znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 17/05-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. januára 2005 predbežne prerokoval   sťažnosť   Informačnej agentúry, v. o. s.,   Žilina, so sídlom   Žilina, M. R. Štefánika 44, zastúpenej advokátkou JUDr. K. D., K., ktorou namietala porušenie jej základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. 11 C 2/01-17 z 28. októbra 2002 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. Sž-o-KS 256/03 z 20. apríla 2004, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   Informačnej   agentúry,   v.   o.   s.,   Žilina o d m i e t a   ako   zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. augusta 2004 doručená sťažnosť Informačnej agentúry, v. o. s., Žilina, so sídlom Žilina, M. R. Štefánika 44 (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. K. D., K., ktorou namietala porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 11 C 2/01-17 z 28. októbra 2002 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)   sp.   zn.   Sž-o-KS   256/03   z   20.   apríla   2004,   ktorými   bolo   potvrdené   rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredia Bratislava, č. 433-246-6020/2001 z 2. apríla 2001.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti okrem iného uviedla:„... Krajský súd v Žiline pochybil, keď potvrdil rozhodnutie správneho orgánu, ktoré nám ukladá povinnosť zaplatiť odvod, ktorá povinnosť nám ešte nevznikla, k výplate mzdy ani do toho času nedošlo. Nie je zrejmé ani z odôvodnenia rozsudku prečo súd neakceptoval naše skutkové tvrdenia a dôvody nami predložené. Z tohto dôvodu je rozhodnutie Krajského súdu v Žiline č. k. 11 C 2/01-17 nepreskúmateľné a teda nezákonné. V rozsudku sa súd našimi   námietkami   vôbec   nezaoberal,   nezdôvodnil   ich   neakceptáciu   pri   rozhodovaní s poukazom na právnu úpravu § 4 zák. č. 1/92 Zb. a § 16 zák. č. 274/94 Z. z.. Vydaním rozsudku a nemožnosť jeho preskúmania nám bolo odopreté právo súdnej ochrany vo veci preskúmania rozhodnutia orgánu verejnej správy... nakoľko nebol zachovaný princíp plnej jurisdikcie nedošlo k naplneniu tohto ústavného princípu...

Krajský súd v konaní vo veci pod sp. zn. 11 C 2/01-17 a Najvyšší súd SR porušili právo Informačnej agentúry, v. o. s. zaručené v čl. 46, odst. 1 Ústavy Slovenskej republiky, preto   rozsudok   sp.   zn.   11   C   2/01-17   z 28.   10.   2002,   rozsudok   sp.   zn.   Sž-o-KS   256/03 z 20. 4. 2004   a rozhodnutie   Sociálnej   poisťovne,   ústredie   Bratislava   čís.   433-246- 6020/2001   ako   protizákonné   zrušuje   a vec   vracia   Krajskému   súdu   v Žiline   na   nové prejednanie.

Informačnej agentúre, v. o. s. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 100 000,-   Sk,   ktorú   je   Krajský   súd   v Žiline   povinný   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Krajskému   súdu   v Žiline   ukladá   zaplatiť   trovy   právneho   zastúpenia   Informačnej agentúry,   v.   o.   s.   na   účet   právneho   zástupcu   do   1   mesiaca   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval na svojom neverejnom zasadnutí, pričom zisťoval, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa   §   25   ods.   2   tohto   zákona.   Sťažnosti   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd v rámci predbežného prerokovania odmietnuť uznesením bez ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   sťažnosť,   ktorá   je   zjavne neopodstatnená.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným postupom   orgánu   štátu   vôbec   nemohlo   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namieta, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno   považovať   tú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02).

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa v súlade so svojou judikatúrou   konštatoval, že „do   sféry   pôsobnosti   všeobecných súdov   môže ústavný súd zasiahnuť   iba   vtedy,   ak   by   ich   rozhodnutia   (a   im   predchádzajúci   postup)   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrálne,   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné a zároveň   by mali za   následok   porušenie   niektorého z princípov   spravodlivého   procesu, ktoré   nebolo   napravené   ani   v inštančnom   (opravnom)   postupe   všeobecných   súdov“ (I. ÚS 24/00, III. ÚS 53/02, I. ÚS 34/03).

