znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

  II. ÚS 17/03-20Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. apríla 2003 v senáte   zloženom   z predsedu   Jána   Klučku   a zo   sudcov   Alexandra   Bröstla   a Ľudmily Gajdošíkovej prerokoval sťažnosť A. B., bytom D., zastúpenej advokátom JUDr. M. S., so sídlom Advokátska kancelária, Palárikova 2, Čadca, vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu v Čadci v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 331/96 a taktor o z h o d o l :

1. Základné právo A. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu v Čadci   v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 331/96 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu v Čadci   p r i k a z u j e, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 331/96 konal bez zbytočných prieťahov.

3. A. B.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10 000 Sk (slovom   desaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   je Okresný   súd v Čadci p o v i n n ý zaplatiť A. B. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. januára 2003 doručená sťažnosť A. B., bytom D. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. M. S., so sídlom Advokátska kancelária, Č., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu v Čadci (ďalej aj „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 331/96.

Predmetom   namietaného   konania   je   žaloba   sťažovateľky   o určenie,   že   označené nehnuteľnosti v katastrálnom území Ochodnica patria do dedičstva po zomrelej K. M., rod. H., podaná na okresnom súde 20. decembra 1994. Zo sťažnosti vyplýva, že v doterajšom priebehu konania nariadil okresný súd   štyri pojednávania a o veci doposiaľ nerozhodol. K sťažnosti   je   priložená   dokumentácia,   z ktorej   vyplýva,   že   sťažovateľka   v priebehu konania   podala   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní   podľa   §   17   a nasl.   zákona   Slovenskej národnej   rady   č.   80/1992   Zb.   o sídlach   a obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky, štátnej správe   súdov,   o vybavovaní   sťažností   a o voľbách   prísediacich   (zákon   o štátnej   správe súdov) v znení neskorších predpisov.

Sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd   vo   veci   jej   sťažnosti   vydal   nasledovné rozhodnutie:

„Základné právo A. B.j na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu v Čadci v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 331/96 bolo porušené.

Okresnému súdu v Čadci prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 4C 331/96 konal bez zbytočných prieťahov.

A.   B.   priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100 000 Sk (slovom jednostotisíc korún), ktoré je Okresný súd v Čadci povinný mu vyplatiť do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Sťažnosť   spĺňala   náležitosti   ustanovené   zákonom   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“), a preto ju ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 17/03-9 prijal na ďalšie konanie.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedníčku okresného súdu, aby sa vyjadrila k sťažnosti, k uzneseniu o jej prijatí na ďalšie konanie a aby oznámila ústavnému súdu, či sa má vo veci konať ústne pojednávanie. Zároveň bola tiež vyzvaná, aby predložila súdny spis v predmetnej veci. Okresný súd reagoval na výzvu listom doručeným ústavnému   súdu   7.   marca   2003.   Predsedníčka   v ňom   zaujala   nasledovné   stanovisko k sťažnosti:

„V konaní 4 C 331/96 (predtým Nc 2389/04) navrhovateľka podaným návrhom zo dňa 20. 12. 1994 sa domáha určenia, že označené nehnuteľnosti v k. ú. Ochodnica patria do dedičstva po zomr. K. M.j, rod. H.. V období od podania návrhu t. j. od 20. 12. 1994 do 4. 10. 1996 – nečinnosť súdu nezisťujem.

