znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 169/2013-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. februára 2013 predbežne prerokoval sťažnosť M. B., B., zastúpenej A. spol. s r. o., v mene ktorej koná JUDr.   R.   K.,   advokát   a   konateľ,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 94/2012 z 19. septembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. B.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 19. decembra 2012 doručená sťažnosť M. B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 94/2012 z 19. septembra 2012.

Keďže podstatou sťažnosti boli námietky proti postupu Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 Co 318/2011, ktorý údajne nevyzval sťažovateľku na odstránenie nedostatkov jej odvolania, ale ho prerokoval meritórne,   čím   jej   údajne   odňal   možnosť   konať   pred   súdom,   ústavný   súd   vyzval sťažovateľku na predloženie uvedeného odvolania. Právny zástupca sťažovateľky výzvu prevzal   11.   februára   2013,   rovnopis   odvolania   však   nepredložil.   Ústavný   súd   preto   pri prerokúvaní   sťažnosti   vychádzal   len   z   jej   obsahu   a   obsahu   pripojenej   kópie   uznesenia najvyššieho súdu.

2.   Zo   sťažnosti   a z jej prílohy   vyplynulo,   že sťažovateľka   podala   v   konaní pred Okresným súdom Banská Bystrica sp. zn. 9 C 201/2010 návrh na prerušenie konania, ktorý tento súd uznesením č. k. 9 C 201/2010-95 z 21. júla 2011 zamietol. Proti tomuto uzneseniu podala   sťažovateľka   odvolanie,   ktoré   podľa   nej neobsahovalo jednu   z náležitostí   (údaj, v čom   sa   rozhodnutie   alebo   postup   súdu   považuje   za   nesprávny),   v   dôsledku   čoho očakávala,   že   bude   vyzvaná   na   odstránenie   nedostatkov   odvolania.   Krajský   súd   však napadnuté odvolanie vecne prerokoval a potvrdil napadnuté uznesenie bez toho, aby takúto výzvu sťažovateľke zaslal.

Tento   postup   považovala   sťažovateľka   za   odňatie   možnosti   konať   pred   súdom v zmysle § 237 písm. f) zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) a proti uzneseniu krajského súdu podala dovolanie. Najvyšší súd napadnutým uznesením jej odvolanie odmietol, čo odôvodnil takto:

«Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaná podala proti uzneseniu súdu prvého stupňa, ktorým   bol   jej   návrh   na   prerušenie   konania   zamietnutý   odvolanie,   ktoré   malo   všetky náležitosti vyžadované ustanovením § 42 ods. 3 O. s. p., ale tiež ustanovením § 205 ods. 1 O. s. p., pretože o. i. bolo z neho zjavné, že odvolateľka nepovažuje rozhodnutie súdu prvého   stupňa   za   vecne   správne   a   preto   ho   žiada   zmeniť   a   návrhu   vyhovieť   (por.  ... „odvolanie   pre   jeho   nesprávnosť   s   návrhom,   aby   príslušný   súd   odvolaním   napadnuté uznesenie zmenil a návrhu odporcu na prerušenie konania vyhovel.“). Ak potom odvolací súd   preskúmal   správnosť   napadnutého   rozhodnutia   a   posúdil,   či   súd   prvého   stupňa dostatočne zistil skutkový stav veci v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie, či existujú dôvody na   prerušenie   konania   a   či   vec   správne   právne   posúdil,   pričom   dospel   k   záveru,   že rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   je   vecne   správne,   nemožno   prisvedčiť   dovolateľke,   že postupom odvolacieho súdu jej bola odňatá možnosť konať pred súdom tým, že ju odvolací súd nevyzval na doplnenie dôvodov odvolania, a to najmä za stavu, keď žalovaná ako jediný dôvod na prerušenie konania uviedla existenciu dovolacieho konania vedeného pod sp. zn. 3 Cdo 173/2010 (por. č. l. 93), ktorý dôvod súd prvého stupňa náležite posúdil.

Pokiaľ preto v danom prípade odvolací súd nevyzval žalovanú na odstránenie vád odvolania (§ 211 ods. 1 O. s. p.), nemožno mu vytýkať, že dovolateľke odňal možnosť konať pred súdom.

Keďže v danom prípade nie je dovolanie podľa § 239 O. s. p. prípustné a vada konania v zmysle § 237 O. s. p. zistená nebola, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalovanej podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako dovolanie   smerujúce   proti   rozhodnutiu,   proti   ktorému   nie   je   tento   opravný   prostriedok prípustný odmietol.»

