znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 17/09-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. mája 2009 v senáte zloženom   z predsedu   Lajosa   Mészárosa   a zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a   Sergeja   Kohuta prerokoval prijatú sťažnosť Mgr. D. H., K., zastúpenej advokátom JUDr. M. S., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 29 C 30/06 (predtým vedenom pod sp. zn. 29 C 892/01) a takto

r o z h o d o l :

1.   Okresný   súd   Košice   II   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   29   C   30/06   (predtým vedenom pod sp. zn. 29 C 892/01)   p o r u š i l   základné právo Mgr. D. H., aby sa jej vec prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov,   zaručené   v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Mgr.   D.   H. p r i z n á v a   primerané finančné   zadosťučinenie v sume   2 500 € (slovom dvetisícpäťsto eur), ktoré   j e   Okresný súd Košice II p o v i n n ý   vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3.   Mgr.   D.   H. p r i z n á v a   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v sume   412,11 € (slovom štyristodvanásť eur a jedenásť centov), ktorú j e Okresný súd Košice II p o v i n n ý vyplatiť   na   účet   jej   právneho   zástupcu   JUDr.   M.   S.,   K.,   do   jedného   mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením z 21. januára 2009 č. k. II. ÚS 17/09-13 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Mgr. D. H., K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   zaručeného   v čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“) a porušenie   práva   na prejednanie   veci   v primeranej   lehote   zaručeného   v čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom Okresného   súdu Košice   II   (ďalej   aj   „okresný   súd“   alebo   „súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 29 C 30/06 (predtým vedenom pod sp. zn. 29 C 892/01).

Zo sťažnosti vyplynulo najmä, že: „Sťažovateľka dňa 11. 9. 2001 podala žalobu(...) o neplatnosť výpovede a náhradu mzdy na Okresný súd Košice II proti žalovanej Z. Toto konanie malo pridelené č. k. 29 C 892/01. (...)

Na pojednávaní dňa 6. 2. 2006 Okresný súd Košice II vyniesol rozsudok č. k. 29 C 892/01-153, v ktorom vyhovel žalobe sťažovateľky a určil, že výpoveď, ktorá jej bola daná 9. 4. 2001 je neplatná, žalovaná je povinná uhradiť žalobkyni trovy konania 15.681,- Sk a nárok na náhradu mzdy vylúčil na samostatné konanie.

Dňa 23. 3. 2006 žalovaná podala odvolanie proti rozsudku Okresného súdu Košice II č. k. 29 C 892/01-153. (...)

Dňa 25. 9. 2006 Krajský súd v Košiciach č. k. 2 Co/145/2006-178 potvrdil rozsudok v napadnutom   vyhovujúcom   výroku   a   vo   výroku   o   trovách   konania.   Žalovanú   zaviazal zaplatiť   žalobkyni   trovy   odvolacieho   konania   v   sume   2.848,-   Sk.   Spis   bol   doručený Okresnému súdu Košice II dňa 25. 10. 2006.

Konanie o náhradu mzdy malo pridelené č. k. 29 C 30/2006. (...) Sťažovateľka sa domnieva, že jej vec, týkajúca sa neplatnosti výpovede z pracovného pomeru   a   náhrady   mzdy   nie   je   skutkovo   a   právne   zložitá,   vymykajúca   sa   bežnej rozhodovacej   činnosti.   V   týchto   sporoch   sa   vychádza   z   právnej   úpravy   obsiahnutej v Zákonníku práce. Výklad a používanie tejto právnej úpravy sú stabilizované v rozsiahlej judikatúre   všeobecných   súdov,   ktorá   obsahuje   aj   metodiku   postupu   všeobecných   súdov v týchto sporoch. S poukazom na uvedené, zložitosťou veci nemožno akceptovať doterajšie trvanie konania.

