SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 169/2015-40

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. mája 2015 v senátezloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a LadislavaOrosza (sudca spravodajca) o sťažnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, a ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   zastúpených   Advokátskou   kanceláriou   Hopferova   s. r.   o.,Bajzova 2, Košice, prostredníctvom ktorej koná jej konateľka a advokátka JUDr. MartinaHopferová, vo   veci   namietaného   porušenia   ich základného   práva na prerokovanie   vecibez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právana prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenompod sp. zn. 19 C 508/1995 v období od nadobudnutia právoplatnosti nálezu Ústavného súduSlovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 129/2012 z 26. júna 2012, za účasti Okresného súduKošice II, takto

r o z h o d o l :

1.   Základné   právo ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, a ⬛⬛⬛⬛ na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ÚstavySlovenskej republiky a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súduKošice II v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 508/1995 p o r u š e n é   b o l i.

2. ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ a p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume každému po 2 000 € (slovom dvetisíc eur),ktoré   im j e   Okresný   súd   Košice   II p o v i n n ý   zaplatiť   do   dvoch   mesiacovod právoplatnosti tohto nálezu.

3.   Okresný   súd   Košice   II j e   p o v i n n ý   uhradiť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ trovy konania v sume 913,52 € (slovomdeväťstotrinásť   eur   a   päťdesiatdva   centov)   na   účet   ich   právneho   zástupcu   Advokátskejkancelárie Hopferova s. r. o., Bajzova 2, Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohtonálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. októbra 2014osobne doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, (ďalej len „sťažovateľka v 2. rade“), ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalejlen „sťažovateľka v 3. rade“), a ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (spoluďalej   len   „sťažovatelia“),   zastúpených   Advokátskou   kanceláriou   Hopferova   s.   r.   o.,Urbánkova   25,   Košice,   prostredníctvom   ktorej   koná   jej   konateľka   a   advokátkaJUDr. Martina   Hopferová,   ktorou   namietajú   porušenie   svojho   základného   právana prerokovanie   veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehotepodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len„dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Košice   II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konanívedenom pod sp. zn. 19 C 508/1995 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia sú v postavení navrhovateľov účastníkminapadnutého konania vedeného okresným súdom, a to na základe „návrhu na vydanie bezdôvodného   obohatenia   a   na   odstránenie   stavby“ doručeného   okresnému   súdu30. júna 1995 právnou predchodkyňou sťažovateľov (ďalej len „navrhovateľka“).

Sťažovatelia v sťažnosti uvádzajú, že „počas takmer dvadsiatich (rokov) je sústavne porušované právo sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Napriek tomu,   že   Ústavný   súd   v   roku   2012   konštatoval   prieťahy   v   konaní,   situácia   sa   naďalej nevyriešila a v predmetnom konaní sú naďalej obdobia dlhšie ako šesť mesiacov, počas ktorých nebol konajúcim súdom vykonaný žiaden relevantný úkon.

Napriek   tomu,   že   sťažovatelia   opakovane   poukazovali   na   to,   že   snahy   odporcu o mimosúdnu dohodu sú len formou predlžovania konania a nejedná sa o nijaký reálny záujem   odporcu   dohodnúť   sa,   súd   opakovane   bez   toho,   aby   meritórne   prejednal   vec, pojednávanie odročil za účelom, aby sa účastníci dohodli. Sťažovatelia majú za to, že frekvencia   pojednávaní,   v   prípade,   keď   sú   neúčelné,   nie   je   zárukou   konania   súdu bez zbytočných prieťahov. Takisto konajúci súd uznesením zo dňa 16. 6. 2013 pod spisovou značkou 19 C/508/1995-331 uložil znalcovi ⬛⬛⬛⬛, aby vypracoval dopĺňací znalecký   posudok,   pričom   mu   uložil   povinnosť   vypracovať   znalecký   posudok   z   oblasti v ktorej znalec ani nie je kompetentný a zapísaný v zozname znalcov. Potom navyše ešte vyzval   navrhovateľov   na   vyjadrenie,   k určeniu   nového   znalca,   pričom   navrhovatelia nežiadali   ani   pôvodný   doplňujúci   znalecký   posudok,   jeho   vyhotovenie...   nežiadali a poukázali na skutočnosť, či nie je postačujúci geometrický plán.

