SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
II. ÚS 169/2015-40
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. mája 2015 v senátezloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a LadislavaOrosza (sudca spravodajca) o sťažnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, a ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpených Advokátskou kanceláriou Hopferova s. r. o.,Bajzova 2, Košice, prostredníctvom ktorej koná jej konateľka a advokátka JUDr. MartinaHopferová, vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie vecibez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právana prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenompod sp. zn. 19 C 508/1995 v období od nadobudnutia právoplatnosti nálezu Ústavného súduSlovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 129/2012 z 26. júna 2012, za účasti Okresného súduKošice II, takto
r o z h o d o l :
1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, a ⬛⬛⬛⬛ na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ÚstavySlovenskej republiky a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súduKošice II v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 508/1995 p o r u š e n é b o l i.
2. ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ a p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume každému po 2 000 € (slovom dvetisíc eur),ktoré im j e Okresný súd Košice II p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacovod právoplatnosti tohto nálezu.
3. Okresný súd Košice II j e p o v i n n ý uhradiť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ trovy konania v sume 913,52 € (slovomdeväťstotrinásť eur a päťdesiatdva centov) na účet ich právneho zástupcu Advokátskejkancelárie Hopferova s. r. o., Bajzova 2, Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohtonálezu.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. októbra 2014osobne doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, (ďalej len „sťažovateľka v 2. rade“), ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalejlen „sťažovateľka v 3. rade“), a ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (spoluďalej len „sťažovatelia“), zastúpených Advokátskou kanceláriou Hopferova s. r. o.,Urbánkova 25, Košice, prostredníctvom ktorej koná jej konateľka a advokátkaJUDr. Martina Hopferová, ktorou namietajú porušenie svojho základného právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehotepodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len„dohovor“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konanívedenom pod sp. zn. 19 C 508/1995 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia sú v postavení navrhovateľov účastníkminapadnutého konania vedeného okresným súdom, a to na základe „návrhu na vydanie bezdôvodného obohatenia a na odstránenie stavby“ doručeného okresnému súdu30. júna 1995 právnou predchodkyňou sťažovateľov (ďalej len „navrhovateľka“).
Sťažovatelia v sťažnosti uvádzajú, že „počas takmer dvadsiatich (rokov) je sústavne porušované právo sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Napriek tomu, že Ústavný súd v roku 2012 konštatoval prieťahy v konaní, situácia sa naďalej nevyriešila a v predmetnom konaní sú naďalej obdobia dlhšie ako šesť mesiacov, počas ktorých nebol konajúcim súdom vykonaný žiaden relevantný úkon.
Napriek tomu, že sťažovatelia opakovane poukazovali na to, že snahy odporcu o mimosúdnu dohodu sú len formou predlžovania konania a nejedná sa o nijaký reálny záujem odporcu dohodnúť sa, súd opakovane bez toho, aby meritórne prejednal vec, pojednávanie odročil za účelom, aby sa účastníci dohodli. Sťažovatelia majú za to, že frekvencia pojednávaní, v prípade, keď sú neúčelné, nie je zárukou konania súdu bez zbytočných prieťahov. Takisto konajúci súd uznesením zo dňa 16. 6. 2013 pod spisovou značkou 19 C/508/1995-331 uložil znalcovi ⬛⬛⬛⬛, aby vypracoval dopĺňací znalecký posudok, pričom mu uložil povinnosť vypracovať znalecký posudok z oblasti v ktorej znalec ani nie je kompetentný a zapísaný v zozname znalcov. Potom navyše ešte vyzval navrhovateľov na vyjadrenie, k určeniu nového znalca, pričom navrhovatelia nežiadali ani pôvodný doplňujúci znalecký posudok, jeho vyhotovenie... nežiadali a poukázali na skutočnosť, či nie je postačujúci geometrický plán.