Vo veci ide o pracovnoprávny spor, ktorý sa svojou povahou dotýka zabezpečovania životných   potrieb   sťažovateľky,   pri   ktorom   dĺžka   konania   zohráva   významnú   úlohu   a zdôrazňuje požiadavku na rýchly a efektívny postup všeobecného súdu pri rozhodovaní o právach   a   povinnostiach   účastníkov.   Pracovnoprávny   spor   svojou   povahou   a   najmä spôsobeným   následkom   by   mal   patriť   medzi   prioritné   a   čo   najrýchlejšie   prejednávané. Nečinnosť vo veci súvisí s právnou neistotou a sťažovateľka sama ako aj jej rodina sa zavinením žalovanej strany ocitli v tiesnivej sociálnej situácii, keďže do nájdenia nového zamestnania   bola   takmer   rok   nezamestnaná.   Sťažovateľka konštatuje,   že súd   nevenoval pozornosť uvedenej povahe sporu a ani tomu, aký vplyv má vyriešenie tohto sporu na jej existenčné   postavenie,   hoci   aj   povaha   tohto   sporu   determinuje   chápanie   zbytočných prieťahov v prísnejšom meradle, než je to pri iných súdnych sporoch, ktoré nemajú priamy súvis s existenčnými otázkami účastníka.

Sťažovateľka je toho názoru, že nároky vyplývajúce z pracovných pomerov by mali súdy   prejednávať   bezodkladne,   využívajúc   pritom   všetky   spôsoby   zamedzenia   stavu akýchkoľvek   prieťahov   v   konaní   a   to   tak   zo   strany   účastníkov   konania,   ako   aj   súdu samotného. Sťažovateľka je presvedčená(...) že je to práve samotný súd, ktorý zapríčinil neprimeranú dĺžku konania, ktoré sa už vedie takmer 7 rokov. Podľa jej názoru, nespočetné množstvo úkonov súdu bolo nadbytočných, na vec sa nevzťahujúcich. Sťažovateľka nemá vedomosť o tom, že by ona sama svojím správaním zapríčinila akékoľvek prieťahy v konaní. (...) sťažovateľka považuje za odôvodnené priznať jej finančné zadosťučinenie podľa článku 127 ods. 3 Ústavy SR.

Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd pri stanovení výšky primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal zo záujmu ochrany ústavnosti a zo zásad spravodlivosti, o ktoré sa opiera Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva spravodlivé zadosťučinenie podľa článku 41 Dohovoru a aplikoval ich na konkrétne fakty prípadu.

Sťažovateľka žiada zohľadniť dĺžku zbytočných prieťahov v konaní a s nimi spojenú nemajetkovú   ujmu,   ktorá   sťažovateľke   vznikla   v   dôsledku   obáv   o   ochranu   jej   práv, psychického napätia, pocitov sklamania z neprimeranej dĺžky konania, v ktorom sa okrem iného   usiluje   aj   o   vyvrátenie   nepriaznivého   hodnotenia   jej   pracovných   schopností   a pracovnej morálky jej zamestnávateľom. Sťažovateľka žiada zohľadniť aj to, že predmet sporu je potrebný pre jej každodenný život a život jej rodiny, Čo pochopiteľne veľmi ťažko znáša. Pri   neplatnom   skončení   pracovného   pomeru   sťažovateľka   utrpela   nielen   značnú finančnú   stratu,   ale aj   spoločenskú   a duševnú ujmu.   Okolie ju   posudzovalo ako   menej schopnú, čo jej spôsobovalo ťažkosti pri hľadaní nového zamestnania. Pracovala s mladými ľuďmi   a   bola   verejne   známa,   preto   sa   jej   osobitne   dotklo,   keď   s   ňou   zamestnávateľ rozviazal pracovný pomer z dôvodov, ktoré považuje za vykonštruované a nepravdivé. Bola nútená si nájsť nové zamestnanie mimo svojej pôvodnej profesie, ktorému sa musela zaúčať a ktoré je aj menej spoločensky honorované.

Už   samotnú   túto   skutočnosť   pociťuje   sťažovateľka   ako   neodškriepiteľnú   krivdu spáchanú   na   nej   zo   strany   zamestnávateľa.   Už   od   začiatku   konania   preto   akýkoľvek minimálny prieťah v konaní jej pocit krivdy len stupňoval. Po niekoľkých rokoch v nej napriek nespornosti jej nároku prieťahy vyvolávali až pocit nezmyselnosti všetkej snahy o dosiahnutie nápravy.

