znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 169/2010-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. marca 2010 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. A. B., K., t. č. K., zastúpenej advokátkou JUDr. Z. K., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Krajského súdu   v   Košiciach   č.   k.   8   CoP/266/2009-213   zo 14. októbra   2009,   ako   aj   postupom a uznesením Okresného súdu Košice II sp. zn. 25 Em/9/2008 z 27. apríla 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. A. B.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. februára 2010 (doplnená 26. februára 2010) doručená sťažnosť Ing. A. B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   uznesením   Krajského   súdu   v   Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č.   k. 8 CoP/266/2009-213 zo 14. októbra 2009 a uznesením Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 25 Em/9/2008 z 27. apríla 2009.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:„Krajský súd v Košiciach Rozsudkom č. 8CoP/192/2008 zo dňa 24.9.2008 zmenil Rozsudok Okresného súdu Košice II z 8.4.2008 č. 27P/221/2007 z 8.4.2008 a dopĺňací rozsudok Okresného súdu Košice II č. 27P/221/2007 z 6.5.2008 tak, že určil, že otec je oprávnený mať maloleté dieťa P. B. u seba každý párny týždeň v mesiaci od soboty od 9,00 hod. do nedele do 18,00hod..

Keďže   zdravotný   stav   dieťaťa   neumožňoval   toto   stretávanie   sa,   matka   včas   túto skutočnosť oznámila otcovi maloletého. Otec maloletého napriek tomu sa za účasti polície domáhal vstupu do bytu rodičov sťažovateľky, kde býva aj s maloletým dieťaťom po tom, čo ich otec maloletého dieťaťa výmenou zámku na byte vylúčil s možnosti užívania bytu na... v K. Zároveň otec maloletého podal na matku trestné oznámenie pre marenie výkonu úradného   rozhodnutia.   Potom,   čo   bol   jeho   podnet   odmietnutý   z   dôvodu,   že   podľa paragrafového   znenia   tejto   skutkovej   podstaty   musí   najprv   neúspešne   prebehnúť   súdny výkon   rozhodnutia,   podal   otec   návrh   na   začatie   súdneho   výkonu   rozhodnutia,   ktoré   je vedené na Okresnom súde Košice II pod č. 25Em 9/2008.

Súd   v   súlade   s   ustanoveniami   OSP   vyzval   sťažovateľku   na   plnenie   súdneho rozhodnutia.

Matka   predložila   súdu   lekárske   potvrdenia   odborného   lekára   –   pedopsychiatra, preukazujúce,   že   styk   tak,   ako   je   určený   v   exekučnom   titule   je   pre   dieťa   nevhodný, poškodzujúci ho na zdraví, pričom zároveň by maril všetky výsledky realizovanej liečby (maloletý je riadne, aj medikamentózne liečený v pedopsychiatrickej ambulancii)

Konajúci súd napriek tomu uložil matke pokutu 50,-€ za nerešpektovanie exekučného titulu. Matka sa voči tomuto rozsudku odvolala, pričom doložila ďalšie lekárske správy a potvrdenia,   že   exekučný   titul   nerešpektuje   zdravotný   stav   dieťaťa,   že   pokiaľ   má   byť prioritou záujem maloletého dieťaťa, jeho duševné zdravie, nieje možné uskutočňovať styk podľa exekučného titulu.

Napriek uvedenému, súd odvolaniu matky nevyhovel, kde vyhodnotil tieto lekárske potvrdenia za účelové bez toho, aby vykonal čo i len jediný dôkaz na potvrdenie alebo vyvrátenie stanoviska odborného lekára.

... sťažovateľka podala aj návrh na zmenu exekučného titulu, ktorému prvostupňový súd   vyhovel   a   formou   predbežného   opatrenia   zmenil   intenzitu   a   spôsob   stretávania   sa maloletého s otcom podľa lekárskeho odporúčania..., avšak na odvolanie otca Krajský súd zrušil toto predbežné opatrenie.“

Podľa   názoru   sťažovateľky „v   tomto   prípade   mal   súd   vykonať   minimálne   jeden dôkaz na vyvrátenie lekárskeho stanoviska o tom, že toto je nedôvodné a až na základe takéhoto dôkazu vo veci rozhodnúť.