Spolu je to teda takmer 20 rokov prieťahov v konaní. Počas   obdobia,   od podania   poslednej   sťažnosti   na   prieťahy   boli   síce   vykonané dielčie úkony, avšak tieto nijako nespejú ku konečnému - právoplatnému rozhodnutiu. V   tejto   súvislosti   je   potrebné   poukázať   na   to,   že   samotné   prerokovanie   veci, podporené hoci aj výraznou kvantitou dielčích úkonov (o čom sa v danom prípade nedá povedať), nie je naplnením zmyslu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ak nespeje   ku   konečnému   -   právoplatnému   rozhodnutiu.   Reálna   súdna   ochrana   znamená odstránenie stavu právnej neistoty, čo je možné dosiahnuť len aktívnou činnosťou súdu zavŕšenou právoplatným   rozhodnutím   vo veci. Na základe uvedeného   majú sťažovatelia za to, že je nutné konať efektívne a predovšetkým právoplatne vec rozhodnúť.

Po   uplynutí   takmer   20   rokov   od   podania   návrhu   na   súd   sťažovatelia   podali na Okresný súd Košice II sťažnosť na postup súdu pre jeho nečinnosť v konaní evidovanom pod sp. zn. 19C/508/1995 z dôvodu, že dochádza k prieťahom v konaní, nakoľko vyššie uvedený súd riadne nekoná a tým dochádza k porušovaniu ich práva na spravodlivý proces, na ktorú dostali odpoveď, že pojednávania 27. 1. 2012 a 1. 3. 2012 boli odročené na žiadosť účastníkov za účelom mimosúdneho vysporiadania súdneho sporu.

Tu   je   potrebné   ale   uviesť,   že   odročovanie   navrhoval   za výraznej   podpory konajúceho súdu výlučne odporca, nie sťažovatelia a sťažovatelia opakovane poukazovali na to, že pokiaľ by mal odporca skutočný záujem na mimosúdnej dohode od roku 1995 mal dostatočnú   šancu   uzavrieť   so   sťažovateľmi   mimosúdnu   dohodu.   Súd   sa   navyše   vôbec nevyjadril k efektívnosti a k významu súdnych pojednávaní v máji, júni a septembri 2012.“.

Podľa sťažovateľov „Ak ani po takmer dvadsiatich rokoch od začatia súdneho sporu, nie je právoplatne skončené súdne konanie, tak je dôvodné sa domnievať, že je porušované namietané   základné   právo   a   je   hodné   primeraného   spravodlivého   finančného zadosťučinenia za spôsobené útrapy, zavinené Okresným súdom Košice - II, ktoré navyše spôsobili právnu neistotu.“.

Sťažovatelia   odôvodňujú   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   takto:„Vzhľadom na vek sťažovateľov, ktorí sú dôchodcovia bez majetku a majú dôvodné obavy, že sa nedožijú konca súdneho sporu, toto jeho dlhé trvanie im spôsobuje len ďalší stres a obavu, že sa ani nedozvedia, ako sa celá záležitosť skončí. Dokonca tesne po rozhodnutí Ústavného súdu o prvej sťažnosti sťažovateľov zomrel sťažovateľ ⬛⬛⬛⬛, čím sa stal len ďalším v poradí, ktorý sa nedočkal právoplatného konca tohto sporu.

