znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 17/07-51

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   11.   decembra   2007 v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta a zo sudcov Ľudmily Gajdošíkovej a Juraja Horvátha o sťažnosti J. B., D., zastúpeného advokátom JUDr. I. N., T., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 151/04 takto

r o z h o d o l :

Základné právo J. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   III   v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 151/04 p o r u š e n é   n e b o l o.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. februára 2007 doručená sťažnosť J. B., D. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   18   C   151/04   o náhradu   škody,   ktoré   začalo   podaním žalobného návrhu sťažovateľa z 3. augusta 2004.

Súčasťou   sťažnosti   bola aj žiadosť   sťažovateľa   o ustanovenie   právneho zástupcu. Ústavný súd jeho žiadosti uznesením č. k. II. ÚS 17/07-8 z 15. marca 2007 nevyhovel. Po tom, ako sťažovateľ 15. mája 2007 predložil splnomocnenie na zastupovanie pre advokátku Mgr.   E.   B.,   B.,   ústavný   súd   prijal   jeho   sťažnosť   na   ďalšie   konanie uznesením   č.   k. II. ÚS 17/07-23 zo 17. mája 2007.

Následne   ústavný   súd   vyzval   právnu   zástupkyňu   sťažovateľa   a podpredsedníčku okresného súdu, aby oznámili, či trvajú na ústnom prerokovaní veci, a podpredsedníčku okresného súdu aj na vyjadrenie k sťažnosti. Zástupkyne obidvoch účastníkov oznámili, že netrvajú na ústnom pojednávaní.

Podaním   doručeným   ústavnému   súdu   22.   júna   2007   sťažovateľ   oznámil,   že advokátka Mgr. E. B. mu listom z 13. júna 2007 vypovedala plnú moc na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom, a preto požiadal o ustanovenie nového právneho zástupcu. Vypovedanie   splnomocnenia   sťažovateľovi   oznámila   advokátka   aj   ústavnému   súdu (podaním doručeným 2. júla 2007).

Ústavný   súd   rozhodol   o   žiadosti   sťažovateľa   o ustanovenie   právneho   zástupcu uznesením   č.   k.   II.   ÚS   17/07-37   z 13.   septembra 2007   tak,   že jej   nevyhovel. Podaním doručeným   16.   októbra   2007   predložil   advokát   JUDr.   I.   N.,   T.,   splnomocnenie   na zastupovanie sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom.

Podpredsedníčka   okresného   súdu   vo   vyjadrení   k sťažnosti,   ktoré   bolo   ústavnému súdu doručené 1. augusta 2007 (Spr. 3373/2007), poukázala na vyjadrenie zákonného sudcu z 18. mája 2006 č. Spr. 3259/06 a uviedla, že sa s ním stotožňuje. V tomto vyjadrení sa uvádza:

„Dňa 06. 08. 2004 bolo súdu doručené podanie, ktorým sa navrhovateľ domáhal na odporcovi náhrady škody spôsobenej krivou svedeckou výpoveďou.

Uznesením   zo   dňa   30.   08.   2004   bol   navrhovateľ   vyzvaný   na   odstránenie   vád podania.

Dňa   02.   09.   2004   bola   súdu doručená navrhovateľova   žiadosť o oslobodenie od súdnych poplatkov a ustanovenie zástupcu z radov advokátov.

Uznesením č. k. 18 C 151/04-20 zo dňa 04. 02. 2005 súd priznal navrhovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov a ustanovil mu právneho zástupcu z radov advokátov: Mgr. M. Z., D.

Dňa 23. 03. 2005 bolo súdu doručené odvolanie Mgr. M. Z. proti jeho ustanoveniu za právneho zástupcu navrhovateľa,   z dôvodu,   že v inom   súdnom konaní   zastupuje ako advokát účastníka, ktorého protistranou je navrhovateľ Mgr. J. B.

Uznesením č. k. 18 C 151/04-28 zo dňa 15. 11. 2005 súd vyhovel odvolaniu v plnom rozsahu a navrhovateľovi ustanovil právneho zástupcu advokátku Mgr. J. T.

Dňa 07. 12. 2005 bolo súdu doručené odvolanie navrhovateľa proti ustanoveniu Mgr. J. T. odôvodnené tým, že podľa všetkého ide o jeho bývalú nadriadenú, kvôli ktorej musel v roku 1986 odísť zo svojho zamestnania a nesúhlasí s jej ustanovením za svojho zástupcu.