Rozhodnutie   súdu   o   uložení   pokuty   za   neplnenie   súdom   určeného   styku   totiž privoláva bez ďalšieho následné rozhodnutia so závažnými dôsledkami: trestné stíhanie. Pokiaľ   odborný   lekár   stanoví   konkrétne   liečebné   postupy,...   súd   nemôže   bez odborného   stanoviska   posúdiť   kompetentnosť   lekárskeho   postupu.   Táto   otázka medicínskych postupov je odbornou otázkou, kde pokiaľ o tejto má súd rozhodnúť, môže tak urobiť len po vykonanom odbornom dokazovaní.

... v tomto prípade nebolo zachované jej práva na spravodlivé súdne konanie, kde jej nebolo umožnené hájiť záujmy maloletého dieťaťa objektívne, formou vykonania odborného dokazovania   vo   vzťahu   k   plneniu   súdneho   rozhodnutia   a   jeho   následkami   na   zdravie dieťaťa...

Keďže   napadnuté   rozhodnutie   súdu   je   spôsobilé   vyvolať   značný   zásah   do   práv a slobôd   sťažovateľky,   ale   aj   maloletého,   má   sťažovateľka   zato,   že   bolo   a   je   dôvodné preskúmať ňou predložené dôkazy v tomto konaní a len v prípade, pokiaľ sa v dokazovaní preukáže,   že lekárom doporučené postupy sú nedôvodné a účelové,   ich vyhodnotiť ako dôkaz nedostatočný pre označenie dôvodov brániacich plneniu podľa exekučného titulu. Keďže súčasťou práva na spravodlivé súdne konanie je aj vykonanie dokazovania, ktoré preukáže dôvodnosť vyneseného rozhodnutia súdu, odôvodnenie rozhodnutia súdu má byť presvedčivé a zrozumiteľné, má sťažovateľka zato, že jej sťažnosť je dôvodná...“.Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol týmto nálezom:„Krajský   súd   v   Košiciach   v   súvislosti   s   konaním   a   rozhodovaním   o   odvolaní sťažovateľky   v   konaní   vedenom   na   tamojšom   súde   pod   sp.zn.   8CoP/266/2009   svojim rozhodnutím – Uznesením č. 8CoP /266/2009 zo dňa 14.10.2009 a v konaní vedenom na Okresnom   súde   Košice   II   pod.   č.   25Em/9/2008   a   jeho   rozhodnutím   –   Uznesením 25Em/9/2008 zo dňa 27.4.2009 porušil jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Ústavný súd SR zrušuje uznesenie Krajského súdu v Košiciach č. 8CoP/266/2009 zo dňa 14.10.2009.

Krajský   súd   v   Košiciach   je   povinný   uhradiť   sťažovateľke   trovy   konania   v   sume 120,88 €.“

Sťažovateľka k sťažnosti pripojila uznesenie krajského súdu č. k. 8 Cop/266/2009-213   zo   14.   októbra   2009   a podaním   doručeným   ústavnému   súdu   26.   februára   2010   aj stanovisko ošetrujúcej lekárky maloletého z 22. decembra 2009.

Okresný súd napadnutým uznesením sp. zn. 25 Em/9/2008 z 27. apríla 2009 vo veci starostlivosti o maloletého P. B., dieťaťa rodičov Ing. A. B. a Ing. R. B., v konaní o výkon rozhodnutia   rozhodol   tak,   že „Ukladá matke pokutu vo   výške 50   eur   ktorú je   povinná zaplatiť do 15 dní od právoplatnosti uznesenia na účet Okresného súdu Košice II.“.

Uloženie pokuty odôvodnil okresný súd takto:„Otec   podaným   návrhom   sa domáhal výkonu rozhodnutia   –   rozsudku Krajského súdu   v   Košiciach   zo   dňa   24.9.2008   č.   k.   8CoP/192/2008-120,   ktorý   nadobudol právoplatnosť 10.10.2008 v časti výroku o úprave o styku otca s mal. P., preto že matka sa odmieta   podrobiť   súdnemu   rozhodnutiu.   Matka   neplnila   svoju   povinnosť   vyplývajúcu   z rozsudku v dňoch 1.11.2008, 15.11.2008, 16.11.2008, 29.11.2008, 30.11.2008, 13.12.2008, 14.12.2008, 26.12.2008, 27.12.2008, 10.1.2009, 24.1.2009, 7.2.2009, 21.2.2009, 7.3.2009, 21.3.2009, 4.4.2009 a 18.4.2009, čím otcovi znemožnila styk s deťmi.