Vzhľadom na to, že ani prvá sťažnosť sťažovateľov nepriniesla primeranú pomoc a zadosťučinenie sťažovateľom, primeraným zadosťučinením sa teraz už skutočne javí suma vo výške 20 000 Euro pre každého na základe uvedeného odôvodnenia za to, že sťažovatelia sú povinní trpieť stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza až do konečného rozhodnutia súdu.“

Na základe uvedeného sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí sťažnostina ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné právo ⬛⬛⬛⬛..., ⬛⬛⬛⬛..., ⬛⬛⬛⬛..., ⬛⬛⬛⬛..., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II vedenom pod sp. zn. 19 C 508/1995 porušené bolo. Okresnému súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C/508/1995 prikazuje konať tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

...,   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume 20 000 Euro...,   ktoré   je   Okresný   súd   Košice   II   povinný   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

...,   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume 20 000 Euro...,   ktoré   je   Okresný   súd   Košice   II   povinný   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

...,   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume 20 000 Euro...,   ktoré   je   Okresný   súd   Košice   II   povinný   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

...,   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume 20 000 Euro...,   ktoré   je   Okresný   súd   Košice   II   povinný   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Okresnému súdu Košice - okolie (správne má byť Okresnému súdu Košice II, pozn.)ukladá zaplatiť trovy právneho zastúpenia právnemu zástupcovi JUDr. Martine Hopferovej za zastupovanie v konaní pred Ústavným súdom SR do 1 mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný   súd   uznesením   sp.   zn.   II.   ÚS   169/2015   z   18.   marca   2015   sťažnosťsťažovateľov   v časti   namietaného   porušenia   ich   základného   práva   na   prerokovanie   vecibez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie ich záležitostiv primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v období od nadobudnutia právoplatnostinálezu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 129/2012 z 26. júna 2012 (24. júla 2012, pozn.) prijalna ďalšie konanie a vo zvyšnej časti ju odmietol ako neprípustnú.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vyzval ústavný súd predsedu okresného súdu,aby sa vyjadril k sťažnosti a zároveň oznámil, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústnepojednávanie. Predseda okresného súdu v prípise sp. zn. l SprV/230/2015 zo 7. apríla 2015okrem   prehľadu   procesných   úkonov   vykonaných   v   napadnutom   konaní   v obdobíod nadobudnutia   právoplatnosti   nálezu   ústavného   súdu   sp.   zn.   III.   ÚS   129/2012z 26. júna 2012 uviedol:

„Z   chronológie   vo   veci   vykonaných   úkonov   je   zrejmé,   že   po   nadobudnutí právoplatnosti nálezu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 129/2012 z 26. 6. 2012 v danom konaní, to je od 24. 7. 2012, súd v danej veci nie je nečinný a vykonáva úkony predovšetkým v súlade s návrhmi účastníkov konania, resp. ich právnych zástupcov. Dĺžka predmetného konania od uvedenej doby je daná objektívnymi skutočnosťami pri vykonávaní dôkazov (odvolanie   sťažovateľov   proti   rozhodnutiu   o   zložení   preddavku   na   trovy   znaleckého dokazovania, žiadosť znalca o predĺženie lehoty na vypracovanie znaleckého posudku). Keďže rovnako tiež z objektívneho dôvodu došlo k zmene zákonného sudcu v konaní, bolo nevyhnutné akceptovať u nového zákonného sudcu určité časové obdobie na oboznámenie sa s obsahom prevzatého spisu zohľadniac skutočnosť, že spolu s týmto mu bolo pridelených ďalších približne 25 v prevažnej miere reštančných vecí po odchádzajúcom sudcovi. Treba   tiež poukázať na   správanie   samotných sťažovateľov, ktorí   po nadobudnutí právoplatnosti   vyššie   citovaného   nálezu   ústavného   súdu   sa   nezúčastnili   ani   jedného pojednávania, na pojednávanie, ktoré bolo určené na deň 8. 12. 2014, si dvaja z nich dokonca   ani   neprevzali   predvolania   a   tieto   zásielky   sa   súdu   vrátili   ako   nevyzdvihnuté v odbernej   lehote.   Právna   zástupkyňa   sťažovateľov   sa   tiež   nevyjadrila   k   doručenému znaleckému   posudku.   Všetky   tieto   okolnosti   správania   na   strane   sťažovateľov   nemožno vyhodnotiť ako také, ktoré by svedčili o ich evidentnom záujme o ukončenie prebiehajúceho súdneho konania.

