znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  II. ÚS 170/03-39

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. septembra 2003 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. D. R., bytom B., zastúpeného advokátom JUDr. T. Š., K., vo veci porušenia čl. 1 ods. 1 a čl. 12 Ústavy Slovenskej republiky a porušenia jeho základného práva podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Žiline vo veci vedenej pod sp. zn. 19 Cb 585/98, ako aj porušenia čl. 20 ods. 1, čl. 46 a čl. 149 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1 Dodatkového protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom a rozhodnutím Krajskej prokuratúry v Žiline vo veci sp. zn. Kc 2034/97 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosť Ing. D. R. v časti namietajúcej porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Cb 585/98 o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

2. Sťažnosť Ing. D. R. v časti namietajúcej porušenie jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Žiline v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   19   Cb   585/98   o d   m   i e   t   a   pre   nedostatok   svojej právomoci.

3. Sťažnosť Ing. D. R. v časti namietajúcej porušenie čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 149   Ústavy   Slovenskej   republiky   a čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozhodnutím Krajskej prokuratúry v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. Kc 2034/97   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

4. Sťažnosť Ing. D. R. vo zvyšnej časti   o d m i e t a   pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 14. januára 2002   doručené   podanie   Ing.   D.   R.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   bytom   B.,   označené   ako „Sťažnosť“. Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ ňou namieta zbytočné prieťahy v konaní Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) vo veci jeho žaloby o neplatnosť zmluvy o prevode obchodného podielu vedenej pod sp. zn. 19 Cb 585/98.

V tejto súvislosti uviedol:„Koncom   mesiaca   júna   1998   som   na   Krajský   súd   v Žiline   podal   Návrh   žaloby o neplatnosť zmluvy o prevode obchodného podielu spoločnosti INTREL s. r. o., Liptovský Mikuláš na základe tých skutočností, že moji spoločníci v uvedenej spoločnosti a to M. K.... a Ing. J. G.... predložili dňa 14. 08. 1997 Okresnému súdu v Žiline – Obchodnému registru Návrh   zmeny   v Obchodnom   registri,   v ktorom   žiadali   vymazať   mňa,  ...spoločníka spoločnosti INTREL s. r. o., ako spoločníka uvedenej firmy z uvedenej spoločnosti, pričom súdu predložili Zmluvu o prevode obchodného podielu, overenú notárom, podľa ktorej som mal svoj podiel v uvedenej spoločnosti údajne previesť na svojich spoločníkov.

...Na základe uvedeného Návrhu zmien, najmä však zmluvy o prevode obchodného podielu a dodatku č. 7 k Spoločenskej zmluve, Okresný súd v Žiline – Obchodný register vykonal zmeny a vymazal mňa Ing. D. R. z Obchodného registra ako spoločníka spoločnosti INTREL s. r. o., Liptovský Mikuláš.

...Uvedený dodatok č. 7 k Spoločenskej zmluve som však nikdy ja osobne nepodpísal. V žalobe   adresovanej   Krajskému   súdu   v Žiline   som   o tom   predložil   súdu   nezvratiteľné dôkazy...

...Na základe uvedených skutočností som ako poškodená strana podal na Okresnom súde PZ odbore vyšetrovania oznámenie o tr. čine podvodu. Na základe môjho oznámenia vyšetrovateľka   Okresného   úradu   vyšetrovania   PZ   v Liptovskom   Mikuláši   požiadala o písmoznalecký posudok na overenie pravosti podpisu Ing. D. R. na zmluve o prevode obchodného podielu spoločnosti INTREL s. r. o. Podľa písmoznaleckého posudku súdnej znalkyne bolo preukázané, že podpis mňa Ing. D. R. na uvedenom doklade nie je mojim podpisom.

...Napriek týmto jednoznačným písomným dôkazom, Krajský súd v Žiline, napriek tomu, že od podania žaloby uplynula lehota takmer tri a pol roka, nielen že nerozhodol, ale vo veci doposiaľ ani nevytýčil pojednávanie.