Ústavný   súd   je   oprávnený   a povinný   posúdiť   neústavnosť   konania,   resp. rozhodovania   všeobecných   súdov,   t.   j.   či   v konaní   pred   nimi   nedošlo   k porušeniu ústavnoprávnych princípov konania (čl. 46 až 50 ústavy). Táto právomoc ústavného súdu však   nie   je   spojená   so   vznikom   oprávnenia   a povinnosti   hodnotiť   právne   názory všeobecných súdov, ku ktorým tieto dospeli na základe výkladu a uplatňovania zákonov, ak tento   výklad   a použitie   zákonov   neporušujú   uvedené   ústavnoprocesné   princípy (II. ÚS 54/02).

Možnosť domáhať sa svojho práva ustanoveným postupom upravená v čl. 46 ods. 1 ústavy   je   založená   na   procesných   predpisoch,   predovšetkým   na   Občianskom   súdnom poriadku   (ďalej   len   „OSP“).   Postup   všeobecných   súdov,   ktorý   je   v súlade s procesnoprávnymi predpismi   konania v občianskoprávnej   veci,   nemožno považovať za porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Obsahom základného práva na súdnu ochranu upraveného v čl. 46 ods. 1 ústavy je umožniť   každému   reálny   prístup   k súdu,   pričom   tomuto   základnému   právu   zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01). K odopretiu súdnej ochrany preto nedochádza, ak osobe bolo umožnené domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na príslušnom súde, za predpokladu, že tieto súdy vo veci riadne konali a rozhodli (I. ÚS 62/97).

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti namietala porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu upraveného v čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu č. k. 11 C 2/01-17 z 28. októbra 2002 a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. Sž-o-KS 256/03 z 20. apríla 2004.

Sťažovateľka videla porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy aj v tom, že rozsudok najvyššieho súdu nie je odôvodnený.

Z príloh k podaniu ústavný súd zistil, že najvyšší súd ako odvolací súd preskúmal označený rozsudok krajského súdu podľa § 212 ods. 1 OSP v rozsahu dôvodov podaného odvolania a po jeho prejednaní na pojednávaní v zmysle § 214 ods. 1 OSP dospel k záveru, že námietky sťažovateľky nie sú dôvodné, pričom preskúmal spis krajského súdu, ako aj administratívny spis odporkyne (t. j. Sociálnej poisťovne, ústredia Bratislava). Najvyšší súd teda o návrhu sťažovateľa konal a rozhodol o ňom, pričom svoje rozhodnutie a svoj názor odôvodnil nasledovne:

„… Zo spisu krajského súdu ako aj z administratívneho spisu odporkyne vyplýva, že nezákonnosť   rozhodnutí   v predmetnom   konaní   vidí   navrhovateľ   v nesprávnom   právnom výklade ustanovenia § 16 ods. 1 písm. a) zák. č. 274/1994 Z. z., z ktorého podľa jeho názoru povinnosť   platiť   poistné   a   dôchodkové   zabezpečenie   vyplýva   až   skutočným   vyplatením príjmu   za   vykonanú   prácu   zamestnancovi.   Preto   pokiaľ   ešte   k vyplateniu   príjmu zamestnávateľom nedošlo, nejde o príjem v zmysle § 3 ods. 1 písm. a) zák. č. 286/1992 Zb., ale   o   záväzok   zamestnávateľa   voči   zamestnancovi,   z ktorého   však   povinnosť   úhrady odvodov podľa § 19 ods. 1 uvedeného zákona nevzniká, a teda nedochádza ani k zmeškaniu lehoty na platenie.