Uznesením č. k. 18 C 141/05-38 zo dňa 17. 05. 2005 (správne zo dňa 17. 5. 2006; pozn.) súd odvolaniu vyhovel a právnym zastupovaním navrhovateľa poveril JUDr. M. V. Návrh na začatie konania v danom prípade nemal od jeho podania a ani doplnenia na výzvu súdu všetky zákonom požadované náležitosti a preto súd považoval za potrebné na ochranu   záujmov   navrhovateľa,   ustanoviť   tomuto   zástupcu   z radov   advokátov,   ktorý   by kvalifikovane   odstránil   vady   návrhu   najmä   v opise   rozhodujúcich   skutočností a formulovaním správneho petitu.

Len   zhodou   okolností   boli   dvaja   doteraz   súdom   ustanovení   advokáti,   náhodne vybraní   zo   zoznamu   Slovenskej   advokátskej   komory,   pre   zastupovanie   navrhovateľa nespôsobilí, resp. nevhodní a preto súd musel ustanoviť v poradí tretieho advokáta, voči ktorému nemal navrhovateľ námietky, resp. s ktorým nebol v konflikte záujmov.

Ďalej poukazujem aj na skutočnosť, že v dobe od 01. 12. 2004 do 30. 06. 2005 som vykonával stáž na Krajskom súde v Bratislave a vec bola pridelená v uvedenom období inému zákonnému sudcovi JUDr. M. Z. a zároveň nešlo o vec, ktorá by mala byť v zmysle rozsahu   práce   tunajšieho   súdu   vybavovaná   prednostne   resp.   zo   zvýšenou   rýchlosťou konania.“

Ústavný súd zistil zo spisu okresného súdu sp. zn. 18 C 151/04 nasledovný priebeh konania v ďalšom období:

Uznesením   z 24.   augusta   2006   okresný   súd   vyzval   sťažovateľa   na   odstránenie nedostatkov podania. Ustanovený advokát predložil 3. októbra 2006 doplnený návrh, ktorý okresný   súd   8.   novembra   2006   zaslal   na   vyjadrenie   odporkyni   a 7.   decembra   2006   si vyžiadal na pripojenie súvisiaci spis Okresného súdu Bratislava II.

Na   pojednávaní   22.   februára   2007   sa   sťažovateľ   nezúčastnil   z dôvodu práceneschopnosti   a prostredníctvom   právneho   zástupcu   požiadal   o jeho   odročenie   na mesiac máj až jún. Okresný súd odročil pojednávanie na 5. jún 2007. Podaním doručeným 24.   mája 2007   sťažovateľ   požiadal o pripustenie zmeny žalobného návrhu. Oznámením z 1. júna   2007   okresný   súd   upovedomil   sťažovateľa   o zrušení   termínu   pojednávania z dôvodu odchodu sudcu na stáž.

II.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   odstránenie   stavu   právnej   neistoty,   v   ktorej   sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (I. ÚS 76/03, II. ÚS 219/04, IV. ÚS 365/04).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (I. ÚS 70/98, II. ÚS 813/00, III. ÚS 111/02) zohľadňuje tri kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),   správanie   účastníka   súdneho   konania   (2)   a postup   samotného   súdu   (3).   Za   súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej veci.

1. Podľa názoru ústavného súdu konanie nie je po právnej stránke mimoriadne zložité a v danom štádiu konania nemožno vec posúdiť ani ako skutkovo zložitú.

2. Posúdením správania sťažovateľa ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľ má podiel na doterajšej dĺžke konania, pretože podal neúplný návrh na začatie konania, na jeho doplnenie a odstránenie nedostatkov ho musel okresný súd opakovane vyzývať (30. augusta 2004 a 24. augusta 2006) a k predĺženiu konania prispel aj tým, že žiadosť o oslobodenie od súdnych poplatkov a ustanovenie zástupcu z radov advokátov podal až mesiac po podaní návrhu a bez potrebných dokladov, hoci poplatková povinnosť podľa § 5 ods. 1 písm. a) zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov mu vznikla už podaním žaloby. Na žiadosť sťažovateľa tiež došlo k odročeniu pojednávania z 22. februára 2007.