Z Čl.   1.1.   Ústavy   Slovenskej   republiky   vyplýva,   že   Slovenská   republika   je demokratický právny štát....

Čl. 46 Ústavy SR zaručuje každému, že sa môže domáhať zákonom ustanoveným spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu Čl. 46. 2 (správne má byť 48 ods. 2) Ústavy SR zaručuje každému právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol verejne vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Čl.   20   Ústavy   SR   zaručuje   každému   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Postupom Krajského súdu v Žiline považujem moje vyššie uvedené ústavné práva za porušené.“  

Okrem   toho   sťažovateľ   namietal   aj   postup   krajského   prokurátora   v   Žiline   pri preskúmaní   zákonnosti   vykonania   zápisu   zmien   v obchodnom   registri   Okresného   súdu Žilina, postup Okresného úradu vyšetrovania Policajného zboru v Liptovskom Mikuláši vo veci   vyšetrovania   podozrenia   zo   spáchania   trestných   činov   podvodu   (uznesenie   sp.   zn. ČVS: OÚV-321/98 z 19. marca 1998), falšovania a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej pečate   a úradnej   uzávery,   postup   policajného   orgánu   Obvodného   oddelenia   Policajného zboru Bratislava IV vo veci vyšetrovania podozrenia zo spáchania trestného činu vydierania a trestného činu poškodzovania cudzej veci (uznesenie sp. zn. ČTS: ORP-97/KV-98-IV zo 17. decembra 1998), ako aj postup Okresnej prokuratúry v Žiline (list č. k. Pc 2027/97-42 z 8.   decembra   1997),   Okresnej   prokuratúry   Bratislava   IV   (list   č.   k.   Pn   5001/98-23 z 20. marca 1998 a list sp. zn. Pr 175/98 z 13. januára 1999), Krajskej prokuratúry v Žiline (list č. k. Kc 2034/97-20 z 12. januára 1998 a list č. k. Kc 2034/97-42 z 27. februára 1998), Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (listy č. k. IV Gn 2567/97-185 z 20. júla 1998, č.   k.   IV   Gn   2567/54   z 5.   marca   1998   a č.   k.   VI   Gc   3036/98-8   zo   6.   marca   1998) a Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (list č. p. K-149/02-Sť-98 z 5. októbra 1998) pri preskúmavaní zákonnosti zmien zápisu v obchodnom registri a pri vybavovaní podnetov sťažovateľa vo veciach podozrenia zo spáchania uvedených trestných činov. V rámci týchto postupov malo dôjsť k porušeniu čl. 1 ústavy a „viacerých článkov“ ústavy.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vyniesol tento nález:

1.   Slovenská   republika   v zastúpení   Ministerstvom   spravodlivosti   SR,   Generálnej prokuratúry a Ministerstvom vnútra SR sťažovateľovi porušila Čl. 1.1, Čl. 12, Čl. 20, Čl. 46, Čl. 48 ods. 2, Čl. 149 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Ústavný súd priznáva v zmysle Čl. 127 ods. 3 Ústavy SR sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 300 tisíc korún, ktoré zaplatia Ministerstvo Spravodlivosti SR, Ministerstvo vnútra SR a Generálna prokuratúra SR spoločne a nerozdielne.“

Keďže podanie sťažovateľa neobsahovalo náležitosti predpísané zákonom Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ústavný súd opakovane (23. januára 2002, 14. februára 2002, 5.   augusta   2002   a 6.   septembra   2002)   vyzval   sťažovateľa,   resp.   neskôr   jeho   právneho zástupcu na doplnenie a upresnenie podania.

Sťažovateľ   pripojil   na   výzvu   ústavného   súdu   12.   februára   2002   k podaniu splnomocnenie na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom udelené advokátovi JUDr. T.   Š.,   Advokátska   kancelária,   K.   Po   ďalšej   výzve   advokát   oznámil   21.   februára   2002 ústavnému súdu, že prijal zastupovanie sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom vo veci sp. zn. Rvp 59/02.