Matka na dobrovoľné plnenie svojich povinností vyplývajúcich z rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo dňa 24.9.2008 č. k. 8CoP/192/2008-120 bola vyzvaná prípisom zo dňa 18.11.2008,   ktorým   bola   upozornená   na   následky   neplnenia   povinností   ustanovených v rozsudku. …

V zmysle cit. zák. ustanovení (§ 273 ods. 1 a § 272 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, pozn.) súd uložil matke pokutu vo výške 50 eur pretože dobrovoľne neplní svoje povinnosti vyplývajúce zo súdneho rozhodnutia.“

Proti uzneseniu okresného súdu o uložení pokuty podala sťažovateľka odvolanie, v ktorom   poukázala na to,   že nedošlo k zmareniu povinností   vyplývajúcich   z rozsudku krajského súdu č. k. 8 CoP/192/2008-120 z 24. septembra 2008, keďže k neuskutočneniu styku maloletého s otcom došlo vždy zo zdravotných dôvodov maloletého, o čom svedčia predložené   lekárske   správy.   Konštatovala,   že   styk   otca   s   maloletým   prebehol   v   súlade s predbežným opatrením nariadeným v konaní o rozvod manželstva, pričom styk pri ďalších príležitostiach nebol realizovaný zo zdravotných dôvodov. Uviedla, že jej tvrdenia nie sú účelové,   čo   potvrdzujú   správy   pedopsychiatričky,   ktorá   má   v   ambulantnej starostlivosti maloletého.   Z   týchto   dôvodov   je   pokuta   uložená   z   titulu   neplnenia   rozhodnutia   súdu nedôvodná.

Krajský súd uznesením č. k. 8 CoP/266/2009-213 zo 14. októbra 2009 uznesenie okresného súdu potvrdil. V odôvodnení rozhodnutia krajský súd okrem iného uviedol: „Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav, posúdil ho podľa správnych zákonných ustanovení, v súlade s § 132 O. s. p. vyhodnotil dôkazy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, preto je odôvodnenie uznesenia presvedčivé a s jeho závermi sa odvolací súd s poukazom na § 219 ods. 2 O. s. p. v plnom rozsahu stotožňuje. Odvolací súd uznesenie podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správne potvrdil, pretože súd prvého stupňa zákonne rozhodol o uložení pokuty 50 € matke. Odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa postupoval v súlade s § 272, 273 O.s.p. pri uložení pokuty matke pre neplnenie rozhodnutia o úprave styku s mal. P.   Zo súdneho spisu je zrejmé,   že matka opakovane nerešpektovala vykonateľné rozhodnutie súdu o úprave styku, vyplýva to napr. z úradných záznamov OO PZ K. z 29. 11. 2008, 13. 12. 2008, 27. 12. 2008. Pokiaľ ide o matku, je potrebné uviesť, že jej konanie má znaky   účelovosti   keď   uvádza,   že   zdravotný   stav   mal.   P.   neumožňuje   aby   sa   stretával s otcom.   Podobný   postup   matka   uplatňovala   už   v priebehu   základného   konania   o veci samej, ktorý vyhodnotili súd prvého stupňa a odvolací súd v zásade ako účelový. Lekárske správy predložené do   súdneho spisu nepreukazujú,   že by sa maloletý nemohol stretnúť s otcom v súlade s vykonateľným rozhodnutím, prípadne aspoň v obmedzenej forme napr. na kratší čas, za prítomnosti matky v byte jej rodičov, kde s maloletým býva a pod. Úradné záznamy polície svedčia o tom, že matka ani neotvárala dvere bytu, neprejavila tak žiadnu snahu   poskytnúť   minimálnu   súčinnosť   pri   stretnutí   otca   so   synom.   Oznámenie   matky niekoľko dní pred realizáciou styku, že kvôli zdravotnému stavu maloletého sa otec s ním nemôže stretnúť, nie je možné považovať za prijateľné. Kvôli časovému predstihu totiž nie je možné predpokladať, či sa zdravotný stav maloletého nezlepší do tej miery, aby umožňoval realizáciu styku aspoň v obmedzenej podobe. Prvky účelovosti je možné vidieť aj v tom, že matka vo viacerých prípadoch predložila záznamy o lekárskych vyšetreniach dieťaťa, ktoré sa pomerne pravidelne uskutočňovali deň pred časom, kedy mohol otec realizovať svoje právo   styku,   prípadne   v   deň   realizácie   styku   (napr.   lekárske   správy   z   15.   11.2008, 28. 11.2008, 26. 12.2008, 20.2.2009, 20. 3. 2009 - nerealizované styky 15. 11. 2008, 29. 11. 2008, 26. 12. 2008, 21. 2. 2009, 21. 3. 2009). Z týchto skutočností je možné jednoznačne urobiť   záver,   že   matka   svojím   konaním   úmyselne   a   zjavne   účelovo   neumožňuje   otcovi stretávať   sa   s   maloletým   P.,   čím   neplní   dobrovoľne   svoju   povinnosť   vyplývajúcu z vykonateľného rozhodnutia súdu. Na základe týchto skutočností odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil.“