Sťažovateľka   sa   medzičasom   stala   poberateľkou   starobného   dôchodku.   Zbytočné prieťahy   majú   vplyv   aj   na   jej   terajšiu   životnú   situáciu.   Sťažovateľka   s   najväčšou pravdepodobnosťou   poberá   nižší   dôchodok   ako   by   jej   patril,   a   ktorý   jej   zrejme   bude priznaný po skončení konania.   S tým súvisia ďalšie problémy s vybavovaním dokladov v súvislosti so zápočtom odpracovanej doby do dôchodku a s výpočtom výšky dôchodku. Dĺžka konania   sa nepriaznivo prejavila aj na schopnosti sťažovateľky   vyčísliť   náhradu mzdy, keďže po uplynutí tak dlhej doby už nemala k dispozícii potrebné mzdové listy. Na základe týchto skutočností sa sťažovateľka domnieva, že by jej malo byť priznané primerané finančné zadosťučinenie vo výške 210.000,- Sk.

Od podania žaloby sťažovateľkou na Okresnom súde Košice II až doposiaľ uplynula doba takmer 7 rokov a jej vec doposiaľ nie je právoplatne skončená. Čas trvajúci skoro 7 rokov a prieťahy v tomto konaní sú podľa úvah sťažovateľky neprimerane dlhé. Odo dňa podania žaloby o neplatnosť výpovede bolo o výpovedi právoplatne rozhodnuté až dňa 6.11.2006, teda po viac než 5 rokoch. Napriek tomu, že sa sťažovateľka podanou žalobou domáha vyslovenia neplatnosti výpovede z pracovného pomeru a náhrady mzdy, pričom veci týkajúce sa skončenia pracovných vzťahov majú byť vecami prioritnými, jej nárok na náhradu mzdy z neplatnej výpovede jej doposiaľ nebol na osoh tak, ako jej to právna legislatíva platná v Slovenskej republike umožňuje.“

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1/ Právo sťažovateľa zakotvené v článku 48 ods. 2 Ústavy SR a v článku 6 ods. 1 vety prvej Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov č. 3, 5 a 8, bolo v konaní pred Okresným súdom Košice II pôvodne pod č. k. 29 C 892/01 a v súčasnosti pod č. k. 29C 30/2006 porušené.

2/ Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje, aby Okresný súd Košice II vo veci č. k. 29 C 30/2006 konal bez prieťahov.

3/ Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľke finančné zadosťučinenie vo výške 210.000,- Sk.

4/ Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľke trovy konania, ktoré je povinný odporca sťažovateľke nahradiť.“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania: okresný súd, zastúpený jeho predsedom JUDr. V. K., listom z 30. januára 2009 sp. zn. 1SprV/61/09 a právny zástupca sťažovateľky stanoviskom k uvedenému vyjadreniu okresného súdu z 24. februára 2009.

2.1   Predseda   okresného   súdu   uviedol   chronológiu   úkonov   vykonaných   súdom v danej veci a dodal tieto relevantné skutočnosti:

„(...)   Konanie   v   danej   veci   bolo   na   tunajšom   súde   pôvodne   vedené   pod   sp.   zn. 29C 892/01   a   sťažovateľka   v   ňom   mala   procesné   postavenie   žalobkyne.   Predmetnou žalobou sa domáhala vyslovenia neplatnosti výpovede a náhrady mzdy.

Dňa 2. 12. 2003 bola predsedovi súdu v tomto konaní podaná žalobkyňou sťažnosť na prieťahy v ňom. Sťažnosť bola posúdená ako nedôvodná.

V   predmetnom   konaní   bolo   rozhodnuté   rozsudkom   zo   dňa   6.   2.   2006,   ktorý   po potvrdení   odvolacím   súdom   nadobudol   právoplatnosť   dňa   6.   11.   2006.   Uvedeným rozhodnutím bolo v časti vyslovenia neplatnosti výpovede žalobkyni vyhovené a nárok na náhradu   mzdy   bol   vylúčený   na   samostatné   konanie,   ktoré   je   evidované   pod   sp.   zn. 29C 30/06. V tomto konaní už žalobkyňa sťažnosť nepodala, z čoho vyplýva záver, že v tejto fáze konania voči postupu súdu nemala námietky a navyše pred podaním ústavnej sťažnosti nevyčerpala všetky prostriedky, ktoré jej zákon na ochranu jej základného práva účinne poskytuje.   Vzhľadom   na   uvedené   konštatovanie   by   bolo   potrebné   považovať   ústavnému súdu podanú sťažnosť za neprípustnú. (...)

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti s prihliadnutím predovšetkým na fakt,   že   konanie   je   právoplatne   skončené,   považujem   podanie   ústavnej   sťažnosti   za predpokladu neakceptovania môjho názoru ojej neprípustnosti, za nedôvodné.