Právny   zástupca   sťažovateľa   v podaní   označenom   ako   „Úprava   podania   vo   veci vedenej pod sp. zn.: Rvp 59/02-10“, ktoré bolo doručené ústavnému súdu 11. apríla 2002, uviedol:

„V   označenej   veci   sťažovateľa   Ing.   D.   R.   s poukazom   na   §   79a   ods.   1   Zák. č. 124/2002   Z.   z.,   ktorým   sa   mení   a dopĺňa   zákon   č.   38/1993   Z.   z.   v znení   neskorších predpisov žiadam, aby sa jeho podanie posudzovalo ako podanie podľa tohto zákona. Na   žiadosť   klienta   nezasahujem   úpravou   do   ostatných   častí   pôvodného   podania vyjmúc bod II. v ktorom uvádza argumenty, svedčiace o porušení jeho základného práva, zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Žiline v konaní, vedenom pod sp. zn. 19 Cb 585/98.

Trváme na obsahu podania dotyčne tohto bodu s tým, že v súčasnosti už síce bol vo veci vynesený rozsudok, nie je však vyhotovený a doručený a teda nie je ani právoplatný. Vzdor tomu je opodstatnené tvrdenie, že lehota 3,5 roka, ktorá uplynula od podania návrhu po rozhodnutie nie je primeraná a tvrdenie, že súd postupoval so zbytočnými prieťahmi (napriek priloženej sťažnosti) je opodstatnené.

Návrh tejto časti teda smeruje proti Krajskému súdu v Žiline. Podaním   sa   uplatňuje   primerané   finančné   zadosťučinenie.   Jeho   výšku   možno považovať za primeranú predovšetkým s ohľadom na následky, ktoré sú v priamej príčinnej súvislosti   s nekonaním   súdu.   Množstvo   závažných   udalostí   so   závažnými   majetkovými dopadmi,   ktoré   sú   iba   s veľkou   námahou   a iba   čiastočne   reparovateľné,   takýto   dôvod predstavuje. Objektívne sa dá pripustiť, že ide o protiprávne zásahy v neobvyklom rozsahu. Je preto požadované zadosťučinenie skôr nízke a v tomto ohľade sa sťažovateľ dovoláva dôkladného zváženia senátu pri jeho prípadnej úprave smerom hore.“  

Ústavný súd si vyžiadal 15. mája 2002 spis krajského súdu sp. zn. 19 Cb 585/98. Predseda krajského súdu v odpovedi na žiadosť ústavného súdu uviedol:

„Oznamujeme Vám, že spis 19 Cb 585/98 Vám v súčasnej dobe nemôžeme zapožičať, nakoľko vec nie je právoplatne skončená a toho času je v štádiu odvolacieho konania. V danej veci bol dňa 6. 3. 2002 vyhlásený rozsudok, ktorým súd nároku žalobcu proti žalovaným   v 2.   a 3.   rade   vyhovel.   Zástupca   žalobcu   PhDr.   V.   písomné   vyhotovenie rozsudku, ktorý mu bol doručovaný dňa 22. 4. 2002, nevyzdvihol v úložnej lehote.

Dňa 9. 4. 2002 na návrh žalobcu bolo vo veci vydané predbežné opatrenie. Proti   rozsudku   i predbežnému   opatreniu   žalovaný   v 3.   rade   podal   odvolanie. Z uvedených   dôvodov   bude   spis   predložený   na   Najvyšší   súd   SR   po   vykonaní   všetkých potrebných procesných úkonov.“

Ústavný súd ďalej vyzval 5. augusta 2002 (a opakovane 6. septembra 2002) právneho zástupcu sťažovateľa, aby upresnil podanie v časti týkajúcej sa navrhovaného rozhodnutia tak,   aby   z neho   bolo   jasné,   ktorými   rozhodnutiami   (presné   označenie   príslušných rozhodnutí) ktorých orgánov verejnej moci sa porušili konkrétne základné práva a slobody sťažovateľa.