Spolu je to teda takmer 20 rokov prieťahov v konaní. Počas obdobia, od podania poslednej sťažnosti na prieťahy boli síce vykonané dielčie úkony, avšak tieto nijako nespejú ku konečnému - právoplatnému rozhodnutiu. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že samotné prerokovanie veci, podporené hoci aj výraznou kvantitou dielčích úkonov (o čom sa v danom prípade nedá povedať), nie je naplnením zmyslu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ak nespeje ku konečnému - právoplatnému rozhodnutiu. Reálna súdna ochrana znamená odstránenie stavu právnej neistoty, čo je možné dosiahnuť len aktívnou činnosťou súdu zavŕšenou právoplatným rozhodnutím vo veci. Na základe uvedeného majú sťažovatelia za to, že je nutné konať efektívne a predovšetkým právoplatne vec rozhodnúť.
Po uplynutí takmer 20 rokov od podania návrhu na súd sťažovatelia podali na Okresný súd Košice II sťažnosť na postup súdu pre jeho nečinnosť v konaní evidovanom pod sp. zn. 19C/508/1995 z dôvodu, že dochádza k prieťahom v konaní, nakoľko vyššie uvedený súd riadne nekoná a tým dochádza k porušovaniu ich práva na spravodlivý proces, na ktorú dostali odpoveď, že pojednávania 27. 1. 2012 a 1. 3. 2012 boli odročené na žiadosť účastníkov za účelom mimosúdneho vysporiadania súdneho sporu.
Tu je potrebné ale uviesť, že odročovanie navrhoval za výraznej podpory konajúceho súdu výlučne odporca, nie sťažovatelia a sťažovatelia opakovane poukazovali na to, že pokiaľ by mal odporca skutočný záujem na mimosúdnej dohode od roku 1995 mal dostatočnú šancu uzavrieť so sťažovateľmi mimosúdnu dohodu. Súd sa navyše vôbec nevyjadril k efektívnosti a k významu súdnych pojednávaní v máji, júni a septembri 2012.“.
Podľa sťažovateľov „Ak ani po takmer dvadsiatich rokoch od začatia súdneho sporu, nie je právoplatne skončené súdne konanie, tak je dôvodné sa domnievať, že je porušované namietané základné právo a je hodné primeraného spravodlivého finančného zadosťučinenia za spôsobené útrapy, zavinené Okresným súdom Košice - II, ktoré navyše spôsobili právnu neistotu.“.
Sťažovatelia odôvodňujú priznanie primeraného finančného zadosťučinenia takto:„Vzhľadom na vek sťažovateľov, ktorí sú dôchodcovia bez majetku a majú dôvodné obavy, že sa nedožijú konca súdneho sporu, toto jeho dlhé trvanie im spôsobuje len ďalší stres a obavu, že sa ani nedozvedia, ako sa celá záležitosť skončí. Dokonca tesne po rozhodnutí Ústavného súdu o prvej sťažnosti sťažovateľov zomrel sťažovateľ ⬛⬛⬛⬛, čím sa stal len ďalším v poradí, ktorý sa nedočkal právoplatného konca tohto sporu.
Vzhľadom na to, že ani prvá sťažnosť sťažovateľov nepriniesla primeranú pomoc a zadosťučinenie sťažovateľom, primeraným zadosťučinením sa teraz už skutočne javí suma vo výške 20 000 Euro pre každého na základe uvedeného odôvodnenia za to, že sťažovatelia sú povinní trpieť stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza až do konečného rozhodnutia súdu.“
Na základe uvedeného sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí sťažnostina ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Základné právo ⬛⬛⬛⬛..., ⬛⬛⬛⬛..., ⬛⬛⬛⬛..., ⬛⬛⬛⬛..., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II vedenom pod sp. zn. 19 C 508/1995 porušené bolo. Okresnému súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C/508/1995 prikazuje konať tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
..., priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 Euro..., ktoré je Okresný súd Košice II povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
..., priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 Euro..., ktoré je Okresný súd Košice II povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
..., priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 Euro..., ktoré je Okresný súd Košice II povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
..., priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 Euro..., ktoré je Okresný súd Košice II povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
Okresnému súdu Košice - okolie (správne má byť Okresnému súdu Košice II, pozn.)ukladá zaplatiť trovy právneho zastúpenia právnemu zástupcovi JUDr. Martine Hopferovej za zastupovanie v konaní pred Ústavným súdom SR do 1 mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“
Ústavný súd uznesením sp. zn. II. ÚS 169/2015 z 18. marca 2015 sťažnosťsťažovateľov v časti namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie vecibez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie ich záležitostiv primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v období od nadobudnutia právoplatnostinálezu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 129/2012 z 26. júna 2012 (24. júla 2012, pozn.) prijalna ďalšie konanie a vo zvyšnej časti ju odmietol ako neprípustnú.
Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vyzval ústavný súd predsedu okresného súdu,aby sa vyjadril k sťažnosti a zároveň oznámil, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústnepojednávanie. Predseda okresného súdu v prípise sp. zn. l SprV/230/2015 zo 7. apríla 2015okrem prehľadu procesných úkonov vykonaných v napadnutom konaní v obdobíod nadobudnutia právoplatnosti nálezu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 129/2012z 26. júna 2012 uviedol:
„Z chronológie vo veci vykonaných úkonov je zrejmé, že po nadobudnutí právoplatnosti nálezu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 129/2012 z 26. 6. 2012 v danom konaní, to je od 24. 7. 2012, súd v danej veci nie je nečinný a vykonáva úkony predovšetkým v súlade s návrhmi účastníkov konania, resp. ich právnych zástupcov. Dĺžka predmetného konania od uvedenej doby je daná objektívnymi skutočnosťami pri vykonávaní dôkazov (odvolanie sťažovateľov proti rozhodnutiu o zložení preddavku na trovy znaleckého dokazovania, žiadosť znalca o predĺženie lehoty na vypracovanie znaleckého posudku). Keďže rovnako tiež z objektívneho dôvodu došlo k zmene zákonného sudcu v konaní, bolo nevyhnutné akceptovať u nového zákonného sudcu určité časové obdobie na oboznámenie sa s obsahom prevzatého spisu zohľadniac skutočnosť, že spolu s týmto mu bolo pridelených ďalších približne 25 v prevažnej miere reštančných vecí po odchádzajúcom sudcovi. Treba tiež poukázať na správanie samotných sťažovateľov, ktorí po nadobudnutí právoplatnosti vyššie citovaného nálezu ústavného súdu sa nezúčastnili ani jedného pojednávania, na pojednávanie, ktoré bolo určené na deň 8. 12. 2014, si dvaja z nich dokonca ani neprevzali predvolania a tieto zásielky sa súdu vrátili ako nevyzdvihnuté v odbernej lehote. Právna zástupkyňa sťažovateľov sa tiež nevyjadrila k doručenému znaleckému posudku. Všetky tieto okolnosti správania na strane sťažovateľov nemožno vyhodnotiť ako také, ktoré by svedčili o ich evidentnom záujme o ukončenie prebiehajúceho súdneho konania.
Vzhľadom na všetky uvedené okolnosti som toho názoru, že i keď ústavný súd prikáže konať v danej veci okresnému súdu bez zbytočných prieťahov, pre vyslovenie výroku o priznaní ďalšieho finančného zadosťučinenia sťažovateľom niet relevantného dôvodu. Od doby právoplatnosti vo veci vydaného nálezu ústavného súdu sa nevyskytlo žiadne dlhšie obdobie nečinnosti súdu a obdobie štyroch mesiacov, kedy sa nový zákonný sudca s vecou oboznamoval (15. 8. 2013 až 17. 12. 2013), možno považovať vzhľadom na objektívne okolnosti za primerané.“
V časti označeného prípisu predsedu okresného súdu, ktorá sa týka popisu postupuokresného súdu v napadnutom konaní v období po nadobudnutí právoplatnosti nálezuústavného súdu sp. zn. III. ÚS 129/2012 z 26. júna 2012, sa uvádza:
„... dňa 13. 9. 2012 sa uskutočnilo pojednávanie, ktorého sa nezúčastnili sťažovatelia, iba ich právna zástupkyňa. Právny zástupca sťažovateľov navrhol na uvedenom pojednávaní vo veci nariadiť znalecké dokazovanie. Účastníci konania mali v lehote 10 dní predložiť prípadné otázky na znalca, čo nevyužila ani jedna z procesných strán.