II.

V   rámci   prípravy   predbežného   prerokovania   sťažnosti   si   ústavný   súd   zadovážil rozsudok   krajského   súdu   č.   k.   8   CoP/192/2008-120   z   24.   septembra   2008,   ktorý   je predmetom   výkonu   rozhodnutia.   Predmetným   rozsudkom   krajský   súd „...   vo   veci starostlivosti súdu o mal. P. B.... v konaní o úpravu výkonu rodičovských práv a povinností a úpravu styku o odvolaní matky proti rozsudku Okresného súdu Košice II z 8.4.2008 č.k. 27P/221/2007-41 o odvolaní otca a matky proti dopĺňaciemu rozsudku Okresného súdu Košice   II   zo   6.5.2008   č.k.   27P/221/2007-58...“ vo   veci   úpravy   styku   otca   s maloletým rozhodol:

„Mení rozsudok v spojení s dopĺňacím rozsudkom vo výroku o úprave styku otca s maloletým tak, že otec je oprávnený mať dieťa u seba každý párny týždeň v mesiaci od soboty od 9.00 hod. do nedele do 18.00 hod. a každý rok 26.12. od 9.00 hod. do 18.00 hod. s tým, že dieťa prevezme pred bytom, v ktorom matka býva v určený čas, kde aj dieťa matke v určený čas odovzdá. Matka je povinná dieťa na styk s otcom pripraviť a v určenom čase a na určenom mieste dieťa otcovi odovzdať a od neho ho prevziať.“

Rozsudok krajského súdu č. k. 8 CoP/192/2008-120 z 24. septembra 2008 nadobudol právoplatnosť 10. októbra 2008 a týmto dňom sa stal vykonateľným.

Sťažovateľka sa pokúšala o zmenu vykonateľného súdneho rozhodnutia o úprave styku otca s maloletým návrhom na nariadenie predbežného opatrenia o obmedzení styku, ktorému okresný súd uznesením č. k. 23 P 313/2008-10 z 19. decembra 2008 vyhovel. Na základe   odvolania   otca   maloletého   krajský   súd   uznesením   č.   k.   8   Cop/66/2009-61 z 27. februára 2009 zmenil odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu tak, že návrh na nariadenie predbežného opatrenia zamietol.

Vo vzťahu k predmetu sťažnosti sťažovateľky považuje ústavný súd za relevantné citovať túto časť odôvodnenia uznesenia:

„Odvolací súd je toho presvedčenia, že v danom prípade nie je daný zákonný dôvod nariaďovať predbežné opatrenie, pretože matka nepreukázala naliehavosť potreby dočasne obmedziť   styk   otca   s   mal.   P.   a   nepredložila   dôkazy   o   skutočnostiach   odôvodňujúcich nebezpečenstvo bezprostredne hroziacej ujmy odôvodňujúcej okamžitý zásah súdu vo forme predbežného   opatrenia.   Opodstatnenosťou   skutočností   uvádzaných   v   návrhu   matky   na nariadenie predbežného opatrenia a v odvolaní otca, sa bude zaoberať konajúci súd v rámci zisťovania skutkového stavu potrebného pre rozhodnutie o úprave práv a povinností rodičov na čas po rozvode resp. o úprave styku.“ (Konanie o rozvod manželstva a úprave rodičovských práv a povinností k maloletému na čas po rozvode je vedené na okresnom súde pod sp. zn. 42 C/128/2007, pozn.)