Uvedený   názor   navrhovateľa,   podľa   ktorého   sa   právna   kvalifikácia   príjmu,   ako skutočnosti zakladajúcej povinnosti podľa § 14 ods. 1 písm. a) a písm. d) zák. č. 274/1994 Z. z., v prípade jeho nevyplatenia v lehote mení na záväzok, s ktorým už nie sú spojené pôvodné povinnosti, však nemá oporu v platnej právnej úprave, naopak, je s ňou v rozpore. Povinnosť   platiť   poistné   na   nemocenské   poistenie   a   dôchodkové   zabezpečenie v zmysle uvedeného § 14 ods. 1 písm. a) a písm. d) uvedeného zákona vzniká podľa § 2 písm. a) v spojení s § 7 zák. č. 54/1956 Zb. o nemocenskom poistení zamestnancov vstupom osoby do zamestnania, pričom toto poistné odvádza podľa § 19 ods. 1 zák. č. 274/1994 Z. z. zamestnávateľ   v lehotách   uvedených   v   §   20   a   §   21   tohoto   zákona.   Výnimkou   z tejto povinnosti   sú   obdobia   uvedené   v   §   14   ods.   7   tohoto   zákona,   medzi   ktorými   však nevyplatenie mzdy nie je.

Ak teda nejde o obdobie výnimky vzniká povinnosť odviesť poistné v stanovenej výške z vymeriavacieho   základu,   ktorým   je   v prípade   podľa   §   16   ods.   1   písm.   a)   príjem   za vykonanú prácu (§ 4 ods. 1, 2, zák. č. 1/1992 Zb.) dosiahnutý v rozhodujúcom období… a podliehajúci dani z príjmov fyzických osôb (§ 3 ods. 1 písm. a) zák. č. 286/1992 Zb.). Dosiahnutým príjmom však nie príjem iba skutočne aj vyplatený, ale príjem, na ktorý má zamestnanec v zmysle dohody so zamestnávateľom po odpracovaní nárok. Iný názor by nebol v súlade s tým, že zamestnancovi už okamihom vzniku poisteneckého vzťahu vzniká nárok na jednotlivé dávky bez ohľadu na zaplatenie poistného.

Otázka platobnej neschopnosti zamestnávateľa nemôže mať preto vplyv na zákonom uloženú povinnosť a teda ani neodkladá lehotu na splnenie tejto povinnosti.

Správne preto odporkyňa svojím rozhodnutím zaviazala navrhovateľa na zaplatenie dlžnej sumy, výšku ktorej vypočítala z podkladov predložených navrhovateľom a ktorých správnosť navrhovateľ nenamietal. Z uvedených dôvodov oprávnene odporkyňa započítala aj   vzniknutý   preplatok   na   poistnom   za   mesiac   január   a   február   1996   na   poistné   za nasledujúce obdobie.

Keďže   navrhovateľ   v odvolaní   žiadne   nové   skutočnosti   neuviedol   a   namietané skutočnosti   neboli   dôvodné,   bol   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu,   ktorý   rozhodnutie odporkyne   potvrdil,   vecne   správny   a   preto   ho   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   ako zákonný potvrdil“.

Ústavný   súd   z uvedených   dôvodov   dospel   k   záveru,   že   označené   rozsudky najvyššieho súdu a krajského súdu a ich odôvodnenia neobsahujú také skutočnosti, ktoré by svedčili o porušení označeného základného práva sťažovateľky. Pri posúdení namietaných rozsudkov teda nemožno dospieť k záveru, že sú zjavne neodôvodnené alebo arbitrálne. Rovnako   nemožno   dospieť   k záveru,   že   výklad   najvyššieho   súdu   by   bol   z ústavného hľadiska neospravedlniteľný. Sťažovateľka podľa názoru ústavného súdu namieta porušenie svojho označeného práva takými rozhodnutiami najvyššieho súdu a krajského súdu, ktoré zjavne nemajú príčinnú súvislosť s porušením tohto práva.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. januára 2005