- uznesením zo dňa 3. 12. 2012, ktoré nadobudlo právoplatnosť 28. 12. 2012, bolo vo veci nariadené znalecké dokazovanie.
- znalecký posudok bol ustanoveným znalcom doručený dňa 18. 2. 2013. - uznesením zo dňa 19. 2. 2013 bolo rozhodnuté o znalečnom; uznesenie nadobudlo právoplatnosť 20. 3. 2013. Účastníci boli zároveň vyzvaní na vyjadrenie sa k znaleckému posudku.
- vyjadrenie žalovaného bolo súdu doručené 8. 3. 2013; sťažovatelia, ani ich právna zástupkyňa, sa k znaleckému posudku nevyjadrili,
- na základe stanoviska žalovaného k znaleckému posudku bolo 3. 6. 2013 vydané uznesenie, ktorým bolo znalcovi uložené vypracovať dopĺňací znalecký posudok,
- dňa 27. 6. 2013 znalec oznámil, že doručené uznesenie súdu vracia, nakoľko daný posudok nie je kompetentný vzhľadom na svoj odbor podať,
- vzhľadom na uvedenú skutočnosť boli dňa 23. 7. 2013 účastníci vyzvaní na oznámenie, či súhlasia s ustanovením ďalšieho znalca v konaní,
- dňa 1. 8. 2013 došlo v súlade s rozvrhom práce tunajšieho súdu pre príslušný kalendárny rok k zmene zákonného súdu v konaní po vzdaní sa funkcie sudcu JUDr. Pavla Karasa a jeho odchode do starobného dôchodku,
- účastníci konania doručili svoje stanoviská v dňoch 12. 8. a 15. 8. 2013.
- uznesením zo dňa 17. 12. 2013 bol vypracovaním dodatku k znaleckému posudku poverený iný znalec. Uvedeným uznesením bola sťažovateľom uložená povinnosť spoločne a nerozdielne zložiť preddavok na trovy znaleckého dokazovania v sume 50,- eur.
- proti výroku o zložení preddavku sa sťažovatelia cestou svojej právnej zástupkyne dňa 14. 1. 2014 odvolali.
- o uvedenom odvolaní bolo zákonným sudcom rozhodnuté uznesením zo dňa 17. 3. 2014, ktoré nadobudlo právoplatnosť 5. 4. 2014.
- keďže ustanovený znalec požiadal o vyplatenie preddavku na trovy dokazovania, bolo uznesením zo dňa 28. 3. 2014 rozhodnuté o vyplatení tohto preddavku. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 10. 4. 2014.
- dňa 7. 5. 2014 bol spis odoslaný na vypracovanie znaleckého posudku ustanovenému znalcovi.
- písomným podaním, doručeným 6. 8. 2014, požiadal ustanovený znalec o predĺženie lehoty na podanie znaleckého posudku do 8. 9. 2014.
- dňa 3. 9. 2014 znalec doručil súdu vypracovaný znalecký posudok.
- dňa 17. 10. 2014 bol znalecký posudok doručený na vyjadrenie účastníkom konania a zároveň bol určený termín pojednávania na deň 8. 12. 2014.
- dňa 8. 12. 2014 sa uskutočnilo pojednávanie bez prítomnosti sťažovateľov, ktoré bolo odročené na neurčito za účelom stanovenia ceny náhrady za zriadenie vecného bremena.
- uznesením zo dňa 14. 1. 2015 bolo rozhodnuté o znalečnom; uznesenie nadobudlo právoplatnosť 12. 2. 2015.“
Keďže prehľad procesných úkonov uvedený v prípise predsedu okresného súduzodpovedá zisteniam ústavného súdu vyplývajúcim zo zapožičaného súdneho spisu, ústavnýsúd ho považoval za relevantný podklad pre svoje rozhodovanie o sťažnosti sťažovateľov.