Súd vykonával v rámci prípravy pojednávania potrebné procesné úkony súvisiace s vedením   konania,   pripojil   súvisiace   spisy,   vyzval   navrhovateľku   na   predloženie znaleckého posudku za účelom vyrúbenia súdneho poplatku, vyzval sťažovateľku na základe predloženého znaleckého posudku na zaplatenie vyrúbeného súdneho poplatku z návrhu, a po uvedených úkonoch sudkyňa dňa 22. 8. 1996 nariadila termín pojednávania na deň 27. 9. 1996, zároveň žalovaným doručila aj žalobný návrh. Zisťujem zo spisu, že termín pojednávania   vytýčený   na   deň   27.   9.   1996   bol   zrušený   a nariadený   na   4.   10.   1996. Z prílohového materiálu,   najmä z pripojených doručeniek zisťujem,   že návrh na začatie konania   a predvolanie   na   pojednávanie   nebolo   možné   doručiť   niektorým   žalovaným odporcom, nakoľko v návrhu označenej adrese boli neznámi – uvedenú skutočnosť súd na pojednávaní zo dňa 4. 10. 1996 tlmočil navrhovateľke a jej právnemu zástupcovi JUDr. M. S. Ak Čadca, a pojednávanie odročil za účelom zistenia presnej adresy odporcov v rade 8.) M. K., odporcu 1.) F. K., a O. K.. Súd musel v tomto smere písomnou výzvou zo dňa 13. 10. 1996 urgovať právneho zástupcu navrhovateľky, aby nesprávne označené adresy odporcov v podanom návrhu upresnil.

Súd od 23. 10. 1996 v dôsledku týchto nedostatkov vykonal viace procesných úkonov v záujme ustálenia procesného účastenstva na strane žalovanej, pripojil ďalšie súvisiace spisy, a prípisom zo dňa 3. 2. 1997 musel opätovne vyzvať zástupcu navrhovateľky, aby oznámil presnú adresu bydliska odporcu v rade 1.) F. K.. Zástupca navrhovateľky dňa 11. 2. 1997, t. j. 2 roky a 2 mesiace po podaní návrhu oznámil, že odporca v rade 1.) zomrel a oznámil po menovanom aj právne nástupníctvo, hoci už táto skutočnosť mala byť uvedená v podanom návrhu. Návrh ale nerozšíril po právnych nástupcoch, na rozšírenie návrhu súd písomne musel zo dňa 7. 4. 1997 vyzvať zástupcu navrhovateľky JUDr. S., ktorého zároveň aj poučil o ktorý okruh dedičov má rozšírený návrh predložiť.

Po predložení rozšíreného návrhu (č. l. 59) spisu, súd úkonom zo dňa 24. 6. 1997 a zo   dňa 18.   12.   1997   požiadal   Okresný   súd   v Žiline   o vykonanie   procesného výsluchu označených odporcov a o doručenie návrhu (č. l. 60). Po vybavení dožiadania a vrátení spisu 29. 1. 1998 z OS Žilina úkonom zo dňa 25. 2. 1998 bol vytýčený termín pojednávania na 31. 3. 1998. Na pojednávaní súd vypočul prítomných účastníkov, a došlo k odročeniu pojednávania po zistení, že odporca O. P. zomrel a súd uložil   navrhovateľke   v lehote   20   dní   predložiť   úmrtný   list   po   menovanom   odporcovi a rozšíriť návrh o jeho dedičov.

Rozšírený návrh bol predložený 15. 4. 1998 s oznámením dátumu a miesta úmrtia tohto odporcu. Súd úkonom zo dňa 21. 4. 1998 zisťuje stav dedičského konania a okruh dedičov.

Úkonom zo dňa 29. 7. 1998 bol požiadaný Okresný súd Karviná o výsluch dedičky po neb. O. P. a o doručenie návrhu. Po vykonaní dožiadania procesným úkonom zo dňa 20. 1. 1999 je nariadené pojednávanie na 26. 3. 1999, ktoré bolo odročené na neurčito – súd nariadil znalecké dokazovanie a uznesením zo dňa 26. 3. 1999 uložil poriadkovú pokutu za rušenie   priebehu   pojednávania   odporcom   F.   N.   a Š.   N.,   ktorí   dňa   18.   6.   1999   podali odvolanie, a aj námietku zaujatosti voči všetkým sudcom tunajšieho súdu. Po vyjadrení sa spis bol predložený KS Žilina na rozhodnutie o zaujatosti prípisom zo dňa 8. 9. 1999, a na rozhodnutie o odvolaní podanom proti uloženej poriadkovej pokute. Uznesením zo dňa 28. 12. 1999 krajský súd rozhodol o odvolaní o uložení poriadkovej pokuty, a o vylúčení tak, že sudcovia OS v Čadci vylúčení neboli. Dňa 23. 3. 2000 súd doručuje uznesenie KS Žilina dotknutým účastníkom.