Zároveň Vám oznamujem, že netrvám na tom, aby ústavný súd konal vo veci samej na ústnom pojednávaní a súhlasím s upustením od neho(...)“

2.2   Právny   zástupca   sťažovateľky   v reakcii   na   uvedené   vyjadrenie   predsedu okresného súdu zaujal toto stanovisko:

„(...) Sťažnosť na prieťahy v konaní vedenom pod č. k. 29C 892/01 som u predsedu súdu podala dňa 2. 12. 2003. Vtom čase bolo predmetom tohto konania nielen vyslovenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, ale aj priznanie náhrady mzdy. Občiansky súdny poriadok umožňuje takzvanú objektívnu kumuláciu nárokov. Túto možnosť som využila, keď jednou žalobou som sa na súde domáhala rozhodnutia o oboch nárokoch. Sťažnosť na prieťahy v konaní podaná u predsedu súdu dňa 2. 12. 2003 sa tak týka celého predmetu konania, teda nielen vyslovenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru, ale aj priznania náhrady mzdy.

Je   pravdou,   že   v   dôsledku   vylúčenia   nároku   na   náhradu   mzdy   na   samostatné konanie,   bolo   konaniu   pridelené   nové   číslo.   Táto   skutočnosť   má   však   len   evidenčný charakter pre potreby súdu a účastníkov konania. To, že som nepodala ďalšiu sťažnosť na prieťahy v konaní vedenom pod novým číslom, automaticky neznamená, že som v tejto fáze nemala voči postupu súdu žiadne námietky. Práve naopak, moja nespokojnosť sa neustále zvyšovala,   keďže   napriek   podaniu   sťažnosti   u   predsedu   súdu   sa   postup   súdu   ešte   viac spomaľoval a prieťahy narastali. Z tohto dôvodu som sa rozhodla podať ústavnú sťažnosť, keďže sťažnosťou u predsedu súdu som žiadnu nápravu nedosiahla. Pred podaním ústavnej sťažnosti   som   tak   vyčerpala   všetky   prostriedky,   ktoré   mi   zákon   na   ochranu   môjho základného práva účinne poskytuje,   preto   nie je dôvod v tomto smere považovať moju ústavnú sťažnosť za neprípustnú.

V súvislosti s obranou súdu, že konanie je právoplatne skončené, preto je podanie ustavenej sťažnosti nedôvodné uvádzam nasledovné:

Aj keď rozsudok súdu zo dňa 4. 12. 2008, ktorým mi bola priznaná náhrada mzdy medzičasom nadobudol právoplatnosť, neznamená to, že konanie vo veci je právoplatne skončené. Do dnešného dňa totiž okresný súd nerozhodol o trovách konania, aj keď trovy právneho zastúpenia som vyčíslila a na súde podala už dňa 8. 12. 2008.

Ústavnú sťažnosť som podala dňa 23. 07. 2008. V čase pred podaním sťažnosti bol postup súdu vo veci veľmi pomalý a zdĺhavý, napríklad pojednávania súd nariaďoval raz za polrok. Až po podaní sťažnosti sa postup súdu zmenil a stal sa efektívnym. Odrazu bolo možné nariadiť termín pojednávania každé dva týždne a súd tak bol schopný vec rozhodnúť za niekoľko mesiacov.   Postup súdu po   tom ako   zistil,   že vo veci   bola podaná   ústavná sťažnosť   len   potvrdzuje   jej   opodstatnenosť.   Ak   by   súd   k   veci   pristupoval   od   začiatku s takouto starostlivosťou, mohla byť moja vec právoplatne skončená do jedného roka od podania žaloby.