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva, že   sťažovateľka   namieta   porušenie   ňou   označených základných   práv   a   slobôd   uznesením   krajského   súdu   č.   k.   8   CoP/266/2009-213 zo 14. októbra   2009,   ako   aj   prvostupňovým   uznesením   okresného   súdu   sp.   zn. 25 Em/9/2008 z 27. apríla 2009.

Vzhľadom na princíp subsidiarity („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd nemá právomoc preskúmavať   uznesenie   okresného   súdu,   pretože   o   odvolaní   proti   tomuto   uzneseniu rozhodoval   krajský   súd.   Na   základe   sťažovateľkou   podaného   odvolania,   tak   už   došlo k naplneniu účelu sledovaného sťažovateľkou v konaní o sťažnosti, pričom krajský súd sa v rozsahu svojho preskúmavacieho oprávnenia odvolacieho súdu musel v podstate vyrovnať s rovnakými skutkovými a právnymi argumentmi, ako sťažovateľka uvádza v konaní pred ústavným súdom.

Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti   (čl.   124   ústavy),   ktorý   nie   je   alternatívnou   ani   mimoriadnou   inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ústavný súd sťažnosť v tejto časti už po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Sťažovateľka   vidí   porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   a   práva   na spravodlivé   súdne   konanie   v   tom,   že   postupom   označených   súdov   v   konaní   o   výkon rozhodnutia bola odmietnutá jej faktická a právna argumentácia poukazujúca na dôvody, ktoré jej bránia v plnení vykonateľného súdneho rozhodnutia. Podľa názoru sťažovateľky konajúce súdy   nepreskúmali ňou predložené dôkazy a nevykonali odborné dokazovanie vo vzťahu k dôvodom neplnenia súdneho rozhodnutia.

Vychádzajúc   zo   sťažnosti   a   k   nej   pripojených   písomností   sa   preto   ústavný   súd v rámci   predbežného   prerokovania   sťažnosti   zaoberal   otázkou,   či   obsah   napádaného rozhodnutia krajského súdu č. k. 8 CoP/266/2009-213 zo 14. októbra 2009 opodstatňuje prijatie sťažnosti na ďalšie konanie vo vzťahu k sťažovateľkou formulovanej požiadavke na ochranu ústavnosti v rozsahu ňou označených práv podľa ústavy a dohovoru, teda či účinky výkonu   právomoci   krajského   súdu   sú   zlučiteľné   s   ústavnými   limitmi   vyplývajúcimi zo sťažovateľkou označeného základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie.

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov a ústavného   súdu   v   Slovenskej   republike   vyplýva,   že   rozhodovanie   vo   veciach občianskoprávnych   (t.   j.   aj   rodinnoprávnych)   patrí   do   právomoci   všeobecných   súdov. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje   za   potrebné predovšetkým uviesť, že nie je zásadne oprávnený ani povinný preskúmavať a posudzovať skutkové zistenia   a právne názory   všeobecných   súdov,   ktoré pri   výklade a uplatňovaní zákonov vytvorili skutkový a právny základ ich rozhodnutí. Ústavný súd nepreskúmava, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav, pretože to je v právomoci opravných všeobecných súdov.

Ústavnou   kompetenciou   ústavného   súdu   je   v   prípadoch   napadnutia   rozhodnutí (opatrení   alebo   iných   zásahov)   všeobecných   súdov   kontrola   zlučiteľnosti   účinkov interpretácie   a   aplikácie   právnych   noriem   a   postupu,   ktorý   im   predchádzal,   s   ústavou, prípadne   s   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách. Preskúmanie   rozhodnutia   všeobecného   súdu   v   konaní   pred   ústavným   súdom   má opodstatnenie   len   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   rozhodnutím (opatrením   alebo   iným   zásahom)   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   základnej slobody. Skutkový stav a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň   by   mali   za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (podobne I. ÚS 20/03, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05).

Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi označenými základnými právami alebo slobodami a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov a postupom, ktorý im predchádzal. V takom prípade ústavný súd považuje sťažnosť za zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Zjavná neopodstatnenosť teda znamená, že už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd nezistí žiadnu reálnu možnosť porušenia základného práva alebo základnej slobody napadnutým rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne postupmi, ktoré im predchádzali v konaní pred orgánmi verejnej moci, osobitne v konaní pred všeobecnými súdmi.

Po oboznámení sa s obsahom uznesenia krajského súdu č. k. 8 CoP/266/2009-213 zo 14.   októbra   2009   v spojení   s   prvostupňovým   uznesením   okresného   súdu   sp.   zn. 25 Em/9/2008 z 27. apríla 2009 (ktoré krajský súd namietaným uznesením potvrdil, pozn.) ústavný súd konštatoval, že jeho závery v ňom obsiahnuté nemožno kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné vo vzťahu k sťažovateľkou označeným právam podľa ústavy a dohovoru. Vzhľadom   na   konkrétne   okolnosti   daného   prípadu   nemožno   výklad   a   interpretáciu ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku,   ktorú   krajský   súd   v   danom   prípade   zvolil, považovať za arbitrárnu alebo popierajúcu základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie.

Ústavný súd pripomína, že nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Do práva na spravodlivý   proces   nepatrí právo účastníka   konania, aby sa   všeobecný   súd   stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces je   naplnené   tým,   že   všeobecné   súdy   zistia   (po   vykonaní   dôkazov   a   ich   vyhodnotení) skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnym noriem za predpokladu, že skutkové a   právne závery   nie sú   svojvoľné,   neudržateľné alebo boli prijaté   v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces, vo veci rozhodnú.

O   napadnutom   uznesení   krajského   súdu   a   jeho   odôvodnení   ústavný   súd   nemôže prijať záver, že by dôvody tohto rozhodnutia neboli udržateľné, prípadne boli svojvoľné tak, aby to odôvodňovalo ich spojitosť s možným porušením základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces.

Odvolací   súd   sa   v   odôvodnení   svojho   uznesenia   podľa   názoru   ústavného   súdu vysporiadal   s   námietkami   sťažovateľky   uvedenými   v   podanom   odvolaní,   pričom   svoje závery oprel o súdom prvého stupňa dostatočne zistený skutkový stav, ako aj ním vykonané hodnotenie dôkazov, s ktorým sa odvolací súd stotožnil.

Ústavný   súd   preto   sťažnosť   sťažovateľky   v   tejto   časti   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Nad rámec ústavný súd uvádza, že nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí je činnosť, ktorej účelom je konečné naplnenie práva na súdnu a inú právnu ochranu, resp. zabezpečenie práv, ktoré boli judikované súdom alebo iným orgánom, pričom možno za podmienok ustanovených zákonom zasiahnuť do absolútnych majetkových práv povinného.

Zmenu   vykonateľného   rozhodnutia   súdu   na   podklade   novej   dôkaznej   situácie nemožno dosiahnuť v rámci konania o výkon rozhodnutia, ale v danom prípade len v konaní podľa   tretej   časti   Občianskeho   súdneho   poriadku,   resp.   podľa   druhej   časti   OSP   (§ 74 a nasl.), ak sú splnené zákonné podmienky na predbežnú dočasnú úpravu právnych pomerov účastníkov. Súčasne však musí byť splnená zákonná podmienka, ktorou je podstatná zmena pomerov oproti stavu v čase vyhlásenia rozhodnutia (§ 26 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Sťažovateľka   má   možnosť   v   rámci   konania   o   rozvod   manželstva   a   úprave rodičovských práv a povinností k maloletému na čas po rozvode vedenom okresným súdom pod sp. zn. 42C/128/2007 domáhať sa zmeny úpravy styku otca s maloletým na čas po rozvode, a to aj s prihliadnutím na súčasný (aktuálny) zdravotný stav maloletého.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. marca 2010