Účastník F. N. podal dovolanie proti rozhodnutiu o uložení poriadkovej pokuty (č. l. 160). Súd výzvami sa snažil o odstránenie vád podaného dovolania a procesným úkonom zo dňa 25. 9. 2000 spis bol predložený Najvyššiemu súdu SR na rozhodnutie o dovolaní. Spis i s rozhodnutím   NS   SR   –   Okresnému   súdu   v Čadci   bol   predložený   dňa   12.   12.   2000   – dovolacie konanie bolo zastavené.

Súd po doručení rozhodnutia NS SR o dovolaní procesným úkonom zo dňa 17. 7. 2001 vytýčil termín pojednávania na 14. 9. 2001. Pojednávanie bolo odročené po zistení súdom, že ďalší odporca zomrel, súd musel ustáliť okruh účastníkov po neb. odporcovi s tým, že dňa 19. 9. 2001 bol predložený rozšírený návrh zástupcom navrhovateľky. Súd   vykonal   ďalšie   procesné   úkony   zo   dňa   24.   1.   2002   a 15.   5.   2002   v záujme ustálenia   okruhu   účastníkov   na   strane   žalovanej   a požiadal   Okresný   súd   Karviná o vybavenie dožiadania zadovážením listinných dôkazov. Po vybavení dožiadania (viď č. l. 220   spisu)   súd   písomnou   výzvou   zo   dňa   30.   9.   2002   opätovne   vyzýva   zástupcu navrhovateľky   na   oznámenie   potrebných   údajov   z hľadiska   procesného   účastenstva. Uznesením zo dňa 15. 5. 2002 (č. l. 208) súd uložil navrhovateľke zložiť zálohu na trovy znaleckého   dokazovania.   Navrhovateľka   podal   odvolanie,   preto   spis   bol   opätovne predložený KS Žilina na rozhodnutie. Spis sa vrátil 13. 2. 2003.

Mám za to, že sa jedná o náročný majetkovo-právny spor. Súd po podaní návrhu zistil vady návrhu už v samotnom označení odporcov, adresy ich bydliska, ich nástupcov po úmrtí. V trvaní približne 2 rokov bol nútený odstraňovať vady podaného návrhu, v tom smere boli adresované viaceré výzvy zástupcovi navrhovateľky i s poučeniami na podanie rozšírených   návrhov,   oznámenia   okruhu   dedičov   po   nebohých   odporcov.   Súd   vo   veci nariadil aj znalecké dokazovanie, avšak po uložení poriadkovej pokuty niektorým odporcom spi v dôsledku odvolania, dovolania musel byť predložený Krajskému súdu v Žiline, NS SR Bratislava. Nútený prieťah evidujem v prípade námietok na vylúčenie sudcov tunajšieho súdu,   o ktorej   otázke   tiež   musel   rozhodnúť   krajský   súd.   Samotný   postoj   navrhovateľky spočívajúci v podaní odvolania proti uzneseniu súdu o zložení zálohy na trovy znaleckého dokazovania   predlžovalo   súdne   konanie,   pritom   dôkaz   formou   znaleckého   posudku   je z právneho   hľadiska   dôležitý,   má   byť   vykonaný   v záujme   účastníkov.   Spis   bol   viackrát u dožiadaných súdov, prvostupňový súd viackrát sa musel obracať na Okresný súd v Českej republike   so   žiadosťami   o vybavenie   dožiadania,   jednalo   sa   pritom   o časovo   náročné procesné postupy, avšak z hľadiska vedenia konania dôležité.