Vzhľadom na všetky uvedené okolnosti som toho názoru, že i keď ústavný súd prikáže konať   v   danej   veci   okresnému   súdu   bez   zbytočných   prieťahov,   pre   vyslovenie   výroku o priznaní   ďalšieho   finančného   zadosťučinenia   sťažovateľom   niet   relevantného   dôvodu. Od doby   právoplatnosti   vo   veci   vydaného   nálezu   ústavného   súdu   sa   nevyskytlo   žiadne dlhšie obdobie nečinnosti súdu a obdobie štyroch mesiacov, kedy sa nový zákonný sudca s vecou oboznamoval (15. 8. 2013 až 17. 12. 2013), možno považovať vzhľadom na objektívne okolnosti za primerané.“

V časti označeného prípisu predsedu okresného súdu, ktorá sa týka popisu postupuokresného   súdu   v napadnutom   konaní   v období   po   nadobudnutí   právoplatnosti   nálezuústavného súdu sp. zn. III. ÚS 129/2012 z 26. júna 2012, sa uvádza:

„...   dňa   13.   9.   2012   sa   uskutočnilo   pojednávanie,   ktorého   sa   nezúčastnili sťažovatelia,   iba   ich   právna   zástupkyňa.   Právny   zástupca   sťažovateľov   navrhol na uvedenom pojednávaní vo veci nariadiť znalecké dokazovanie. Účastníci konania mali v lehote 10 dní predložiť prípadné otázky na znalca, čo nevyužila ani jedna z procesných strán.

- uznesením zo dňa 3. 12. 2012, ktoré nadobudlo právoplatnosť 28. 12. 2012, bolo vo veci nariadené znalecké dokazovanie.

- znalecký posudok bol ustanoveným znalcom doručený dňa 18. 2. 2013. - uznesením zo dňa 19. 2. 2013 bolo rozhodnuté o znalečnom; uznesenie nadobudlo právoplatnosť 20. 3. 2013. Účastníci boli zároveň vyzvaní na vyjadrenie sa k znaleckému posudku.

- vyjadrenie žalovaného bolo súdu doručené 8. 3. 2013; sťažovatelia, ani ich právna zástupkyňa, sa k znaleckému posudku nevyjadrili,

- na základe stanoviska žalovaného k znaleckému posudku bolo 3. 6. 2013 vydané uznesenie, ktorým bolo znalcovi uložené vypracovať dopĺňací znalecký posudok,

- dňa 27. 6. 2013 znalec oznámil, že doručené uznesenie súdu vracia, nakoľko daný posudok nie je kompetentný vzhľadom na svoj odbor podať,

-   vzhľadom   na   uvedenú   skutočnosť   boli   dňa   23.   7.   2013   účastníci   vyzvaní na oznámenie, či súhlasia s ustanovením ďalšieho znalca v konaní,

- dňa 1. 8. 2013 došlo v súlade s rozvrhom práce tunajšieho súdu pre príslušný kalendárny rok k zmene zákonného súdu v konaní po vzdaní sa funkcie sudcu JUDr. Pavla Karasa a jeho odchode do starobného dôchodku,

- účastníci konania doručili svoje stanoviská v dňoch 12. 8. a 15. 8. 2013.

- uznesením zo dňa 17. 12. 2013 bol vypracovaním dodatku k znaleckému posudku poverený iný znalec. Uvedeným uznesením bola sťažovateľom uložená povinnosť spoločne a nerozdielne zložiť preddavok na trovy znaleckého dokazovania v sume 50,- eur.

