znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 17/2010-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. januára 2010 prerokoval   sťažnosť   M.   H.,   G.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   V.   H.,   G.,   vo   veci namietaného   porušenia   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   a   2   Ústavy   Slovenskej republiky   a práva   podľa   čl.   6 ods.   1 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných slobôd   uznesením   Úradu   špeciálnej   prokuratúry   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej republiky č. k. VII/1 Gv 91/07-26 z 31. augusta 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. H. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. novembra 2009   doručená   sťažnosť M.   H.,   G.   (ďalej len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie svojho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a   základných slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Úradu   špeciálnej   prokuratúry   Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „úrad špeciálnej prokuratúry“) č. k. VII/l Gv 91/07-26 z 31. augusta 2009.

Zo sťažnosti vyplynulo, že: «Dňa 8.8.1996 podala S., a.s. B. Odštepný závod, S., a. s. Mestská, pobočka,   G.   (ďalej   len   „S.“)   v   hrubom   rozpore   so   zákonom   č.328/1991   Zb. o konkurze   a vyrovnaní   (ďalej   len   „ZKV“),   podala   „Návrh   na   konkurzné   konanie“   na subjekt ním označený ako „M. H.,..., trvale bytom G., súkromný podnikateľ pod obchodným názvom   H.“   napriek   tomu,   že   právo   podať   takýto   návrh   si   S.   odvodzovala   z neplatnej úverovej   zmluvy   (ďalej   len   „ÚZ“),   ktorá   bola   uzatvorená   medzi   fyzickou   osobou nepodnikateľom, s uvedeným rodným číslom a číslom občianskeho preukazu a na strane druhej S, a.s..

Úrad špeciálnej prokuratúry (ďalej len „ÚŠP“) pri svojej dozorovacej činnosti nad vyšetrovateľom túto právnu skutočnosť arbitrárne obišiel, nevyhodnotil ju najmä v zmysle ustanovení   TZ,   TP,   vyššie   uvedených   článkov   Ústavy   SR   a   Dohovoru.   Tak   isto   ÚŠP neprekážalo, že subjekt v konkurznom konaní označený ako úpadca (sťažovateľ) zanikol výmazom zo Živnostenského registra dňa 27.4.1996, resp, administratívne bol vymazaný z registra 6. 12.2001...

V návrhu na vykonanie konkurzu, S. na str. 2, bod 3 uvádza nepravdivé údaje, že mám ešte jedného veriteľa – I. N. a.s. pobočka G. (ďalej len „I.“), čo je v rozpore so skutočným stavom práv a vecí. I. v čase podania návrhu na konkurz nebola a nie je mojim veriteľom, ale veriteľom spoločnosti H. spol. s.r.o., čím si S. účelovo zamenilo dlžníka - fyzickú osobu M. H., s právnickou osobou H. s.r.o.

S. nedisponovala s aktívnou legitimáciou podať návrh na konkurz na vyššie uvedenú fyzickú osobu nepodnikateľa, navyše na neexistujúci subjekt a z neplatnej ÚZ. Aby mohla podať takýto návrh na vyhlásenie konkurzného konania (vyžadované v § 1 ods. 2 ZKV), bola povinná zo zákona uviesť druhého veriteľa. Ako druhého veriteľa uviedla v návrhu I. N., ktorý   veriteľom   sťažovateľa   nebol.   Z dôvodu   naplnenia   zákonných   predpokladov   podať takýto návrh na konkurz vyžadovaný v § 1 ods.2 ZKV, S. si tým formálne splnila jednu zo základných podmienok vyhlásenia konkurzného konania uvedené v § 1 ods. 1, ods.2 a ods. 3 ZKV bez toho, aby súd verifikoval právnu subjektivitu dlžníka podľa § 19 a nasl. OSP úpadcu pre účely konkurzného konania.

ÚŠP túto závažnú právnu skutočnosť „prehliadol“. Podozrivý SKP a spol. o tejto skutočnosti mali vedomosť, napriek tomu pokračoval v konkurznom konaní s účastníkom, ktorý evidentne nespĺňal zákonné predpoklady byť účastníkom konkurzného konania najmä v zmysle stanovení § 19 a nasl. OSP a § 1 ods. 1 , ods . 2 a ods. 3 , ZKV.

ÚŠP pri skúmaní predmetného trestného spisu uvedené právne skutočnosti ako je neexistujúci subjekt práva a neexistencia dlhu arbitrárne obišla, nevyhodnotila ju zákonným spôsobom v zmysle platných ustanovení najmä TZ, TP , Zákona o prokuratúre, OSP , vyššie uvedených článkov Ústavy SR a Dohovoru. Tvrdenie ÚŠP , že konkurzné konanie bolo pod kuratelou súdu a org. činn. v trest. konaní sú z pohľadu trestného konania v predmetnom trestnom konaní bezmocné, je právne neakceptovateľné a neudržateľné...