3.   Proti   uvedenému   uzneseniu   najvyššieho   súdu   smeruje   včas   podaná   sťažnosť sťažovateľky, ktorá   sa   opiera   o   čl.   127   ústavy   a v ktorej   sťažovateľka   tvrdí,   že týmto uznesením bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy. Toto porušenie odôvodňuje (v podstate len dvoma vetami) takto (zvýraznenia ako v origináli):

„Sťažovateľka nesúhlasí s právnym názorom uvedeným v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky   zo   dňa   19.   septembra   2012   č.   k.   4Cdo/94/2012,   že   dovolateľom namietaná vada konania v postupe Krajského súdu Banská Bystrica ako súdu odvolacieho zistená nebola, a trvá na tom, že postupom Krajského súdu Banská Bystrica ako súdu odvolacieho   bola   sťažovateľke   ako   účastníkovi   konania   odňatá   možnosť   konať   pred odvolacím súdom, t. j. dôvodom dovolania bola vada konania odvolacieho súdu uvedená v § 237 písm. f) OSP spočívajúca v tom, že Krajský súd Banská Bystrica porušil § 211 ods. 1 OSP tým, že o odvolaní žalovanej proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 21. 07. 2011 č. k. 9C/201/2010-95 rozhodol bez toho, aby predtým podľa § 211 ods. 1 OSP vyzval žalovanú na doplnenie chýbajúcich náležitostí jej odvolania uvedených v § 205 ods. 1 a 2 OSP (ide o náležitosť spočívajúcu v uvedení toho, v čom sa rozhodnutie alebo   postup   súdu   považuje   za   nesprávny),   ktoré   žalovanou   podané   odvolanie   proti uzneseniu Okresného   súdu Banská Bystrica   zo   dňa 21.   07.   2011   č.   k.   9C/201/2010-95 nemalo, nakoľko ani Okresný súd Banská Bystrica nevyzval žalovanú podľa § 209 ods. 1 OSP,   aby   chýbajúce   náležitosti   jej   odvolania   proti   uzneseniu   Okresného   súdu   Banská Bystrica zo dňa 21. 07. 2011 č. k. 9C/201/2010-95 doplnila. Krajský súd Banská Bystrica bol podľa § 211 ods. 1 OSP povinný vyzvať žalovanú na doplnenie chýbajúcich náležitostí jej odvolania proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 21. 07. 2011 č. k. 9C/201/2010-95, pričom žalovaná splnenie tejto jeho povinnosti očakávala, a keby bola na doplnenie náležitostí svojho odvolania proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 21. 07. 2011 č. k. 9C/201/2010-95 vyzvaná v súlade s § 211 ods. 1 OSP, bola by svoje odvolanie proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 21. 07. 2011 č. k. 9C/202/2010-95   doplnila   o   uvedenie   toho,   v   čom   sa   rozhodnutie   alebo   postup   súdu považuje za nesprávny, a za takých okolností by potom Krajský súd Banská Bystrica ako súd odvolací mohol zobrať do úvahy aj argumentáciu žalovanej.

Vzhľadom na vyššie uvedené sme toho názoru, že Najvyšší súd Slovenskej republiky svojim uznesením zo dňa 19. septembra 2012 č. k. 4Cdo/94/2012 porušil základné právo sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu garantovanú v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, nakoľko sťažovateľke týmto svojim rozhodnutím, ktorým odmietol jej dovolanie, odňal právo na súdnu ochranu.“

Na základe toho sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd prijal sťažnosť na ďalšie konanie a vydal tento nález:

„1.   Základné   právo   sťažovateľky   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   garantované v článku 46 ods. 1 Ústavy(...) uznesením Najvyššieho súdu(...) zo dňa 19. decembra 2012 č. k. 4Cdo/94/2012 porušené bolo.

2. Ústavný súd(...) uznesenie Najvyššieho súdu(...) zo dňa 19. decembra 2012 č. k. 4Cdo/94/2012 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu(...) na ďalšie konanie.“

4.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) uvedenú sťažnosť predbežne prerokoval, pričom ju skúmal z hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

5.   Sťažovateľka   namieta   jedine   to,   že   napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu sp. zn. 4 Cdo 94/2012 z 19. septembra 2012 došlo k zásahu do jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy.

5.1 Podľa stálej judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu a inú právnu ochranu upraveného v čl. 46 ods. 1 ústavy zaručiť každému prístup k súdu (resp. k inému orgánu   majúcemu   právomoc   na   prerokovanie   danej   veci).   Tomu   zodpovedá   povinnosť všeobecného súdu a iného orgánu vo veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01). Z doslovného znenia ustanovenia čl. 46 ods. 1 ústavy vyplýva, že domáhať sa svojho práva môže každý „spôsobom ustanoveným zákonom“. Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1 ústavy tak všeobecný súd podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu v zásade   nemôže   porušiť,   ak   koná   vo   veci   v   súlade   s   procesnoprávnymi   predpismi upravujúcimi postupy v príslušnom konaní. Takýmto predpisom je v prípade občianskeho súdneho konania najmä Občiansky súdny poriadok. Súčasťou práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní pred konajúcim orgánom úspešný.