Ústavný súd následne vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľov, aby sa vyjadrilak tomu, či trvá na ústnom pojednávaní vo veci, a zároveň jej zaslal vyjadrenie predseduokresného súdu k sťažnosti na vedomie a prípadné zaujatie stanoviska. Právna zástupkyňasťažovateľov v podaní doručenom ústavnému súdu 11. mája 2015 oznámila, že netrvána ústnom pojednávaní vo veci, a k vyjadreniu predsedu okresného súdu predovšetkýmuviedla:
„K pojednávaniu 13. 9. 2012, uvedené pojednávanie sme nezmarili, riadne sa ho zúčastnila naša právna zástupkyňa a toto pojednávanie prebehlo.
... konajúcemu súdu trvalo tri mesiace, kým predmetné znalecké dokazovanie skutočne nariadil. Sťažovatelia nemali povinnosť sa k posudku vyjadrovať, uvedené nie je prekážkou postupu súdu v konaní. Opäť trvalo tri mesiace, kým súd nariadil doplniť znalecké dokazovanie, pričom súd to uložil znalcovi, ktorý na to nebol kvalifikovaný, teda ustanovil znalca z nepríslušného odboru. Toto nemožno nijako pričítať na ťarchu účastníkom, jedná sa výlučne o pochybenie konajúceho súdu. Znalca kompetentného podať ďalší znalecký posudok súd ustanovil až 17. 12. 2013, teda po roku od prvého nariadenia znaleckého dokazovania. Pojednávania dňa 8. 12. 2014 sa opäť riadne zúčastnila naša právna zástupkyňa toto prebehlo a my sme ho nijako nezmarili. Je teda nerelevantné, aby sa Okresný súd Košice II odvolával na to, či sme si prebrali, alebo neprebrali predvolanie na uvedené pojednávanie. O našom eminentnom záujme o výsledok konania svedčí to, že sa prostredníctvom našej právnej zástupkyne zúčastňujeme každého pojednávania, priebeh konania nijako nemaríme, naopak robíme všetko, čo je v našich silách, aby sa čo najskôr rozhodlo. Vzhľadom na vysoký vek a zlý zdravotný stav účastníkov konania /okrem sťažovateľa ⬛⬛⬛⬛, ktorý žije v Čechách/ nie sme schopní sa zúčastňovať každého pojednávania, a zohľadniac náš vek a zdravotný stav a predmet sporu, pokiaľ sme riadne zastúpení, naša osobná účasť by nič nové ku konaniu už v súčasnom štádiu nepriniesla a to ani v prípade potenciálnej mimosúdnej dohody, keďže táto by musela v každom prípade prejsť schvaľovacím procesom žalovaného - Mesta Košice a teda by nemohla byť uzatvorená priamo na pojednávaní. /Ak by sa aj vyskytla takáto možnosť, naša právna zástupkyňa je oprávnená dohodu uzavrieť/.“
Vzhľadom na oznámenia právnej zástupkyne sťažovateľov a predsedu okresnéhosúdu, že netrvajú na konaní ústneho pojednávania, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretožedospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovatelia sa domáhajú vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa čl. 48ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovalabez zbytočných prieťahov.
Sťažovatelia zároveň namietajú aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktoréhokaždý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehoteprejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovosvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodunemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01,I. ÚS 20/02).
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základnéhopráva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádzazo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanieveci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádzaosoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súdesa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istotydochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídanýmspôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutímsúdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postupv súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastníkobrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konaniapostupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľaktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vecbola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilosplnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosťpre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť lenz dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predsedasenátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02,IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktickázložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postupsamotného súdu (3). V súlade s judikatúrou ESĽP v rámci prvého kritéria ústavný súdprihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význampre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavnýsúd aj sťažnosť sťažovateľov.
1. Predmetom napadnutého konania vedeného okresným súdom je rozhodovanieo návrhu sťažovateľov na odstránenie stavby a na vydanie bezdôvodného obohatenia z tituluneoprávnenej stavby nachádzajúcej sa na pozemku vo vlastníctve sťažovateľov.Po preskúmaní na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu sa ústavný súd stotožnil so svojímzáverom vyjadreným v náleze sp. zn. III. ÚS 129/2012 z 26. júna 2012, podľa ktorého„... nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by odôvodňovala záver o osobitnej právnej aleboskutkovej zložitosti veci“.