Sťažovateľ podaním doručeným ústavnému súdu 11. septembra 2002 reagoval na výzvu ústavného súdu nasledovne:

„V reakcii na Vašu výzvu oznamujem, že

-   s poukazom   na   moje   podanie   zo   dňa   09.   04.   2002   zotrvávam   na   návrhu, špecifikujúcom bod II pôvodného podania sťažovateľa. V tejto časti teda sťažovateľ namieta porušenie jeho základného práva, zaručeného čl. 48 ods. 2/ Ústavy SR postupom Krajského súdu v Žiline v konaní, vedenom pod sp. zn. 19 Cb 585/98;

-   v časti   pôvodného   podania,   označenej   omylom   ako   časť   II   –   správne   teda   III, v ktorej sa napáda postup Krajského prokurátora v Žiline, sa sťažovateľ domáha uznania porušenia čl.   20 ods.   1/ Ústavy SR a čl.   1 ods.   1/ Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, porušenia týchto základných práv sa svojím postupom aj v rozpore s čl. 149 Ústavy SR dopustil Krajský prokurátor v Žiline. V tomto ohľade   poukazujem   na   korešpondenciu   –   dôkazy   pripojené   k pôvodnému   podaniu.   Ako z odpovede Krajskej prokuratúry v Žiline (sp. zn.   Kc 2034/97-42) vyplýva,   bol Krajský prokurátor informovaný a teda mal vedomosť o tom, že došlo k situácii, kedy bol podľa § 32 Obch. zákonníka č. 513/1991 Zb. v znení neskorších predpisov povinný upozorniť registrový súd na nezhodu medzi skutočným právnym stavom a stavom zápisov v obchodnom registri. Formulácia   tohto   ustanovenia   neumožňuje   („upozornia“!)   zaujať   prokuratúre   také stanovisko,   aké   to   z uvedenej   odpovede   vyplýva:   skonštatovať,   že   evidentne   došlo k podvodnému konaniu a súčasne akceptovať, že registrový súd nie je povinný pri zápisoch kontrolovať   pravosť   predložených   listín.   Spojitosť   medzi   týmto   zanedbaním   povinnosti a následkom,   ktorým   je   znemožnenie   riadnej   ochrany   a užívania   majetku,   je   evidentná. Podľa   §   114   ods.   1/   Obch.   zákonníka   obchodný   podiel   predstavuje   práva   a povinnosti spoločníka a im zodpovedajúcu účasť na spoločnosti. Z predložených dôkazov vyplýva, že k neoprávnenej manipulácii došlo s jeho obchodným podielom, teda mojím vlastníctvom. Zabrániť   gradácii   následkov   z takéhoto   činu   bolo   nielen   v právomoci,   ale   aj v povinnostiach Krajskej prokuratúry;

- keďže som v zostávajúcej časti podnetu (sťažnosti) nezískal súhlas na jeho úpravu, ponechávam rozhodnutie o nej na úvahe Ústavného súdu.

Keďže v oboch prípadoch ide o porušenie práv sťažovateľa nečinnosťou, považujem sťažnosť za dostatočne podloženú predloženými dôkazmi.

Navrhujem preto, aby Ústavný súd vyniesol nález: Krajský súd v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Cb 585/98 porušil základné právo sťažovateľa na konanie bez zbytočných prieťahov, zaručené čl. 48 ods. 2/ Ústavy SR. Krajská prokuratúra v Žiline, preverujúca podnet sťažovateľa v konaní vedenom pod sp. zn. Kc   2034/97-42   svojou   nečinnosťou   porušila   základné   právo   sťažovateľa   na   zákonnú ochranu   vlastníctva,   zaručenú   čl.   20   ods.   1/   Ústavy   SR   a právo   na   pokojné   užívanie majetku, zaručené čl. 1 ods. 1/ Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Pokiaľ ide o primerané zadosťučinenie, pôvodný návrh nemením. Navrhujem tiež priznať sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia.“  

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) od 1. januára 2002 oprávnený konať o sťažnostiach, ktorými fyzické osoby alebo právnické osoby   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd   upravených   v ústave, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podmienky konania ústavného súdu o sťažnostiach sú upravené v ustanoveniach § 20 ods.   1 a 2 a   § 49   až 56   zákona   o ústavnom   súde,   pričom   nesplnenie všeobecnej   alebo osobitnej podmienky je dôvodom na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 1 citovaného zákona. Ústavný súd preto priebežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona.