5.2   V   prerokúvanej   veci   je   predmetom   sťažnosti   sťažovateľky   síce   uznesenie najvyššieho súdu, ale podstatou argumentácie, o ktorú sťažovateľka svoju sťažnosť opiera, je nesprávnosť postupu krajského súdu ako odvolacieho súdu. Na to, aby ústavný súd mohol posúdiť, či bol postup najvyššieho súdu pri vydaní napadnutého uznesenia súladný s čl. 46 ods. 1 ústavy, je najskôr potrebné zaoberať sa tým, či vôbec bolo možné považovať postup krajského súdu za odňatie možnosti konať pred súdom.

Obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy vo vzťahu k odvolaciemu konaniu je okrem iného právo podať odvolanie v prípadoch, v ktorých to zákon (porov. čl. 46   ods.   4   a   čl.   51   ústavy)   pripúšťa   (porov.   II.   ÚS   249/05,   č.   10/2006   Zb.   ÚS, II. ÚS 287/05, č. 25/2006 Zb. ÚS, podobne aj I. ÚS 45/09, č. 7/2010 Zb. ÚS). Na právo podať   odvolanie   potom   v   súlade   s   citovanou   judikatúrou   ústavného   súdu   (v   spojení s II. ÚS 88/01)   nadväzuje   povinnosť   odvolacieho   súdu   o   odvolaní   konať   a   rozhodnúť meritórne, ak sú na to splnené procesné podmienky. Odmietnutie odvolania predstavuje odopretie meritórneho rozhodnutia, teda meritórneho preskúmania veci, o ktorej sa konalo na súde prvého stupňa a kvôli ktorej sa účastník vôbec na všeobecné súdy obrátil, a tým v podstate odopretie prístupu k právnej ochrane. Práve závažnosť tohto zásahu a dôsledky s ním spojené, v spojení s rizikom, že účastník nemusí správne predpokladať, ako odvolací súd posúdi splnenie procesných podmienok, sú dôvodom, kvôli ktorému všetky procesné predpisy pred odmietnutím odvolania (ale v podstate aj každého podania) vyžadujú, aby súdy   vytvorili   účastníkovi   priestor   na   odstránenie   chýbajúcich   procesných   podmienok meritórneho prerokovania [porov. napríklad § 43 ods. 1 a 2, § 209 a 211, resp. § 218 ods. 1 písm. d) OSP]. V tomto zmysle je aj ustanovenie § 209 ods. 1 OSP ukladajúce súdu prvého stupňa   vyzvať   odvolateľa   na   odstránenie   vád   jeho   odvolania,   resp.   §   211   ods.   1   OSP konkrétnym prejavom manudukčnej povinnosti súdu.

Z uvedeného však možno vyvodiť, že postup upravený v § 209 ods. 1, resp. v § 211 ods. 1 OSP je právom účastníka jedine vtedy, ak by odvolací súd mal inak dospieť k záveru, že odvolanie by bolo treba odmietnuť. Už z ustanovenia § 205 ods. 1 OSP vyplýva, že tam ustanovené náležitosti nie sú vždy a za každých okolností povinné (porov. slová „v odvolaní sa má... uviesť“, ktoré majú odlišný normatívny obsah od spojenia „musí byť“ použitého napríklad v § 42 ods. 3 OSP). Žiadne ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku nebráni odvolaciemu súdu, aby prerokoval aj také odvolanie, ktoré nespĺňa ustanovené náležitosti, ak   je   inak   na   prerokovanie   spôsobilé.   Samozrejme,   tento   postup   musí   odvolací   súd aplikovať   s   potrebným   ohľadom   na   druhého   účastníka   (protistranu   odvolateľa),   keďže prerokovaním odvolania nemajúceho potrebné náležitosti by podľa okolností mohlo dôjsť k zásahu   do   jeho   práv,   resp.   do   rovného   postavenia   účastníkov,   ktoré   požíva   ústavnú ochranu (čl. 47 ods. 3 ústavy, porov. aj II. ÚS 172/03, č. 20/2004 Zb. ÚS).