- proti výroku o zložení preddavku sa sťažovatelia cestou svojej právnej zástupkyne dňa 14. 1. 2014 odvolali.

-   o   uvedenom   odvolaní   bolo   zákonným   sudcom   rozhodnuté   uznesením   zo   dňa 17. 3. 2014, ktoré nadobudlo právoplatnosť 5. 4. 2014.

- keďže ustanovený znalec požiadal o vyplatenie preddavku na trovy dokazovania, bolo uznesením zo dňa 28. 3. 2014 rozhodnuté o vyplatení tohto preddavku. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 10. 4. 2014.

-   dňa   7.   5.   2014   bol   spis   odoslaný   na   vypracovanie   znaleckého   posudku ustanovenému znalcovi.

-   písomným   podaním,   doručeným   6.   8.   2014,   požiadal   ustanovený   znalec   o predĺženie lehoty na podanie znaleckého posudku do 8. 9. 2014.

- dňa 3. 9. 2014 znalec doručil súdu vypracovaný znalecký posudok.

- dňa 17. 10. 2014 bol znalecký posudok doručený na vyjadrenie účastníkom konania a zároveň bol určený termín pojednávania na deň 8. 12. 2014.

- dňa 8. 12. 2014 sa uskutočnilo pojednávanie bez prítomnosti sťažovateľov, ktoré bolo   odročené   na   neurčito   za   účelom   stanovenia   ceny   náhrady   za   zriadenie   vecného bremena.

- uznesením zo dňa 14. 1. 2015 bolo rozhodnuté o znalečnom; uznesenie nadobudlo právoplatnosť 12. 2. 2015.“

Keďže   prehľad   procesných   úkonov   uvedený   v   prípise   predsedu   okresného   súduzodpovedá zisteniam ústavného súdu vyplývajúcim zo zapožičaného súdneho spisu, ústavnýsúd ho považoval za relevantný podklad pre svoje rozhodovanie o sťažnosti sťažovateľov.

Ústavný   súd   následne   vyzval   právnu   zástupkyňu   sťažovateľov,   aby   sa   vyjadrilak tomu, či trvá na ústnom pojednávaní vo veci, a zároveň jej zaslal vyjadrenie predseduokresného súdu k sťažnosti na vedomie a prípadné zaujatie stanoviska. Právna zástupkyňasťažovateľov   v   podaní   doručenom ústavnému   súdu   11.   mája   2015   oznámila,   že   netrvána ústnom pojednávaní vo veci, a k vyjadreniu predsedu okresného súdu predovšetkýmuviedla:

„K pojednávaniu 13. 9. 2012, uvedené pojednávanie sme nezmarili, riadne sa ho zúčastnila naša právna zástupkyňa a toto pojednávanie prebehlo.

...   konajúcemu   súdu   trvalo   tri   mesiace,   kým   predmetné   znalecké   dokazovanie skutočne nariadil. Sťažovatelia nemali povinnosť sa k posudku vyjadrovať, uvedené nie je prekážkou   postupu   súdu   v   konaní.   Opäť   trvalo   tri   mesiace,   kým   súd   nariadil   doplniť znalecké dokazovanie, pričom súd to uložil znalcovi, ktorý na to nebol kvalifikovaný, teda ustanovil   znalca   z   nepríslušného   odboru.   Toto   nemožno   nijako   pričítať   na   ťarchu účastníkom, jedná sa výlučne o pochybenie konajúceho súdu. Znalca kompetentného podať ďalší znalecký posudok súd ustanovil až 17. 12. 2013, teda po roku od prvého nariadenia znaleckého dokazovania. Pojednávania dňa 8. 12. 2014 sa opäť riadne zúčastnila naša právna zástupkyňa toto prebehlo a my sme ho nijako nezmarili. Je teda nerelevantné, aby sa Okresný súd Košice II odvolával na to, či sme si prebrali, alebo neprebrali predvolanie na uvedené pojednávanie. O našom eminentnom záujme o výsledok konania svedčí to, že sa prostredníctvom našej právnej zástupkyne zúčastňujeme každého pojednávania, priebeh konania nijako nemaríme, naopak robíme všetko, čo je v našich silách, aby sa čo najskôr rozhodlo.   Vzhľadom   na   vysoký   vek   a   zlý   zdravotný   stav   účastníkov   konania   /okrem sťažovateľa ⬛⬛⬛⬛, ktorý žije v Čechách/ nie sme schopní sa zúčastňovať každého pojednávania, a zohľadniac náš vek a zdravotný stav a predmet sporu, pokiaľ sme riadne zastúpení, naša osobná účasť by nič nové ku konaniu už v súčasnom štádiu nepriniesla a to ani v prípade potenciálnej mimosúdnej dohody, keďže táto by musela v každom prípade prejsť schvaľovacím procesom žalovaného - Mesta Košice a teda by nemohla byť uzatvorená priamo na pojednávaní. /Ak by sa aj vyskytla takáto možnosť, naša právna zástupkyňa je oprávnená dohodu uzavrieť/.“