1.   Ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   v časti   namietajúcej   porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy konštatoval, že krajský súd vo veci sťažovateľa vedenej pod sp. zn. 19 Cb 585/98 neodmietol konať. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu zmyslom ústavného práva na súdnu ochranu je umožniť každému   reálny prístup k súdu.   Tomu   zodpovedá   povinnosť všeobecného súdu   vo veci konať   a rozhodnúť.   K odopreniu   súdnej   ochrany   preto   nedochádza,   ak   osobe   bolo umožnené domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na všeobecnom súde (I. ÚS 62/97, I. ÚS 35/98). Súčasťou základného práva na súdnu ochranu nie je aj povinnosť súdu vyhovieť návrhu účastníka konania (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97).

Uvedené skutočnosti vylučujú akúkoľvek súvislosť s možným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný   súd   sa   ďalej   osobitne   zameral   na   preskúmanie   opodstatnenosti   časti sťažnosti   sťažovateľa   namietajúcej   porušenie   základného   práva   sťažovateľa   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, keďže ústavný súd berie do úvahy, že odmietnuť sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú možno „vzhľadom na skutočnosť,   že   celková   doba   konania   pred   súdom...,   ako   aj   postup   zákonného   sudcu nesignalizovali reálnu možnosť zbytočných prieťahov, a tým aj porušenie základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy“   (II.   ÚS   109/03),   resp.   argumenty   v sťažnosti   sťažovateľa nepreukázali   v čase   podania   sťažnosti   takú   intenzitu   porušenia   základného   práva   podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, aby bola sťažnosť prijatá na ďalšie konanie (II. ÚS 93/03).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd z predloženej sťažnosti a zo spisu vo veci sp. zn.   19   Cb   585/98   zistil,   že   sťažovateľ   namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov postupom krajského súdu v konaní sp. zn. 19 Cb 585/98.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa ústavný súd zistil, že sťažovateľ doručil návrh žaloby o neplatnosť zmluvy o prevode obchodného podielu krajskému súdu 30. júna 1998 spolu s návrhom na vydanie predbežného opatrenia. Krajský súd návrh na vydanie   predbežného   opatrenia   zamietol   uznesením   z 20.   októbra   1998,   pričom v odôvodnení tohto rozhodnutia prejudikoval aj zjavnú neodôvodnenosť žaloby sťažovateľa vo veci samej. Po odvolaní sa sťažovateľa a po vrátení veci krajskému súdu sťažovateľ vzal svoj návrh na vydanie predbežného opatrenia späť podaním zo 7. decembra 1999. Najvyšší súd Slovenskej republiky späťvzatie návrhu pripustil uznesením zo 7. februára 2000, ktoré nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť 13. apríla 2000 (v rámci svojho rozhodnutia tiež zrušil uznesenie krajského súdu z 20. októbra 1998 a konanie vo veci predbežného opatrenia zastavil).

Krajský   súd   konal   ďalej   v decembri   2001   a postupne   nariadil   dve   pojednávania (31. januára 2002 a 6. marca 2002), pričom na druhom pojednávaní rozhodol vo veci samej. Po predložení spisu sp. zn. 19 Cb 585/98 Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky 26. júna 2002 tento potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa vo veci vydania predbežného opatrenia (sp. zn. 3 Obo 186/02 z 29. júla 2002 právoplatným a vykonateľným 2. septembra 2002) a rozsudkom sp. zn. 3 Obo 185/02, ktorý nadobudol právoplatnosť 19. marca 2003, potvrdil aj rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.

