znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 17/2013-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. januára 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. O., B., zastúpeného advokátom JUDr. T. R., B., vo veci namietaného porušenia čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako   aj čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd v konaní vedenom Krajským súdom v Banskej Bystrici pod sp. zn. 16 Co 141/2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. O.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. decembra 2012   doručená   sťažnosť   Ing.   J.   O.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo   veci   namietaného porušenia čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   v   konaní vedenom   Krajským   súdom   v Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský súd“)   pod   sp.   zn.   16   Co   141/2012.   Sťažnosť   bola   odovzdaná   na   poštovú   prepravu 10. decembra 2012.

Zo sťažnosti vyplýva, že žalobou z 21. marca 2011 sa sťažovateľ domáhal náhrady škody   voči   žalovanej   Slovenskej   republike   –   Ministerstvu   spravodlivosti   Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaná“), a to vo výške 41 502 € na tom základe, že uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 3 Er 1773/2007 z 28. júna 2010 bolo vyhovené námietkam sťažovateľa ako povinného v exekučnom konaní. Následne uznesením krajského súdu sp. zn. 2 CoE 47/2010 z 19. januára 2011 bolo uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica potvrdené. Uvedené uznesenia vychádzali z právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) vysloveného v rámci dovolacieho konania v uznesení   sp.   zn.   5 M Cdo 21/2008   z   10.   februára   2010,   ktorým   bolo   zrušené   skoršie uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 3 Er 1773/2007 zo 4. februára 2008 o zamietnutí   námietok   sťažovateľa   proti   exekúcii.   Tým,   že   pôvodne   boli   námietky sťažovateľa   proti   exekúcii   zamietnuté,   došlo   k   predčasnému   a   nezákonnému   výkonu exekúcie na majetok sťažovateľa, a to v celkovej výške 41 502 €.

Rozsudkom   Okresného   súdu   Veľký   Krtíš   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č.   k. 3 C 212/2011-103 z 28. februára 2012 bola žaloba sťažovateľa zamietnutá v celom rozsahu. Okresný súd konštatoval, že nebola daná príčinná súvislosť medzi škodou a nezákonným rozhodnutím exekučného súdu. Okrem toho dospel aj k záveru, že sťažovateľ mal najskôr podať žalobu proti oprávnenej o vrátenie vymožených peňazí a len potom by prichádzala do úvahy   žaloba   voči   žalovanej   o   náhradu   škody.   Rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn. 16 Co 141/2012 z 8. novembra 2012 bol rozsudok okresného súdu potvrdený. Aj podľa krajského súdu bolo potrebné najprv vymáhať bezdôvodné obohatenie, a len keby to nebolo možné, potom by prichádzal do úvahy nárok na náhradu škody voči žalovanej.

Podľa   názoru   sťažovateľa   úvahy   všeobecných   súdov   sú   neakceptovateľné.   Tieto nevenovali   dostatok   pozornosti   riadnej   analýze   právnych   vzťahov   medzi   účastníkmi konania a len preberali právne vety z judikátov najvyššieho súdu, Najvyššieho súdu Českej republiky a ústavného súdu, ktoré však riešili úplne inú právnu situáciu. V danom prípade totiž nedošlo k dobrovoľnému plneniu zo strany sťažovateľa voči oprávnenej na základe neskôr   zrušeného,   pre   sťažovateľa   záväzného   právoplatného   rozhodnutia,   ale   štát prostredníctvom   súdneho   exekútora   priamo   vymohol   v   rámci   exekučného   konania konkrétnu sumu. Pritom ani jedno z rozhodnutí, na ktoré všeobecné súdy poukazujú, nerieši obdobnú   skutkovú   a   právnu   situáciu.   Všeobecné   súdy   nespochybnili   existenciu nezákonného   rozhodnutia,   ktoré   bolo   neskôr   najvyšším   súdom   zrušené,   a   rovnako   ani skutočnosť, že sťažovateľ nárok vopred prerokoval so žalovanou. Naproti tomu neboli vraj splnené zvyšné dve podmienky zodpovednosti žalovanej za škodu (existencia škody, a tým aj príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody). Existencia škody sa nepovažovala za preukázanú, pretože nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánom štátu môže byť v občianskom súdnom konaní úspešne uplatnený až vtedy, ak žalobca nemohol dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky z titulu bezdôvodného obohatenia. Platí vraj, že škoda vzniká až okamihom, keď sa právo veriteľa na plnenie voči dlžníkovi stalo fakticky nevymáhateľným. Takýto názor považuje sťažovateľ za ústavne neudržateľný. Ak má byť skutočne štát považovaný za materiálny právny štát, potom musí niesť   objektívnu   zodpovednosť   za   konanie   svojich   orgánov,   ktoré   priamo   zasiahli do základných práv jednotlivca, pričom štát sa zodpovednosti za škodu spôsobenú orgánmi verejnej   moci   nemôže   zbaviť.   Posudzovanie   splnenia   jednotlivých   podmienok   vzniku zodpovednosti štátu za škodu musí vychádzať zo zmyslu a účelu zákona. Skutočná škoda spočíva v zmenšení existujúceho majetku poškodeného a jej vznik splýva s okamihom, keď sa   majetok   poškodeného   reálne   zmenšil   (v   danom   prípade   teda   s okamihom,   keď   boli peňažné prostriedky súdnym exekútorom zexekvované). Nie je teda možné súhlasiť s tým, že   škoda   vzniká   až   okamihom,   keď   sa   právo   veriteľa   na   plnenie   voči   dlžníkovi   stalo fakticky   nevymáhateľným,   a   to   s   poukazom   na   skutočnosť,   že „navrhovateľ   voči oprávnenému   z   exekúcie   právo   fakticky   nepreukázal,   že   by   podal   bezúspešne   návrh na vydanie   bezdôvodného   obohatenia“. Ustanovenia   upravujúce   občianskoprávnu zodpovednosť   za   bezdôvodné   obohatenie   majú   totiž   len   subsidiárny   charakter.   Záver o subsidiárnom   charaktere   nároku   na   vydanie   bezdôvodného   obohatenia,   podľa   ktorého „nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia je možné uplatniť len v tom prípade, ak nie sú podmienky pre dosiahnutie rovnakého uspokojenia z titulu nároku na náhradu škody“, bol formulovaný v stanovisku občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn. Cpj 37/78 z 21.   decembra   1998.   Vo   všeobecnosti   sa   dá   teda   uviesť,   že   plnenie   na   základe bezdôvodného   obohatenia   možno   požadovať len   vtedy,   ak nemožno   požadovať plnenie z iného titulu (2 Cdo 48/2010, 2 Cdo 155/2011, 1 Cdo 123/2009). Na uvedenú judikatúru však všeobecné súdy neprihliadli.