Právna vec, týkajúca sa neplatnosti výpovede z pracovného pomeru a náhrady mzdy nieje   skutkovo   a   právne   zložitá,   nevymyká   sa   bežnej   rozhodovacej   činnosti.   V   týchto sporoch sa vychádza z právnej úpravy obsiahnutej v Zákonníku práce. Výklad a používanie tejto   právnej   úpravy   sú   stabilizované   v   rozsiahlej   judikatúre   všeobecných   súdov,   ktorá obsahuje   aj   metodiku   postupu   všeobecných   súdov   v   týchto   sporoch.   S   poukazom   na uvedené,   zložitosťou   veci   nemožno   akceptovať   doterajšie   trvanie   konania.   Vo   veci   ide o pracovnoprávny spor, ktorý sa svojou povahou dotýka zabezpečovania mojich životných potrieb, pri ktorom dĺžka konania zohráva významnú úlohu a zdôrazňuje požiadavku na rýchly a efektívny postup všeobecného súdu pri rozhodovaní o právach a povinnostiach účastníkov. Pracovnoprávny spor svojou povahou a najmä spôsobeným následkom by mal patriť medzi prioritné a čo najrýchlejšie prejednávané. Nečinnosť vo veci súvisí s právnou neistotou a ja sama ako aj moja rodina sme sa zavinením žalovanej strany ocitli v tiesnivej sociálnej   situácii,   keďže   do   nájdenia   nového   zamestnania   som   bola   takmer   rok nezamestnaná. Súd nevenoval pozornosť uvedenej povahe sporu a ani tomu, aký vplyv má vyriešenie   tohto   sporu   na   moje   existenčné   postavenie,   hoci   aj   povaha   tohto   sporu determinuje   chápanie   zbytočných   prieťahov   v   prísnejšom   meradle,   než   je   to   pri   iných súdnych sporoch, ktoré nemajú priamy súvis s existenčnými otázkami účastníka.

Predmetom   konania   pred   okresným   súdom   bola   neplatnosť   výpovede   a   náhrada mzdy. Ako konštatuje okresný súd vo svojom rozhodnutí, pre použitie výpovedného dôvodu zo strany žalovanej nebola splnená ani jedna podmienka v čase dania výpovede. Navyše žalovaná neponúkla sťažovateľke pred daním výpovede pre ňu vhodné pracovné miesto, pričom takýmto voľným pracovným miestom disponovala. Skončenie pracovného pomeru výpoveďou   teda   trpelo   takými   závažnými   chybami   a   nedostatkami,   že   pri   efektívnom postupe súdu bolo možné o neplatnosti výpovede a náhrade mzdy rozhodnúť prakticky už na prvom pojednávaní. Preto aj keď vo veci bolo súdom nariadených množstvo pojednávaní, zaslaných množstvo výziev obom účastníkom, či už za účelom vyjadrenia alebo doplnenia dôkazov,   podľa   názoru   sťažovateľky   je   konanie   pred   okresným   súdom   poznačené zbytočnými prieťahmi v dôsledku neefektívnej činnosti súdu ako celok.

Z vyššie uvedených dôvodov považujem podanie ústavnej sťažnosti za dôvodné. Zároveň oznamujem, že netrvám na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Súhlasím s tým, aby ústavný súd od ústneho pojednávania upustil.

V   tejto   súvislosti   si   uplatňujem   trovy   konania   pozostávajúce   z   trov   právneho zastúpenia v zmysle ust. 11 ods.2 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Zb. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb(...)“

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 29 C 30/06 (predtým vedeného pod sp. zn. 29 C 892/01):

Dňa 11. septembra 2001 podala sťažovateľka Okresnému súdu Košice II žalobný návrh proti Z. (ďalej len „žalovaná“), „o neplatnosť výpovede a náhradu mzdy“. Vec bola zaevidovaná pod sp. zn. 29 C 892/01.

Dňa 23. októbra 2001 okresný súd vyzval žalovanú, aby sa vyjadrila k žalobe a aby zaslala súdu súvisiacu dokumentáciu.

Dňa   22.   novembra   2001   bolo   súdu   doručené   vyjadrenie   žalovanej   k veci   a boli doručené listinné dôkazy.

Dňa 8. februára 2002 súd vyzval sťažovateľku, aby zaujala stanovisko k vyjadreniu žalovanej.

Dňa 22. februára 2002 sťažovateľka požiadala súd o vyhotovenie a zaslanie fotokópií listín, ktoré boli priložené k vyjadreniu žalovanej.

Dňa 8. marca 2002 súd oznámil právnej zástupkyni žalovanej, že môže nahliadnuť do spisu a osobne si urobiť fotokópie žiadaných listín.

Dňa 10. apríla 2002 súd nariadil vo veci termín pojednávania na 27. jún 2002.Dňa 18. apríla 2002 sťažovateľka zaujala písomné stanovisko k vyjadreniu žalovanej.Dňa 27. júna 2002 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 21. november 2002 z dôvodu ďalšieho dokazovania.

Dňa 21. novembra 2002 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 11. marec 2003 z dôvodu predvolania ďalších svedkov.