Ustanovenie § 209 ods. 1 ani § 211 ods. 1 OSP tak nemožno interpretovať tak široko, že by ukladalo súdu prvého stupňa, resp. odvolaciemu súdu povinnosť vyzývať účastníka na doplnenie jeho skutkovej alebo právnej argumentácie. Výnimky by museli byť ustanovené zákonom (napríklad § 213 ods. 2 OSP) alebo by museli byť inak odôvodnené požiadavkami zaručenia riadnej ochrany ústavne chránených základných práv zo strany všeobecného súdu. Už vzhľadom na citované ustanovenie čl. 47 ods. 3 ústavy by takéto prípady, ktoré kolidujú s požiadavkou na rovný prístup súdu ku všetkým účastníkom, mali byť výnimočné.

5.3   V   prerokúvanej   veci   je   zrejmé,   že   tak   krajský   súd,   ako   aj   najvyšší   súd v napadnutom   uznesení   považovali   odvolanie   sťažovateľky   za   spôsobilé   meritórneho prieskumu napriek tomu, že odvolacie dôvody v ňom boli uvedené len všeobecne (porovnaj odôvodnenie   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu   citované   v   odseku   2   tohto uznesenia). Takýto právny názor nepovažuje ústavný súd za nesúladný, ale celkom zjavne súladný s požiadavkami základného práva na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Ako vyplýva   z   odôvodnenia   uznesenia   najvyššieho   súdu,   krajský   súd   preskúmal   uznesenie prvostupňového   súdu   v   celom   rozsahu,   t.   j.   v   skutkových   i   právnych   otázkach,   nielen z hľadiska   jedného   odvolacieho   dôvodu   uplatneného   (a   nijako   bližšie   nerozvedeného) sťažovateľkou.   Na   tomto   mieste   preto   možno   ešte   raz   pripomenúť   ustálenú   judikatúru všeobecného súdu, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania, je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka   primeraným,   zrozumiteľným   a   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   reagovať v súlade s platným procesným právom, a to aj pri rešpektovaní druhu alebo štádia konania, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu (porov. IV.   ÚS   252/04,   IV.   ÚS   329/04,   IV.   ÚS   340/04,   III.   ÚS   32/07).   V prerokúvanej   veci napadnuté uznesenia najvyššieho súdu týmto požiadavkám nepochybne vyhovuje.

6. Na záver považuje ústavný súd za potrebné uviesť aj to, že Občiansky súdny poriadok   –   tak   ako   všetky   procesné   predpisy   –   nepochybne   vychádza   z   princípu dobromyseľnosti účastníkov konania. To znamená, že účastníci svojimi procesnými úkonmi sledujú   skutočne   tie   ciele,   ktoré   zákon   s   týmito   procesnými   úkonmi   spája.   V   prípade opravných   prostriedkov   dobromyseľnosť   účastníka   tiež   znamená,   že   tento   koncipuje a formuluje svoj opravný prostriedok tak, aby jeho opravný prostriedok mohol byť súdom, ktorý   má   o   ňom   rozhodnúť,   riadne   prerokovaný   a   aby   docielil   pre   seba   priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Postup, kedy účastník opravný prostriedok už koncipuje a podáva s tým, že si je plne vedomý jeho nespôsobilosti na meritórne prerokovanie, ba dokonca z tejto nespôsobilosti očakáva pre seba určitý procesný postup súdu, naznačuje, že cieľom účastníka nie je domôcť sa riadneho meritórneho preskúmania veci, o ktorej už rozhodol súd prvého stupňa, s rozhodnutím ktorého účastník nie je spokojný, ale že jeho ciele sú iné (napríklad   preťahovanie   konania),   teda   že   svoje   právo   zneužíva   (porov.   uznesenie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 988/12, ods. 24). Takému konaniu však súdy musia – aj v záujme ochrany ústavných práv ostatných účastníkov – čeliť rázne a v zárodku a nesmú mu poskytnúť nezaslúženú ochranu (porov. § 2 OSP).

7. Podľa ustanovenia § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd pri predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   okrem   iného   takú   sťažnosť,   ktorá   je   zjavne neopodstatnená. Za zjavne neopodstatnený sa podľa konštantnej judikatúry považuje najmä taký   návrh   (taká   sťažnosť),   ktorým   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva označeného   sťažovateľom,   pretože   nie   je   daná   jeho   vzájomná   súvislosť   s   napadnutým postupom   alebo   rozhodnutím   orgánu   verejnej   moci   (napr.   II.   ÚS   1/05,   II.   ÚS   20/05, IV. ÚS 288/05, II. ÚS 298/06). Z uvedených dôvodov je zrejmé, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 94/2012 z 19. septembra 2012 už na prvý pohľad (prima facie)   netrpí   nedostatkami   tvrdenými   sťažovateľkou.   Ústavný   súd   preto   dospel   pri predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   k záveru,   že   ju   treba   odmietnuť   ako   zjavne neopodstatnenú, čo sa vo výroku tohto uznesenia stalo.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. februára 2013