Sťažovateľ   navrhuje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených článkov ústavy a dohovoru v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 16 Co 141/2012 s tým, aby bolo uznesenie z 8. novembra 2012 zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Požaduje tiež náhradu trov právneho zastúpenia advokátom vo výške 323,50 €.

II.

Z rozsudku krajského súdu sp. zn. 16 Co 141/2012 z 8. novembra 2012 vyplýva, že ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 3 C 212/2011-103 z 28. februára 2012.

Podľa názoru krajského súdu pokiaľ ide o posúdenie súbehu a konkurencie nárokov z titulu bezdôvodného obohatenia náhrady škody, treba poukázať na uznesenie ústavného súdu   č. k. III. ÚS 361/09-24 z 26. novembra 2009, podľa ktorého pokiaľ má účastník pohľadávku na vydanie bezdôvodného obohatenia, škoda mu ešte nevznikla, a preto nemôže byť daná zodpovednosť štátu za škodu. Nárok na náhradu škody od štátu by mohol úspešne uplatniť iba   vtedy,   ak by   preukázal,   že   sa   bezúspešne   domáhal vydania   bezdôvodného obohatenia. Existencia pohľadávky na vydanie bezdôvodného obohatenia vylučuje vznik škody ako majetkovej ujmy, a tým aj konkurenciu právnej úpravy zodpovednosti za škodu s právnou   úpravou   bezdôvodného   obohatenia.   Kým   navrhovateľ   mal   pohľadávku na vydanie   bezdôvodného   obohatenia   voči   tomu,   kto   ho   získal,   resp.   kým   nepreukázal bezúspešné   domáhanie   sa   vydania   tohto   obohatenia,   nie   je   daný   základný   predpoklad zodpovednosti   štátu   za   škodu,   a   to   existencia   samotnej   škody   (4   Cz   110/84, 4 Cdo 199/2005). Krajský súd poukazuje i na uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 28 Cdo 3533/2011, v ktorom sa konštatuje, že nárok na náhradu škody môže byť voči štátu úspešne uplatnený len vtedy, ak by poškodený nedosiahol uspokojenie svojej pohľadávky   voči   tomu,   kto   by   k   nemu   bol   inak   povinný.   K   námietke   sťažovateľa,   že v danom   prípade   ide   o   odlišnú   právnu   situáciu,   treba   uviesť,   že   exekučné   konanie   je osobitným   typom   občianskeho   súdneho   konania,   ktorého   cieľom   je   štátom   vynútené dosiahnutie plnenia, na ktoré je dlžník zaviazaný voči veriteľovi príslušným exekučným titulom a ktoré dlžník nie je ochotný plniť dobrovoľne. K vzniku povinnosti dlžníka voči veriteľovi nedochádza na základe nesprávneho úradného postupu súdneho exekútora, ako na to poukazuje sťažovateľ, ale vyplýva zo samotného právneho vzťahu medzi dlžníkom a veriteľom,   z   ktorého   záväzok   vzniká.   Pre   posúdenie   skutočnosti,   či   došlo   k   splneniu záväzku, na ktorý nebol daný právny dôvod, je irelevantné, či bolo toto plnenie dobrovoľné alebo vynútené. Okolnosť, či k plneniu došlo dobrovoľne alebo na základe exekučného konania, nie je podstatná.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).  

Jadrom   sťažnosti   je posudzovanie   otázky,   či   nárok   na   náhradu   škody   voči   štátu spôsobenej nezákonným rozhodnutím vzniká až po tom, ako sa neúspešne uplatnil nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto sa na základe plnenia z nezákonného rozhodnutia obohatil, alebo či ide o konkurenciu dvoch nárokov, pričom je na slobodnej vôli   oprávneného,   či   bude   požadovať vydanie   bezdôvodného   obohatenia   alebo náhradu škody.

Podľa názoru ústavného súdu závery krajského súdu sú dostatočné a presvedčivé. V žiadnom   prípade   ich   nemožno   považovať   za   arbitrárne   či   za   zjavne   neodôvodnené. Samotná skutočnosť, že sa sťažovateľ s týmito závermi nestotožňuje, nezakladá porušenie označených článkov ústavy a dohovoru.

Treba súhlasiť s krajským súdom aj v tom, že pre právne posúdenie podstaty veci nie je rozhodujúce, či škoda vznikla tak, že poškodený plnil dobrovoľne na základe súdneho rozhodnutia, alebo išlo o exekučne vynútené plnenie.

Napokon   treba   uviesť,   že   ústavný   súd   nevidí   dôvod   odchýliť   sa   od   zásadných záverov, ku ktorým dospel vo svojom uznesení č. k. III. ÚS 361/09-24 z 26. novembra 2009.

Berúc   do   úvahy   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. januára 2013