Dňa 13. decembra 2002 právny zástupca žalovanej navrhol súdu vykonanie dôkazov.Dňa 11. februára 2003 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 5. jún 2003 z dôvodu ďalšieho dokazovania.

Dňa 20. mája 2003 bolo pojednávanie nariadené na 5. jún 2003 odročené na neurčito „z dôvodu práceneschopnosti sudkyne“.

Dňa 28. júla 2004 sťažovateľka požiadala súd „o vytýčenie termínu pojednávania“.Dňa 3. augusta 2004 súd nariadil vo veci termín pojednávania na 28. október 2004.Dňa 25. októbra 2004 právny zástupca žalovanej založil do spisu súvisiace listiny.Dňa 28. októbra 2004 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 2. november 2004 z dôvodu vyhlásenia rozsudku.

Dňa   2.   novembra   2004   bol   vo   veci   vyhlásený rozsudok   č.   k.   29   C 892/01-114, ktorým bol žalobný návrh zamietnutý.

Dňa 7. januára 2005 sťažovateľka podala odvolanie proti uvedenému rozsudku.Dňa 28. januára 2005 súd zaslal odvolanie sťažovateľky žalovanej, aby sa k nemu mohla vyjadriť.

Dňa 22. februára 2005 bol spis predložený Krajskému súdu v Košiciach (ďalej aj „krajský súd“), aby rozhodol o opravnom prostriedku.

Dňa   16.   septembra   2005   krajský   súd   uznesením   č.   k.   5   Co   64/05-130   zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Dňa 27. októbra 2005 bol spis vrátený okresnému súdu.Dňa 6. decembra 2005 súd nariadil vo veci termín pojednávania na 2. február 2006.Dňa 2. februára 2006 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 6. február 2006 z dôvodu vyhlásenia rozsudku.

Dňa 6. februára 2006 bol vo veci vyhlásený rozsudok č. k. 29 C 892/01-153, ktorým súd   určil,   že   napadnutá   výpoveď   daná   žalovanou   je   neplatná.   Nárok   sťažovateľky na náhradu mzdy bol vylúčený na samostatné konanie.

Dňa 23. marca 2006 žalovaná podala odvolanie proti rozsudku č. k. 29 C 892/01-153.Dňa 5. apríla 2006 bol spis predložený krajskému súdu, aby rozhodol o odvolaní žalovanej.

Dňa 25. septembra 2006 krajský súd uznesením č. k. 2 Co 145/06-175 rozsudok okresného súdu č. k. 29 C 892/01-153 „v napadnutom vyhovujúcom výroku a vo výroku o trovách konania“ potvrdil.

Dňa 26. októbra 2006 bol spis vrátený okresnému súdu.Dňa   8.   marca   2006   nadobudol   právoplatnosť   rozsudok   č.   k.   29   C   892/01-153 vo vylúčenej časti (o náhrade mzdy) a bol zapísaný pod sp. zn. 29 C 30/06.

Dňa 12. apríla 2007 zákonná sudkyňa dala úpravou kancelárii pokyn, aby pripojila spis sp. zn. 29 C 892/01.

Dňa 16. apríla 2007 bol súvisiaci spis pripojený.Dňa   18.   apríla   2007   sťažovateľka   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu upresnila petit svojho žalobného návrhu a urgovala nariadenie termínu pojednávania.Dňa 19. apríla 2007 súd zaslal žalovanej upresnený návrh na vyjadrenie a vyzval sťažovateľku, aby sa vyjadrila, či súhlasí s rozhodnutím veci bez nariadenia pojednávania.Dňa 20. apríla 2007 sťažovateľka oznámila súdu, že nesúhlasí s rozhodnutím veci bez nariadenia pojednávania.

Dňa 10. septembra 2007 súd nariadil vo veci pojednávanie na 22. november 2007.Dňa 17. septembra 2007 súd vyzval žalovanú, aby oznámila výšku priemernej mzdy sťažovateľky za rozhodné obdobie.

Dňa 5. októbra 2007 žalovaná reagovala na výzvu súdu.Dňa 22. novembra 2007 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 21. február 2008 z dôvodu ďalšieho dokazovania.

Dňa   3.   januára   2008   súd   požiadal   úrad   práce,   sociálnych   vecí   a rodiny,   M.   K. a špeciálnu základnú školu o zaslanie dôkazov.