Ústavný súd ďalej vzal do úvahy, že sťažovateľ bol v konaní pôvodne zastúpený osobou bez právnického vzdelania, čo ovplyvnilo povahu procesných úkonov sťažovateľa, ktoré boli obsahovo nejasné a neurčité. Po vypovedaní splnomocnenia tomuto zástupcovi sťažovateľ   najprv   poveril   svojím   zastupovaním   advokáta,   ktorý   bol   pôvodne   právnym zástupcom   žalovaného (od   6. októbra   1999,   avšak   9.   januára 2002 toto splnomocnenie odvolal), pričom neskôr opätovne splnomocnil svojím zastupovaním pôvodného zástupcu (od 22. januára 2002). Právny zástupca na výzvu súdu (predvolanie na výsluch za účelom objasnenia veci samej po uzavretí otázky nariaďovania predbežného opatrenia) reagoval žiadosťou o odročenie termínu predvolania.

Keďže   z uvedených   dôvodov   doterajšia   doba   konania   pred   krajským   súdom nesignalizuje reálnu možnosť existencie takej neprimeranej doby pri prerokúvaní jeho veci (okrem prieťahu po zastavení konania o vydaní predbežného opatrenia približne od mája 2000 do decembra 2001), ktorá by mohla viesť k záveru o porušení označeného základného práva,   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   sťažovateľa   v časti   namietajúcej   porušenie   jeho základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy ako zjavne neopodstatnenú.

2.   Ústavný   súd   vo   svojej   doterajšej   judikatúre   vychádza   z toho,   že   ochranu vlastníckemu právu pred jeho ohrozením alebo porušením zásadne poskytujú všeobecné súdy (I. ÚS 132/93). Z tohto dôvodu ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa v časti, v ktorej namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods.1 ústavy postupom krajského súdu, pre nedostatok právomoci.

3. V súvislosti s namietaným porušením čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 149 ústavy a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajskej prokuratúry v Žiline vo veci sp. zn. Kc 2034/97 a jej rozhodnutím č. k. Kc 2034/97-42 ústavný súd uvádza, že v danom prípade ide o rozhodnutie z 27. februára 1998, ktorým bol odložený opakovaný podnet sťažovateľa z 12. decembra 1997 (vo vzťahu k nemu aj Generálna prokuratúra Slovenskej republiky odložila sťažnosť sťažovateľa listom č. k. VI Gc 3036/98-8 zo 6. marca 1998). Tieto skutočnosti znamenajú, že od skončenia tejto veci uplynulo viac ako 5 rokov, čo znamená, že lehota stanovená na podanie sťažnosti podľa   §   53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   vo   vzťahu   k základným   právam,   ktorých porušenie sa namieta, nebola zachovaná.

  Z doterajšej judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že postup súdneho alebo iného orgánu (v tomto prípade Krajskej prokuratúry v Žiline a Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky), ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi konania v trestnoprávnej   veci   (v   tomto   prípade   zaoberanie   sa   vecou   v rámci   svojej   právomoci a odloženie veci sťažovateľa), nie je možné považovať za porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (I. ÚS 6/97, II. ÚS 86/02).

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

4. Vo vzťahu k zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľa ústavný súd konštatoval, že ani po niekoľkých výzvach na upresnenie petitu sťažovateľ neodstránil nedostatky v základných náležitostiach sťažnosti, predovšetkým v častiach II, III a IV jeho pôvodného podania, ktoré smerovalo   proti   označeným   orgánom   činným   v trestnom   konaní,   orgánom   prokuratúry, Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   a Ministerstva   vnútra   Slovenskej republiky,   resp.   ich   rozhodnutiam,   t.   j.   v konečnom   dôsledku   neobsahovalo   jasný a zrozumiteľný návrh, pokiaľ ide o označenie článkov súvisiacich so základnými právami, ktorých   porušenie   sa   namieta,   v spojitosti   s ďalšími   ustanoveniami ústavy   (čl.   1   ods.   1 a čl. 12   ústavy),   pokiaľ   ide   o   odôvodnenie   ich   porušenia,   resp.   o určenie,   ktorými rozhodnutiami   ktorých   orgánov   verejnej   moci   sa   porušili   konkrétne   základné   práva a slobody sťažovateľa.

Z uvedených dôvodov bola sťažnosť sťažovateľa vo zvyšnej časti odmietnutá pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.  

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. septembra 2003