SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 169/08-10
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. apríla 2008 predbežne prerokoval sťažnosť P. K., B., zastúpeného advokátkou Mgr. A. C., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky pod sp. zn. IV/1 Gn 962/07 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť P. K. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. marca 2008 doručená sťažnosť P. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v konaní vedenom Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) pod sp. zn. IV/1 Gn 962/07. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 10. marca 2008.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal 19. mája 2003 Okresnej prokuratúre Brezno (ďalej len „okresná prokuratúra“) oznámenie o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že bol spáchaný trestný čin neoprávneného užívania cudzej veci, pričom toto trestné oznámenie smerovalo proti fyzickej osobe označenej ako M. K. – M., L. Vo veci konalo ďalej Obvodné oddelenie Policajného zboru P. (ďalej len „polícia“). Polícia uznesením sp. zn. ČVS: ORP-113/2003 z 21. júna 2003 trestné oznámenie odmietla. Na návrh sťažovateľa okresná prokuratúra preskúmala postup polície a listom č. k. Pv 691/03-12 zo 4. septembra 2003 sťažovateľovi oznámila, že vecne a miestne príslušný policajný orgán rozhodol správne a zákonne. Proti rozhodnutiu okresnej prokuratúry podal sťažovateľ podnet na preskúmanie rozhodnutia, na podklade ktorého Krajská prokuratúra v Banskej Bystrici (ďalej len „krajská prokuratúra“) listom č. k. 1/1 KPt 1315/03-4 z 28. novembra 2003 po preskúmaní spisov okresnej prokuratúry a polície dospela k záveru, že postup polície bol zákonný a dôvodný, pričom nezistila pochybenie ani v postupe okresnej prokuratúry. Sťažovateľ podal 2. novembra 2007 generálnej prokuratúre sťažnosť na nečinnosť vyšetrovateľa vo veci svojho trestného oznámenia z 19. mája 2003. Generálna prokuratúra písomnosťou č. k. IV/1 Gn 962/07-6 z 11. januára 2008 konštatovala, že nezistila pochybenia, ktoré by opodstatňovali prijatie opatrení vo veci.
Podľa názoru sťažovateľa došlo k porušeniu označených základných práv. Z jeho trestného oznámenia z 19. mája 2003 bolo totiž zrejmé, že smeruje proti podnikateľovi – fyzickej osobe označenej ako M. K. – M., L. Z výpisu zo živnostenského registra vyplývalo, že takto označená fyzická osoba sa narodila (...). Polícia však napriek tomu vo svojom uznesení sp. zn. ČVS: ORP-113/2003 z 21. júna 2003 prešetrovala trestné oznámenie proti M. K. s dátumom narodenia (...). To znamená, že polícia nevykonala základný úkon spočívajúci v zistení a overení identity osoby, voči ktorej trestné oznámenie sťažovateľa smerovalo. M. K. narodený (...) bol so sťažovateľom v zmluvnom vzťahu, z porušenia ktorého by mala vyplývať aj jeho trestnoprávna zodpovednosť. Pochybenie polície viedlo k tomu, že konala vo veci a vyvodzovala závery voči inej osobe, a to voči otcovi podnikateľa M. K. ml. Ďalej, hoci sťažovateľ napadol uznesenie polície z 21. júna 2003, okresná prokuratúra preskúmavala rozhodnutie polície z 27. júla 2003 rovnakej spisovej značky, teda nie rozhodnutie, ktoré sťažovateľ žiadal preskúmať. Okresnou prokuratúrou preskúmavané rozhodnutie polície z 27. júla 2003 nebolo sťažovateľovi nikdy doručené a o jeho existencii sa sťažovateľ dozvedel až z napadnutej písomnosti generálnej prokuratúry. Keďže vybavenie podania sťažovateľa okresnou prokuratúrou bolo nulitné, za nezákonné a neústavné treba považovať aj následné rozhodnutie krajskej prokuratúry. Tieto rozhodnutia podľa sťažovateľa navyše trpia i vecnými vadami, lebo ich skutkové a právne závery sú nesprávne. Konečné rozhodnutie generálnej prokuratúry z 20. decembra 2007 doručené sťažovateľovi 11. januára 2008 neodstránilo vecné, ale ani procesné pochybenia orgánov činných v trestnom konaní.
Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy v konaní vedenom generálnou prokuratúrou pod sp. zn. IV/1 Gn 962/07 s tým, aby rozhodnutie z 20. decembra 2007 bolo zrušené a vec vrátená generálnej prokuratúre na ďalšie konanie. Žiada tiež zaviazať generálnu prokuratúru na náhradu trov právneho zastúpenia v celkovej sume 6 732 Sk.
2. Z prípisu generálnej prokuratúry č. k. IV/1 Gn 962/07-6 z 20. decembra 2007 vyplýva, že táto na základe opakovaného podnetu preskúmala spisový materiál polície, obsah dozorového spisu okresnej prokuratúry, ako aj spis krajskej prokuratúry. Zistila, že polícia uznesením sp. zn. ČVS: ORP-113/2003 z 21. júna 2003 odmietla vec podozrenia z trestného činu neoprávneného užívania cudzej veci. Toto rozhodnutie bolo uznesením okresnej prokuratúry sp. zn. Pn 2166/03 z 3. júla 2003 zrušené ako nezákonné a neopodstatnené. Následne polícia ďalším uznesením sp. zn. ORP-113/2003 z 27. júla 2003 vec odložila, keďže trestné stíhanie bolo z dôvodu premlčania neprípustné. Postup polície bol dôvodný a zákonný, lebo príslušné ustanovenia Trestného poriadku neumožňovali začatie premlčaného trestného stíhania. Ohľadom podrobností vo vzťahu k plynutiu premlčacej doby odkázala na vybavenie podnetu okresnou prokuratúrou zo 4. septembra 2003. V preskúmavanom konaní neboli zistené pochybenia, ktoré by opodstatňovali prijatie opatrení. Uznesenie polície z 27. júla 2003 obsahuje všetky náležitosti v zmysle § 134 ods. 1 písm. a) až e) Trestného poriadku. Pokiaľ sťažovateľ poukazoval na skutočnosť, že trestné oznámenie podal na M. K. narodeného (...), pričom súčasne doložil tento údaj výpisom zo živnostenského registra, treba uviesť, že túto námietku generálna prokuratúra vyhodnotila ako trestné oznámenie, ktoré spolu so spisom postúpila na ďalšie konanie krajskej prokuratúre. Táto skutočnosť nebola sťažovateľom oznámená v jeho žiadosti o prešetrenie postupu polície z 8. augusta 2003, a preto orgány prokuratúry nemohli o nej rozhodovať.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podstatu námietok sťažovateľa možno zhrnúť do troch okruhov. Namieta predovšetkým, že hoci podal trestné oznámenie proti M. K. ml., polícia sa zaoberala skúmaním osoby M. K. st. Ďalej uvádza, že vôbec mu nebolo doručené uznesenie okresnej prokuratúry sp. zn. Pn 2166/03 z 3. júla 2003, ktorým bolo zrušené uznesenie polície z 21. júna 2003, ale ani následné uznesenie polície z 27. júla 2003. Napokon tvrdí, že v súvislosti s prešetrovaním jeho trestného oznámenia dospela polícia k nesprávnym skutkovým a právnym záverom.
Z prípisu generálnej prokuratúry č. k. IV/1 Gn 962/07-6 z 20. decembra 2007 vyplýva, že prvá námietka sťažovateľa je dôvodná, keďže sa polícia dosiaľ naozaj nezaoberala trestným oznámením proti M. K. ml. V tomto smere generálna prokuratúra prijala potrebné opatrenie, keď trestné oznámenie proti M. K. ml. spolu so spisom postúpila na ďalšie konanie krajskej prokuratúre. Možno teda prijať záver, že vo veci trestného oznámenia sťažovateľa proti M. K. ml. sa vykoná príslušné šetrenie potrebné na rozhodnutie o ňom. Generálna prokuratúra preto napravila pochybenie polície, čo znamená, že namietané porušenie označených základných práv z tohto pohľadu bolo jej postupom napravené.
Ďalšie dve námietky sťažovateľa sa týkajú prešetrovania podozrenia zo spáchania trestného činu zo strany M. K. st. Vzhľadom na to, že sťažovateľ v podanom trestnom oznámení netvrdil spáchanie trestného činu zo strany M. K. st., z pohľadu možného porušenia označených práv sťažovateľa treba považovať za celkom irelevantné prípadné pochybenia, ktorých sa mala polícia v rámci svojho postupu dopustiť. Z pohľadu sťažovateľa môže byť totiž podstatné iba to, ako bude vybavené jeho trestné oznámenie smerujúce proti M. K. ml.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. apríla 2008