Tvrdím, že súd vec vybavuje procesne priebežne, bez prieťahov, z týchto dôvodov nesúhlasím s podanou sťažnosťou a mám za to, že postupom Okresného súdu v Čadci neboli porušené práva sťažovateľky na vybavenie veci bez zbytočných prieťahov. Žiadam, aby sťažnosť ako bezdôvodná bola zamietnutá.“  

Predsedníčka okresného súdu zároveň zapožičala ústavnému súdu sp. zn. 4C 331/96 a oznámila, že netrvá na tom, aby sa vo veci konalo verejné pojednávanie. Právny zástupca sťažovateľky na výzvu ústavného súdu oznámil, že netrvá na konaní ústneho pojednávania.Zo   spisu   sp.   zn.   4C   331/96   ústavný   súd   zistil   rovnaké   skutočnosti,   ako   uviedla predsedníčka okresného súdu v odpovedi na výzvu ústavného súdu. Nad rámec odpovede predsedníčky   okresného   súdu   ústavný   súd   zo   spisu   zistil,   že   po   doručení   rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) o dovolaní (12. decembra 2000)   okresný   súd   procesnými   úkonmi   z 23.   februára   2001   doručoval   toto   uznesenie dotknutým účastníkom konania, ktorí si ho prevzali 28. februára, resp. 6. marca 2001. Od tohto   času   vykonal   ďalší   procesný   úkon   až   17.   júla   2001,   ktorým   nariadil   termín pojednávania na 14. september 2001. Tento procesný úkon vykonal po doručení žiadosti právneho zástupcu sťažovateľky z 13. júna 2001.   Ústavný súd zo spisu tiež zistil, že vo veci   odvolania   sťažovateľky   proti   uzneseniu   okresného   súdu   o zložení   zálohu   na   trovy znaleckého   dokazovania   z 15.   mája   2002   rozhodol   Krajský   súd   Žilina   uznesením z 29. novembra   2002,   ktorým   zrušil   uznesenie   okresného   súdu   a vec   vrátil   na   ďalšie konanie s odôvodnením, že je nepreskúmateľné.

II.  

Sťažovateľka sa vo svojej sťažnosti domáha, aby ústavný súd vyslovil porušenie jej základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokoval bez zbytočných prieťahov...“

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (II. ÚS 61/98), pričom tento účel možno zásadne dosiahnuť právoplatným   rozhodnutím.   Nestačí,   že   štátny   orgán   vo   veci   koná   (II.   ÚS   26/95). K vytvoreniu stavu právnej istoty preto dochádza až „právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (I. ÚS 10/98).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (I.   ÚS   70/98,   II.   ÚS   74/97,   II.   ÚS   813/00) zohľadňuje tri kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),   správanie   účastníka   súdneho   konania   (2)   a postup   samotného   súdu   (3).   Za   súčasť prvého kritéria považuje aj povahu prejednávanej veci.

Preskúmaním   doterajšieho   konania   pred   okresným   súdom   ústavný   súd   zistil nasledovné skutočnosti:

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd sa čiastočne stotožňuje s názorom   okresného   súdu   vyjadrenom   v stanovisku   jeho   predsedníčky,   že   „...sa   jedná o náročný   majetkový   spor“.   Aj   keď   z právneho   hľadiska   ide   o spor,   ktorý   tvorí   súčasť tradičnej   rozhodovacej   agendy   okresných   súdov,   z faktického   hľadiska   je   potrebné akceptovať, že na náročnosť konania vplýval veľký počet odporcov (25), ako aj ich zmeny, ku ktorým došlo v dôsledku   smrti niektorých odporcov počas konania. Táto skutočnosť vyžadovala od okresného súdu, aby viackrát počas konania upresňoval okruh odporcov, zisťoval   stav   dedičského   konania   a na   základe   toho   ustálil   okruh   právnych   nástupcov vystupujúcich na strane odporcov, čo objektívne ovplyvňovalo dĺžku konania.

