znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 17/06-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. februára 2006 predbežne prerokoval sťažnosť S., so sídlom K., zastúpeného advokátkou JUDr. G. J., K., vo   veci   porušenia   ich   základného   práva   rozhodnutím   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky   č. k. 2 Cdo 64/2005-131   z   24. októbra 2005   a   rozhodnutím   Krajského   súdu v Košiciach č. k. 15 Co 199/04-116 z 22. novembra 2004, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   S.,   so   sídlom   K., o d m i e t a   pre   nedostatok   zákonom   predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. januára 2006 doručená sťažnosť S., so sídlom K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. G. J., K., vo veci porušenia jeho základného práva rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k. 2 Cdo 64/2005-131 z 24. októbra 2005 a rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 15 Co 199/04-116 z 22. novembra 2004.

Sťažovateľ   nesúhlasí   s právnym   názorom   krajského   súdu   týkajúceho   sa   dohody o poplatku   z   omeškania,   ktorý   vyjadril   v   namietanom   rozhodnutí,   ktorým   žalobu sťažovateľov   zamietol,   a   rovnako   nesúhlasí   s   právnym   názorom   najvyššieho   súdu, na základe   ktorého   zamietol   dovolanie   sťažovateľa.   Argumentujúc   čl. 12,   čl. 14,   čl. 20 a čl. 46   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   sťažovateľ   dospel   k záveru, že „boli   porušené   základné   ľudské   práva a slobody   pre   porušenie zákona   pri vydávaní rozhodnutia“, pretože odvolací súd aj dovolací súd rozhodli po právnej stránke nesprávne. Z tohto dôvodu sťažovateľ navrhuje, aby „Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodnutie Krajského   súdu   v Košiciach   č.   15 Co 199/04-116   zo   dňa   22. 11. 2004   a   rozhodnutie Najvyššieho súdu SR č. 2 Cdo 64/2005 zrušil a sťažovateľovi priznal nárok na primerané finančné   zadosťučinenie   vo   výške   cca   trojnásobku   sankcií   vyúčtovaných   za   meškanie so splnením si povinností, t. j. vo výške 35.000,- Sk.“.

II.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, sťažnosti,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti,   neprípustné   sťažnosti   alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

V súvislosti s odmietnutím sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti ústavný súd uvádza, že o zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť podľa konštantnej judikatúry ústavného   súdu   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   ktorých   porušenie   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnený   návrh   možno   preto   považovať   ten,   pri   ktorého predbežnom   prerokovaní   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Podľa   §   20   a   §   50   zákona   o ústavnom   súde   musia   mať   sťažnosti   predpísané náležitosti; jednou z nich je návrh petitu rozhodnutia, t. j. akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha.   V danom   prípade   sa   sťažovateľ   domáha   zrušenia   označených   rozhodnutí všeobecných súdov bez toho, aby uviedol, o porušení ktorých základných práv a slobôd má ústavný súd rozhodnúť, aj keď ich v odôvodnení sťažnosti uvádza. Nesplnenie zákonom ustanovenej požiadavky uviesť v sťažnosti návrh na rozhodnutie, ktoré od ústavného súdu sťažovateľ   požaduje,   rešpektujúc   ústavné   právomoci   ústavného   súdu,   sú   dôvodom na odmietnutie sťažnosti sťažovateľa pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Sťažovateľ   navrhuje   v   petite   rozhodnutia   zrušiť   označené   rozhodnutia   krajského súdu   a najvyššieho   súdu   z dôvodu   porušenia   svojich   základných   práv.   Uvádza   ich v odôvodnení sťažnosti, avšak nie v návrhu na rozhodnutie (petite), takže nie je zrejmé, ktoré základné práva žiada sťažovateľ vysloviť ako porušené; pritom nejde len o nedostatok návrhu na rozhodnutie (petitu), ale aj o to, že sťažovateľ síce uviedol základné práva, avšak neuviedol   dôvody   ich   porušenia.   Návrh   na   požadované   rozhodnutie   o   sťažnosti   preto nezodpovedá zákonom ustanoveným náležitostiam sťažnosti.

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   ústavný   sú   sťažnosť   sťažovateľa   odmietol   podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.Navyše,   vo   vzťahu   k časti   sťažnosti   týkajúcej   sa   rozhodnutia   krajského   súdu je ďalším dôvodom na jej odmietnutie jej neprípustnosť, pretože sťažovateľ má možnosť domáhať sa ochrany svojich práv proti tomuto rozhodnutiu v systéme všeobecných súdov (čo aj urobil).

Nad   rámec   svojho   rozhodnutia   ústavný   súd   uvádza,   že   podľa   § 31a   zákona o ústavnom   súde   v   spojení   s   § 5   ods. 2   Občianskeho   súdneho   poriadku   ústavný   súd vo vzťahu   k sťažovateľovi,   ktorý   je   zastúpený   advokátom,   nemá   poučovaciu   povinnosť a nie je preto jeho povinnosťou poučiť sťažovateľa o zákonom ustanovených náležitostiach sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. februára 2006