Vzhľadom   na   oznámenia   právnej   zástupkyne   sťažovateľov   a   predsedu   okresnéhosúdu, že netrvajú na konaní ústneho pojednávania, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretožedospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia sa domáhajú vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa čl. 48ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne   prerokovalabez zbytočných prieťahov.

Sťažovatelia zároveň namietajú aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktoréhokaždý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehoteprejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovosvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodunemožno   v   obsahu   týchto   práv   vidieť   zásadnú   odlišnosť   (II.   ÚS   55/98,   I.   ÚS   28/01,I. ÚS 20/02).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základnéhopráva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádzazo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanieveci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádzaosoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súdesa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istotydochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídanýmspôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutímsúdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postupv súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastníkobrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len„OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konaniapostupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľaktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vecbola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilosplnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosťpre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť lenz dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie   odročuje,   predsedasenátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III.   ÚS   111/02,IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktickázložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postupsamotného súdu (3). V súlade s judikatúrou ESĽP v rámci prvého kritéria ústavný súdprihliada   aj   na   predmet   sporu   (povahu   veci)   v   posudzovanom   konaní   a   jeho   význampre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavnýsúd aj sťažnosť sťažovateľov.

1.   Predmetom   napadnutého   konania   vedeného   okresným   súdom   je   rozhodovanieo návrhu sťažovateľov na odstránenie stavby a na vydanie bezdôvodného obohatenia z tituluneoprávnenej   stavby   nachádzajúcej   sa   na   pozemku   vo   vlastníctve   sťažovateľov.Po preskúmaní na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu sa ústavný súd stotožnil so svojímzáverom vyjadreným v náleze sp. zn. III. ÚS 129/2012 z 26. júna 2012, podľa ktorého„... nezistil   žiadnu   okolnosť,   ktorá   by   odôvodňovala   záver   o osobitnej   právnej   aleboskutkovej zložitosti veci“.