Dňa 18. januára 2008 úrad práce, sociálnych vecí a rodiny, špeciálna základná škola a 28. januára 2008 M. K. reagovali na žiadosti súdu.

Dňa 21. februára 2008 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 28. apríl 2008 z dôvodu ďalšieho dokazovania.

Dňa   18.   marca   2008   súd   požiadal   S.   p.   o oznámenie   skutočností   potrebných   na rozhodnutie v danej veci.

Dňa 2. apríla 2008 S. p. reagovala na dopyt súdu.Dňa 28. apríla 2008 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito z dôvodu ďalšieho dokazovania.

Dňa 6. mája 2008 súd opätovne požiadal S. p. o oznámenie skutočností potrebných na rozhodnutie v danej veci.

Dňa 19. mája 2008 S. p. reagovala na ostatný dopyt súdu.Dňa 20. mája 2008 právny zástupca žalovanej doručil súdu „Výpočet priemerného zárobku“ sťažovateľky.

Dňa   30.   mája   2008   sťažovateľka   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu upresnila   svoju   žalobu   vzhľadom   na   uvedený   výpočet   priemerného   zárobku   žalovanou stranou, s ktorým sa stotožnila.

Dňa 22. septembra 2008 súd nariadil vo veci pojednávanie na 23. október 2008.Dňa 23. októbra 2008 bolo pojednávanie odročené na 13. november 2008, pretože sa nedostavili účastníci konania. Sťažovateľka ospravedlnila svoju neúčasť zo zdravotných dôvodov.

Dňa 13. novembra 2008 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 4. december 2008 s tým, že vo veci budú vykonané ďalšie dôkazy.

Dňa 20. novembra 2008 žalovaná zaslala súdu požadované údaje.Dňa 4. decembra 2008 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, na ktorom bol vyhlásený rozsudok č. k. 29 C 30/06-130, ktorým bolo žalobe sťažovateľky o náhradu mzdy v podstate vyhovené. Tento rozsudok nadobudol právoplatnosť 14. januára 2009.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný súd predovšetkým poznamenáva, že predmet tohto konania pred ústavným súdom bol už vymedzený uznesením ústavného súdu z 21. januára 2009 č. k. II. ÚS 17/09-13,   ktorým   bola prijatá   na ďalšie   konanie sťažnosť sťažovateľky,   vo   vzťahu   k postupu Okresného súdu Košice II „v konaní vedenom pod sp. zn. pod sp. zn. 29 C 30/06 (predtým pod sp. zn. 29 C 892/01)“, pričom ústavný súd neposudzoval využitie prostriedkov nápravy (teda   sťažnosti   na   zbytočné   prieťahy   podanej   predsedovi   okresného   súdu)   zo   strany sťažovateľky formálne, ale materiálne.  

Predmetom   konania   pred   ústavným   súdom   bolo   teda   posúdenie,   či   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 29 C 30/06 (predtým vedenom pod sp. zn. 29 C 892/01) došlo k porušovaniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na   prejednanie   veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov(...)

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná(...)

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy, osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo, alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet sporu   (povahu   veci)   v posudzovanom   konaní   a jeho   význam   pre   sťažovateľa   (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.

Ústavný súd konštatuje, že predmetom napadnutého občianskoprávneho konania je „neplatnosť   výpovede   a   náhradu   mzdy“,   t.   j.   vec,   ktorej   povaha   (spor   o existenciu pracovného   pomeru,   ktorý   je   zdrojom   príjmov   sťažovateľky)   si   vyžadovala   osobitnú starostlivosť   všeobecného   súdu   o naplnenie   účelu   súdneho   konania,   čo   okrem   iného znamená, že všeobecný súd má povinnosť organizovať svoj procesný postup tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a skončená (§ 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku) a aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň osoba obrátila so žiadosťou o rozhodnutie (pozri napr. I. ÚS 145/03, I. ÚS 142/03, I. ÚS 19/00).

1.   Pokiaľ   ide   o kritérium   zložitosti   veci,   ústavný   súd   konštatuje,   že   dĺžka posudzovaného konania nebola závislá od zložitosti veci. Napokon ani predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení nepoukázal na skutkovú alebo právnu zložitosť predmetnej veci.