2. Správanie účastníkov konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom,či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základnéhopráva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právapodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd zo spisovej dokumentácie nezistil žiadnezásadnejšie okolnosti, ktorými sťažovatelia mohli v preskúmavanom období prispieťku vzniku prieťahov v napadnutom konaní. Neúčasť sťažovateľov na pojednávaniachnariadených okresným súdom na 13. september 2012 a na 8. december 2014 nemôže byťpri posudzovaní druhého kritéria z dôvodu ich riadneho právneho zastúpenia okolnosťoumajúcou vplyv na vznik zbytočných prieťahov v napadnutom konaní. V tejto súvislostiústavný súd odkazuje aj na argumentáciu vyplývajúcu z vyjadrenia právnej zástupkynesťažovateľov doručeného ústavnému súdu 11. mája 2015, ktorou táto zdôrazňuje zlýzdravotný stav a vysoký vek predovšetkým sťažovateľky v 3. rade. Ústavný súd zároveňv tomto kontexte poukazuje aj na judikatúru ESĽP (napr. Zuzčák a Zuzčáková v. Slovenskárepublika, rozhodnutie ESĽP z 13. 7. 2004), podľa ktorej vysoký vek sťažovateľa kladiezvýšené nároky na plynulosť postupu konajúceho súdu a podmieňuje prísnejší pohľadústavného súdu pri posudzovaní otázky prípadných zbytočných prieťahov konania. Už lenpre úplnosť ústavný súd poznamenáva, že v napadnutom konaní vedenom okresným súdomdošlo v období rozhodnom pre posúdenie existencie zbytočných prieťahov k univerzálnejsukcesii z dôvodu úmrtia právneho predchodcu sťažovateľky v 2. rade (podrobnejšie o tompozri uznesenie o prijatí sťažnosti sťažovateľov na ďalšie konanie sp. zn. II. ÚS 169/2015z 18. marca 2015).
3. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v napadnutom konanídošlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v napadnutom konaní. Ústavnýsúd pritom vychádzal zo svojej konštantnej judikatúry, v zmysle ktorej zbytočné prieťahyv konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jehoneefektívnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnejneistoty (II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).
Aj keď ústavný súd v zásade akceptuje argumentáciu predsedu okresného súdu,podľa ktorej sa zmena v osobe zákonného sudcu v napadnutom konaní spája s potrebouoboznámenia sa tohto sudcu so spisovou dokumentáciou, a je teda za primeraných okolnostítou skutočnosťou, ktorá objektívne môže prispieť k predĺženiu napadnutého konania,neakceptuje obranu týkajúcu sa značného nápadu tzv. reštančných vecí, keďže táto nemápovahu okolnosti, ktorá by vylučovala alebo znižovala zodpovednosť súdu za rozhodnutievo veci občana, ktorý sa naň obrátil. Tieto okolnosti ústavný súd pri svojej rozhodovacejčinnosti nezohľadňuje v súvislosti s pozitívnym záväzkom štátu zabezpečiť právo občanana súdne konanie bez zbytočných prieťahov (obdobne napr. III. ÚS 140/07).
Na základe chronologického prehľadu úkonov vykonaných v napadnutom konaníústavný súd identifikoval v preskúmavanom období neefektívnu činnosť okresného súdusúvisiacu s ustanovovaním súdnych znalcov, ako aj samotným nariaďovaním vykonaniaznaleckého dokazovania. Ústavný súd v tomto kontexte poukazuje aj na dlhšie časovéobdobie, ktoré uplynulo od nariadenia doplňujúceho znaleckého posudku (december 2013)do odoslania spisu na účely vypracovania tohto posudku ustanovenému súdnemu znalcovi(máj 2014).
Ústavný súd zistil aj obdobie kratšej neodôvodnenej nečinnosti okresného súdu, ktorátrvá od decembra 2014, kedy sa na okresnom súde uskutočnilo pojednávanie,až do rozhodnutia ústavného súdu o sťažnosti.
Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že okresný súd svojou neefektívnoučinnosťou, ako aj neodôvodnenou nečinnosťou v napadnutom konaní, ktoré nie je anipo 20 rokoch právoplatne skončené, spôsobil vznik zbytočných prieťahov, čím porušilzákladné právo sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48ods. 2 ústavy, ako aj ich právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti prihliadal aj na skutočnosť, že už v konanívedenom pod sp. zn. III. ÚS 129/2012 dospel vo vzťahu k napadnutému konaniu k záveruo existencii zbytočných prieťahov a prikázal okresnému súdu v náleze z 26. júna 2012 konaťbez zbytočných prieťahov, pričom napriek tomu sa úkony realizované okresným súdom ponadobudnutí právoplatnosti označeného nálezu ústavného súdu (počas obdobia takmer trochrokov) obmedzili v zásade len na nariadenie a vykonanie znaleckého dokazovania, čov kontexte s celkovou dobou napadnutého konania nemožno považovať za úkony smerujúceefektívne k odstráneniu stavu právnej neistoty sťažovateľov.
Sťažovatelia sa tiež domáhali, aby ústavný súd prikázal okresnému súduv napadnutom konaní konať bez zbytočných prieťahov. Vzhľadom na skutočnosť, že užv náleze sp. zn. III. ÚS 129/2012 z 26. júna 2012 ústavný súd uložil okresnému súdu konaťbez zbytočných prieťahov, sťažnosti v tejto časti nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).
III.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhoviesťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančnézadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeranéhofinančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa hodomáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súdrozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právoalebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacovod právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.
Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušenéhozákladného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorývyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkazna ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04).
Sťažovatelia sa domáhajú priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sumekaždému po 20 000 € z dôvodov citovaných v časti I tohto nálezu.
Pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení ústavný súd vychádzazo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj ESĽP, ktorý spravodlivé finančnézadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
Vychádzajúc z doterajšej neprimeranej dĺžky napadnutého konania, akoaj s prihliadnutím na nečinnosť a charakter neefektívnej a nesústredenej činnosti okresnéhosúdu, ústavný súd dospel k názoru, že priznanie finančného zadosťučinenia v sume 2 000 €za prieťahy spôsobené v období od nadobudnutia právoplatnosti nálezusp. zn. III. ÚS 129/2012 z 26. júna 2012 každému zo sťažovateľov bude primeranékonkrétnym okolnostiam posudzovanej veci (bod 3 výroku tohto nálezu).
Ústavný súd v zmysle § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol o úhrade trovkonania sťažovateľov, ktoré im vznikli v súvislosti s ich právnym zastupovanímAdvokátskou kanceláriou Hopferova s. r. o. Ústavný súd vychádzal pri rozhodovanío priznaní trov konania z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskejrepubliky za I. polrok 2013, ktorá bola 804 € (za 2 úkony urobené v roku 2014),a z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok2014, ktorá bola 839 € (za 1 úkon urobený v roku 2015) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3a § 13a ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republikyč. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služiebv znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), pričom výšku základnej sadzby tarifnejodmeny bolo potrebné v súlade s § 13 ods. 2 vyhlášky znížiť o 50 %, lebo ide o spoločnéúkony pri zastupovaní „dvoch alebo viacerých osôb“. Úhrada za dva úkony právnej službyvykonané v roku 2014 predstavuje spolu s režijným paušálom (2 x 8,04 €) u jednéhosťažovateľa sumu 150,08 € a úhrada za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2015predstavuje spolu s režijným paušálom (1 x 8,39 €) u jedného sťažovateľa sumu 78,30 €,trovy právneho zastúpenia štyroch sťažovateľov boli teda priznané v celkovej sume 913,52 €(bod 4 výroku tohto nálezu).
Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnehozástupcu sťažovateľov – Advokátskej kancelárie Hopferova, s. r. o. (§ 31a zákonao ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie jeprípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jehodoručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. mája 2015