2.   Správanie   účastníkov   konania   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o   tom,či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základnéhopráva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právapodľa   čl. 6   ods.   1   dohovoru.   Ústavný   súd   zo   spisovej   dokumentácie   nezistil   žiadnezásadnejšie   okolnosti,   ktorými   sťažovatelia   mohli   v preskúmavanom   období   prispieťku vzniku   prieťahov   v   napadnutom   konaní. Neúčasť   sťažovateľov   na   pojednávaniachnariadených okresným súdom na 13. september 2012 a na 8. december 2014 nemôže byťpri posudzovaní druhého kritéria z dôvodu ich riadneho právneho zastúpenia okolnosťoumajúcou   vplyv   na   vznik   zbytočných   prieťahov   v napadnutom   konaní.   V tejto   súvislostiústavný súd odkazuje aj na argumentáciu vyplývajúcu z vyjadrenia právnej zástupkynesťažovateľov   doručeného   ústavnému   súdu   11. mája   2015,   ktorou   táto   zdôrazňuje   zlýzdravotný stav a vysoký vek predovšetkým sťažovateľky v 3. rade. Ústavný súd zároveňv tomto kontexte poukazuje aj na judikatúru ESĽP (napr. Zuzčák a Zuzčáková v. Slovenskárepublika, rozhodnutie ESĽP z 13. 7. 2004), podľa ktorej vysoký vek sťažovateľa kladiezvýšené   nároky   na   plynulosť   postupu   konajúceho   súdu   a   podmieňuje   prísnejší   pohľadústavného súdu pri posudzovaní otázky prípadných zbytočných prieťahov konania. Už lenpre úplnosť ústavný súd poznamenáva, že v napadnutom konaní vedenom okresným súdomdošlo v období rozhodnom pre posúdenie existencie zbytočných prieťahov k univerzálnejsukcesii z dôvodu úmrtia právneho predchodcu sťažovateľky v 2. rade (podrobnejšie o tompozri uznesenie o prijatí sťažnosti sťažovateľov na ďalšie konanie sp. zn. II. ÚS 169/2015z 18. marca 2015).

3. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v napadnutom konanídošlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v napadnutom konaní. Ústavnýsúd pritom vychádzal zo svojej konštantnej judikatúry, v zmysle ktorej zbytočné prieťahyv konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jehoneefektívnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnejneistoty (II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).

Aj   keď   ústavný   súd   v zásade   akceptuje   argumentáciu   predsedu   okresného   súdu,podľa ktorej sa zmena v osobe zákonného sudcu v napadnutom konaní spája s potrebouoboznámenia sa tohto sudcu so spisovou dokumentáciou, a je teda za primeraných okolnostítou   skutočnosťou,   ktorá   objektívne   môže   prispieť   k predĺženiu   napadnutého   konania,neakceptuje obranu týkajúcu sa značného nápadu tzv. reštančných vecí, keďže táto nemápovahu okolnosti, ktorá by vylučovala alebo znižovala zodpovednosť súdu za rozhodnutievo veci občana, ktorý sa naň obrátil. Tieto okolnosti ústavný súd pri svojej rozhodovacejčinnosti nezohľadňuje v súvislosti s pozitívnym záväzkom štátu zabezpečiť právo občanana súdne konanie bez zbytočných prieťahov (obdobne napr. III. ÚS 140/07).

Na   základe chronologického   prehľadu   úkonov   vykonaných   v napadnutom   konaníústavný súd identifikoval v preskúmavanom období neefektívnu činnosť okresného súdusúvisiacu s ustanovovaním súdnych znalcov, ako aj samotným nariaďovaním vykonaniaznaleckého   dokazovania.   Ústavný   súd   v tomto   kontexte   poukazuje   aj   na   dlhšie   časovéobdobie, ktoré uplynulo od nariadenia doplňujúceho znaleckého posudku (december 2013)do odoslania spisu na účely vypracovania tohto posudku ustanovenému súdnemu znalcovi(máj 2014).

Ústavný súd zistil aj obdobie kratšej neodôvodnenej nečinnosti okresného súdu, ktorátrvá   od   decembra   2014,   kedy   sa   na   okresnom   súde   uskutočnilo   pojednávanie,až do rozhodnutia ústavného súdu o sťažnosti.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že okresný súd svojou neefektívnoučinnosťou,   ako   aj   neodôvodnenou   nečinnosťou   v   napadnutom   konaní,   ktoré   nie   je   anipo 20 rokoch   právoplatne   skončené,   spôsobil   vznik   zbytočných   prieťahov,   čím   porušilzákladné právo sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48ods. 2 ústavy, ako aj ich právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti prihliadal aj na skutočnosť, že už v konanívedenom pod sp. zn. III. ÚS 129/2012 dospel vo vzťahu k napadnutému konaniu k záveruo existencii zbytočných prieťahov a prikázal okresnému súdu v náleze z 26. júna 2012 konaťbez zbytočných prieťahov, pričom napriek tomu sa úkony realizované okresným súdom ponadobudnutí právoplatnosti označeného nálezu ústavného súdu (počas obdobia takmer trochrokov)   obmedzili   v zásade   len   na   nariadenie   a vykonanie   znaleckého   dokazovania,   čov kontexte s celkovou dobou napadnutého konania nemožno považovať za úkony smerujúceefektívne k odstráneniu stavu právnej neistoty sťažovateľov.