2.   Pri   hodnotení   podľa   ďalšieho   kritéria,   teda   správania   sťažovateľky v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená   na   jej   ťarchu   pri   posudzovaní   otázky,   či   a z akých   dôvodov   došlo   v tomto konaní k zbytočným prieťahom.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v napadnutom konaní a predovšetkým   poukazuje   na   to,   že   viac   ako6   ročné   trvanie   preskúmavaného   konania (od podania návrhu 11. septembra 2001 do 4. decembra 2008) je už samo osebe najmä vzhľadom na povahu veci bezpochyby neprimerané.

Ústavný   súd   ďalej   konštatuje,   že   okresný   súd   bol   v   danej   veci   opakovane krátkodobo, ale aj dlhodobo nečinný, a to konkrétne od 20. mája 2003 do 3. augusta 2004 (štrnásť mesiacov), od 20. apríla 2007 do 10. septembra 2007 (päť mesiacov) a od 30. mája 2008 do 22. novembra 2008 (päť mesiacov). Uvedená nečinnosť okresného súdu nie je ničím ospravedlniteľná, pretože počas minimálne dvoch rokov okresný súd nevykonával vo veci úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľka ako navrhovateľka v predmetnej veci počas súdneho konania nachádzala, čo je základným účelom práva zaručeného v citovanom článku ústavy (pozri napr. I. ÚS 41/02). Uvedené obdobia nečinnosti okresného súdu bez akýchkoľvek zákonných dôvodov treba považovať za   zbytočné   prieťahy   v konaní,   ktoré   sú   z ústavnoprávneho   aspektu   netolerovateľné. Vzhľadom   na   uvedenú   dlhodobú   nečinnosť   okresného   súdu   ústavný   súd   konštatuje,   že v konaní   došlo   k prieťahom,   ktoré   neboli   spôsobené   zložitosťou   veci   ani   správaním účastníkov konania, ale v dôsledku postupu okresného súdu.

Vzhľadom   na   uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva sťažovateľky   na   prerokovanie   predmetnej   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva v čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

4. Vzhľadom na to, že 4. decembra 2008 bol v predmetnej veci na okresnom súde vyhlásený rozsudok č. k. 29 C 30/06-130, neprichádzalo do úvahy v okolnostiach danej veci rozhodnutie podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka   požadovala   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume 210 000 Sk, teda 6 970,72 €, pretože „(...) žiada zohľadniť dĺžku zbytočných prieťahov v konaní a s nimi spojenú nemajetkovú ujmu, ktorá sťažovateľke vznikla v dôsledku obáv o ochranu jej práv, psychického napätia, pocitov sklamania z neprimeranej dĺžky konania, v ktorom sa okrem iného usiluje aj o vyvrátenie nepriaznivého hodnotenia jej pracovných schopností a pracovnej morálky jej zamestnávateľom. Sťažovateľka žiada zohľadniť aj to, že predmet sporu je potrebný pre jej každodenný život a život jej rodiny, Čo pochopiteľne veľmi ťažko znáša.“.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie   je   dostatočným   zadosťučinením   pre   sťažovateľku.   Ústavný   súd   preto   uznal   za odôvodnené priznať jej aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti   s prihliadnutím   na   všetky   okolnosti zisteného   porušenia   práv   sťažovateľky,   na   význam   konania   pre   sťažovateľku,   ako   aj vzhľadom   na   to,   že   napadnuté   konanie   už   bolo   právoplatne   skončené,   považuje   za primerané v sume 2 500 €.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľke vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom za tri úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia zo 16. júna 2008, spísanie sťažnosti z   10. júla 2008 a písomné stanovisko k vyjadreniu okresného súdu z   24. februára 2009). Za dva úkony vykonané v roku 2008 patrí odmena v sume dvakrát po 105,42 € a režijný paušál dvakrát po 6,31 € a za jeden úkon vykonaný v roku 2009 prislúcha odmena v sume 115,90 € spolu s režijným paušálom 6,95 € (v zmysle § 1 ods. 3 a § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych   služieb v znení neskorších   predpisov),   preto trovy právneho   zastúpenia   sťažovateľky   predstavujú   sumu   346,31   €,   ku   ktorej   bolo   treba pripočítať 19 % DPH, teda sumu 65,80 €, t. j. trovy právneho zastúpenia sťažovateľky predstavujú celkovú sumu 412,11 €.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   o uplatnených   trovách   konania   sťažovateľky rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno   podať   opravný   prostriedok,   treba   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. mája 2009