znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 169/06-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. mája 2006 predbežne prerokoval   sťažnosť   V.,   s. r. o.,   so   sídlom   B.,   a B. S.,   bytom   L., v zastúpení advokátom JUDr. M. K., B., ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v ich prítomnosti a práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Košiciach   sp. zn. 4 Cbs 9/03 z 10. marca 2003, uznesením Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn.   5 Obo 140/2005   zo   16. mája 2005 a oznámením   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   sp. zn.   VI/2 Pz 13/06 zo 14. marca 2006, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V., s. r. o., a B. S. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. apríla 2006 doručená sťažnosť V., s. r. o., a B. S. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojho   základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v ich prítomnosti a práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   uznesením   Krajského   súdu   v Košiciach   (ďalej   len „krajský   súd“)   sp. zn.   4 Cbs 9/03   z 10.   marca   2003,   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Obo 140/2005 zo 16. mája 2005 a oznámením   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálna prokuratúra“) sp. zn. VI/2 Pz 13/06 zo 14. marca 2006.

Z obsahu sťažnosti sťažovateľov a jej príloh vyplýva, že 4. júla 2003 podali ako žalobcovia   v I. rade   a III. rade   krajskému   súdu   žalobu   smerujúcu   proti   obchodným spoločnostiam A., s. r. o., so sídlom B., ako žalovanému v I. rade, I., s. r. o., so sídlom B., ako žalovanému v II. rade a I., s. r. o., v konkurze so sídlom K., ako žalovanému v III. rade. Uvedenou žalobou sa sťažovatelia domáhali „... určenia neúčinnosti zmluvy o predaji časti podniku uzatvorenej 25. 2. 1999 medzi žalovaným v I. rade a žalovaným v III. rade a na jej podklade   uzatvorenej   kúpnej   zmluvy   o prevode   vlastníctva   k nehnuteľnosti   uzatvorenej 9. 3. 1999 medzi predávajúcim, žalovaným v III. rade a kupujúcim, žalovaným v I. rade voči žalobcom   v I. - III. rade,   ako   aj   určenia   neúčinnosti   zmluvy   o zriadení   záložného   práva k nehnuteľnosti   uzatvorenej   dňa   14. 02. 2001   medzi   žalovaným   v I.   rade   a žalovaným v II. rade voči žalobcom v I. - III. rade.

Sťažovatelia   ďalej   uviedli,   že „Žalobný   návrh   bol   podaný   na   tom   skutkovom základe,   že   žalobcovia   v I. - III. rade   v   postavení   konkurzných   veriteľov   v   konkurznom konaní prebiehajúcom na Krajskom súde v Košiciach pod sp. zn. 3 K 63/01 na majetok žalovaného v III. rade sa domáhali určenia neúčinnosti vyššie uvedených právnych úkonov z dôvodu, že boli nimi z konkurznej podstaty odstránené aktíva, rozostavaná nehnuteľnosť - polyfunkčný   dom   G.   a A.   zapísaná   na   LV   č. 2879,   k. ú.   N.,   Katastrálny   úrad   B.,   (...), postavenom   na parcele   č. 10736/13.   Dôvodom   domáhania   sa   neúčinnosti   predmetných právnych úkonov bola tá skutočnosť, že nimi boli poškodení konkurzní veritelia, nakoľko vlastnícke   právo   k nehnuteľnosti   bolo   prevedené   za   nevýhodných   podmienok   pre prevádzajúceho,   a   to   na základe   značne   podhodnoteného   znaleckého   posudku,   keď nehnuteľnosť v hodnote približne 75,5 mil. Sk bola ohodnotená na sumu 4,562.750,- Sk. Okrem uvedeného, žalobou napadnuté právne úkony boli uskutočnené medzi personálne prepojenými subjektami.

