktoré okresný súd 11. januára 2000 zaslal účastníkom konania na vyjadrenie.Dňa 19. februára 2001 okresný súd uznesením rozhodol o znalečnom. Okresný súd 17. mája 2002 nariadil termín pojednávania na 4. september 2002. Okresný súd 8. októbra 2002 vyzval tretie osoby na oznámenie skutočností, ktoré majú   význam   pre   konanie   a   rozhodnutie   súdu   (vyjadrenie   cien   za   realizované stavebné práce). Okresný súd 27. marca 2003 urgoval podanie správy.

Ústavný súd konštatuje, že zo súdneho spisu vyplývajú v zásade tie isté skutočnosti, ktoré   uviedla   predsedníčka   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   sp.   zn.   Spr   1403/05 z 30. septembra 2005.

III.

Podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu.   V posudzovanom prípade ide   o spor,   v ktorom   je otázka   nastolenia právnej   istoty účastníkov   spojená   s právoplatným   rozhodnutím   všeobecného   súdu,   predovšetkým s rozsudkom   alebo   procesne   rovnakým   spôsobom,   napríklad   s   uznesením   o schválení súdneho zmieru.

Otázku   existencie   zbytočných   prieťahov   v   konaní   a   porušenia   základného   práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry skúma so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu podľa a) právnej a faktickej zložitosti veci, ktorá sa skúma aj so zreteľom na povahu veci a o čo v nej účastníkovi konania (sťažovateľovi) ide, b) správania účastníka konania a c) spôsobu, akým v konaní postupoval súd.

a) Predmetom konania pred okresným súdom je nárok na zaplatenie peňažnej sumy z titulu uplatnenia práv zo zodpovednosti za vady predanej veci. Z obsahu súdneho spisu, z vyjadrení   sťažovateľky   a   okresného   súdu   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   skutočnosť svedčiacu   o právnej   zložitosti   veci,   avšak   po   skutkovej   stránke   možno   konštatovať,   že v danom   prípade   ide   o   vec   skutkovo   zložitú   vyžadujúcu   si   vykonanie   rozsiahlejšieho dokazovania (listinné dôkazy, výsluchy svedkov a predovšetkým znalecký posudok).

Skutková zložitosť veci v žiadnom prípade nesúvisí s nečinnosťou okresného súdu v konaní o žalobe sťažovateľky.

b) Správanie sťažovateľky ako účastníčky konania (žalobkyňa) je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní došlo k zbytočným prieťahom. Ústavný súd z obsahu spisu zistil, že sťažovateľka žiadnym úkonom neprispela k prieťahom alebo k spomaleniu postupu okresného súdu.

c)   Tretím   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   hodnotil   označené   konanie,   bol postup okresného súdu.

Okresný súd nariadil celkom päť pojednávaní (29. októbra 1996, 19. novembra 1996, 18. decembra 1998, 25. januára 1999 a 4. septembra 2002). Z uvedených pojednávaní sa dve z nich odročili za účelom nariadenia znaleckého dokazovania.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   na   dĺžku   konania   malo   významný   vplyv   znalecké dokazovanie nariadené 28. februára 1997. K predloženiu znaleckého posudku došlo až po viac než 17 mesiacoch, počas ktorých bol spis u ustanoveného znalca (od 22. apríla 1997 do 21.   septembra   1998).   Ústavný   súd   z predloženého   súdneho   spisu   zistil,   že   konajúca sudkyňa využívala prostriedky na urýchlenie činnosti znalca, a to urgencie z 2. júla 1997 a 6. novembra 1997. Okresný súd po výzve znalcovi na vrátenie spisu z 20. januára 1998 spis opätovne znalcovi zaslal 26. marca 1998. Ústavný súd už judikoval, že „Tolerovanie pasivity   znalca...   ústavný   súd   hodnotí   ako   súčasť   postupu   súdu,   ktorý   nesmeruje k odstráneniu   právnej   neistoty...,   a   teda   ako   taký,   ktorý   spôsobuje   zbytočné   prieťahy v konaní“ (II. ÚS 10/01). Ústavný súd preto neakceptoval obranu predsedníčky okresného súdu v tom smere, že prieťahy boli spôsobené znalcom za spoluúčasti účastníkov konania. Pojednávanie 18. decembra 1998 bolo odročené za účelom nariadenia znaleckého dokazovania,   pričom   k ustanoveniu   znalca   podľa   §   127   ods.   1   Občianskeho   súdneho poriadku dosiaľ nedošlo. V ďalšom postupe okresný súd nariadil znalcovi doplniť znalecký posudok, ktorý bol zaslaný účastníkom konania 11. januára 2001. Ďalší úkon okresný súd vykonal až 17. mája 2002, keď nariadil pojednávanie na 4. september 2002.