SKP vedomý si vyššie uvedených právnych skutočností uviedol vo svojom stanovisku nepravdivé údaje, naďalej   účelovo   viedol   konkurzné   konanie   bez verifikácie   účastníka konania, bez doloženej plnej moci jediného fiktívneho veriteľa bez hmotného práva, ktorý sa stal účastníkom konania len tým, že navrhovateľovu fiktívnu pohľadávku rozdelili v rozpore s ZKV na dve časti po vyhlásení konkurzného konania (!), na základe ktorých SKP návrh sťažovateľa na zrušenie   konkurzu   zamietol   v podstate   s   odôvodnením,   že   až   na prieskumnom pojednávaní (26.4.2006) sa preukáže, kto veriteľom je a kto nie. Súd nemá právomoc zasahovať do činnosti SKP a veriteľov na prieskumnom pojednávaní v zmysle popretia alebo uznania pohľadávky. Bolo to účelové rozhodnutie SKP, ktoré umožnilo SKP a fiktívnym   veriteľom   poberať   úžitky z nájomných   zmlúv uzatvorených medzi   SKP a spriaznenými   obchodnými   spoločnosťami   za   nápadne nevýhodných podmienok: 1,75.- Sk/rok,   pričom   cena   obvyklá   v danej lokalite je   3.500   - 7.000Sk/rok.ÚŠP pri   skúmaní sťažnosti sťažovateľa túto právnu skutočnosť arbitrárne obišla, nevyhodnotila ju zákonným spôsobom   v zmysle   platných   ustanovení   najmä   TZ, TP, Zákona   o   prokuratúre,   vyššie uvedených článkov Ústavy SR a Dohovoru.

Dňa 18.októbra 1999 podal   sťažovateľ   Návrh   na   určenie   neplatnosti   úverovej zmluvy, z ktorej si navrhovateľ konkurzného konania odvodzoval právo byť účastníkom konkurzného konania v postavení veriteľ - navrhovateľ. Tak ako som už vyššie uviedol, dňa 23.   novembra   1999   Okresný súd v Galante Rozsudkom   v   mene   republiky   spis.   zn.: 6Cb 35 / 99-32 určil, že úverová zmluva zo dňa 8.7.1991 je neplatná. Ani na moje naliehanie SKP odmietol pokračovať v dovolacom konaní o platnosti alebo neplatnosti ÚZ z dôvodnej obavy, že po potvrdení jej neplatností odvolacím súdom, by KS Bratislava a SKP museli konštatovať, že nie sú tu predpoklady pre vedenie konkurzného konania uvedené v § 1, ods. 1, ods. 2, a ods. 3, ZKV a § 19 a nasl. OSP a na návrh SKP by bol KS-Bratislava uznesením povinný konkurzné konanie Z-2-3K-200/96 zrušiť podľa § 44 ods. 1 písm. a.) ZKV. ÚŠP pri skúmaní sťažnosti sťažovateľa túto právnu skutočnosť arbitrárne obišla, nevyhodnotila ju zákonným spôsobom v zmysle platných ustanovení najmä TZ, TP, Zákona o prokuratúre, vyššie uvedených článkov Ústavy SR a Dohovoru…

Z vyššie uvedených právnych skutočností vyplýva, že organizovaná skupina osôb, najmä SKP nemal snahu viesť konkurzné konanie v zmysle platných právnych noriem SR. Vedomý si tzv.   „riadeného konkurzu“   ktorý je už dnes dostupnými   právnymi nástrojmi obtiažné,   ak   nie   nemožné   zrekonštruovať   (nemožnosť   obnovy   konania v konkurznom konaní), SKP potreboval nutne na prieskumnom pojednávaní uznať fiktívne pohľadávky fiktívnych   veriteľov.   Svojim   nezákonným,   arbitrárnym,   teda   protiústavným   postupom v konkurznom konaní sa SKP a spol evidentne dopustili trestného činu porušenie povinností pri správe cudzieho majetku podľa §237 ods. 1, ods. 3 písm. b, ods. 4 písm. a) Trestného zákona tak, ako je to uvedené v uznesení vyšetrovateľa PPZ, zo dňa 16.8.2008. ÚŠP pri skúmaní sťažnosti sťažovateľa túto právnu skutočnosť arbitrárne obišla, nevyhodnotila ju zákonným spôsobom v zmysle platných ustanovení najmä TZ, TP, Zákona o prokuratúre, vyššie uvedených článkov Ústavy SR a Dohovoru...