Súčasťou   žalobného   návrhu   bol   aj   návrh   na   nariadenie   predbežného   opatrenia, ktorým   by   bol   žalovaný   v   I. rade   zaviazaný   zdržať   sa   scudzenia   a   zriadenia   vecného bremena   k   predmetným   nehnuteľnostiam   a   žalovaný   v   II. rade   zaviazaný   zdržať   sa uplatnenia a výkonu záložného práva k nehnuteľnostiam podľa záložnej zmluvy zo dňa 14. 02. 2001, a to až do právoplatného skončenia konania vo veci samej.

Uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 7. 8. 2003, č. k. 4 Cbs 9/03 bol návrh na vydanie predbežného opatrenia zamietnutý s odôvodnením, že v návrhu na nariadenie predbežného opatrenia nebola osvedčená skutočnosť, že bez predbežného opatrenia bude výkon   rozhodnutia   ohrozený.   Dôkaz   o snahe odpredať   nehnuteľnosti   zahraničnej osobe za sumu 75 mil. Sk súd neakceptoval.

Na základe podaného odvolania Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 29. 1. 2004, č. k. 4 Obo 230/03   napadnuté   uznesenie   Krajského   súdu   v   Košiciach   zo   7. 8. 2003,   č. k. 4 Cbs 9/03 zmenil tak, že žalovanému v I. rade zakázal previesť vlastníctvo k rozostavanej nehnuteľnosti - Polyfunkčnému domu G. a A. v B., zapísanej na LV 2879, parc. č. 10736/13, k. ú. N., (...), a zriadiť k nej vecné bremeno alebo záložné právo v prospech tretích osôb a žalovanému   v   II. rade   uložil   zdržať   sa   uplatnenia   a   výkonu   záložného   práva   k   tejto nehnuteľnosti podľa záložnej zmluvy zo 14. 02. 2001, a to až do právoplatného rozhodnutia vo veci samej.

Návrhom zo dňa 8. 2. 2005, ktorý bol Krajskému súdu doručený dňa 10. 2. 2005 sa žalovaný   v   I. rade   domáhal   zrušenia   nariadeného   predbežného   opatrenia.   Žalovaný v I. rade vo svojom návrhu na zrušenia predbežného opatrenia nesprávne označil žalobcov v I. a v III. rade, kde namiesto obchodného mena žalobcu v I. rade V., s. r. o., uviedol V., s. r. o., a namiesto mena žalobcu B. S. uviedol B. S. Napriek nespôsobilosti takéhoto návrhu na konanie Krajský súd o tomto návrhu konal, pričom v uznesení zo dňa 10. 3. 2005, č. k. 4 Cbs 9/03, ktorým bol návrh zamietnutý, svojvoľne opravil v návrhu nesprávne označený subjekt.   Na   základe   podaného   odvolania   však   Najvyšší   súd   SR   uznesením   zo   dňa 16. 5. 2005,   č. k.   5 Obo 140/2005   napadnuté   uznesenie   Krajského   súdu   v   Košiciach z 10. 3. 2005, č. k. 4 Cbs 9/03 zmenil tak, že uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. 1. 2004, č. k.   4 Obo 230/03   zrušil.   Teda   na   základe   nespôsobilého   návrhu   na   začatie   konania, po nezákonnej   oprave   v   názve   a   mene   účastníka   konania   (bez   návrhu   a   opravného uznesenia) bolo zrušené riadne vydané predbežné opatrenie, čím boli poškodení žalobcovia v I. až III. rade. Okrem uvedeného žalovaným neboli poskytnuté všetky dôkazy, na ktoré sa žalovaný   v   I. rade   vo   svojom   návrhu,   resp.   vo   svojom   odvolaní   proti   uzneseniu prvostupňového   súdu   odvolával.   Tým   bola   žalovaným   znemožnená   možnosť   vyjadriť   sa k predkladaným dôkazom.