Na dĺžku konania mali objektívne vplyv aj právne úkony odporcov počas konania, ktorí   aktívne   využívali   procesné   práva   umožnené   im   Občianskym   súdnym   poriadkom (odvolanie a dovolanie proti uloženiu poriadkovej pokuty, uplatnenie námietky zaujatosti). V dôsledku   týchto   právnych   úkonov   odporcov   došlo   k   prieťahom   v konaní   (keď o opravných   prostriedkoch   odporcov   dvakrát   rozhodoval   Krajský   súd   v Žiline   a tiež najvyšší súd), ktoré nemožno pripísať na vrub Okresného súdu v Čadci.  

2.   Čo   sa   týka   správania   sťažovateľky   ako   účastníčky   súdneho   konania, zo   spisu vyplýva, že okresný súd viackrát vyzval právneho nástupcu na doplnenie, resp. rozšírenie návrhu a primerane ho v tomto smere aj poučil, t. j. aj sťažovateľka sa sama podieľala v určitej etape konania na jeho dĺžke, ktorú sama namieta.

3. Tretím kritériom, ktorého použitím ústavný súd zisťoval, či nedošlo k zbytočným prieťahom v súdnom konaní sp. zn. 4 C 331/96, bol postup okresného súdu.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   došlo   k zbytočným   prieťahom   v konaní   v prvej polovici roku 2001, keď okresný súd len doručoval uznesenie najvyššieho súdu o dovolaní dotknutým   účastníkom   konania   úkonmi   z 23.   februára   2001   a následne   nariadil   termín pojednávania   až   na   14. september   2001   po   urgencii   právneho   zástupcu   sťažovateľky. Ústavný   súd   tiež   konštatuje,   že   nezistil   žiadne   prekážky   na   to,   aby   procesné   úkony okresného súdu z 21. januára 2002 a 15. mája 2002 nemohli byť vykonané skôr, a to aj vzhľadom na dovtedajší priebeh konania.

Vychádzajúc z uvedeného a konštatujúc, že   doterajším postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 331/96 došlo k zbytočným prieťahom v konaní, ústavný súd uzavrel, že týmto došlo aj k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

III.

1.   V nadväznosti   na svoje rozhodnutie o porušení základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a v súlade s § 56 ods. 3 zákona o ústavnom súde, ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby vo veci sp. zn. 4C 331/96 konal bez zbytočných prieťahov.

2. Keďže ústavný súd rozhodol, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 331/96 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, zaoberal sa aj jej žiadosťou   o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia podľa čl. 127 ods. 3 ústavy.  

Hoci   ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v napadnutom konaní konal bez zbytočných prieťahov, je toho názoru, že porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl.   48   ods.   2   ústavy   nemožno   účinne   odstrániť   len   uplatnením   tejto   jeho   právomoci. V dôsledku toho považoval za potrebné rozhodnúť aj o náhrade nemajetkovej ujmy, ktorá sťažovateľke   v dôsledku   toho   vznikla,   a to   priznaním   primeraného   finančného zadosťučinenia.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti žiadala o primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100 000 Sk. Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti,   z ktorých   vychádza   Európsky   súd pre ľudské   práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne   okolnosti   prípadu.   Súčasne   sa pritom riadi úvahou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je síce zmiernenie nemajetkovej ujmy, avšak nie aj prípadná náhrada škody.

Vzhľadom   na   doterajší   priebeh   konania   okresného   súdu,   ktorý   v poslednej   etape vykazoval   znaky   zbytočných   prieťahoch   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4   C   331/96, a zohľadňujúc   tiež   konkrétne   okolnosti   prípadu   rozhodol,   že   sumu   10   000   Sk   možno považovať za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 2. apríla 2003