Okresný súd po 27. marci 2003, keď urgoval podanie správy, nevykonal do dňa rozhodovania ústavného súdu žiaden úkon. Z obsahu spisu nie je zistiteľný žiaden procesne akceptovateľný dôvod pre túto nečinnosť okresného súdu.

Z uvedených   skutočností   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   z   celkovej   dĺžky doterajšieho konania vo veci sp. zn. 19 C 51/96, ktorá predstavuje viac ako 9 rokov, postup okresného   súdu   bol   poznačený   zbytočnými   prieťahmi   počas   viac   ako   polovice   celého obdobia trvania sporu. Na tomto mieste treba uviesť, že konanie trvá takmer desať rokov a dosiaľ nebol vynesený ani jeden rozsudok prvostupňového súdu, čo len zvýrazňuje dopad zistených zbytočných prieťahov na postavenie a právnu istotu sťažovateľky.

Ústavný   súd   neakceptoval   stanovisko   okresného   súdu,   v   ktorom   sa   dôvodí nadmernou pracovnou zaťaženosťou. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu nadmerné množstvo   vecí,   v ktorých   štát   musí   zabezpečiť   konanie,   nemôže   byť   dôvodom   na porušovanie   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov.   Tieto príčiny nezbavujú všeobecný súd zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

Ústavný   súd   v konaní   okresného   súdu   zistil   obdobia   nečinnosti   a   neefektívnej činnosti,   ktoré   hodnotil   ako   zbytočné   prieťahy,   a   preto   dospel   k   záveru,   že   došlo k porušeniu   základného   práva   sťažovateľky   na   konanie   bez   zbytočných   prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

IV.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, prikázal v zmysle § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde okresnému súdu, aby vo veci sp. zn. 19 C 51/96 konal bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   žiadala   o   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia   vo   výške   300 000   Sk   z dôvodu   porušenia   jej   základného   práva   na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov.

Zistenú nečinnosť a neefektívnu činnosť okresného súdu, ako aj súčasný stav v spore (po   takmer desiatich   rokoch   ani jeden   prvostupňový   rozsudok)   nemožno podľa   názoru ústavného   súdu   ničím   ospravedlniť.   Preto   ústavný   súd   priznal   sťažovateľke   finančné zadosťučinenie   70   000   Sk   ako   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd pri rozhodovaní   o výške   finančného   zadosťučinenia zohľadnil   predovšetkým   konkrétne okolnosti a povahu prípadu vrátane pozície sťažovateľky sprevádzanej pocitom zvýšenej právnej, ako aj faktickej neistoty (v dôsledku nekonania okresného súdu je sťažovateľka obmedzovaná v užívaní nehnuteľnosti), ako aj naplnenie princípu spravodlivosti.

Ústavný súd rozhodol o úhrade trov konania úspešnej sťažovateľky, ktoré jej vznikli v dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátkou.   Podľa   §   36   ods.   2 zákona o ústavnom súde ústavný súd priznal sťažovateľke úhradu trov konania 5 302 Sk za dva   úkony   právnej   služby,   ktoré   považoval   za   účelne   vynaložené   trovy   konania   pred ústavným   súdom,   spolu   s   režijným   paušálom   za   tieto   úkony   (vyhláška   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb).

Úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľky   (§   31a   zákona   o ústavnom   súde   v spojení   s   §   149   Občianskeho   súdneho poriadku).