Po   doručení   predmetného   rozhodnutia   Najvyššieho súdu SR   podala   sťažovateľka B. S. sťažnosť spojenú s návrhom na podanie mimoriadneho opravného prostriedku, ktorá bola   Najvyššiemu   súdu   SR   doručená   dňa   17. 6. 2005.   Podnet   na mimoriadny   opravný prostriedok   bol   cestou   Najvyššieho   súdu   SR   a   následne   Generálnej   prokuratúry   SR doručený Krajskej prokuratúre v Košiciach, ktorá listom zo dňa 2. 1. 2006, č. k. 2176/05-20 podnet odložila. Následne sťažovatelia podali prostredníctvom svojho právneho zástupcu dňa   10. 1. 2006   (11. 1. 2006)   podnet   na   preskúmanie   zákonnosti   postupu   Krajskej prokuratúry v Košiciach. Generálna prokuratúra SR listom zo dňa 14. 3. 2006, doručeným 21. 3. 2006,   č. k.   VI/2 Pz 13/06-28   konštatovala,   že   neboli   zistené   skutočnosti,   ktoré   by odôvodňovali   záver,   že   právoplatným   rozhodnutím   súdu   bol   porušený   zákon,   resp.   že zrušením   preskúmavaných   rozhodnutí   súdov   možno   dosiahnuť   priaznivejšie   rozhodnutie vo veci v prospech podateľa podnetu, a preto nie je možné podané podnety vybaviť inak, ako ich odložiť.“

Sťažovatelia sa odvolávajú na ustanovenie § 243e Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) a zastávajú názor, že „Generálny prokurátor sa uvedeným ustanovením zákona neriadil. Zákon, O. s. p. bol v konaní o zrušenie predbežného opatrenia porušený vo viacerých   ustanoveniach.   V   zmysle   ustanovenia   § 79   ods. 1   O. s. p.   je   súd   návrhom viazaný.   V   danom   prípade   súd   svojvoľne   zmenil   označenie   účastníkov   konania.   Súd v rozpore s ustanovením § 43 ods. 1 O. s. p. nevyzval účastníka, aby nesprávne, neúplné alebo nezrozumiteľné podanie doplnil alebo opravil. Dokonca nebolo v zmysle ustanovenia § 164 O. s. p. vydané ani opravné uznesenie. Následne súd v rozpore s ustanovením § 103 v spojení s ustanovením § 104 O. s. p. konanie pre vážne nedostatky v podmienkach konania nezastavil.   Súd   tiež   v   rozpore   s   ustanovením   § 42   ods. 3   O. s. p.   nedoručil   všetkým účastníkom konania prílohy pripojené k predmetnému návrhu žalovaného v I. rade, čím im odňal možnosť konať pred súdom.

Uvedené porušenia zákona majú za následok to, že rozhodnutiami súdov sú dotknuté práva   iných   subjektov   ako   v   návrhu   na   zrušenie   predbežného   opatrenia   určených účastníkov konania. Týmto boli naplnené podmienky podanie mimoriadneho dovolania v zmysle ustanovenia § 237 písm. b) a f) O. s. p.“.

V ďalších častiach svojej sťažnosti sa sťažovatelia zaoberajú podmienkami konania pred ústavným súdom a dodržaním zákonnej lehoty na podanie sťažnosti, v súvislosti s čím poukazujú na to, že „Uznesenie Najvyššieho súdu zo dňa 16. 5. 2005, č. k. 5 Obo 140/2005 nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 30. 5. 2005. Následne bol dňa 9. 6. 2005 podaný   návrh   na   podanie   mimoriadneho   opravného   prostriedku.   Podnet   bol   vybavený konečným rozhodnutí Generálnej prokuratúry SR zo dňa 14. 3. 2006, sp. zn. VI/2 Pz 13/06- 28, ktorý bol doručený dňa 21. 3. 2006. Lehota na podanie sťažnosti v zmysle § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde je zachovaná“.