Sťažovatelia   sa   tiež   domáhali,   aby   ústavný   súd   prikázal   okresnému   súduv napadnutom konaní konať bez zbytočných prieťahov. Vzhľadom na skutočnosť, že užv náleze sp. zn. III. ÚS 129/2012 z 26. júna 2012 ústavný súd uložil okresnému súdu konaťbez zbytočných prieťahov, sťažnosti v tejto časti nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhoviesťažnosti, priznať tomu, koho   práva podľa   odseku 1   boli   porušené, primerané   finančnézadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeranéhofinančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa hodomáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súdrozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právoalebo   slobodu   porušil,   je   povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacovod právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušenéhozákladného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorývyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkazna ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04).

Sťažovatelia sa domáhajú priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sumekaždému po 20 000 € z dôvodov citovaných v časti I tohto nálezu.

Pri   rozhodovaní   o   primeranom   finančnom   zadosťučinení   ústavný   súd   vychádzazo zásad   spravodlivosti,   z   ktorých   vychádza   aj   ESĽP,   ktorý   spravodlivé   finančnézadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vychádzajúc   z   doterajšej   neprimeranej   dĺžky   napadnutého   konania,   akoaj s prihliadnutím na nečinnosť a charakter neefektívnej a nesústredenej činnosti okresnéhosúdu, ústavný súd dospel k názoru, že priznanie finančného zadosťučinenia v sume 2 000 €za   prieťahy   spôsobené   v období   od   nadobudnutia   právoplatnosti   nálezusp. zn. III. ÚS 129/2012   z 26.   júna   2012   každému   zo   sťažovateľov   bude   primeranékonkrétnym okolnostiam posudzovanej veci (bod 3 výroku tohto nálezu).

Ústavný súd v zmysle § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol o úhrade trovkonania   sťažovateľov,   ktoré   im   vznikli   v   súvislosti   s   ich   právnym   zastupovanímAdvokátskou   kanceláriou   Hopferova   s.   r.   o.   Ústavný   súd   vychádzal   pri   rozhodovanío priznaní trov konania z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskejrepubliky   za   I.   polrok   2013,   ktorá   bola   804   €   (za   2   úkony   urobené   v   roku   2014),a z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok2014, ktorá bola 839 € (za 1 úkon urobený v roku 2015) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3a § 13a ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republikyč. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služiebv znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), pričom výšku základnej sadzby tarifnejodmeny bolo potrebné v súlade s § 13 ods. 2 vyhlášky znížiť o 50 %, lebo ide o spoločnéúkony pri zastupovaní „dvoch alebo viacerých osôb“. Úhrada za dva úkony právnej službyvykonané v roku 2014 predstavuje spolu s režijným paušálom (2 x 8,04 €) u jednéhosťažovateľa sumu 150,08 € a úhrada za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2015predstavuje spolu s režijným paušálom (1 x 8,39 €) u jedného sťažovateľa sumu 78,30 €,trovy právneho zastúpenia štyroch sťažovateľov boli teda priznané v celkovej sume 913,52 €(bod 4 výroku tohto nálezu).

Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na   účet právnehozástupcu   sťažovateľov   –   Advokátskej   kancelárie   Hopferova,   s.   r.   o.   (§   31a   zákonao ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie jeprípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jehodoručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. mája 2015