Neverifikovanie,   (resp.   neexistencia)   právnej   subjektivity   úpadcu   SKP , je neodstrániteľným nedostatkom podmienky konania a tento nedostatok nie je možné zhojiť ani   dodatočne.   V   danom   prípade,   podľa   názoru   sťažovateľa   nemôže   dôjsť   ani k dodatočnému zhojeniu nedostatku podmienky konania, keďže s poukazom na chýbajúcu verifikáciu subjektu, bolo možné overiť (a to aj dodatočne), či úpadca (sťažovateľ) môže byť účastníkom konkurzného konania.

Z trestného spisu bolo možné jednoznačne špecifikovať právne postavenie úpadcu - sťažovateľa ako aj pôvod fiktívnych pohľadávok v konkurznom konaní.. ÚŠP sa vo svojom napadnutom   uznesení   nevysporiadala   s   reťazením   nepresností   a neústavností   SKP, vyšetrovateľa,   si reťazovité osvojili   orgány činné v trestnom konaní.   ÚŠP   mal zákonnú a ústavnú povinnosť skúmať všetky uvedené právne skutočnosti a súvislosti v neporušenom rade a to aj   z hľadiska časového.   Včasným zásahom org.   činn.   v trest.   konaní   sa dalo zabrániť trestnej činnosti podozrivých osôb a škode najmenej 300,0 mil. Sk...

1.) Subjekt práva v napadnutom trestnom ako aj konkurznom konaní označený ako M.   H.  ...,   G., právne   ukončil svoju   podnikateľskú   činnosť   27.   4.   1996,   administratívne a evidenčné vymazaný zo Živnostenského registra 6.12.2001...

2.) Navrhovateľ konkurzu S. a.s. si odvodzovala svoje právo podať návrh na konkurz z absolútne neplatnej úverovej zmluvy, ktorú uzatvorila s   fyzickou osobou nepodnikateľom „M.   H.,  ... “ teda   so   subjektom   práva,   na   ktorého   sa   zákon   č.   328/1991   Zb.   nemôže aplikovať. Navyše, navrhovateľ konkurzu S. a.s. vo svojom návrhu účelovo zavádzala súd a neskôr aj org. činn. v trest. konaní, keď uviedla druhého fiktívneho veriteľa I., ktorá v zmysle úverovej zmluvy nebola mojím veriteľom, čo na prieskumnom pojednávaní uznal aj SKP (poprel veriteľa I.)...

3.) Z vyššie uvedeného vyplýva, že ÚŠP už na začiatku svojho zamietavého uznesenia nedostatočne   verifikoval   postavenie   účastníka   konania.   Subjekt   práva   ako   je   označený v napadnutom uznesení „M. H.,... so sídlom G. nikdy neexistoval. Z označeného subjektu sa nedá   dozvedieť   ktorý   subjekt   mal   ÚŠP   na   mysli   ako   úpadcu   alebo   poškodeného   resp. oznamovateľa.

Ak   mal   na   mysli   M.   H.   s   IČO-m,   tento   subjekt   práva   zanikol   výmazom   zo Živnostenského registra, a keď M. H. fyzickú osobu nepodnikateľa s rodným číslom, na toho sa konkurzné právo zo zákonných prekážok uvedených v § 1 ods. 1, ods. 2, ods.3 ZKV nemôže   aplikovať.   UŠP   nevyšetril   zákonným   spôsobom   základné   právne   skutočnosti týkajúce   sa aktívnej legitimácie   navrhovateľa   konkurzu,   „vyfabrikovaného“ úpadcu bez záväzkov (s lukratívnym majetkom v hodnote najmenej 300mil. Sk, resp.cca 10 mil. eur.) a tým   aj   celú   trestnú   činnosť   podozrivých   osôb   ako   vysoko   sofistikovanú   organizovanú skupinu   osôb   na   čele   s   podozrivým   správcom   konkurznej   podstaty.   SKP   a   spol.   mali vedomosť o vyššie uvedených skutočnostiach od počiatku vstupu do konkurzného konania a bol povinný podať konkurznému súdu návrh na zrušenie konkurzu z dôvodu absencie úpadcu v konaní ako aj absencie aktívnej legitimácie navrhovateľa konkurzu.»

Sťažovateľ ďalej namietal aj správnosť vypracovaných znaleckých posudkov, ktoré mali   byť   spracované   formálne   a   pod   vplyvom   podozrivých   osôb.   Sťažovateľ   dospel k záveru, že bolo dosť skutočností, ktoré preukazovali spáchanú trestnú činnosť, a preto bol daný dostatočný dôvod, aby špeciálny prokurátor podal návrh na vznesenie obžaloby na podozrivé osoby ním označených v trestnom oznámení. Vo veci bol nesprávny aj postup správcu   konkurznej   podstaty,   ktorého   úkony   boli v   rozpore   so   zákonom,   na   čo   takisto v návrhu   na   trestné   stíhanie   poukazoval,   pretože   ten   obohatil   seba   a   spoločnosť   I. o niekoľko miliónov korún, čím spáchal trestný čin. Špeciálny prokurátor však vo vzťahu k nemu nedostatočne zistil skutkový stav a nesprávne posúdil jeho konanie.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 46 ods. 1, ods. 2, Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom na Úrade špeciálnej prokuratúry pod sp. zn. VII/1 Gv 91/07-26 v spojení s uznesením vyšetrovateľa PPZ, ÚBPK, OBPKB, č. k.: ČVS: PPZ – 115/BPK-B-2007 zo dňa 9.7.2008 porušené bolo.

2. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z., zákona o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o   konaní   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   platnom   znení, Ústavný súd SR uznesenie Úradu špeciálnej prokuratúry č. k.: VII/1 Gv 91/07-26, zo dňa 31.8.2009 zrušuje.

3.   Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   č.   38/1993   Z.   z.,   zákona   o   organizácii Ústavného súdu SR, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v platnom znení, Ústavný súd   vracia   Špeciálnej   prokuratúre   vec   vedenú   pod   č.   k.:   VII/I   Gv   91/07-26   na   ďalšie konanie...

V   prípade   úspešnosti   sťažovateľa   v   konaní   pred   Ústavným   súdom,   sťažovateľ požaduje vyplatiť trovy právneho zastúpenia vo výške nákladov v trestnom konaní, ako aj zastúpenie pred Ústavným súdom SR, skutočne preukázaných nákladov právnym zástupcom, ktoré   vyčíslime   po   prijatí   sťažnosti,   k   rukám   sťažovateľa   do   60   dní   od   nadobudnutia právoplatnosti uznesenia Ústavného súdu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku l, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Predmetom   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľa,   že   uznesením   úradu   špeciálneho prokurátora   došlo   k   porušeniu   jeho   označených   základných   práv   tým,   že   dostatočne nevyhodnotil jeho trestné oznámenie a nepodal obžalobu pre spáchanie závažného trestného činu ním označenými osobami.

Jedným   z   dôvodov   odmietnutia   sťažnosti   je   jej   zjavná   neopodstatnenosť.   Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnený návrh sa považuje ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného práva   alebo   slobody,   ktorej   reálnosť   by   mohol   posúdiť   po   jeho   prijatí   na   konanie (I. ÚS 66/98).   Inými   slovami,   ak   sťažovateľ   namietne   také   porušenie   základného   práva alebo   slobody,   ktoré   podľa   okolnosti   prípadu   očividne   nemohlo   nastať,   ústavný   súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (primerane II. ÚS 70/99).

Základnou a nevyhnutnou podmienkou práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) je   existencia   práva,   ktorého   porušenie   sa   namieta   (v   právnom   poriadku   Slovenskej republiky) a ktorého ochrany sa fyzická osoba alebo právnická osoba domáha na súde alebo na inom orgáne verejnej moci.

Z ustanovení Trestného poriadku však nemožno vyvodiť subjektívne právo osoby, ktorá podala trestné oznámenie, na začatie trestného konania a na „podanie obžaloby“. Aj keď podľa § 2 ods. 3 Trestného poriadku je prokurátor povinný stíhať všetky trestné činy, o ktorých   sa   dozvedel,   posúdenie   otázky,   či   sú   splnené   zákonné   podmienky   na   začatie trestného   stíhania   v konkrétnej   veci   (na   základe   skutočností   uvedených   v   trestnom oznámení   alebo   skutočností   zistených   preverením   trestného   oznámenia),   je   plne v právomoci orgánov činných v trestnom konaní. Osobe, ktorá podala trestné oznámenie, nevzniká právo na začatie trestného stíhania. Absencia existencie práva na začatie trestného konania   vylučuje   možnosť   porušenia   sťažovateľom   označených   základných   práv upravených v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy. Takéto právo nemožno odvodiť ani z niektorého zo základných práv alebo slobôd podľa druhej hlavy ústavy (mutatis mutandis II. ÚS 42/00, II. ÚS 238/02, II. ÚS 43/03). Ústavný súd pripomína, že aj v rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 211/04 vyslovil, že čl. 46 ods. 1 ústavy neobsahuje také právo na inú právnu ochranu, do ktorého obsahu by patrilo aj právo na to, aby orgány prokuratúry začali trestné stíhanie proti konkrétnej osobe, resp. osobám.

Uvedené závery viedli ústavný súd k rozhodnutiu o odmietnutiu sťažnosti z dôvodu jej neopodstatnenosti. Vzhľadom na túto skutočnosť nemôže v uvedenom prípade existovať príčinná súvislosť medzi sťažovateľom označeným postupom úradu špeciálnej prokuratúry a ním označenými základnými právami, ktorých porušenie namieta.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. januára 2010