V nadväznosti na uvedené sa sťažovatelia domáhajú, aby ústavný súd v konaní o ich sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„... uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 10. 03. 2005, č. k. 4 Cbs 9/03-359, uznesením   Najvyššieho   súdu   SR   zo   dňa   16. 5. 2005,   č. k.   5 Obo 140/2005   a   postupom Generálnej   prokuratúry   SR,   ktorá   listom   zo   dňa   14. 3. 2006,   sp.   zn.   Vl/2 Pz 13/06-28 odložila   návrh   na   podanie   mimoriadneho   opravného   prostriedku,   boli   porušené   práva zaručené čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a tieto rozhodnutia zrušil.“

Okrem vyslovenia porušenie označených základných práva požadujú sťažovatelia aj priznanie   finančného   zadosťučinenia   v sume   100 000 Sk   za   poškodenie   mena,   a tým spôsobenú   psychickú   ujmu   a zároveň   sa   domáhajú   aj   priznania   náhrady   trov   právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

1.   Predmetom   sťažnosti   je   okrem   iného   tvrdenie   sťažovateľov,   že   uznesením krajského súdu sp. zn. 4 Cbs 9/03 z 10. marca 2003 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obo 140/2005 zo 16. mája 2005 došlo k porušeniu ich základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v ich prítomnosti a práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ako   vyplýva   z   pripojených   napadnutých   rozhodnutí   všeobecných   súdov,   ako   aj z informácie poskytnutej ústavnému súdu najvyšším súdom, nadobudlo označené uznesenie najvyššieho   súdu,   ktorým   bolo   zmenené   uznesenie   krajského   súdu   sp. zn.   4 Cbs 9/03 z 10. marca 2005, právoplatnosť 30. mája 2005.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Zákon o ústavnom súde neumožňuje   zmeškanie   tejto   kogentnej   lehoty   odpustiť   (pozri   napr.   IV. ÚS 14/03, I. ÚS 24/05).

Ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, ktorej súčasťou je aj právny názor, že podnet na podanie mimoriadneho dovolania generálnemu prokurátorovi (§ 243e až 243j   OSP)   nemožno   z   hľadiska   čl. 127   ods. 1   ústavy   považovať za   účinný   a   dostupný právny   prostriedok   nápravy,   ktorý   je   predpokladom   (podmienkou)   podania   sťažnosti ústavnému súdu   podľa   tohto článku   ústavy,   a   na jeho podanie nie je preto   z   hľadiska plynutia   uvedenej   lehoty   na   podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu   možné   prihliadať (m. m. I. ÚS 49/02, I. ÚS 134/03, IV. ÚS 200/05 a iné).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu mimoriadne opravné prostriedky, ktoré navrhovateľ (sťažovateľ) nemôže uplatniť osobne, nemožno považovať za účinné právne prostriedky   nápravy,   ktoré   sú   mu   priamo   dostupné.   Ustanovenie   § 243e   ods. 1   OSP neukladá totiž povinnosť (nevzniká právny nárok) vyhovieť každému podnetu. Je na úvahe generálneho prokurátora rozhodnúť o tom, či podá alebo nepodá mimoriadne dovolanie (táto   úvaha   je   vylúčená   iba   v   prípade,   že   zistí,   že   zákonné   podmienky   na podanie mimoriadneho   dovolania   sú   splnené).   Oprávnenie   na   podanie   mimoriadneho   dovolania nemá charakter práva, ktorému je poskytovaná ústavnoprávna ochrana (napr. II. ÚS 42/01, I. ÚS 67/02, III. ÚS 11/04).

Takýto podnet nie je teda iným právnym prostriedkom, ktorý je sťažovateľ v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde povinný vyčerpať na ochranu svojich základných práv alebo slobôd ešte pred podaním sťažnosti ústavnému súdu, a preto nemá na plynutie lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde žiadny vplyv. Plynutie uvedenej lehoty nie je   totiž   závislé   na   snahe   sťažovateľa   využiť   mimoriadne   opravné   prostriedky,   ale na naplnení   skutočností   uvedených   v   ustanovení   § 53   ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde (I. ÚS 209/03, I. ÚS 233/03).