Na   ťarchu   sťažovateľa   ústavný   súd   nepričítal   podanie   odvolania   proti   uzneseniu o ustanovení   právnej   zástupkyne,   v ktorom   namietal   osobu   advokátky,   pretože   tým sťažovateľ využil procesné oprávnenie, ktoré mu ako účastníkovi konania patrí. Ústavný súd však zároveň považoval za potrebné poukázať, že potreba zaoberať sa touto výhradou sťažovateľa mala vplyv na dĺžku konania.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 151/04.

Z priebehu konania nachádzajúceho sa aj vo vyjadrení podpredsedníčky okresného súdu vyplýva, že po podaní návrhu na začatie konania sa činnosť okresného súdu sústredila na   odstránenie   nedostatkov   tohto   návrhu   a rozhodovanie   o procených   žiadostiach sťažovateľa.   V postupe   okresného   súdu   v tomto   období   sa   objavili   len   kratšie   úseky nečinnosti,   a to   pri   rozhodovaní   o odvolaní   JUDr.   Z.   proti   uzneseniu   o ustanovení   za právneho   zástupcu   sťažovateľovi   (od   23.   marca   2005   do   15.   novembra   2005)   a pri rozhodovaní o odvolaní sťažovateľa proti uzneseniu o ustanovení ďalšej právnej zástupkyne (od 20. decembra 2005 do 17. mája 2006). K príprave pojednávania mohol okresný súd pristúpiť až po doplnení žaloby právnym zástupcom sťažovateľa (3. októbra 2006).

Ústavný súd pri posúdení tejto etapy konania bral do úvahy svoju judikatúru, podľa ktorej nedostatky procesných návrhov, o ktorých je podľa príslušných procesných kódexov (napr.   Občianskeho   súdneho   poriadku)   všeobecný   súd   povinný   rozhodnúť   ešte   pred vlastným prerokovaním a rozhodnutím o merite veci, sú okolnosťou, na ktorú ústavný súd musí prihliadať pri posudzovaní tvrdenia o porušení základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, pretože takáto okolnosť v zásade bráni súdu konať a rozhodnúť vo veci samej, a tým splniť účel tohto základného práva, ktorým je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu (I. ÚS 128/03).

Vec   dosiaľ   nebola   meritórne   prerokovaná,   čiastočne   aj   z dôvodu   na   strane sťažovateľa, na žiadosť ktorého bolo odročené pojednávanie z 22. februára 2007 a nový termín pojednávania bol určený v súlade s jeho požiadavkami. Zodpovednosť za oddialenie pojednávania však nesie aj okresný súd, pretože odchod sudcu na stáž nemôže ústavný súd akceptovať ako dôvod na nekonanie vo veci sťažovateľa.

Napriek   uvedenému   ústavný   súd   pri   posúdení   konania   z hľadiska   všetkých   troch kritérií,   a teda   aj   s prihliadnutím   na   podiel   sťažovateľa   na   celkovej   dĺžke   konania, nepovažuje zistenú dobu nečinnosti okresného súdu za dostatočnú na to, aby konštatoval porušenie   základného   práva   sťažovateľa   na   prerokovanie   jeho   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

V prípade,   keď   ústavný   súd   zistí,   že   postup   všeobecného   súdu   sa   nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nevysloví porušenie základného práva zaručeného v tomto článku (napr. II. ÚS 57/01, III. ÚS 30/03). Preto ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti nálezu.

Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľovi je v zmysle čl. 127 ods. 3 ústavy podmienené vyslovením porušenia základných práv alebo slobôd zaručených v ústave   alebo   v kvalifikovanej   medzinárodnej   zmluve.   O   uložení   povinnosti   účastníkovi konania uhradiť trovy konania inému účastníkovi ústavný súd rozhoduje podľa výsledku konania v prípade, že sťažnosť bola dôvodná (§ 36 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov).

Pretože   v danom   prípade   ústavný   súd   vyslovil,   že   základné   právo   sťažovateľa podľa čl.   48   ods.   2   ústavy   porušené   nebolo,   návrhmi   na   priznanie   finančného zadosťučinenia a úhrady trov konania sa ústavný súd pri svojom rozhodovaní už nezaoberal (obdobne napr. III. ÚS 30/03, III. ÚS 127/03).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2007