So zreteľom na deň nadobudnutia právoplatnosti uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obo 140/2005   zo   16. mája 2005   (30. máj 2005)   a deň   doručenia   predmetnej   sťažnosti ústavnému súdu (21. apríl 2006) je bez akýchkoľvek pochybností zrejmé, že sťažnosť bola podaná v čase, keď už uplynula lehota ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd sa preto nemohol zaoberať opodstatnenosťou námietok uvedených v sťažnosti.

Z   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   rozhodol   v časti   sťažnosti   týkajúcej   sa namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 48 ods. 2 ústavy označenými uzneseniami krajského súdu a najvyššieho súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, že ju odmietol ako oneskorene podanú.

2.   Ústavný   súd   predbežne   prerokoval   aj   tú   časť   sťažnosti   sťažovateľov,   v ktorej namietali   porušenie   svojich   základných   práv   zaručených   v čl. 46   ods. 1   a čl. 48   ods. 2 ústavy postupom generálnej prokuratúry v súvislosti s odložením ich podnetu na podanie mimoriadneho dovolania proti   uzneseniu   krajského   súdu   sp. zn. 4 Cbs 9/03   z 10.   marca 2003 v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obo 140/2005 zo 16. mája 2005, o čom   boli sťažovatelia vyrozumení listom   generálnej prokuratúry   sp. zn. VI/2 Pz 13/06 zo 14. marca 2006.

Ako už bolo uvedené, predpoklady na podanie mimoriadneho dovolania sú upravené v ustanoveniach § 243e a nasl. OSP. Z týchto ustanovení je zrejmé, že ide o mimoriadny opravný   prostriedok   ako   procesný   inštitút,   využitie   ktorého   patrí   generálnemu prokurátorovi. Nejde teda o základné právo sťažovateľa, ktoré by bolo možné zahrnúť pod ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy.

Ak   sa   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba   obráti   na   generálneho   prokurátora s podnetom na mimoriadne dovolanie, tak jej tým nevzniká právo, aby generálny prokurátor mimoriadne dovolanie podal, ale právo, aby orgány prokuratúry jej podnet riadne vybavili (III. ÚS 42/04).

Sťažovatelia podali podnety generálnej prokuratúre, ktorými sa domáhali podania mimoriadneho   dovolania   generálnym   prokurátorom   proti   označeným   rozhodnutiam krajského súdu a najvyššieho súdu. Mimoriadne dovolanie podané nebolo, o čom prokurátor generálnej   prokuratúry   upovedomil   sťažovateľov   citovaným   listom   adresovaným   ich právnemu zástupcovi, ktorý mu bol doručený 21. marca 2006.

Obsah uvedeného listu generálnej prokuratúry, ktorým upovedomila sťažovateľov o odložení   ich   podnetov   na   podanie   mimoriadneho   dovolania,   svedčí   o skutočnosti, že generálna   prokuratúra   sa   vecou   náležite   zaoberala.   Z odôvodnenia   jej   stanoviska vyplýva, že podnetom na podanie mimoriadneho dovolania proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 4 Cbs 9/03 z 10. marca 2003 a uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obo 140/2005 zo 16. mája 2005 nebolo vyhovené z dôvodu, že po preskúmaní „... na vec sa vzťahujúceho spisového   materiálu   neboli   zistené   skutočnosti,   ktoré   by   odôvodňovali   záver,   že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon, resp. že zrušením preskúmavaných rozhodnutí   súdov   možno   dosiahnuť   priaznivejšieho   rozhodnutie   v prospech   podateľa podnetu...“.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti (tiež s prihliadnutím na dôvody uvedené v čl. II bode 1 tohto rozhodnutia) nepovažuje ústavný súd spôsob a účinky vybavenia podnetov sťažovateľov   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   generálnou   prokuratúrou   v danom prípade   za   nezlučiteľné   s   čl. 46   ods. 1   a čl. 48   ods. 2   ústavy.   Ústavný   súd   preto   pri predbežnom   prerokovaní   sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. mája 2006